Publikácia chce priblížiť život židovských náboženských obcí s osobitným zreteľom na židovské školstvo na južnom Slovensku. Je rozšíreným vydaním už existujúcej knihy, ktorá bola vydaná v roku 2001 v maďarskom jazyku pod názvom „A csallóközi és mátyusföldi zsidó iskolák története 1845-1945“. Pôvodná publikácia je doplnená množstvom nových prameňov, informácií a fotodokumentácií. Podáva stručný prehľad o výchovno-vzdelávacom systéme, školských zákonoch a rozmachu židovských komunít v obciach Dunajská Streda, Galanta, Jelka, Sereď, Sládkovičovo, Šamorín, Trnava, Veľký Meder a Zlaté Klasy.

Prehľad žiovských škôl 1777-1945

PREDSLOV

Bez poznania pedagogickej minulosti, bez poznania vývinu školstva, ako sa časom menili, nebolo by možné predstaviť si pedagogickú prítomnosť, ktorá má v nej svoje korene. Zvolená problematika utvára komplexný obraz histórie židovského školstva a pedagogiky, ktorá bola neadekvátne zastúpená v rámci dejín slovenskej pedagogiky. Táto publikácia má tieto medzery z časti odstrániť.

Židovský národ môžeme prirovnať k stromu. Na ich príklade vzniklo kresťanstvo a z pohanov sa stali veriaci kresťania. V prenesenom slova zmysle záštep predstavuje kresťanstvo a vieru, ktoré nemôže existovať bez základu, a to bez stromu. Židom môžeme ďakovať, že sme sa obrátili, začali prevychovávať deti a mládež. Pričom Mojžišove desatoro prikázaní sme zobrali ako základ, čiže alfa a omega našej viery. V prapodstate vyslovuje všetko morálno, ktoré pri maximálnom dodržiavaní má odstrániť všetky príkazy, zákazy a nariadenia.

Touto publikáciou chcem priblížiť život židovských náboženských obcí s osobitným zreteľom na židovské školstvo na južnom Slovensku, ktorá bola neadekvátne zastúpená v dejinách pedagogiky. Je rozšíreným vydaním už existujúcej knihy, ktorá bola vydaná v roku 2001 v maďarskom jazyku pod názvom „A csallóközi és mátyusföldi zsidó iskolák története 1845-1945“. Pôvodná publikácia je doplnená množstvom nových prameňov, informácií a fotodokumentácií. Podáva stručný prehľad o výchovno-vzdelávacom systéme, školských zákonoch a rozmachu židovských komunít v obciach Dunajská Streda, Galanta, Jelka, Sereď, Sládkovičovo, Šamorín, Trnava, Veľký Meder a Zlaté Klasy.

Tému nemožno skúmať len samostatne, ale v globále, v opačnom prípade by išlo len o vytrhnutý kontext. Do samotného textu som zaradila fotografie škôl a iných dokumentov, ktoré demonštrujú existenciu židovského školstva. V jednotlivých kapitolách, priamo v texte sa objavujú autentické hebrejské slová, ktoré sú objasnené v zátvorkách.

Zachované pramene môžu poslúžiť, ako konfrontácia pedagogickej minulosti a prítomnosti. Históriu a vývoj židovského školstva približujem v chronologickom slede od konca 18. storočia po koniec druhej svetovej vojny.

Materiál k spracovaniu témy práce som získala zo štúdia prameňov, z archívov a štúdiom literatúry. Mala som k dispozícii kroniky, ktoré neboli vydané tlačou, avšak uchovávajú významné informácie. Bolo potrebné preštudovať encyklopédie, slovníky, monografie zaoberajúce sa zvolenou problematikou a prelistovať bibliografické prehľady. Pri vypracovaní som použila viacero metód, štúdium odbornej literatúry, rozhovor, riadený rozhovor a bádanie historických prameňov. Použila som štatistickú a porovnávaciu metódu, čím som chcela numericky vyjadriť pomer židovského obyvateľstva k celkovému počtu obyvateľov, čo fakticky potvrdilo opodstatnenie a potrebu vzniku židovského školstva.

Publikácia je vytvorená priamou metódou vypracovania faktov na základe heuristickej metódy. Preštudovaný materiál som rozanalyzovala a utriedila do súvislého celku.

Dve najvýznamnejšie podnety ovplyvnili zakladanie židovských škôl. Jedným z nich bol percentuálny podiel židov v jednotlivých regiónoch, ktoré ovplyvňovalo zriadenie a zakladanie židovských škôl. Druhým podnetom bolo nariadenie Jozefa II. z roku 1788 o Inštrukcií pre vizitárov národných škôl v Uhorsku, ktoré spôsobilo rozvoj a zakladanie židovských škôl.
Úmyslom židovských náboženských obcí bolo zachrániť židovské ľudové školy pred zánikom, zosúladiť učebné osnovy pre židovské školy, na základe osnov vydaných štátom, avšak ponechať intenzívnu náboženskú výchovu na školách. Obsah výučby bol orientovaný na to, aby sa v ľudových školách dočítali, a osvojili poznatky o slávnej minulosti židovskej etiky a histórie.

