„Bola som pripravená na to, že ľudia v Keni budú chcieť, aby som ich zobrala so sebou do Európy alebo že budem pre nich zvláštna. Že to nebude všetko ružové, ale bude to aj čierne,“ hovorí Mirka Triznová. Študentka doktorandského štúdia manažmentu vzťahov so zákazníkom na Univerzite Mateja Bela pracovala tri mesiace v Keni v rámci projektu Dobrovoľníci pre Afriku 2010 organizácie eRko – HKSD. Projekt bol súčasťou širšieho programu Platformy MVRO na vysielanie dobrovoľníkov.

Aký bol tvoj prvý dojem z Kene?
Ľudia boli veľmi srdeční, veľmi milí. Ale to som čakala. Vstup do krajiny bol výborne zorganizovaný. Mali sme úvodný, dobrovoľnícky víkend v Nairobi. Nemuseli sme kultúrny šok v sebe spracovávať sami. Ľudia, ktorí tam žili dlhšie, nám vysvetľovali, prečo sa veci v Keni dejú tak, ako sa dejú. Keď vieš, čo je príčinou rôznych situácií, lepšie to dokážeš pochopiť a nie je to také udivujúce.

Začala si v Nairobi v projekte Euphrasia Women Centre. Aká bola tvoja úloha?
Projekt Euphrasia má tri aktivity. Jednou je dvojročná stredná škola pre znevýhodnené dievčatá zo slumov. Druhou cieľovou skupinou sú matky s deťmi, ktorým centrum ponúka ubytovanie maximálne na šesť mesiacov. Pracovníci sa snažia o to, aby sa dievčatá mohli plnohodnotne vrátiť do života. Hľadajú im ubytovanie, pomáhajú pátrať po príbuzných. Tretia aktivita je výroba klasických suvenírov, aby sa vedeli uživiť samé. Keď som tam prišla, eRko bolo jediným sponzorom projektu. Bolo potrebné nájsť ďalších sponzorov a s nimi spôsoby ako financovať centrum alebo samostatné dievčatá.

Ako si prispela k plánom na získanie sponzorov?
Neexistovala žiadna evidencia dievčat, s ktorou by sa dalo konkrétne pracovať pri hľadaní zdrojov. Plánovali sme rôznymi spôsobmi oslovovať potenciálnych sponzorov a na to sme potrebovali v počítači profily dievčat. Ich vytvorenie bolo mojou úlohou. Ich fotenie bola veselá skúsenosť. Niektoré sa hanbili, iné sa veľmi smiali. Robila som základné prezentácie ich príbehov. Keď som 15-krát napísala „sirota“, už mi veselo nebolo. Uvedomila som si, ako sa máme dobre, keď nemusíme riešiť smrť rodičov kvôli AIDS alebo skončenie školy v tretej triede kvôli peniazom.

Z Nairobi si sa presunula do Kisoko, na sever krajiny, kde si pracovala na projekte s mentálne a fyzicky postihnutými deťmi. Aká bola táto skúsenosť?
Kisoko bolo úplne iné ako hlavné mesto. Projekt je na mieste, ktoré som ani nenašla na mape. V miestnej diecéze mali sestry viaceré projekty s postihnutými deťmi. Ich prístup k nim spočíva v tom, že sa na deti nepozerá ako na hendikepované. Sú skôr vnímané ako deti s akousi výzvou navyše, ktorú musia v porovnaní s ostatnými prekonať. Platí tam heslo: Nie ľútosť, ale možnosť. Nariekanie je to najhoršie, čo môže človek urobiť. Funguje tam viacero škôl, každá ako samostatný projekt pre deti podľa typu postihnutia. Ja som pracovala v projekte, ktorý fungoval ako internátna škola, kde bolo aj ubytovanie, jedáleň, škôlka a škola.

Čo si tam robila?
Trávili sme čas s deťmi. Ja - dobrovoľníčka a asi 40-50 detí. Deti mali rôzne výzvy, od Dawnovho syndrómu až po fyzické výzvy. Ráno som obvešaná deťmi ako vianočný stromček šla do škôlky. Snažila som sa venovať deťom všetku svoju pozornosť a deliť ju, aby na seba nežiarlili. Niekedy stačilo len ostať pri nich, sedieť, byť prítomná.

Ako vnímajú takéto deti ľudia v Keni?
Poviem príklad z vlastnej skúsenosti. Sestry robia stretnutia s rodičmi, vytvárajú skupinu rodičov, kde sa môžu rodičia deliť o svoje skúsenosti. Keď ma jednému otcovi predstavili ako dobrovoľníčku z Európy, povedal mi: „Vy takéto deti v Európe určite nemáte.“ Európa je vnímaná ako symbol niečoho pozitívneho. V Keni vnímajú výzvy u detí ako niečo zlé, čo majú len oni v Afrike.

