Blissful life according Aristotle and conditions for its fulfillment

Abstrakt: Ponúkame úvahy o dôležitých aspektoch dosahovania šťastia. Zameriavame sa na opis šťastia, najmä z pohľadu Aristotela, ako eudaimonion. Dotýkame sa aj iných prejavov, ktoré prispievajú k poznaniu tohto problému. Sú to napríklad: inštrumentálne dobro, majetok, bytosť, dôvod a iné podmienky. Tento text je primárne teoretický.
Kľúčové slová: Aristoteles, eudaimonion, šťastie, zmysel života

Abstract: We offer reflections on important aspects of achieving happiness. We focus on describing happiness, especially from Aristotle's point of view, as eudaimonion. We also touch on other discourses contributing to the knowledge of this issue. These are for example: instrumental good, property, being, reason and other conditions. This text is primarily theoretical.
Key words: Aristotele, eudaimonion, happines, meaning of life,

Úvod

Ľudské šťastie je z nášho pohľadu primárnym cieľom existencie človeka a jeho zmyslu.
V texte sa zaoberáme predovšetkým aspektmi šťastia, ako sú: eudaimonion (blaženosť), hedoné, priateľstvo, jeho druhy a podmienky fungovania a zmysel života.

Definovať šťastie nie je jednoduché. V publikácii Základy etiky sa píše: ,,Šťastie je predovšetkým kvalita nášho života, nie objekt hľadania teoretickej istoty.“ (Miedzgová, Vargová, 2007, s. 34) Áno, môže to byť ponímané aj takto, alebo: ,,Šťastie ako výnimočné kladné udalosti, ktoré nám dožičí priaznivý osud... Toto šťastie nezávisí od nás, nášho úsilia ani nášho charakteru.“ (Miedzgová, Vargová, 2007, s. 34) To je asi najjednoduchšia definícia šťastia, pretože sa oň svojou činnosťou nepričiníme. Ako sa hovorí: ,,Máš šťastie, alebo šťastie chodí dokola.“ Takéto okolnosti by sme my však pre ich podstatu šťastím nenazývali. Také šťastie, o ktoré sa nepričiníme vlastnou silou či energiou nenazývame blaženosťou. Môžeme povedať, že ich podstatou je náhoda, cudzie pričinenie, alebo priaznivé okolnosti. Nie je to však naše vedomé úsilie a bádanie po šťastí. Nebudujeme si ho svojou energiou a konaním. Podstata je prázdna, krátkodobá, prchavá.

Kategórie šťastia

Aristoteles hovorí, že nie je skutočné šťastie, pokiaľ oň neusilujeme a nebojujeme. Sú to skôr šťastné okamihy, záblesky šťastia, alebo šťastena. ,,V gréčtine sa rozlišujú pojmy ,,eudaimonia“ a ,,tyché“. Prvý označuje šťastie, ktoré si človek môže vydobyť, ,,tyché“ je však náhoda, nepredvídateľné šťastie prchavého okamihu.“ (Paprotny, 2005, s. 125) Nasledujúci popis zrejme odzrkadlí názor mnohých o tom, čo je šťastie: ,,Intenzívny vnútorný pocit, veľká radosť, stav blaženého opojenia. Tento zážitok nezávisí od okolností, je prejavom schopnosti človeka intenzívne precítiť radosť, ktorú iný človek ani nemusí vnímať.“ (Miedzgová, Vargová, 2007, s. 34) Toto cítenie radosti nemusí byť dlhodobé, môže to byť krátky okamih, preto nelipnime na materiálnom. Ďalší názor chápe šťastie ako kladnú životnú hodnotu: ,,Niečo aspoň relatívne trvalé v ľudskom živote.“ (Miedzgová, Vargová, 2007, s. 34) Znamená to asi to, že v našom živote viacej prevažujú pozitívne okolnosti a radosť. Vieme sa tešiť z vecí a užívať si tieto okamihy. Vajda uvádza: ,,Šťastie sa zvyčajne charakterizuje ako pocit uspokojenia či radosti zo sledovania a dosahovania stanovených cieľov.“ (Vajda, 2004, s. 119) To znamená, že šťastím hlavne označujeme stav psychického uspokojenia a radosti z dosiahnutia cieľa, alebo aj charakteristiku životnej činnosti človeka v celistvosti. V prvom prípade sú to pocity, okamihy šťastia, ktoré zažívame v nejakých situáciách. Väčšinou nakoniec pominú a ostanú ako spomienky. V druhom prípade je to celoživotná cesta, na ktorej sa snažíme či už lepšie alebo horšie nasledovať šťastie.

