Abstrakt: Kompetencie ako novodobý fenomén sú diskutovaným javom v odbornej verejnosti. Terénny sociálny pracovník neziskového sektora vykonávajúci sanáciu rodinného prostredia disponuje praktickými kompetenciami ako kompetencia otvorenej komunikácie a kompetencia tímového pracovníka, ktoré vedú k efektívnej sanácii a v konečnom dôsledku vedú klienta k zvýšeniu jeho kvality života.
Kľúčové slová: Kompetencia. Praktické kompetencie. Focus group. Otvorená komunikácia. Tímový pracovník.

Abstract: Competences as a modern phenomenon are discussed topic in the professional community. Field social workers of non-profit sector performing family support they have practical competences as the competence of open communication and team-worker competence that lead to effective family support and eventually lead to an increase in the client's quality of life.
Key words: Competences. Practical competences. Focus Group. Open communication. Team worker.

Sanáciu rodiny a rodinného prostredia umožňuje zákon o sociálnoprávnej ochrane a sociálnej kuratele, kde však samotný pojem „sanácia“ nie je definovaný. Do programu sanácie sa dostávajú rodiny, ktoré sú dysfunkčné až afunkčné (mnohoproblémové rodiny). Problémy rodín pretrvávajú niekoľko rokov, v niektorých rodinách aj generácie. Pre výkon profesie sociálneho/terénneho pracovníka podľa zákona č. 305/2005 Z. z. je potrebná bezúhonnosť a odborná spôsobilosť, ale zákon už nedefinuje konkrétne kompetencie potrebné pre výkon sanácie. Podľa citovaného zákona orgán sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately v spolupráci s obcou a akreditovaným subjektom vykonáva opatrenia na zabezpečenie úpravy rodinných pomerov dieťaťa, ale vnímame nedostatočnú efektívnu tímovú spoluprácu a otvorenú komunikáciu v zmysle koordinácie procesu sanácie.

1 Kompetencia a praktické kompetencie

Pre slovo kompetencia v odbornej literatúre nachádzame rôzne významy, preto môžeme skonštatovať, že prevláda terminologická nejednotnosť. Mlčák (2005) pojem kompetencia považuje za globálne chápaný koncept s vysokou mierou obsahovej nejednoznačnosti a teoretickej rozporuplnosti. Z jednej strany sa nekriticky nadužíva a z druhej strany sa odmieta ako módny a bezobsažný konštrukt.

V sociálnej práci kompetenciu definujeme ako schopnosť napĺňať nároky, ktoré sú kladené a očakávané od sociálnej práce. National Council for Vocation Qualification v roku 1988 (Havrdová, 1999, s.41) definovala profesionálne kompetencie nasledovne: „Kompetencie sú širokým pojmom, ktorý zahŕňa schopnosť prenášať znalosti a zručnosti do nových sociálnych situácií v danej oblasti povolania. Zahŕňa organizáciu a plánovanie práce, inováciu a vyrovnávanie sa nie rutinnými činnosťami. Zahŕňa také kvality ako osobná efektivita, ktorá je na pracovisku potrebná pri zaobchádzaní so spolupracovníkmi, manažérmi a klientmi.“

Na kompetenciu môžeme nazerať aj ako na spôsobilosť prejavujúcu sa v správaní sociálneho pracovníka, v priebehu a vo výslednom efekte činnosti, ktorá obsahuje rozvojový a rastový potenciál.

V odbornej literatúre sa pre pojem kompetencia synonymne používa pojem kvalifikácia. Pod kvalifikáciou (Veteška, Tureckiová, 2008) rozumieme sústavu schopností potrebných na získanie spôsobilostí na výkon určitej špecifickej činnosti. V dokumentoch Európskej únie sa stretávame posunom smerom ku kvalifikácii (špecifické predpoklady) založenej na osvojených kompetenciách.