Kniha je určená pre Židov, nežidov, pedagógov a študentov, pre všetkých, ktorí si uvedomujú, že najväčším kapitálom je a vždy bude vzdelanie.

O B S A H

1. Historický prehľad židovského národa
2. Prehľad dejín židovského vzdelávacieho systému
3. Biblické obdobie (1010-926 p. n. 1.)
4. Obdobie v Mišne (925 p. n. 1. – 640 n. l.)
5. Obdobie v stredoveku (640-1492)
6. Obdobie pred novovekom (1492-1780)
7. Novovek (1780-1912)
8. Vývoj a prehľad školských zákonov 1868-1945
9. Vývoj školstva a pedagogiky po roku 1918
10. Židovské zákony a pedagogika
11. Učebný plán dvojročného štúdia pre židovských pedagógov
12. Pramene k organizácii a riadení židovského školstva
13. Židovská škola v Dunajskej Strede (1848 – 1945)
14. Židovská škola v Galante (1845- 1944)
15. Židovská škola v Jelke (1781-1944)
16. Židovská ľudová škola v Seredi (1781-1944)
17. Židovská škola v Sládkovičove (1903-1944)
18. Židovská škola v Šamoríne (1872 – 1940)
19. Židovská škola v Trnave (1850 – 1945)
20. Židovská škola vo Veľkom Mederi (1848 – 1912)
21. Židovská škola v Zlatých Klasoch (1860 – 1945)

Židovská ľudová škola v Seredi (1781-1944)

Mesto leží v Podunajskej nížine na pravobežnom vale Váhu. Od 1642 sa vyvíjala ako zemepanské mestečko s trhovým a jarmočným právom, rozšíreným v roku 1714. V erbe malo opevnenie s vežou a bránou, na boku dve malé vežičky s dvoma hviezdičkami.

Pre úplnosť uvediem štatistický prehľad pomeru Židov k obyvateľstvu v Seredi od roku 1728 – 1948 podľa Vlastivedného slovníka obcí na Slovensku 1 a Encyklopédie židovských náboženských obcí.

Z údajov z roku 1865 vyplýva vysoký pomer Židov k celkovému počtu obyvateľstva a opodstatnenosť zriadiť v Seredi židovskú ľudovú školu.

Vyhnanectvo Židov zo západných krajín na východ, menovite z Čiech a Moravy, dosiahlo vrchol v 18. storočí. Keď obce ležiace v údoliach Malých Karpát boli už preplnené Židmi, dostali sa ďalší prisťahovalci do údolia Váhu a tam sa aj usadili. Tak dochádza k zakladaniu veľkých židovských komunít v južnom povodí Váhu. Medzi také obce patrila aj Sereď.

Nevieme presne, kedy založili v Seredi náboženskú obec. Z faktu, že medzi náhrobnými pomníkmi, prenesenými zo starého na nový cintorín, nájdeme niekoľko z rokov 1700 až 1750, možno usudzovať, že už v 17. storočí v tejto obci bývali Židia. Vie sa tiež, že istý Salamon Beer, dodávateľ soli sa okolo roku 1720 usilovne zamestnával otázkou lodnej dopravy po Váhu. Podľa kronikára Korabinského boli v Seredi koncom 18. storočia „beruhmte Jahrmärkte“ – chýrne jarmoky, čo bez Židov si možno v tom čase len ťažko predstaviť.

Okolo roku 1781 v obci pri synagóge zriadili súkromnú židovskú ľudovú školu v ktorej vyučovali aj svetské predmety.

V rokoch 1840 – 1874 hlavným rabínom bol Benjamín Wolf Fuchs, žiak Chatama Sofera. Po jeho smrti sa stal hlavným rabínom jeho syn Mojžiš Hermann Fuchs, zakľadateľ známej sereďskej ješivy. Počas jeho pôsobenia financovala ľudovú kuchyňu, starobinec a útulok pre chudobných.

