Školiace centrum zamerané na solárne technológie, vodu a sanitáciu v Južnom Sudáne sa môže zdať na prvý pohľad ako zvláštna myšlienka v krajine, ktorá je v situácii Južného Sudánu.
Južný Sudán je krajina po dlhoročných vojnových konfliktoch. Zostala bez ciest, infraštruktúry a s množstvom problémov. Úroveň dostupnosti základných potrieb obyvateľstva stále nie je ideálna, ale väčšiu časť roka ľudia netrpia hladom, majú aký-taký prístup k pitnej vode (často kilometre od obydlia a na jednu funkčnú pumpu môže pripadať veľký počet ľudí) a prístup k základnej zdravotnej starostlivosti (často viac dní cesty od domova). Vláda Južného Sudánu je mladá a formuje sa pomaly, ale na dlhej ceste transformácie krajiny je vidieť viacero pozitívnych krokov.

Ministrami bývalí vojaci

V r. 2005 som pracoval na ministerstve zdravotníctva v hlavnom meste Juba. Najvyššie pozície boli obsadené zväčša bývalými vojakmi, ktorí dostali tieto miesta ako odmenu za zásluhy počas vojny. Napríklad negramotný riaditeľ oddelenia pre zahraničnú pomoc mal vždy pri sebe dvoch úradníkov - jeden písal a čítal emaily a druhý zase papierové dokumenty, kým on diktoval odpovede z koženého kresla klimatizovanej kancelárie.

Aktivity ministerstva boli v tom čase obmedzené na zisťovanie situácie a toho, čo by ktorá organizácia mohla urobiť. Teraz je už ťažké nájsť vojakov na ministerstvách, postupne ich nahrádzajú ľuďmi pracujúcimi v odbore. Časť liekov pre väčšinu nemocníc zabezpečuje ministerstvo, viacero nemocníc prevádzkuje vláda a postupne sa snaží prevziať viac a viac činností.

Cestu odplavila voda

V období transformácie pomáha zabezpečovať základné potreby obyvateľstva veľká skupina mimovládnych organizácií. Aby organizácie mohli v Južnom Sudáne fungovať, nutne musia naraziť na infraštruktúru krajiny, ktorá, ak existuje tak, je vo veľmi zlom stave. Jediné asfaltové cesty sú hlavné ulice v najväčších mestách ako Juba, Wau a Yei. Zvyšné cesty medzi mestami sú prašné a kamenisté, bez jediného kilometra asfaltu. Po daždi bývajú niekoľko dní alebo týždňov neprejazdné. Ak nie sú upravené každý rok, stávajú sa neprejazdnými natrvalo.

Práve, keď píšem tento článok, hlavná cesta z Rumbeku do Juby je už 2 týždne neprejazdná, lebo voda odplavila dvojkilometrový úsek cesty, ktorá je hlavnou tepnou medzi hlavným mestom Juba a stredom a severom Južného Sudánu.

Elektrická sieť existuje iba v najväčších mestách. Zabezpečujú ju veľké dieslové generátory. Mimo hlavných miest sú ľudia a organizácie odkázaní sami na seba. Väčšina používa malé benzínové alebo naftové generátory alebo solárne panely. Sú to jediné dva zdroje a ak nie je palivo (napríklad cesta je zaplavená), solárne panely zostanú jedinou možnosťou.

Voda sa zabezpečuje vodnými pumpami z 30 až 70 metrov hlbokých studní – žiadne centrálne rozvody vody alebo kanalizáciu tu nenájdete. Organizácie, či už vládne alebo mimovládne, popri svojej samotnej činnosti musia zabezpečovať dodávky liekov, jedla, školských potrieb alebo iných materiálov po neexistujucich cestách a zabezpečovať elektrinu, vodu tak ako vedia. Autá, generátory, solárne systémy, vodné pumpy a ostatné zariadenia nutne vyžadujú technikov na inštaláciu, údržbu alebo opravy.

