MUDr. Oľga Mikulajová – vo Výskumno-vzdelávacom a poradenskom centre Fakulty sociálnych vied a zdravotníctva (Univerzita Konštantína Filozofa Nitra) v Spišskej Novej Vsi zabezpečuje ako externý pedagóg výučbu predmetov „Biológia človeka“ a „Gerontológia“ odboru Sociálna práca.

V študentoch vyvoláva hneď na prvých hodinách pozitívny dojem. Uvedomujú si, že pred nimi stojí starší človek a tak prirodzene očakávajú nielen teoretické fakty a vedomosti, ale aj skúsenosti a zaujímavosti z praxe. Ich očakávania sú nadmieru naplnené. Okrem nevyhnutnej teórie, ktorú ich naučí, dnes študenti hovoria aj o „pikoškách“, ktoré im pani doktorka rozpráva. Veľmi rýchlo si na ne zvyknú až natoľko, že neskôr sa ich sami dožadujú. Oceňujú spôsob, ktorým dokáže zaujímavo rozprávať a neodchádzať od témy. Hodnotia ju ako človeka s prirodzenou autoritou, ako osobnosť, ktorú si vážia aj z hľadiska jej veku a pred ktorou majú rešpekt. Energická, elegantná dáma, plná entuziazmu, ktorá na hodiny prichádzala s plným náručím objemných kníh.

Fascinuje ju otvorené brucho

Nikdy neuvažovala o inom povolaní ako o povolaní lekárky. Rozhodujúcim momentom v jej profesijnom smerovaní bolo žlčníkové ochorenie jej matky. Keď videla jej bolestivé utrpenie a následnú úľavu po operačnom zákroku, dozrelo v nej rozhodnutie stať sa lekárkou. Medicínu vyštudovala na Lekárskej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Získala atestáciu z internej medicíny, zo všeobecného lekárstva a z organizácie a riadenia. Ako čerstvá absolventka medicíny nastúpila do nemocnice v Levoči. Prvé tri roky pracovala na internom oddelení, potom na krčnom a na chirurgii. Neskôr sa v Levoči uvoľnil obvod na internom oddelení, kde nastúpila a zotrvala pätnásť rokov. Keď jej manžel pôsobil ako primár chirurgie v Novej Bani, pracovala tam ako závodná lekárka pre tri podniky. Od roku 1978 až do odchodu do dôchodku pôsobila v Spišskej Novej Vsi ako obvodná lekárka pre Smižany, Tomášovce, Iliašovce a Tepličku.

Keď rozpráva o svojom povolaní lekárky, nehovorí o „práci“ ale o „koníčku“, ktorý pre ňu predstavuje celoživotnú radosť a túto skutočnosť hodnotí ako svoju osobnú výhodu. Každému by zo srdcia priala také šťastie, aké našla ona vo svojom povolaní. Veľmi túžila venovať sa chirurgii: „Chirurgia ma lákala tým, že v nej sú viditeľné okamžité výsledky: zapálené slepé črevo, žlčníkový záchvat, zlomenina... To ma veľmi bavilo.“ Láska k rodine, k štyrom deťom, však bola silnejšia ako láska k chirurgii, ktorá je náročnejším medicínskym odborom a keby sa mu chcela venovať naplno, pravdepodobne by musela zanedbávať rodinu a domácnosť. Preto chirurgiu prenechala manželovi a ona sa orientovala na internú medicínu. Zároveň však so smiechom dodáva: „Keď som prišla za manželom na oddelenie a uvidela som otvorené brucho, tak ma to fascinovalo, že som v tej chvíli zabudla aj na to, že mám doma deti a treba ísť variť večeru.“
„Pamätám sa na svoju prvú službu v roku 1963, na internom oddelení. Mala som mladú pacientku s vysokými teplotami v delíriu a nevedela som, čo s ňou. Môj muž slúžil na gynekológii, tak som mu zavolala. On mi hovorí: zavolaj si neurológia, psychiatra a infektológa. A ja mu na to: veď ja som aj infektológ, aj neurológ, aj psychiater, aj internista! Čo mám robiť?“ Pacientka mala týfus, čo bolo už aj v tom čase dosť nezvyčajné ochorenie, ale pani doktorka Mikulajová prípad nakoniec správne zdiagnostikovala a nasadila adekvátnu liečbu.