Roku 1865 bývalo v Seredi a v okolitých obciach, spolu 2443 Židov – po Bratislave a Dunajskej Strede najväčšia komunita na území dnešného Slovenska. Je len prirodzené, že taká obec mala synagógu, bet hamidraš, mikvu, školu a starobinec. Okrem toho tu bol kóšer bitúnok a pekáreň macesov. Skutočné archívne záznamy v plnom rozsahu potvrdzujú existenciu týchto inštitúcií. Sereď bola sídlom rabinátu už od najstarších čias. Jedným z jej prvých rabínov bol David Levy, pochádzajúci z Holešova. Poznáme aj mená ďalších rabínov, napospol silné osobnosti a významní talmudisti. Po kongrese roku 1868 sa náboženská obec v Seredi pripojila k ortodoxnému smeru. Židia hrali v Seredi významnú úlohu v hospodárstve a patrilo im veľa dôležitých podnikov, medzi nimi cukrovar a továreň na kávoviny.

V roku 1877 boli Židia členmi sereďského čitateľského krúžku, na čele ktorého stál Emil Epstein. V tom istom roku vznikla komisia pre zriadenie učňovskej školy pri obecnom zastupiteľstve, ktorého členmi boli aj Móric Rieger a Dr. Armin Rosenbaum. V spomínanom školskom roku na učňovskej škole študovali aj židovskí študenti - presne sedem žiakov.

Známe sú mená rodákov zo Serede, ktorí ukončili dvojročné štúdium pre židovských pedagógov v Budapešti, kde získali odbornú spôsobilosť na výkon profesie učiteľ. Adolf Fried absolvoval a získal odbornú spôsobilosť v roku 1892, Lipót Varsányi v roku 1895 a Henrik Frommer v roku 1897. Zo zachovalých prameňov nie je nám známe, že po uklončení štúdia kde pôsobili.

Za prvej svetovej vojny boli mnohí Židia vojakmi a veľa z nich aj padlo na frontoch. Na cintoríne je postavený stĺp s ich menami.

Za prvej republiky sa blahobyt sereďských Židov zvýšil, ale ich počet klesal, lebo mnohí sa presťahovali do väčších miest. Túto skutočnosť demonštruje aj zachovaný materiál nachádzajúci sa v Štátnom okresnom archíve v Galante so sídlom v Šali a to konkrétne Nariadenie ministerstva vnútra o súpise Židov, Prípis Ministerstva vnútra o vylúčení Židov z verejných služieb, Prípis nariadenia Ministerstva vnútra o rozpustení židovských spolkov a organizácií, Povolenie pobytu Židom, zdržujúcich sa na území SR, a iné tu nevymenované údaje.

Z ročného hlásenia chlapčenskej a dievčenskej meštianskej školy v školskom roku 1917/18, ktoré vypracovala riaditeľka školy pani Šarolta Selényi je zrejmé, že v tomto období v židovskej ľudovej škole židovské náboženstvo vyučoval Mór Löwy, týždenne 2 hodiny.

V medzivojnovom období obec prestavala neoklasicistickú synagógu a postavila okolo nej viacero zariadení. Obec mala 6 zamestnancov a okrem iného prevádzkovala aj päťtriednu ľudovú školu s vyučovacím jazykom slovenským, školu Talmud Tóra (skoro 50 študentov) a veľkú ješivu. Ješiva mala asi 100 poslucháčov z ČSR a zahraničia. Vznikla aj dievčenská náboženská škola Bet Jakov. Zo ščítania ľudu v roku 1921 vyplýva, že populáciu Serede tvorilo 16,8 % židovskej národnosti. V roku 1930 sa tento podiel znížil na 15,3 %.

V školskom roku 1930/1931 na čele židovskej ľudovej školy stál Leopold Fischer. Zachoval sa výkaz o chudobných žiakoch, kde správca školy žiada obecné predstavenstvo v Seredi o zakúpenie učebných pomôcok v mene chudobných žiakov. V samotnom výkaze je uvedený menný zoznam žiakov od 1.-5. ročníka, mená a povolanie rodičov s presnou adresou a potrebné učebné pomôcky s finančným vyčíslením .

O vysokej úrovni školy svedčí aj fakt, že pán Leopold Fischer na ustanovujúcom valnom zhromaždení Spolku židovských učiteľov v ČSR, konanej dňa 26. decembra 1935 v Židovskej ľudovej škole v Žiline bol zvolený do výboru tohto spolku .
Zo zachovalej kroniky Spolku židovských učiteľov v ČSR vyplývali 4 úlohy:
1. zachrániť židovské ľudové školy pred zánikom
2. zostaviť učebné osnovy pre židovské školy, na základe osnov vydaných štátom, aby
výchova školy bola intenzívne náboženská, židovská
3. postarať sa o to, aby židovské dieťa už v ľudovej škole sa dočítalo o slávnej minulosti židovskej etike uverejnenej v slovensko-židovských čítankách
4. spolok chcel pracovať na výchove dorastu židovských učiteľov a na rozšírení židovských škôl na 8 tried.

Spomínanú tretiu úlohu spolok realizoval v roku 1937, pri vydávaní časopisu Čítanie židovskej mládeže. Autorom aj redaktorom časopisu bol predseda spolku Izidor Schwartz. Časopis mal 16 strán.