S čím to súvisí?
Vychádzame z ekonomických podmienok, ktoré tam sú. Keď má rodina štyri deti a jedno z nich má takúto výzvu, aj keby veľmi chceli, nemôžu s ním zostať doma a rehabilitovať. Zaprší a musia ísť na pole. Ďalšia vec je, že to nie je rovnako výkonné dieťa, takže niekedy ho nechávajú rodičia bokom, nestarajú sa oň.

Ako pristupujú k deťom v projektoch?
V projekte majú deti časový priestor. Sestry nechajú dieťa prať 20 minút jedno tričko pre ten pocit – zvládol som to sám. Kým som tam bola, prišlo do projektu jedno malé dievčatko, úplne zbalené do guľôčky. Rozcvičili ju tak, že už je na vozíku. Nechodí, ale už sme si kreslili. Alebo môj malý „frajer“ Aaron. Mal skrátenú nôžku, nemohol chodiť, len sa plazil po štyroch. Vždy som sa ho snažila vziať k sebe, pretože vždy zostával bokom. Stal sa takou mojou „srdcovkou“, pretože sa po mne nevešal tak ako ostatné deti. Teraz som sa dozvedela, že ho operovali a nôžku už má takú, že by mohol chodiť s paličkou. On bol aj na zemi veľmi rýchly, ale takto to bude lepšie.

Ako vnímaš rozvojovú pomoc po skúsenosti z Kene?
V Keni som mala možnosť vidieť, že to naozaj funguje. Peniaze sa neprepadávajú tak, ako sa o tom hovorí vo veľkých kauzách o rozvojovej pomoci, v ktorých sa rieši, že prostriedky nejdú tam, kam majú. V Keni som naozaj videla, že peniaze z Dobrej noviny sa používajú správne.

Čo ti priniesli dva mesiace dobrovoľníckej práce v Keni?
Veľa priateľov, veľa dobrých ľudí. Rozhľad v tom, ako a kde sa pomáha. Možno aj zamyslenie, že keď pomáhaš, treba si dobre rozmyslieť, akým spôsobom to budeš robiť. Najprv, či to ten človek chce, a potom, či to naozaj pomôže. Niekedy môže byť efekt opačný. Človek si zvykne a zlenivie, prestane sa starať sám o seba. A rozvojová pomoc má byť o rozvoji.

Keď sa pozrieš na svoju skúsenosť spätne, s čím by mal ísť dobrovoľník do terénu?
S tým, že nespasí svet. Keď sme mali stretnutie dobrovoľníkov, boli tam viacerí dobrovoľníci z Európy a boli sklamaní z toho, že ľudia ich nepočúvajú a veci nefungujú tak, ako by chceli. Boli rozčarovaní. Myslím si, že dobrá je zdravá pokora. Nie v zmysle, že nič nezvládnem, ale skôr, že urobím maximum, čo môžem. Nečakať, že sa zmení svet alebo Afrika. Človek môže veci meniť, keď začne od seba, ale nemôže meniť všetkých naokolo.

Text: Magdaléna Vaculčiaková
Foto: Archív M. Triznovej

Vysielanie dobrovoľníkov do rozvojových krajín

Na Slovensku zatiaľ neexistuje systém stabilnej podpory programov na vysielanie dobrovoľníkov do rozvojových krajín v rámci rozvojovej pomoci. Dobrovoľníkov podľa svojich možností pripravujú a vysielajú viaceré slovenské mimovládne organizácie. Platforma MVRO v spolupráci so štyrmi z nich (Človek v ohrození, eRko – HKSD, Tabita a SAVIO) vyslala vlani deväť dobrovoľníčok do Kene, Gruzínska, Mongolska a Vietnamu. V rámci spoločného projektu, financovaného cez Slovak UNDP Trust Fund a program SlovakAid, pripravila tiež odporúčania pre oficiálne inštitúcie k vytvoreniu mechanizmu stabilnej podpory vysielania slovenských dobrovoľníkov do rozvojových krajín. Na Slovensku doteraz nebolo upravené ani právne postavenie dobrovoľníkov. Riešiť to bude Zákon o dobrovoľníctve, ktorý upraví aj povinnosti vysielajúcej organizácie. Do platnosti by mal vstúpiť od januára 2012.

Mirka Triznová s deťmi v Kisoku

_________________________________________

Článok vyšiel v bulletine Rozvojová pomoc - Jar 2011. Vydáva ho Platforma mimovládnych rozvojových organizácií (MVRO), ktorá je združením právnických osôb - strešnou organizáciou 32 (25 riadnych členov a 7 pozorovateľov) slovenských mimovládnych organizácií, ktoré sa zaoberajú najmä zahraničnou rozvojovou a humanitárnou pomocou.