Terénny sociálny pracovník teda počas vzdelávania získava teoretické vedomosti, rozvíja svoje schopnosti a zručnosti. Získaná informácia vo vzdelávacom procese sa praktickým uplatňovaním premieňa na individuálnu skúsenosť. Podľa Itala, Knoferla (in: Veteška, Tureckiová, 2008) súhrnom skúseností a zručností vznikajú konkrétne kompetencie. V prípade, ak sú schopnosti a zručnosti ďalej rozširované, napr. v rámci ďalšieho vzdelávania a vzdelávacích programov, dochádza k nárastu vedomostí a vzniká „kľúčová kvalifikácia“.

Ako uvádza Mlčák (2005) doteraz sa nepodarilo vyvinúť jednotnú taxonómiu profesijných kompetencií, ktorá by prijali odborní pracovníci. Dôvodom je zložitosť problematiky, dynamicky sa meniace roly a činnosť sociálnych pracovníkov.

Vo Veľkej Británii sa vzdelávanie sociálnych pracovníkov zakladá na kompetenčnom modely, ktorý zahŕňa kompetencie praxe ako komunikovať a angažovať sa, podporovať a „uschopňovať“, posudzovať a plánovať, zasahovať a poskytovať služby, pracovať v organizácii, rozvíjať profesionálne kompetencie.

V Českej republike problematike profesijných kompetencií sa venovala Havrdová, ktorá sa pri vytváraní sústavy praktických kompetencií motivovala britským modelom - Paper 30 – založenom na vyššie uvedených kompetenciách.

Praktické kompetencie Havrdová (1999, s.42) chápe ako „funkcionálny prejav dobre zvládnutej a uznávanej profesionálnej roly sociálneho pracovníka, ktorého súčasťou sú odborné znalosti, schopnosť reflektovať adekvátne kontext a citlivo aplikovať hodnoty profesie“.

Inšpirujúc sa britským modelom a modelom Havrdovej rozhodli sme sa pre kvalitatívny výskum praktických kompetencií, aby sme zistili, ktorými disponuje terénny sociálny pracovník pri sanácii rodiny v našich podmienkach.

2 Kvalitatívny výskum

2.1 Ciele a výskumné otázky výskumu
Nakoľko prinášame len čiastkové poznanie z realizovaného výskumu vo vzťahu k čiastkovým výsledkom výskumu, je výskumným cieľom identifikovať a reflektovať ako terénny sociálny pracovník rozvíja účinnú komunikáciu a prispieva k práci organizácie.

Na základe stanovených cieľov sme definovali tieto výskumné otázky:
1. Čo rozumejú terénni sociálni pracovníci pod kompetenciou rozvíjať účinnú komunikáciu?
2. Ako terénny sociálny pracovník prispieva k práci organizácie a k tímovej spolupráci?
2.2 Výberový súbor
Výberový súbor tvorili terénni sociálni pracovníci z neziskového sektora, ktorí realizujú sanáciu rodiny. Výber participantov bol zámerný vzhľadom na potreby výskumu. Výberový súbor výskumu tvorilo spolu 22 participantov (19 žien a 3 muži) z SPDDD Úsmev ako dar, ASSP, o. z., Návrat, o. z., Kľúč, n. o., t. j. 4 focusové skupiny.

2.3 Metodika výskumu
Na získanie a spracovanie empirických údajov sme použili nasledovné metódy: V prípravnej fáze sme pracovali metódou teoretického poznania, t. j. zatriedenie empirického poznatku do štruktúry vedeckého, logicky usporiadaného systému poznatkov. Výskum je založený na kvalitatívnej metodológii, pomocou ktorej sme sa snažili porozumieť skúmanému sociálnemu javu. Zber údajov sme realizovali kvalitatívnou metódou Focus Group – tematicky zamerané skupinové interview (pološtruktúrovaná ohnisková skupina). Pre vytvorenie štruktúry príbehu sme použili techniku „vyložených kariet“. Proces získavania a spracovávania jednotlivých fáz výskumu uvádzame v tabuľke č. 1. Realizácia focusových skupín prebiehala 3 mesiace. Na analýzu kvalitatívnych dát sme použili program MS Word a Atlas.ti 6.2, demoverziu. Pri nahrávaní a spracovávaní údajov sme dbali na etickú stránku výskumu.