Najbližšie k skutočnému šťastiu je zrejme názor, že šťastie je spokojnosť so životom. Najväčším darom človeka je vedieť mať rád život, tešiť sa zo všedných dní a nenariekať nad tým, že neprichádzajú tie výnimočné." (Miedzgová, Vargová, 2007, s. 34)

Aj túžby a vášne patria k dokonalej ľudskej bytosti, rovnako tiež zdržanlivosť a presvedčenie. ,,Nie je to tak, že ľudské túžby sú zlé, pretože sú mocné; zlé sú preto, že svedomie ľudí je slabé.“ (Mill, 1995, s. 56) Môžeme konštatovať, že dokonalý človek je ten, ktorý sa usiluje žiť v súlade so svojim svedomím, rozvíja svoje najlepšie schopnosti, usiluje sa o hodnotný a šťastný život. Takýto človek nie je zbavený negatívnych emócií, alebo túžob, všetky patria k ľudskej podstate. Stáva sa tým viac človekom, čím viac si ich uvedomuje a dokáže s nimi pracovať vo svoj prospech.

Šťastie ako eudaimonion

Snažíme sa objasniť pojem šťastia z pohľadu Aristotelovskej etiky – ako eudaimonion. Nachádzame protikladnosť dvoch odlišných nazeraní na šťastie. Jeden pohľad ukazuje šťastie ako radosť, slasť, alebo pôžitok. Druhý pohľad prináša šťastie ako praktickú duševnú činnosť spojenú s rozumom a cnosťou.

Ako bytosti vybavené rozumom a schopnosťou konštruktívne myslieť sme predurčení tieto danosti rozvíjať a používať najlepšie ako vieme. Rozumová činnosť by preto mala byť v našich životoch niečím privilegovaným, čo treba pestovať. Filozofia ako činnosť rozumu, ktorá je zameraná na múdrosť, sa zaoberá aj pojmom šťastie. Aristoteles, jeden z najznámejších antických filozofov, reflektuje šťastie ako filozoficko-etický pojem hodný úvah. Napokon, nie len hodný úvah, ale aj samotného ľudského konania, a to priam najvyššieho stupňa. Znamená to, že šťastie ako posledný možný stupeň je konečným cieľom, o ktorý sa človek má usilovať. V živote sa usilujeme o mnoho vecí, ale všetky spejú k tomu, aby sme boli šťastní. Šťastie nepovažujeme za inštrument, ktorým by sme sa usilovali o niečo ďalšie, pretože ono je tým najvyšším cieľom, samým pre seba. Keď ho dosiahneme, už nehľadáme ďalej, ono je tým cieľom. Aby sme si ozrejmili pojmové vymedzenie, výrazy ako: eudaimonion, blaženosť, dobrý, vydarený život a šťastie označujú jedno a to isté. ,,Aristoteles sa usiluje o najvyššie dobro a nachádza ho v predstave eudaimonia, ktorá sa všeobecne prekladá ako šťastie, blaženosť či blaho.“ (Thompson, 2004, s. 65) Každý človek môže používať iný výraz pre označenie toho istého stavu. Blaženosť chápeme ako konkrétnu činnosť, nie stav. Činnosť samú o sebe cnostnú a uspokojivú, ktorú vykonávame pre ňu samotnú. Čím je táto činnosť váženejšia a užitočnejšia, tým je aj človek blaženejší. Pretože telesnú a zmyslovú činnosť môžu vykonávať všetci, ale rozumovú činnosť a hodnotnú prácu len niektorí.