So smútkom v hlase spomína na detské úrazy a úmrtia, „... s ktorými sa dodnes neviem vyrovnať. Keď zomrie starší človek, zvlášť, ak bol chorý, vtedy sa príbuzných snažím utešiť a presvedčiť ich, že smrť bola pre neho vykúpením. Ale detské úmrtia ma vždy dostanú...“ Spomenula si aj na prípad dieťaťa zo Spišskej Novej Vsi, ktoré pred rokmi vlastní rodičia zbili tak, že ochrnulo a osleplo.

V súčasnosti je desiaty rok na dôchodku, no stále je v aktívnom kontakte s medicínou – napriek tomu, že prvý rok po nástupe do dôchodku „striktne odmietala mať čokoľvek s medicínou“. Zastupovala kolegyňu na materskej dovolenke, kolegu, ktorý sa podrobil transplantácii pečene a príležitostne krátkodobo zastupuje kolegov počas dovolenky, hlavne cez prázdniny – v Spišskej Novej Vsi, Nálepkove, Mníšku nad Hnilcom, v Levoči. Nevnucuje sa, ponuky prichádzajú samé. Hoci teraz vykonáva dve povolania súčasne – lekárske aj pedagogické – o oddychu vôbec neuvažuje. Práve naopak: „Najlepším liekom na starobu je práca. Keď som medzi ľuďmi a robím to, čo ma baví, nemyslím na svoje ťažkosti.“
MUDr. Oľga Mikulajová
Študentom dáva „ťuk“ otázky

Pedagogické povolanie považuje za veľmi náročné a obdivuhodné: „Dodnes neviem pochopiť, ako som sa naučila čítať a písať, kde moja učiteľka vzala toľkú trpezlivosť, kým ma to naučila. Obdivujem pedagógov, viem, že ich práca je veľmi vyčerpávajúca. Keď chcete niečo študentovi odovzdať tak, aby to pochopil, aj vy sa musíte vzdelávať – celý život.“ Medzi medicínskym a učiteľským povolaním nachádza paralelu hlavne v tom, že obe sú veľmi náročné a spoločnosťou nedocenené.

Hoci toto nie je jej prvá pedagogická skúsenosť (v období, keď bol jej manžel v Afrike, zastupovala ho na strednej zdravotníckej škole – učila somatológiu a na Akadémii vzdelávania viedla tri odborné kurzy), otvorene priznáva, že keď minulý rok na začiatku letného semestra vstupovala na univerzitnú pôdu v Spišskej Novej Vsi, mala obavy: „Mala som strach z nízkej úrovne vedomostí u študentov. Ale moje obavy sa nenaplnili. Každú hodinu začínam opakovaním toho, čo sme preberali naposledy, „ťuk“ otázkami zisťujem, koľko si zapamätali a na to potom nadväzujem. Môžem zodpovedne prehlásiť, že študenti majú primerané vedomosti. Dokonca sú medzi nimi aj vynikajúci jedinci, ktorí vysoko prevyšujú priemer.“

V predmete Gerontológia im hneď v úvode dáva základné rady, ako postupovať v kontakte so starými ľuďmi, vychádzajúc zo zásad významného českého gerontológa a geriatra profesora V. Pacovského.

Budúci sociálni pracovníci potrebujú podľa jej názoru všeobecné medicínske vzdelanie: „Nemôžem od nich chcieť, aby presne vedeli, kadiaľ prechádza aký nerv a koľko tých nervov je. No potrebujem mať istotu v tom, že mi nikdy nepovedia, že bránica je dýchací orgán a pľúca sú dýchací sval.“
„Keď vidím u študentov apatiu a nezáujem, znervózniem.“
Veľmi príjemne ju vlani prekvapili študenti druhého ročníka externého štúdia na Gerontológii. Žasla nad ich vedomosťami a túžbou dozvedieť sa čo najviac: „Dokonca ani prestávky nechceli!“ Medzi dennými študentmi pozoruje po prvých tridsiatich minútach útlm a stratu pozornosti. Preto okamžite hľadá niečo, čím ich preberie. Vytiahne, napríklad, zo svojej dlhoročnej praxe zaujímavý príbeh, súvisiaci s preberanou témou. Pri téme o antibiotikách rozprávala študentom o Rómke, ktorá si pre všetky svoje štyri deti dala predpísať antibiotický sirup Oxymykoín a liala ho na rezance ako omáčku – nielen preto, že bol sladký, ale mal krásnu ružovú farbu.