Tab. č. 1: Postupnosť a obsah jednotlivých analytických procedúr vo výskume (Skutil et al., 2011, s. 233)
2.4 Interpretácia a výsledky výskumu
Z výsledkov ohniskových skupín sme otvoreným kódovaním identifikovali kategórie: Otvorená komunikácia a tímový pracovník. Jednotlivé kategórie si priblížime podrobným popisom kódov a zhodnotíme vo vzťahu k výskumným otázkam.
1. Čo rozumejú terénni sociálni pracovníci pod kompetenciou rozvíjať účinnú komunikáciu?

Participanti pokladajú za dôležité dbať na prvý kontakt s rodinou, nadviazanie dobrého kontaktu. Kontakt pokladáme za začiatok komunikácie. Komunikácia je súčasťou nášho každodenného života a terénny sociálny pracovník používa komunikáciu ako nástroj od začiatku prvého kontaktu s klientom. Len vytváraním bezpečia, dôverného a otvoreného vzťahu vieme ďalej s rodinou spolupracovať. Ozajstný kontakt medzi dvoma ľuďmi vznikne vtedy, ak sa stretnú v okamihu, aby utvorili spojenie medzi sebou. Satirová (1995) hovorí, že kontaktu tvárou v tvár pomáha: očný kontakt cez zrakový kanál, sluchový kontakt cez sluchový kanál, poloha tela a telesná blízkosť na dosah ruky, kontakt človeka so sebou samým – kongruencia (emocionálna úprimnosť, otvorenosť, zhoda vnútorných a vonkajších prejavov, osobnostná integrita človeka).

Na začiatku kontaktu stačí dôverovať klientovým schopnostiam. Úlehla (2005) hovorí, že ak dokážeme vidieť v klientovi ľudskú bytosť schopnú samostatne sa rozhodovať čo je pre neho dobré, nebude pre nás ťažké veriť, že klient chce vždy spolupracovať. V konečnom dôsledku pocit bezpečia vzniká tam, kde cítime, že nás počúvajú, rozumejú nám a že nám pomôžu v tom, čo mi sami potrebujeme.

Ak nadviažeme kontakt pozitívne, interakcia bude prebiehať pozitívnym smerom. V prípadoch, že kontakt nadviažeme problematicky, môžeme očakávať, že vo vzájomnej spolupráci sa môžu objavovať prekážky. Ak klient kontakt odmieta, nemá záujem o spoluprácu, naše aktivity nebudú pomocou, ale kontrolou. V každom prípade klient by mal zo strany terénneho sociálneho pracovníka pociťovať, že je rešpektovaný, bezpodmienečne prijímaný. Mal by pocítiť, že veríme v jeho schopnosti, že daný problém dokáže s našou podporou a sprevádzaním zvládnuť a tým zvýšiť svoju kvalitu života. Taktiež myslíme na to, že dôvera je proces, ktorý sa vytvára postupne cez zážitky dobrých skúseností spoločnej práce a prostredníctvom uchovania dôverných (intímnych) informácií.

Aktívne či empatické počúvanie je porozumenie toho, čo klient hovorí. Prostredníctvom aktívneho počúvania vieme klienta podporovať pre otvorenú komunikáciu. Schopnosť vnímať druhého je súčasťou aktívnej komunikácie. Počúvanie s porozumením pokladáme za prostriedok na dosiahnutie zmeny, zlepšenie medziľudských vzťahov a sfunkčnenie životného fungovania.

Aktívne počúvanie upúšťa od hodnotiacich súdov, vtedy klient nadobúda pocit, že nebude odmietnutý, ale vypočutý. Dávame mu najavo, že máme čas pre neho a že nás zaujíma, čo nám hovorí. Akceptujúcim prístupom docielime, že klient začne seba a problémy vnímať reálnejšie, nachádzať vieru a schopnosť riešiť svoje problémy.