Smerujeme k najvyššiemu dobru

Myslíme si, že koncepcie šťastia a dobrého života nesú praktický charakter a nie sú len teoretickými vedeckými pojmami. ,,Zdá sa, že každé umenie a každé vedecké skúmanie, práve tak ako aj všetko konanie a rozhodovanie, smerujú k nejakému dobru; preto je dobro to, k čomu všetko smeruje.“ (Aristoteles, 2011, s. 27) Pretože ak je v lekárstve dobro napríklad zachrániť pacientovi život, alebo v športe je dobrom zvíťaziť a v školstve odovzdať vedomosti ďalším generáciám, potom v živote samotnom je dobrom šťastie a blažený život. Teda život vydarený a zbavený bolesti. ,,Ukazuje sa však, že je rozdiel medzi cieľom a cieľom, lebo cieľom sú jednak činnosti, jednak nejaké diela popri nich. Kde sú však popri konaní aj nejaké ciele, tam sú, prirodzene, diela lepšie než činnosti." (Aristoteles, 2011, s. 27) To znamená, že nie každá činnosť a nie každý cieľ je rovnako hodnotný. Aristoteles argumentuje, že jedny sú ušľachtilejšie a druhé menej. Tak ako podľa Maslowovej pyramídy ľudských potrieb sú fyziologické potreby nižšie, potreby vedenia a skúmania vyššie, tak je podľa nás pojem šťastia na vrcholnej priečke. ,,Ak majú teda rozličné formy činnosti skutočne jeden konečný cieľ, o ktorý sa usilujeme preň sám, kým všetko ostatné chceme iba pre tento konečný cieľ a nekladieme si vždy za cieľ jedno kvôli druhému – lebo tak by sme postupovali donekonečna a každé ľudské úsilie by bolo prázdne a márne – je zrejmé, že týmto konečným cieľom je dobro, a to dobro najvyššie.“ (Aristoteles, 2011, s. 28) Tým chcel Aristoteles povedať, že sa usilujeme o konečné šťastie, pretože slovo dobro je jeho synonymom.

Šťastie v individuálnej rovine

Keď sa pýtame ľudí, čo je v ich živote dôležité, veľmi často dostaneme odpoveď: byť šťastní. Ak sa ich opýtame, aký život by chceli viesť, častou odpoveďou je dobrý život, spokojný, šťastný alebo radostný. ,,Ale v tom, čo je podstatou blaženosti, sa názory rôznia a odpoveď obyčajných ľudí znie inak ako odpoveď múdrych mužov. Jedni si ju totiž predstavujú ako niečo zrejmé a zjavné, napríklad ako rozkoš alebo bohatstvo, alebo česť, druhí zase ako niečo iné, ba neraz aj ten istý človek mení svoj názor.“ (Aristoteles, 2011, s. 30). Náš názor ovplyvňujú okolnosti, v akých sa nachádzame, napríklad chorý človek si pod šťastím predstavuje zdravie, chudobný si pod šťastím predstavuje bohatstvo. Ľudia, ktorí majú radi slasti a tie sledujú, považujú za blaženosť dobré víno, ženy a iné telesné pôžitky. Vzdelaní si pod šťastím predstavujú napríklad vedecký prínos pre spoločnosť, odovzdávanie vedomostí mladším generáciám, celoživotné vzdelávanie alebo odbornú pomoc druhým. V Etike Nikomachovej sa Aristoteles zmieňuje: ,,Pre jedných znamená blaženosť cnosť, pre druhých rozumnosť, pre iných múdrosť filozofa. Iným sa zdá, že je týmto všetkým alebo niečím z toho v spojení s rozkošou alebo aspoň nie bez rozkoše; a napokon podaktorí pridávajú k tomu aj vonkajší blahobyt.“ (Aristoteles, 2011, 40-41)