Veľkým zážitkom pre študentov bola exkurzia v domove dôchodcov v Spišskej Novej Vsi, ktorú im pani doktorka Mikulajová vybavila a spolu s nimi absolvovala. Pri zmienke o exkurzii oduševnene rozpráva o moderných technologických zariadeniach, ktoré tamojším obyvateľom uľahčujú a spríjemňujú život.

O svojich študentoch hovorí s láskou aj vtedy, keď sa na nich posťažuje: „Občas mi zabrnkajú na nervy niektorými otázkami alebo tvrdeniami, ako napríklad, že v televízii nejaký lekár hovoril o ženskej prostate.“ Všetkým študentom odboru Sociálna práca Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre želá „... aby mohli v praxi uplatniť to, čo sa naučia v škole. Získajú tak istotu, ktorá je pre život najdôležitejšia.“ Podľa nej sa pre sociálnych pracovníkov v praxi otvára široké pole pôsobnosti, hlavne v práci so starými ľuďmi. Profesia sociálneho pracovníka však musí byť spoločnosťou adekvátne docenená. „Sociálny pracovník by mal byť vysoko objektívny a v rámci svojich možností musí poskytovať svoju pomoc všetkým, ktorí ju potrebujú a sú na ňu odkázaní. Je to vysokošpecializovaná profesia.“
Diagnóza cez skype?

Na otázku, či aj ona dodržiava zásady správnej životosprávy, ktoré v ambulancii odporúča svojim pacientom, odpovedá: „Snažím sa racionálne stravovať a udržiavať si váhu. Občas síce urobím malé prehrešky, no keď môžem, snažím sa chodiť peši a akceptovať všetky najnovšie poznatky o správnom stravovaní. V tomto duchu sa snažím pôsobiť aj na moje deti, ktoré už majú vlastné rodiny, hoci teraz už z pochopiteľných dôvodov nemám na ne taký dosah, ako keď boli malé.“

Pri zmienke o rodine spomenie syna: „Cez skype mi pošle otvorené ústa a ja mu mám určiť diagnózu a poslať mu lieky. Môj manžel sa s tým nestotožňuje, ale ja som si už zvykla.“

Najväčším umením staroby je podľa nej schopnosť prijať ju, myslieť na ňu bez strachu a nárekov a vyrovnať sa s ňou. Nie je to ľahké, no dá sa to zvládnuť, ak sa človek na starobu pripraví. A pripravovať by sa mal začať už po štyridsiatke. Umenie života vo všeobecnosti podľa nej spočíva v tom, že človek dokáže akceptovať každý vek a každú životnú etapu: „Keď sa starý človek učí nové veci, napríklad prácu s počítačom, vtedy silno vníma svoj hendikep v porovnaní s mladším človekom, lebo staršiemu to ide prirodzene ťažšie. Nesmie sa tým ale dať znechutiť a deprimovať. Musí si uvedomiť, že sú iné veci, ktoré má naučené a ktoré zvláda lepšie, ako ktorýkoľvek mladší človek a vtedy je vo výhode. Mám na mysli hlavne skúsenosti v pedagogike a medicíne, ktoré sa nedajú ničím nahradiť. Každý prežitý rok je dar, ktorý sa nikdy nezopakuje.“

Ďakujeme pani doktorke za rozhovor.

Autori: Mgr. Lenka Jalilah Hrušková, Katarína Tekáčová, Tímea Tóthová
foto: Mgr. Lenka Jalilah Hrušková

Článok bol uverejnený v časopise Náš čas:
HRUŠKOVÁ, Lenka Jalilah a kol. 2012. Najlepší liek na starobu je práca. In Náš čas. ISSN1338-3272, 2012, roč. XVI., č. 5, s. 17.