Podľa CCETSW – Central Council for Education and Training in Social Work (In: Dominelli, 2004) angažovať sa predpokladá schopnosť vstúpiť do efektívneho pracovného vzťahu na základe stupňa dôvery a rešpektu. Angažovanie je preto základom partnerstva.

Ďalšou dôležitou schopnosťou terénneho sociálneho pracovníka, ktorú sme identifikovali z výpovedí participantov, je prispôsobiť komunikáciu k individualite klienta. Predpokladá to používať jeho slovník, niektoré slangy, zohľadňovať vek, individualitu a situáciu, v ktorej sa nachádza. Slová, ktoré používa klient v rozhovore, zahrnúť do slovníka terénneho sociálneho pracovníka a vo vhodnej chvíli použiť výraz tak, aby to klienta povzbudilo pre ďalšiu spoluprácu.

Pri komunikácii myslíme aj na emočnú stránku rozhovoru. V komunikácii sa odrážajú naše emócie, preto poskytujeme priestor pre ich prežitie, ventiláciu, t. j. otvorené výpovede pocitov, ktoré terénny sociálny pracovník berie do úvahy a vhodným spôsobom na to reaguje.

Cez emočné prežitie niektorých problémov, poskytovaním podpory, postupne otvárame témy, ktoré registrujeme vo vzájomnom rozhovore. Ak sa nám podarí problém otvoriť a klient o situácii začne hovoriť s úsmevom, s radosťou, prispeli sme k jeho vyriešeniu. V každom prípade nechávame priestor klientovi na ventilovanie negatívnych emócií a následne ošetrujeme.

Pri nadväzovaní komunikácie berieme do úvahy zložky slovnej aj mimoslovnej komunikácie. Poznanie prejavov mimoslovnej (neverbálnej) komunikácie nám pomáha k identifikácii stavu, v ktorom sa klient nachádza. Terénny sociálny pracovník by mal vlastné neverbálne prejavy ovládať a mať pod kontrolou. Zdieľané informácie doplňujeme neverbálnymi prejavmi - rečou nášho tela, napr. či podáme ruku, ako sa pozeráme, postojom nášho tela. Mimoslovná komunikácia je najstarším typom komunikácie a neverbálnou komunikáciou môžeme doplniť, nahradiť, zvýrazniť, zmeniť význam povedaného.

V neposlednom rade zohľadňujeme aj časové hľadisko, t. j. práca s časom a priestorom. Terénny sociálny pracovník pracuje v prirodzenom prostredí klienta, v ktorom by si mal vedieť vytvoriť priestor na vedenie rozhovoru, niekedy aj v sťažených podmienkach. Práca s časom vyžaduje, aby klient vedel, ako dlho bude prebiehať rozhovor. Zároveň sa od terénneho sociálneho pracovníka vyžaduje dodržiavanie termínov stretnutí..

Komunikáciu môžeme opísať ako proces vysielania, prenosu a prijímania informácií. Proces začína tým, že odosielateľ vysiela určitý typ informácie príjemcovi. Odosielateľ svoj úmysel pretavuje do takého tvaru, aby mu príjemca porozumel. Informáciu kódujeme, keď úmyselne vyberáme slová, ktoré povieme. Zakódovaná správa prichádza k príjemcovi viacerými kanálmi komunikácie. Príjemca len vstúpi do komunikácie a správu dekóduje.

O efektívnej spätnej väzbe môžeme hovoriť vtedy, ak správa našla príjemcu a ten ju odkódoval a poslal odpoveď pôvodnému odosielateľovi. Tomuto procesu hovoríme spätná väzba. Spätná väzba nám poskytuje informáciu, ako príjemca dešifroval správu.