Odkiaľ títo technici pochádzajú? Odvšadiaľ len nie z Južného Sudánu. Najbližšie z okolitých krajín – z Ugandy, Kene alebo Etiópie, ale často až z Európy, Ameriky alebo Ázie. Toto predstavuje pre každú organizáciu obrovské finančné a v neposlednom rade aj časové náklady (nájsť technika na pokazené zariadenie, ktorý by prišiel do odľahlej nemocnice môže trvať veľmi veľmi dlho). Logicky sa ponúka otázka prečo tu nie sú miestni technickí pracovníci?

Nové – technické obzor

Prístup k základnému vzdelaniu počas vojny bol veľmi malý – malý počet škôl vedených najčastejšie pri misiách. Situácia sa počas posledného obdobia postupne zlepšuje, otvorilo sa veľa nových základných a stredných škôl, dokonca aj prvé univerzity. Avšak kvalita výučby je nízka. Triedy sú preplnené (na základnej škole môžete v jednej triede nájsť 60 až 90 žiakov), školské materiály chýbajú, vyučuje sa často pod stromami, učitelia nemajú pedagogické vzdelanie, často to môžu byť absolventi školy z predchádzajúcich rokov, atď.

Školy alebo kurzy v technickej oblasti sú veľmi ojedinelé. V celej územnej oblasti Lakes State neexistuje okrem nášho tréningového centra iná inštitúcia, ktorá by vzdelávala ľudí v technickej oblasti. Ďalším faktorom prečo neexistujú technické školy v Južnom Sudáne je nízky dopyt po technickom vzdelaní. To má dva dôvody. Ak tu niekto vyštuduje strednú školu, je to ako keď niekto v Európe dostane doktorát z univerzity. Je presvedčený, že pracovné miesto si nájde jeho a nebude robiť každú prácu, určite nie manuálnu.

Druhým faktorom je, že ľudia si neuvedomujú, prečo je technické vzdelanie potrebné. Často nevedia, že technické zariadenia potrebujú kvalifikovanú inštaláciu, údržbu a opravy inak nebudú fungovať. Absolventi stredných škôl zväčša vidia svoju budúcu kariéru v školstve alebo vo vláde. Ale kapacita týchto dvoch oblastí sa veľmi rýchlo naplnila a stále viac a viac absolventov nemá žiadne uplatnenie.

Prednedávnom sme robili pohovory s uchádzačmi o tréning v našom centre a prišlo pomerne veľa absolventov strednej školy, ktorí boli dva, tri niektorí aj viac rokov doma bez práce. Chceli pracovať v školstve alebo vo vláde, ale nenašlo sa pre nich miesto. Teraz zistili, že technická oblasť je ďalšia forma kariéry, ktorou sa dá zabezpečiť živobytie a podieľať sa na budovaní spoločnosti.

Fungujúca spoločnosť sa potrebuje vyvíjať vo všetkých oblastiach približne na podobnej úrovni, inak absencia jednej neumožní napredovať ostatným oblastiam. Nedostatok technikov v spoločnosti je veľmi vážnym handikepom a spomaľuje rozvoj ostatných oblastí. Dúfam, že postupne sa aj táto oblasť bude rozvíjať a náš projekt tomuto procesu pomôže.

Ján Rusnák (29) pracuje od novembra 2009 v Rumbeku, vedie dvojročný projekt technického školiaceho centra, ktorý s podporou SlovakAid realizuje eRko v spolupráci s partnermi projektu DKA, BBM, Horizont3000 a DOR. O budúcnosti Južného Sudánu sa má rozhodnúť v referende, ktoré sa na základe mierovej zmluvy plánuje na január 2011. Obyvatelia Južného Sudánu sa v ňom majú rozhodnúť, či si želajú vyhlásenie samostatného štátu.

_________________________________________

Článok vyšiel v bulletine Rozvojová pomoc - Jeseň 2010. Vydáva ho Platforma mimovládnych rozvojových organizácií (MVRO), ktorá je združením právnických osôb - strešnou organizáciou 31 (23 riadnych členov a 8 pozorovateľov) slovenských mimovládnych organizácií, ktoré sa zaoberajú najmä zahraničnou rozvojovou a humanitárnou pomocou.