Väčšina ľudí sa však správa nanajvýš otrocky, pretože sú sluhami svojich vášní a túžob. Nepočúvajú svoj skutočný vnútorný hlas, sú otrokmi zmyslových afektov. Sú ako zvieratá, ktoré sa ženú za lepšou pastvou, a len čo ju zožerú, presunú sa inam. Zdá sa, že ich šťastím je matéria. Vlastnenie statkov je pre nich nutnosťou k dosiahnutiu spokojnosti. Títo autori rozlišujú tri dimenzie takéhoto prístupu:

1. Ústrednosť. Títo ľudia kladú získavanie a vlastnenie objektov na vrchol svojich hodnotových hierarchií.
2. Šťastie. Jedným z dôvodov, prečo získavanie statkov zaujíma u nich také dôležité miesto je to, že ich považujú za nevyhnutné pre dosiahnutie šťastia a spokojnosti.
3. Úspech. Majú sklon posudzovať svoju hodnotu a úspešnosť, rovnako aj hodnotu iných, množstvom a hodnotou nadobudnutých statkov, ktoré si cenia viac pre ich cenu, než pre vlastné uspokojenie, ktoré môžu prinášať (Bauman, 1995).

Tí, čo sa klonia k prvej dimenzii, kladú vlastnenie objektov na prvé miesto v hierarchii hodnôt, druhí si myslia, že na dosiahnutie šťastia potrebujú vlastniť materiálne hodnoty a tretia skupina posudzuje hodnoty seba aj druhých podľa toho, koľko nadobudli vlastníctva, ktoré si cenia viac pre tržnú cenu, ako pre vlastné uspokojenie. Domnievame sa, že sloboda je v dnešnom svete spojená s trhovou ekonomikou. Ľudia vidia v peniazoch a majetku dôležité životné hodnoty, a teda aj veria, že sú potrebné k dosiahnutiu šťastia.

Mať alebo byť, kríza identity

V nadväznosti na spomínané sa pýtame samých seba: čo je pre naše šťastie dôležitejšie? Nemecko-americký psychoanalytik Erich Fromm napovedá v diele Mať alebo byť. Pokiaľ prepadáme klamu, že vlastníctvo je dôležitejšie, svet sa plní nespokojnými ľuďmi. Myslíme si, že čím viac máme, tým viac chceme.

Ďalším menej reflektovaným problémom je aj kríza identity. Človek sa nepýta samého seba, čomu má dávať prednosť, čo vyhovuje jeho povahe a dispozíciám, ako by mohol zdokonaliť sám seba a dať voľnosť pohybu osobnosti svojho ,,Ja“. Pýta sa: Čo je výhodnejšie pre moje postavenie? Čo obyčajne robia ľudia v mojom postavení a finančnej situácii? Alebo (ešte horšie): Čo obyčajne robia ľudia v postavení a okolnostiach mne nadradených?“ (Mill, 1995, s. 57) Z oného myslenia a konania sa vytvára autenticita a originalita danej osobnosti.

,,Všetci ľudia by chceli byť šťastní.“ (Spaeman, 1998, s. 27) V tejto vete sa zrkadlí základný kameň antickej filozofie, o ktorú sa opierame. Všetci chceme, aby sme mali vydarený a dobrý život. ,,Ďalej ide druhá téza, totiž že všetci ľudia všetko, čo inak chcú, chcú nakoniec kvôli tomuto cieľu.“ (Spaeman, 1998, s. 27) ,,Šťastie je teda cieľ, ktorý je základom všetkého a spája všetky ostatné ciele, ku ktorým sa človek môže uberať. Samé o sebe vnáša do života zmysel.“ (Thompson, 2004, s. 66) Ak Aristoteles označoval slovom šťastie schopnosť žiť dobrý život, musíme to chápať ako dispozíciu konať určitým spôsobom, a ten spôsob môžeme nazývať dobrý život, alebo blažený život. ,,Niekto hovie svojim vášňam, iný považuje za hodné úsilia maximálne pôžitky. Mnohí veria, že šťastie im prinesie sláva a česť, preto sa chcú presadiť a získať vplyv, moc a silu.“ (Paprotny, 2005, s. 126) Pre každého je to niečo iné v závislosti od okolností jeho narodenia, kultúry, výchovy, života a podobne.