Ako uvádzajú participanti, dôležitou súčasťou efektívnej komunikácie, ale aj celkovej osobnosti terénneho sociálneho pracovníka, je pozitívny pohľad na život a empatia. Od toho závisí samotná formulácia viet v komunikácii v pozitívnom duchu, poskytovanie nádeje pre zlepšenie ťažkej životnej situácie klienta. Empatia je schopnosť človeka vnímať svet pomocou komunikácie pri bezprostrednom kontakte s druhým človekom, ako ho vníma ten druhý. Cieľom a zmyslom empatie je pomôcť sebe a iným pri vzájomnej komunikácii. Mlčák (2005) hovorí o rôznych konceptualizáciách empatie, pričom jednou z nich je aj empatia ako komunikačný proces. Tento proces empatie závisí od
a) prirodzenej vlohy,
b) senzitívneho uvedomovania si pocitov iných a od
c) naučeného spôsobu podporného vyjadrovania pocitov.

2. Ako terénny sociálny pracovník prispieva k práci organizácie a k tímovej spolupráci?

Vychádzajúc z výpovedí participantov, terénny sociálny pracovník by mal v prvom rade napĺňať misiu, poslanie organizácie a byť stotožnený s víziou organizácie. Taktiež sa očakáva od organizácie, že pracovníkovi poskytne jasnú predstavu o zámeroch a cieľoch, ktorými napĺňa priority štátnej rodinnej politiky. K základným strategickým cieľom politiky patrí aj dosahovanie úspešnosti rodín v realizácii ich funkcií, čomu pomáhajú terénni sociálni pracovníci v práci s dysfunkčnými rodinami.

Podľa CCETSW (In: Dominelli, 2004) dôležitou súčasťou profesionálneho prístupu je cítiť zodpovednosť voči cieľom organizácie, ako aj nebyť len zamestnancom, ktorý plní len inštrukcie. Zodpovedný profesionál je ten, kto preberá zodpovednosť za čokoľvek, čo je rozumne možné, vykonáva odborné ciele, a to vrátane pozitívneho prínosu k ovplyvňovaniu organizácie s cieľom maximalizovať potenciál na dosiahnutie týchto cieľov.

Participanti sú názoru, že treba mať inštitucionálne ukotvenie, pretože organizácia pomáha a podporuje terénneho sociálneho pracovníka pri profesionálnom výkone práce. Všetky zložky v organizácii by mali poznať dostupné zdroje, ktoré môžu byť prospešné pre rodiny a efektívne ich využívali v prospech klienta.

Pre terénneho sociálneho pracovníka je dôležité rozumieť štruktúre organizácie, ako aj charakterizovať tím a identifikovať vlastné miesto v tíme. Prax však ukazuje, že pracovať v multidisciplinárnom tíme vychádza prirodzene z potrieb rodiny (mnohoproblémové rodiny). Schavel (2007) hovorí, že komplexné riešenia si vyžadujú spoluprácu s ďalšími odborníkmi. Formovanie odborného tímu závisí od obsahu a intenzity problému klienta.

Práca v tíme prináša isté pozitíva (napr. zvyšuje sa kvalita práce, zlepšuje interakcia medzi členmi tímu, minimalizuje sa ohrozenie zanedbania intervenčných postupov, vzájomné poskytovanie spätnej väzby a profesionálnej opory a pod.) ako aj nevýhody, ktoré je dôležité identifikovať a prijať pre ich odstránenie efektívne opatrenia.

S prácou v organizácii však súvisí aj požiadavka dôstojného miesta terénneho pracovníka v organizácii a vytvorenie adekvátnych podmienok na vykonávanie práce, i keď prevažnú časť svojej práce pracovník vykonáva v teréne a v prirodzenom prostredí rodiny.