V tom istom roku spolok vydáva i vlastnú učebnicu s názvom Cvičebnica dejín izraelských pre židovské ľudové školy, ktorého autorom bol Šimon Fehér a Henrich Brenner, nitriansky učitelia.

Cvičebnica je napísaná v židovskom duchu. V jednotlivých článkoch bola venovaná pozornosť mravnosti a poslušnosti. Veľký dôraz pritom kládli na výchovu k hygiene. Zaujímavé sú aj rebusy, ktoré nútili žiakov k tvorivosti a logickému mysleniu. I napriek niekoľkým dekádam odstupu cvičebnica nestratila na svojej aktuálnosti.

Zo stredných škôl v rokoch 1940-1941 vylúčili židovských žiakov. Náboženská obec sa rozhodla rozšíriť ľudovú školu na 8 tried. V tomto období ju navštevovalo viac ako 100 žiakov. Približne 40 mladých študentov bolo zadelených Hlinkovou gardou do pracovných skupín.

Ústredňa Židov organizovala prvé pracovné židovské stredisko v počte 781 Židov na jar roku 1941. S mestom sa spája história sereďského židovského pracovného tábora, ktorá nie je nezaujímavá. Toho dôkazom je aj zachovaný archívny materiál, ktorý svedčí o existencií židovskej ľudovej školy v pracovnom tábore.

V pracovnom tábore v roku 1942 zriadili školu pre deti, učila ich Jolana Schwartzová. Nižšie ročníky navštevovali škôlku. Roku 1942 skoro všetkých Židov deportovali, medzi nimi aj posledného rabína Mozesa Ecksteina, ktorý viedol rabínsku školu. V knihe Encyklopedia of Reg. Zi. Vol. l, vydaná v Jeruzaleme roku 1958 je na strane 181 uverejnený jeho životopis s fotografiou. Zahynul v Lublíne roku 1942. V októbri, po prerušení deportácií, zostalo v Seredi asi 70 Židov, ktorý boli dočasne chránený výnimkami. Výnimku dostal aj kantor, učiteľ Waller Bernát. Napriek decimácii židovskej pospolitosti bola činnosť náboženskej obce zásluhou Árona Schwarza neprerušená. Pre nízky počet detí židovskú školu zavreli. Z hlásenia Škôldozornému úradu v Trnave 3.11.1944 sa dozvedáme, že v školskom roku 1944/1945 sa už v škole nevyučovalo, lebo „učitelia sa v tábore nenachádzajú“.

Židovská ľudová škola naposledy fungovala v školskom roku 1943/44, nakoľko v školskom roku 1944/45 v spomenutej škole sa nachádzalo veliteľstvo Hlinkovej gardy .

ZÁVER

Spracovaním dejín židovských škôl na Južnom Slovensku som z časti chcela prispieť k zaplneniu bielych miest v histórii pedagogiky.

Z preštudovaných materiálov som došla k záveru, že Biblia tvorí základ celého židovského výchovno-vzdelávacieho systému. Takisto z preštudovaného vyplýva, že Židia zámerne vyučovali svoje deti od veľmi skorého veku. Hneď ako dieťa vedelo rozprávať, učili ho niekoľko pasáží zo Zákona. To naznačuje, že základnou vyučovacou metódou bolo memorovanie. Vzdelávanie neobmedzovali len na čítanie a písanie, ale dôležitým predmetom, ktorý vyučovali, boli dejiny. Historické skutočnosti vyučovali z generácie na generáciu. Výbornú príležitosť na vyučovanie detí poskytovali hlavne slávenie výročných sviatkov v kruhu rodiny.

Na záver mi zostáva rekapitulovať izraelský vzdelávací systém a poukázať na rozdiel, že v čom sa odlišuje od vzdelávacieho systému iných národov. Diametrálne sa odlišuje hlavne v princípe. Vo výchove sledovali jediný cieľ, a to vzdelanosť. Rabíni to vyjadrovali múdrym porekadlom: „TEN, KTO NEUČÍ SVOJHO SYNA NEJAKÉ UŽITOČNÉ REMESLO, VYCHOVÁVA Z NEHO ZLODEJA.“

V našom predimenzovanom svete nám môžu poslúžiť ako príklad, nakoľko nárastom delikvencie súčasná rodina všeobecne si neplní svoju spoločenskú funkciu. Musíme si skutočne uvedomiť a vhodnými metódami, prostriedkami vštepiť našim deťom, že najlepšie investovaný kapitál je a bude vzdelanie. Je to cesta k hľadaniu a nadobudnutiu vedomostí, poznania a pochopenia logického fungovania sveta a zmyslu života.