Rozumová činnosť ako zmysel

,,Človek, ktorého duša je vedená rozumom, chápe, že dobre žiť môže len ten, kto je cnostný a zdatný, svoju spôsobilosť alebo zdatnosť (,,arete") plne rozvíja, a takto dokáže využívať najvyššie šťastie na Zemi.“ (Paprotny, 2005, s. 126) Práve rozum nás vedie k tomu, aby sme konali určitým spôsobom, a aby sme si stanovili konečný cieľ ,,tellos“, dáva nám schopnosť premýšľať o činoch a zladiť ich so zvoleným cieľom. To sa nazýva rozumnosťou ,,fronésis“. ,,Aristoteles si najviac cení rozumového uvažovania, pretože sa zameriava na nadčasové pravdy. Človek, ktorý takto premýšľa, je nadradený tým, ktorí sú ovládaní emóciami alebo konajú s vidinou odmeny či vyhnutiu sa trestu.“ (Thompson, 2004, s. 68) Takýto človek by bol zrejme antický filozof, ktorý si zvolil šťastie a dobrý život za svoj cieľ ,,tellos“. Táto blaženosť, ktorú si zvolil, musela byť vždy v zhode s rozumom. Pre Aristotela je toto spojenie mravnou dokonalosťou. Z toho vyplýva, že najdokonalejšia činnosť nejakého druhu organizmu (baktéria, rastlina, zviera, človek) sa stáva pre neho normou pri konaní. S rozumom sú spájané aj jeho kvality, ktoré môžeme nazývať cnosťami. Najvyššími cnosťami sú múdrosť, správny úsudok, rozvaha, zameranosť, vedenie, rozumnosť a pochopenie. Spaeman sa pýta: ,,Ale čo je to tento horizont rozumu? Poznali sme ho ako horizont, ktorý predstavuje život ako celok pod zorným uhlom vydarenosti.“ (Spaeman, 1998, s. 37) Snaží sa nám priblížiť schopnosť analyzovať dobrý život na základe jeho celku a toho, či sa v konečnom dôsledku podaril. Znamená to, že podľa Spaemana môžeme dobrý život posudzovať až na jeho konci, pretože len vtedy máme celistvý obraz o žití. Ďalej vyvstáva otázka, kto môže tento život hodnotiť ako vydarený, pretože sám aktér si môže myslieť, že jeho život vydarený nebol, aj keď práve bol. Je potom možné označiť jeho život za dobrý, aj keď on sám ho za taký nepovažuje? Naopak, keď vnímame život ako blaženosť, vtedy stačí, ak jeho aktér usúdi na základe vlastných pocitov a dojmov, že bol blažený teda dobrý? Aj my si kladieme otázku: ,,je takýto človek naozaj šťastný?“

Podmienky nutné k šťastnému životu

Aj človek konajúci na základe rozumu je odkázaný na vonkajšie okolnosti. Keďže nie sme vytrhnutí z kontextu nášho okolia, okolnosti aj detaily nášho vonkajšieho života sú pre naše šťastie dôležité, nevieme byť šťastní za istých okolností. Napríklad, pre šťastný život je lepšie mať dobrý rodinný základ a priateľov. Rovnako ak sme chorí, asi ťažko môžeme byť šťastní. Asi nenazveme šťastného človeka, ktorým ostatní ľudia opovrhujú, nemá priateľov ani deti. Možno aj deti má, no ak mu robia hanbu, škodu alebo sú ináč nevydarené, opäť je mu to na príťaž a tento človek asi šťastný nebude.