Pri sanácii rodiny sa od terénneho sociálneho pracovníka očakáva, že pre rodinu bude koordinátorom tímu zapojeného do riešenia nepriaznivej situácie klienta. Podľa Matouška et al.(2008) môžeme využiť manažment ako nástroj, ktorý pomáha organizáciám koncentrovať sa na skutočné poslanie a na kvalitnú odbornú prácu v prospech klienta. Pri case managmente je v centre záujmu samotný klient so svojimi problémami, ku ktorému sa vytvára optimálna podporná sieť. (Levická, 2006) Case managment je efektívny pri práci s mnohoproblémovými rodinami, aby sa predchádzalo prekrývaniu služieb a tým zvyšovaniu nákladov.

Tím tvoria jednotliví členovia, ktorí sa navzájom dopĺňajú, smerujú k naplneniu spoločného cieľa. Strieženec (1999) k základným predpokladom efektívnej práce tímu zaraďuje:

• aktivizáciu odborných a sociálnych spôsobilostí členov tímu,
• vnútornú neformálnu štruktúru,
• vytváranie synergického poľa,
• primeranú mieru sebahodnotenia a sebadôvery členov tímu,
• vznik funkčnej a organizačnej deľby práce,
• existenciu špecifického systému odmien a postihov.

Pri tímovej spolupráci členovia tímu poznajú spoločný cieľ, každý v tíme má pridelenú úlohu a s ňou súvisiace zodpovednosti. Počas napĺňania cieľa členovia boli vo vzájomnej interakcii a niesli osobnú zodpovednosť za napĺňanie čiastkových cieľov. Nezanedbateľným faktom je poskytovanie si sociálnej (profesionálnej) opory, ktorá pri výkone práce istým spôsobom môže pôsobiť ako „tlmič“ proti syndrómu vyhorenia.

Havrdová (1999) uvádza, že ku základom tímovej spolupráce patrí zdieľanie profesionálnych neistôt, rozoznávanie teoretických súvislostí a mnohostrannosť možných riešení. Myslíme si, že tímová spolupráca a samotné intervencie terénneho sociálneho pracovníka sú o to viac efektívnejšie a účinnejšie, keď sú v tíme prediskutované kroky, ktoré vedú k naplneniu cieľa.

Od odbornej práce terénneho sociálneho pracovníka sa očakáva, že jeho intervencie budú poskytované na profesionálnej úrovni. Každý terénny sociálny pracovník počas vzdelávania nadobúda vedomosti a osvojuje si isté schopnosti a získava zručnosti. Môžeme zhodnotiť, že praktickým výkonom práce terénni sociálni pracovníci získavajú a obohacujú sa skúsenosťami z práce s rodinou a získavajú špecifické zručnosti ako zvládať špecifické situácie v rodinách. Získanými poznatkami obohacujú v tímovej spolupráci svojich kolegov, svojimi výpoveďami organizáciu a v neposlednom rade ovplyvňujú verejnú, odbornú mienku a šíria osvetu terénnej sociálnej práce.

Ciele a poslanie organizácie sa menia, rozvíjajú. Profesionálna práca nie je definovaná navždy, ale ide s dobou, vyvíja sa spolu s otázkou prečo túto prácu robiť. Ak niekto robí prácu dvadsať rokov rovnako a myslí si, že nepotrebuje nič zmeniť, tak nepracuje profesionálne. (Úlehla, 2005) Autor ďalej odporúča zamýšľať sa aj nad zmyslom, účelom a poslaním organizácie. V tímovej spolupráci spolu s vedúcimi zaoberať sa otázkou, prečo svoju prácu robia a ako by ju mohli robiť inak. V úvahách nad tým, ako prácu robiť, by pomohlo, keby dostali odpoveď na otázku, prečo prácu vykonávajú.

Záver

Človek žije v sociálnom prostredí a s prostredím je neustále v interakcii. Na hranici medzi jedincom a prostredím vznikajú životné problémy a stresy, ktoré sú predmetom záujmu terénneho sociálneho pracovníka. Na to, aby terénny sociálny pracovník dokázal efektívne intervenovať a pomôcť, potrebuje byť vybavený kompetenciami.

