Comunication with the context fear reduction of patient with surgical therapy
Abstrakt: Chirurgické ochorenie s indikáciou operačnej terapie má u pacienta psychické dôsledky aj v podobe prežívania strachu. K redukcii strachu u chirurgických pacientov môžu prispievať aj sestry prostredníctvom kvalitnej a efektívnej ošetrovateľskej starostlivosti, ktorá je nemysliteľná bez vzájomnej komunikácie medzi sestrou a pacientom. Cieľom výskumu bolo zistiť úroveň komunikácie sestier s pacientmi pri operačnej terapii a jej vplyv na redukciu strachu u pacientov. Na získanie údajov bola použitá kvantitatívna metóda empirického výskumu – viacpoložkový neštandardizovaný dotazník. Vzorku respondentov tvorilo 192 pacientov s chirurgickým ochorením hospitalizovaných na chirurgickom klinickom pracovisku, u ktorých bol realizovaný plánovaný operačný výkon. Zistili sme prežívanie strachu u pacientov pri operačnej terapii aj vzťah prežívaného strachu k hodnoteniu komunikácie vo vzťahu sestra – pacient.
Kľúčové slová: Strach. Pacient. Operačná terapia. Komunikácia. Sestra.

Abstract: Surgical disease with an indication of surgical therapy has psychological consequences also in the form of fear survival. Nurses can also contribute to reducing fear in surgical patients through quality and effective nursing care that is unthinkable without mutual communication between the nurse and the patient. The aim of the research was to determine the level of communication between patients and nurses in surgical therapy and its impact on the reduction of fear in patients. To obtain the data, a quantitative method of empirical research was used - a multi-item non-standardized questionnaire. A sample of respondents consisted of 192 patients with surgical disease hospitalized at the surgical clinic where the planned surgical procedure was carried out. We have seen the survival of fear in patients in surgical therapy, and the relationship of surviving fear to assessing nurse-patient communication.
Key words: Fear. Patient. Surgical therapy. Communication. Nurse.

Úvod

Každé ochorenie vyvoláva určitú citovú odozvu (Vágnerová, 2004). Aj chirurgické ochorenie s indikáciou operačnej terapie má svoje psychické dôsledky. Chirurgický výkon je u pacientov zvyčajne spojený s prežívaním stresu. Stresové situácie vyvolávajú emočné reakcie v rozmedzí od veselej nálady (kedy človek hodnotí situáciu ako náročnú, ale zvládnuteľnú) až po úzkosť, strach, hnev, skľúčenosť a depresiu (Atkinson a kol., 2003). Je všeobecne známe, že hospitalizácia, predovšetkým u pacientov podstupujúcich operačný výkon, prispieva ku vzniku úzkosti (anxiety) na základe strachu z neznáma (fear of the unknown) (Pritchard, 2009). K redukcii strachu u chirurgických pacientov môžu prispievať aj sestry prostredníctvom kvalitnej a efektívnej ošetrovateľskej starostlivosti, ktorá je nemysliteľná bez vzájomnej komunikácie medzi sestrou a pacientom. Sestra musí mať osvojené špecifické komunikačné praktiky a zručnosti, medzi ktoré patrí aktívne počúvanie, spätná väzba, rešpekt, empatia, výklad, prejav záujmu, podpora, mlčanie, ticho, autentickosť, porozumenie a rady (Kristová, Tomašková, 2002). Komunikácia medzi sestrou a pacientom je často determinovaná prítomnosťou prístrojov a technických zariadení pri rôznych diagnostických a terapeutických postupoch. Rozvoj techniky však nesmie viesť k obmedzeniu osobného kontaktu pacienta s lekárom a s ostatným zdravotníckym personálom (Čechová, Mellanová, 2008).

Na základe komunikácie s pacientom môže sestra zistiť jeho psychické rozpoloženie, resp. odhaliť prítomnosť strachu alebo prežívanie stresu. Komunikácia v strese sa často vyznačuje zrýchleným tempom reči, chaotickosťou, rýchlosťou úsudku, výraznejším emocionálnym zafarbením. Pacientovu úzkosť alebo strach môžu prezradiť napr. aj automatické neverbálne prejavy (zakrývanie si miesta najcitlivejšieho na bolesť, prekríženie rúk a podobne) (Vybíral, 2005).

Z hľadiska redukcie strachu u pacienta pred operačným výkonom je dôležitá psychická predoperačná príprava, ktorá spočíva predovšetkým v komunikácii s pacientom. Nutné je špecifikovať ju podľa veku a aktuálnosti situácie, ktorá vedie k nevyhnutnosti operačného výkonu. Ťažiskom psychickej prípravy pred operáciou je individuálny rozhovor sestry s pacientom večer pred plánovanou operáciou. V tomto období už má pacient určité informácie o svojom stave a jeho riešení od lekára a je čiastočne adaptovaný na nemocničné prostredie (Lepiešová a kol., 2004).

Každý rozhovor s pacientom má stránku vecnú (informácie získavame a dodávame) a stránku sociálno-emočnú, ktorá je daná postojom zdravotníckeho pracovníka k pacientovi, mierou jeho direktivity a schopností sa do problémov pacienta vcítiť (Zacharová a kol., 2007).

K redukcii strachu u chirurgického pacienta môže sestra výraznou mierou prispieť aj svojím psychoterapeutickým prístupom. Psychoterapeutický prístup je také správanie sa zdravotníkov, ktoré prispieva psychologickými prostriedkami k dosiahnutiu zámerov liečby. Je to prístup zameraný predovšetkým na vzťah medzi zdravotníkom a pacientom, založený na záujme, rešpektovaní a spolupráci (Jobánková a kol., 2002). „Terapeutický vzťah profesionála k pacientovi je zvláštnym druhom medziľudského vzťahu. Vzniká v čase núdze v umelých podmienkach zdravotníckej alebo inej inštitúcie“ (Boledovičová, Drienovská, 2003, s. 12). Na terapeutovu komunikáciu sú kladené požiadavky empatie, autentickosti a úprimnosti (Vybíral, 2005).

Cieľ

Cieľom výskumu bolo zistiť úroveň komunikácie sestier s pacientmi pri operačnej terapii a jej vplyv na redukciu strachu u pacientov.

Metodika a súbor

Na získanie relevantných údajov bola použitá kvantitatívna metóda empirického výskumu – viacpoložkový neštandardizovaný dotazník vlastnej konštrukcie, ktorý obsahoval 32 položiek. Z celkového počtu položiek bolo 14 zatvorených, 12 polootvorených a 6 kategorizačných.

Vzorku respondentov tvorilo 192 pacientov s chirurgickým ochorením hospitalizovaných na chirurgickom klinickom pracovisku, u ktorých bol realizovaný plánovaný operačný výkon. Výber respondentov bol zámerný na základe týchto zaraďujúcich kritérií: absolvovaný operačný výkon v rámci súčasnej hospitalizácie, pooperačné obdobie, resp. čas po operácii, spolupracujúci pacient (bez kognitívnej poruchy), schopnosť a ochota vyplniť dotazník, vek od 18 rokov neobmedzene. Respondenti boli vo veku od 18 do 84 rokov, priemerný vek respondentov bol 51,45 rokov. Vo výskumnom súbore pacientov bolo 111 žien a 81 mužov (pozri Tab. 1).

Tab. 1 Prehľad respondentov podľa pohlavia
Výsledky

50% respondentov potvrdzuje, že prežívali strach viac pred operačným výkonom než po ňom, 15,11% respondentov prežívalo strach rovnako pred aj po operačnom výkone, 4,17% respondentov viac po operácii ako pred ňou. 26,55% respondentov neprežívalo strach v súvislosti s operačným výkonom a 4,17% respondentov nevie túto skutočnosť posúdiť.

Tab. 2 Prežívanie strachu v súvislosti s operačným výkonom

Na otázku týkajúcu sa intenzity prežívaného strachu v súvislosti s operačným výkonom najviac – 39,07% pacientov uvádza, že prežívali strach strednej intenzity, 25,52% pacientov prežívalo strach miernej intenzity, 13,02% pacientov prežívalo silný strach a 0,52% respondentov dokonca neznesiteľný strach. 19,79% pacientov strach pred alebo po operačnom výkone neprežívalo a 4 pacienti sa k intenzite strachu nevyjadrili. (Zaujímavým zistením je, že v prvej položke dotazníka označilo neprežívanie strachu 26,55% respondentov, a v druhej položke uviedlo žiadnu intenzitu strachu už iba 19,79% respondentov).

Tab. 3 Intenzita prežívaného strachu

Pre zmiernenie strachu pacienti najčastejšie využívajú modlitbu (34,90%), snažia sa nemyslieť na to, čo im spôsobuje strach (33,85%) a komunikujú so zdravotníckymi pracovníkmi (30,73%). 25,52% pacientov komunikuje s rodinnými príslušníkmi a 22,92% pacientov sa snaží získať informácie od zdravotníckych pracovníkov. Medzi ďalšie označené možnosti odpovede patrilo vyhľadávanie informácií od iných pacientov (15,63%) a vypýtanie si tabletky na upokojenie alebo na spanie (11,99%). 5,73% pacientov doplnilo do možnosti „Iné“ odpovede ako beh, meditácia, čítanie vhodnej literatúry, nadmerný príjem potravy, komunikácia s priateľmi, prechádzka, sledovanie televízie a vykonávanie bežných denných činností.

Tab. 4 Intervencie využívané za účelom zmiernenia strachu

Zisťovali sme aj názor respondentov na vplyv komunikácie sestier s pacientmi na zmierňovanie strachu u pacientov pri operačnej liečbe. 92,71% respondentov zastáva názor, že komunikácia sestier s pacientmi má vplyv na zmierňovanie strachu u pacientov pri operačnej liečbe, naopak – 2,60% respondentov si myslí, že komunikácia na zmierňovanie strachu vplyv nemá. 4,69% respondentov nevie vplyv komunikácie na zmierňovanie strachu posúdiť.

Tab. 5 Vplyv komunikácie sestier na zmierňovanie strachu u pacientov

Podľa názoru 50,51% pacientov mali sestry vždy čas a ochotu sa s nimi rozprávať. 37,50% pacientov uvádza, že sestry ich boli ochotné väčšinou vypočuť. Na rozhovor s 4,69% pacientov sestry zvyčajne nemali čas a 3,65% pacientov nemalo priestor na vyjadrenie svojich pocitov. 1 respondent (0,52%) uviedol, že mal pocit časovej nedostatočnosti na komunikáciu pre nadmernú pracovnú záťaž sestier a 3,13% respondentov svoju odpoveď nevyjadrilo.

Tab. 6 Vnímanie komunikácie sestier zo strany pacientov

Komunikáciu vo vzťahu sestra – pacient v perioperačnom období hodnotí najviac – 61,98% pacientov ako výbornú. Priemerne ju ohodnotilo 30,73% pacientov, 1,56% pacientov podpriemerne a 0,52% pacientov nedostatočne. 5,21% pacientov sa ku hodnoteniu úrovne komunikácie sestier nevyjadrilo.

Tab. 7 Hodnotenie komunikácie sestier s pacientmi

Získané výsledky sme analyzovali a overovali sme náš predpoklad, že prežívaný strach žiadnej alebo miernej intenzity uvádzajú chirurgickí pacienti, ktorí pozitívne hodnotia komunikáciu vo vzťahu sestra – pacient.

Výborne hodnotilo komunikáciu 119 respondentov bez ohľadu na intenzitu prežívaného strachu. Toto číslo predstavuje 65,38% opýtaných. Za kladné hodnotenie je možné považovať aj hodnotenie stupňom 2, ktorý označilo 59 respondentov a predstavuje 32,417% opýtaných. Celkovo môžeme zhrnúť, že v škále 1, 2 sa pohybovalo 178 hodnotení zo 182 respondentov. Iba štyria pacienti označili komunikáciu sestry s pacientom ako podpriemernú či nedostatočnú. Na základe hodnotenia intenzity strachu a komunikácie sestier boli výsledky podobné. S rastúcou intenzitou strachu sa menilo aj hodnotenie komunikácie smerom k horšiemu, ale vo všetkých kategóriách dosahovalo hodnotenie lepšie ako 2, teda priemerná komunikácia. Pre ďalšie štatistické spracovanie bol upravený súbor respondentov – intenzitu strachu 5 uvádzal iba jeden pacient, preto boli kategórie 4 a 5 zlúčené.

Tab. 8 Intenzita strachu vo vzťahu ku hodnoteniu komunikácie
Tab. 9 Intenzita strachu vo vzťahu ku komunikácii – zlúčené kategórie 4 a 5

Pacienti s vyššou intenzitou strachu horšie hodnotia komunikáciu medzi sestrou a pacientom. Hodnota koeficientu korelácie je v tomto prípade r = 0,91027.

Tab. 10 Štatistická závislosť intenzity strachu a komunikácie s použitím ANOVA

Na základe podrobnejšieho hodnotenia tak skupina pacientov s intenzitou strachu 1 výrazne lepšie hodnotí komunikáciu ako pacienti s intenzitou strachu 4 a 5, preto môžeme konštatovať, že náš predpoklad sa potvrdil. Aj napriek tomu, že priemerné hodnoty sa pohybujú na hranici výborná až lepšia ako priemerná komunikácia, je tu priestor na zlepšenie vzťahu najmä s kategóriou pacientov so zvýšenou intenzitou strachu.

Diskusia

Operačná terapia predstavuje pomerne častý spôsob riešenia chirurgických ochorení alebo úrazov pacientov. Každé ochorenie vyvoláva u pacienta určitú psychickú odozvu, subjektívne prežívanie a hodnotenie choroby a jej následkov. Individuálna reakcia pacienta na chorobné príznaky, jeho postoj k chorobe a zdraviu, ako aj všetky ostatné psychologické faktory môžu ovplyvniť liečbu, priebeh choroby i výsledný stav, preto sa musia pri starostlivosti o pacienta zohľadniť (Tesařová, 2003 In: Kolektív autorov, 2003). Morovicsová (2008) uvádza, že ochorenie predstavuje pre pacienta náročnú životnú situáciu, s ktorou sa musí vyrovnať, neraz v krátkom časovom období. V prevažnej miere vyvoláva u pacienta nepríjemné emotívne stavy, akými sú strach, úzkosť a smútok. Dôležité miesto medzi psychickými reakciami pacienta pri operačnej terapii zaujíma fenomén strachu (Morovicsová, 2003). Predoperačný alebo chirurgický strach je dobre rozpoznateľný emocionálny stav u mnohých pacientov čakajúcich na operáciu a je rizikovým faktorom pre vznik závažnej osobnej a sociálno-ekonomickej záťaže (Theunissen et al., 2014).

Strach a úzkosť narúšajú psychickú rovnováhu pacienta a sú často sprevádzané vegetatívnymi poruchami (tachykardia, hypertenzia). Zároveň nepriaznivo ovplyvňujú úvod do anestézie, jej vedenie a pooperačný priebeh (Spurná, 2001). Prežívanie strachu v súvislosti s operačnou terapiou potvrdili aj pacienti v rámci nášho výskumu. Celkom 69,28% pacientov potvrdilo, že prežívali alebo prežívajú strach v súvislosti s absolvovaným operačným výkonom, a to rovnako pred operáciou aj po operácii (15,11%), viac pred operáciou ako po operácii (50%) alebo viac po operácii ako pred operáciou (4,17%), pričom najčastejšie uvádzaná intenzita strachu bola stredná (39,07%).

V rámci výskumu sme zisťovali aj úroveň komunikácie sestier s pacientmi na chirurgických pracoviskách a jej vplyv na redukciu strachu u pacientov. „Komunikácia má vo vzťahu lekár-sestra-pacient veľký význam. Psychologické pôsobenie osobnosti lekára a sestry na pacienta výrazne ovplyvňuje jeho prežívanie počas celej hospitalizácie“ (Gulášová, 2006, s. 302). Komunikačné schopnosti prispievajú k nadviazaniu a rozšíreniu kvalitnejšieho kontaktu s pacientom a majú priaznivý vplyv na interpersonálnu komunikáciu (Beran a kol., 2010). Podľa názoru 92,71% respondentov má komunikácia sestier s pacientmi vplyv na zmierňovanie strachu u pacientov pri operačnej terapii, pričom 61,98% respondentov ju hodnotí ako výbornú a 30,73% respondentov ako priemernú. „Základným pilierom „psychologickej“ starostlivosti o pacienta je na jednej strane pochopenie jeho situácie, na strane druhej uplatňovanie interaktívnych a komunikačných prvkov smerujúcich k jeho evalvácii“ (Kristová, Miklovičová, 2008, s. 93). Janíček (2008) ku komunikácii zdravotníckych pracovníkov s pacientom uvádza: V akútnom stave alebo vo chvíľach, kedy sme pohltení úzkosťou, býva najhoršie, keď s nami lekári a ostatný zdravotnícky personál nehovoria. Môže nám to celkom oprávnene pripadať, že zo systému zdravotnej starostlivosti zmizol človek. Nie však v podobe hmoty, ale ako bytosť, ktorá myslí, cíti a rozpráva.

V rámci výskumu sa nám potvrdil predpoklad, že prežívaný strach žiadnej alebo miernej intenzity uvádzajú chirurgickí pacienti, ktorí pozitívne hodnotia komunikáciu vo vzťahu sestra – pacient. Zároveň je však nevyhnutné zamyslieť sa nad zlepšením vzťahu komunikácie najmä s kategóriou pacientov so zvýšenou intenzitou strachu. Práve prostredníctvom komunikácie – najmä jej terapeutickou zložkou – je možné efektívne prispieť k redukcii strachu. Tiež pacienti, ktorí prežívajú intenzívnejší strach, nemusia objektívne hodnotiť komunikáciu vo vzťahu sestra – pacient.

Záver

Chirurgická terapia, ktorá je indikovaná pri rôznych ochoreniach a poúrazových stavoch, výrazne ovplyvňuje psychické prežívanie pacienta. Neustála modernizácia diagnostických a terapeutických postupov vedie k realizácii čoraz náročnejších, ale aj menej invazívnych operačných výkonov než v minulosti. Špičkové prístrojové a materiálno-technické vybavenie chirurgických pracovísk však nemusí byť zárukou optimálnej starostlivosti o psychiku pacientov, u ktorých sa operácia často spája s prežívaním strachu a úzkosti. K redukcii či dokonca k eliminácii týchto negatívnych emócií u pacientov pri operačnej terapii môžu výraznou mierou prispieť aj sestry v rámci svojich pracovísk, a to efektívnou komunikáciou, čo potvrdili aj pacienti v nami realizovanom výskume. Preto by neoddeliteľnou súčasťou ošetrovateľskej starostlivosti o chirurgického pacienta, tak na lôžkovom oddelení, ako aj v ambulancii, mala byť efektívna komunikácia vrátane psychoterapeutického prístupu. Podporný rozhovor je nevyhnutné viesť predovšetkým s pacientom pred a počas rôznych bolestivých procedúr (napr. preväzy rany, vyšetrenia), pred a po operačnom výkone, najmä pri radikálnych a mutilujúcich operáciách. Dôsledná a efektívna psychická predoperačná príprava nie je možná bez optimálnej komunikácie s pacientom. Správne komunikačné zručnosti musí sestra okrem pacienta uplatňovať aj vo vzťahu k jeho podporným osobám.

Autori:
PhDr. Iveta Kurová
Chirurgická klinika, Ústredná vojenská nemocnica SNP Ružomberok – FN
PhDr. Mgr. Mariana Magerčiaková, PhD.
Katedra ošetrovateľstva, Fakulta zdravotníctva, Katolícka univerzita v Ružomberku
Literatúra

ATKINSON, R. L. a kol. 2003. Psychologie. 2. vyd. Praha: Portál, 2003. 752 s. ISBN 80-7178-640-3.
BERAN, J. a kol. 2010. Lékařská psychologie v praxi. 1. vyd. Praha: Grada Publishing, 2010. 144 s. ISBN 978-80-247-1125-6.
BOLEDOVIČOVÁ, M., DRIENOVSKÁ, M. 2003. Osobitosti terapeutického vzťahu. In Sestra. ISSN 1335-9444, 2003, II, č. 3, s. 12- 13.
ČECHOVÁ, V., MELLANOVÁ, A. 2008. Psychologie a pedagogika pro 3. ročník středních zdravotnických škol a pro obory sociální. 1. vyd. Praha: Nakladatelství H&H, 2008. 144 s. ISBN 80-86022-42-0.
GULÁŠOVÁ, I. 2006. Špecifiká psychického prežívania u pacienta na urologickej klinike s centrom pre transplantáciu obličky. In Urologie pro praxi. ISSN 1803-5299, 2005, 7, č. 3 – 4, s. 239- 246.
JANÍČEK, J. 2008. Když úzkost bolí. 1. vyd. Praha: Portál, 2008. 208 s. ISBN 978-80-7367-366-6.
JOBÁNKOVÁ, M. a kol. 2002. Kapitoly z psychologie prozdravotnické pracovníky. 2. vyd. Brno: IDVPZ, 2002. 225 s. ISBN 80-7013-365-1.
KOLEKTÍV AUTOROV. 2003. VADEMECUM MEDICI. 6. vyd. Martin: Osveta, 2003. 2252 s. ISBN 80-8063-115-8.
KRISTOVÁ, J., MIKLOVIČOVÁ, E. 2008. Psychologická anamnéza – cesta k lepšiemu poznaniu a pochopeniu pacienta. In Ošetrovateľský obzor. ISSN 1336-5606, 2008, V, č. 3, s. 92- 96.
KRISTOVÁ, J., TOMAŠKOVÁ, Z. 2002. Komunikácia v ošetrovateľstve. 1. vyd. Martin: Osveta, 2002. 165 s. ISBN 80-8063-107-7.
LEPIEŠOVÁ, M., TOMÁŠKOVÁ, Z., HLINKOVÁ, E. 2004. Komunikácia s pacientom pred operáciou. In Sestra. ISSN 1335-9444. 2004, III, č. 4, s. 16- 17.
MOROVICSOVÁ, E. 2003. Strach v prežívaní chorých pred operáciou 1. In Sestra. ISSN 1335-9444, 2003, II, č. 5, s. 6- 7.
MOROVICSOVÁ, E. 2008. Vplyv choroby na psychiku človeka. In Sestra. ISSN 1335-9444, 2008, VII, č. 1- 2, s. 16- 17.
PITCHARD, M. J. 2009. Identifying and assessing anxiety in pre-operative patients. [online]. [citované 2016-02-10]. In Nursing Standard, 23(51), 35-40. Dostupné na internete: https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/19753776 .
SPURNÁ, O. 2001. Psychická příprava pacienta před operací. In Sestra. ISSN 1211-4286, 2001, XI, č. 10, s. 25- 26.
THEUNISSEN, M., PETERS, M. L., SCHOUTEN, E. G., FIDDELERS, A. A., WILLEMSEN, M. G., PINTO, P. R., GRAMKE, H. F., MARCUS, M. A. 2014. Validation of the surgical fear questionnaire in adult patients waiting for elective surgery. In PLoS One. [online]. 2014 Jun 24;9(6):e100225. [citované 2016-05-25]. eCollection 2014. Dostupné na internete: http://journals.plos.org/plosone/article?id=10.1371/journal.pone.0100225. ISSN 1932-6203.
VÁGNEROVÁ, M. 2004. Psychopatologie propomáhající profese. 3. vyd. Praha: Portál, 2004. 872 s. ISBN 80-7178-802-3.
VYBÍRAL, Z. 2005. Psychologie komunikace. 1. vyd. Praha: Portál, 2005. 320 s. ISBN 80-7178-998-4.
ZACHAROVÁ, E., HERMANOVÁ, M., ŠRÁMKOVÁ, J. 2007. Zdravotnická psychologie. 1. vyd. Praha: Grada Publishing, 2007. 232 s. ISBN 978-80-247-2068-5.