,,Preto vzniká aj otázka, či sa možno blaženosti naučiť, alebo si na ňu zvyknúť. Či ju možno získať cvikom, alebo sa nám dostáva ako nejaký dar božstva, alebo dokonca azda náhodou.“ (Aristoteles, 2011, s. 43) Áno, mnoho talentu sa nám dostáva pri narodení, gény tak isto zdedíme a isté fyzické dispozície tiež, ale blaženosti je potrebné sa učiť. Aristoteles chápal blaženosť ako najhodnotnejší stav spojený so slasťou. Spojený s čistou filozofickou činnosťou. Tá je trvalá a poskytuje obdivuhodnú slasť. Prečo to tak je? Pokiaľ chceme byť šťastní na tento spôsob, vyžaduje si to istý stupeň inteligencie. Pretože ten kto nič nerobí nerozvíja svoje rozumové cnosti a schopnosti. Nikdy nemôže byť šťastný tak ako šťastie chápeme my. V živote človeka je nutné, aby sám svojou silou šiel za cieľom šťastia cestou práce, boja, vytrvalosti, odriekania si pôžitkov a štúdia filozofie. ,,Predpokladajme, že šťastie je úspech v konaní spojený so cťou, alebo úplne uspokojenie potrieb života, keď je zabezpečený dostatok všetkého, čo potrebujeme, spojený so schopnosťou potreby si obstarávať a udržiavať ich v ich užívaní.“ (Aristoteles, 2009, s. 44) Ďalej však podotýkame, že šťastní môžu byť všetci, ktorí šťastie prežívajú. Šťastie má mnoho podôb. Z tohto okruhu nevynímame napríklad osoby s trvalou retardáciou, slabým intelektom a podobne. Aj u nich vidíme, že dokážu prežívať číru radosť a šťastie zo života.

Rovnako aj dobré meno patrí do vonkajších dobier. Spočíva v tom, že si nás ostatní vážia. ,,Ctení sú predovšetkým tí ľudia, ktorí konali dobro, ale aj ľudia, ktorí sú schopní dačo dobre vykonať.“ (Aristoteles, 2009, s. 46) Týmto dobrom môžeme chápať nezištnú pomoc blízkym, ale aj cudzím ľuďom. Povedali sme už, že sem patria aj telesné dobrá ako zdravie. To by malo byť také, aby sme mohli slobodne vykonávať rôzne druhy prác podľa potreby.

Jednou z vonkajších zložiek života je náhoda. ,,Inými slovami, ak si všimnú títo ľudia, že v ľudských záležitostiach má veľkú moc náhoda, zvádza ich to k tvrdeniu, že práve to je tým rozhodujúcim kauzálnym faktorom pri dosahovaní určitého typu života a že nič nie je dôležitejšie.“ (Nussbaumová, 2003, s. 603) ,,Na druhej strane sú takí, ktorí tvrdia, že náhoda nemá vôbec žiadnu moc ovplyvňovať dobro ľudského života. Kauzálne faktory podstatné pre dobrý život, pre eudaimóniu, má jednajúci všetky pevne vo svojej moci; vonkajšie neovládané udalosti nemôžu dobré žitie ani významne zväčšiť, ani významne zmenšiť.“ (Nussbaumová, 2003, s. 603) Myslíme si, že ľudský život je hodný žitia len vtedy, keď máme nad ním aspoň určitú kontrolu a moc.

Aj striedme konanie je nevyhnutné pre dosiahnutie šťastia. Najlepšie žijeme vtedy, keď sa nám podarí dosiahnuť správnu mieru vo všetkom. Znamená to, že sa v situáciách správame primerane a že primerane konáme s ohľadom na okolnosť, alebo striedmo vyberáme medzi statkami. Tento stred má každá osoba odlišný, nejedná sa o aritmetický stred. ,,Musí sa totiž vedome voliť a v jednotlivých prípadoch pomocou rozumu v danej situácii nanovo stanoviť.“ (Paprotny, 2005, s. 127) Tento stred môžeme poznať aj pod pojmom ,,zlatá stredná cesta“. ,,Stredom veci rozumiem to, čo je od obidvoch koncov rovnako, a to je pre všetkých ľudí jedno a to isté, ale vzhľadom na nás je stredom to, čo nie je väčšie ani menšie; toto však nie je jedno ani to isté pre všetkých ľudí.“ (Aristoteles, 2011, s. 60) Nadbytok aj nedostatok ničia harmóniu a preto je naším cieľom nájsť stred; striedme konanie je cnosťou. Každý potrebuje pre svoj život iný strih. Je teda lepšie pristrihnúť nám život, alebo kabát? Nemôžeme pre všetkých utvoriť jeden stred konania. ,,Tie isté veci, ktoré niekomu napomáhajú utvárať jeho lepšie ,,ja", sú pre iného prekážkami.

,,Jeden ten istý spôsob života je pre jedného zdravým a vyžitím sa, udržiavajúcim všetky jeho schopnosti konať i užívať v najlepšej kondícii, kým pre druhého je ťaživým bremenom, rozptyľujúcim alebo potláčajúcim celý jeho vnútorný život.“ (Mill, 1995, s. 63) Tieto rozdiely medzi ľuďmi (zdroje pôžitkov, citlivosť, fyzické a morálne dispozície) sú také, že ak sa každému nedostáva práve to čo mu vyhovuje, tak sa mu nedostáva ani pravého šťastia a rozvoja. Jednotlivec by sa mal sám vydať na cestu poznania a aktívne sa podieľať na svojom a kolektívnom šťastí.

Záver

Čitateľ mal možnosť zistiť, že pojmy ako eudaimónia, šťastie, blaženosť a dobrý život spolu úzko súvisia a vyjadrujú rovnakú podstatu. Dozvedieť sme sa mohli aj to, s akými situáciami spája Aristoteles pojem šťastia a za akých podmienok je možné dosiahnuť ho. Vieme, že vonkajšie okolnosti sú rovnako dôležité ako vnútorné dispozície. Človek však musí pri dosahovaní šťastia tvrdo pracovať sám na sebe, rozvíjať svoje danosti a rozumové schopnosti. Vieme, že šťastie nikdy nepríde samé od seba, je potrebné oň bojovať. Dôležitým poznaním bolo, že šťastie môžeme vnímať z perspektívy náhody a perspektívy kvality nášho života, o ktorú sa aktívne usilujeme.

Autor: Mgr. Boris Kňažko

Zoznam bibliografických odkazov

ARISTOTELES, 2009. Rétorika. Martin: Thetis, 2009. s. 257, ISBN 978-80-980115-1-2
ARISTOTELES, 2011. Etika Nikomachova. Bratislava: Kaligram, 2011. s. 296, ISBN 987-80-8101-417-8
BAUMAN, Z. 1995. Úvahy o postmoderní době. Praha: Slon, 1995. s. 162, ISBN 80-86429-11-3
MIEDZGOVÁ, J. VARGOVÁ, D. 2007, Základy etiky. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo - Mladé letá, 2007. s. 111, ISBN 978-80-10-01203-9
MILL, J. S. 1995, O slobode. Bratislava: Iris, 1995. s. 116 ISBN 80-88779-07-7
NUSSBAUMOVÁ, M. C. 2003. Křehkost dobra, náhoda a etika v řecké tragédii a filosofii. Praha: Oikoymenh, 2003. s. 839, ISBN 80-7298-089-0
PAPROTNY, T. 2005. Stručné dejiny antické filozofie. Praha: Portál, 2005. s. 182, ISBN 8071789003
SPAEMAN, R. 1998. Štestí a vůle k dobru. Praha: Oikoymenh, 1998. s. 219 ISBN 80-86005-01-0
THOMPSON, M. 2004. Přehled etiky. Praha: Portál, 2004. s. 167, ISBN 80-7178-806-6
VAJDA, J. 2004. Úvod do etiky. Nitra: Enigma, 2004. s. 251, ISBN 80-89132-12-X