Prostredníctvom otvorenej komunikácie spoznávame prirodzený svet a sociálne prostredie klienta. Teória konštruktivizmu pomáha terénnemu sociálnemu pracovníkovi hlbšie spoznať klientove potreby, záujmy, hodnoty a pomôcť objaviť klientovi zmysel jeho životného úsilia a bytia. Pomocou komunikačnej teórie Virginie Satirovej môžeme spoznať komunikačné vzorce v rodine a stratégie rodinnej komunikácie.

Pre dosahovanie vytýčených cieľov by mal byť terénny sociálny pracovník tímový pracovník, ktorý spoločne v tímovej spolupráci dokáže zdieľať profesionálne obavy a neistoty, navzájom s kolegami si poskytovať profesionálnu a emocionálnu oporu. Pri práci v organizácii pracuje v duchu misie, vízie a cieľov organizácie.

Terénny sociálny pracovník pracuje s hranicami klienta a sociálneho prostredia. Vplýva na zmenu fungovania klienta a zároveň vplýva na prostredie s cieľom minimalizácie negatívnych javov a vplyvov. Snaží sa o zjemnenie napätia a stresu medzi systémami klienta a prostredia. Princípy, ktorými sa riadi terénny sociálny pracovník pri sanácii, sú hodnota a dôstojnosť klienta ako ľudskej bytosti, ako aj rozvíjanie demokratickej spoločnosti s ohľadom na potreby a záujmy dieťaťa a jeho rodiny.

Autor: PaedDr. Martina Kravárová, PhD., prof. MUDr. Jozef Mikloško, PhD.
Zoznam použitej literatúry

DOMINELLI, L. 2004. Social Work. UK: Polity, 2004. 307 p. ISBN 0-7456-2383-2.
HAVRDOVÁ, Z. 1999. Kompetence v praxi sociální práce. Praha: Osmium, 1999. 168 s. ISBN 80-902081-8-5.
LEVICKÁ, J. 2006. Prvoradou povinnosťou sociálnych pracovníkov je sanácia rodinného prostredia. In Sociální práce/sociálna práca. ISSN 1213-6204, 2006, roč. 5, č. 1, s. 50 - 51.
MATOUŠEK, O. et al. 2008. Metody a řízení sociální práce. 2. vyd. Praha: Portál, 2008. 384 s. ISBN 978-80-7376-502-8.
MLČÁK, Z. (Ed.). 2005. Profesní kompetence sociálních pracovníku a jejich hodnocení klienty. Ostrava: Ostravská univerzita, 2005. 351 s. ISBN 80-7368-129-3.
SATIROVÁ, V. 1995. Making contact. Bekeley, Calif: Celestial Arts. ISBN 0-89087-119-1. (nepublikovaný materiál – preklad Ščibrányová).
SCHAVEL, M. 2007. Sociálny pracovník ako člen multiprofesijného tímu. In Sociálna práca v detských domovoch. Teoretické východiská a praktické skúsenosti. Bratislava: Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, 2007. s. 58-61. ISBN 978-80-89016-24-2.
SKUTIL, M. et al. 2011. Základy pedagogicko-psychologického výzkumu pro studenty učitelství. Praha: Portál, 2011. 256 s. ISBN 978-80-7367-778-1.
STRIEŽENEC, Š. 1999. Úvod do sociálnej práce. 3. vyd. Trnava: Vydavateľstvo AD, 1999. 215 s. ISBN 80-967589-6-9.
ŠVAŘÍČEK, R., ŠEĎOVÁ, K. et al. 2007. Kvalitatívní výzkum v pedagogických vědách. Praha: Portál, 2007. 377 s. ISBN 978-80-7367-313-0.
VETEŠKA, J. – TURECKIOVÁ, M. 2008. Komptence ve vzdělávaní. Praha: Grada, 2008. 160 s. ISBN 978-80-247-1770-8.
ÚLEHLA, I. 2009. Umění pomáhat. Praha: Slon. 2009. 128 s. ISBN 978-80-86429-36-6.
Zákon NR SR č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele v znení neskorších predpisov na opatrenia sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately