Insight and insight problems: Definition and approaches

Abstrakt: Vhľadové problémy sú v protiklade k dobre definovaným problémom často ponímané ako test kreatívneho myslenia, alebo úlohy, ktoré výskumníkom umožňujú študovať typy myslenia, podobnejšie riešeniu problémov každodenného myslenia. Relevantné empirické dôkazy sú však skôr zmiešané a medzi hlavnými teoretickými prístupmi existujú rozpory. Našim cieľom je ponúknuť prehľad výskumov zaoberajúcich sa ich fenomenológiou, schopnosťami, podieľajúcimi sa na ich riešení, a im odpovedajúcimi neurálnymi determinantmi. Na základe toho sa ďalej pokúšame načrtnúť možné odpovede na otázky, či sú skutočne odlišné od dobre definovaných problémov, ekologicky valídne a ktoré teórie ich môžu vysvetľovať najpresnejšie.
Kľúčové slová: Vhľad; Vhľadové problémy; Riešenie problémov.

Abstract: Insight problems are in contrast to well-defined problems often viewed as a test of creative thinking or as tasks that enable researchers to study ways of thinking that are more similar to solving real problems of everyday life. However, relevant empirical evidence is rather mixed and there are contradictions between major theoretical approaches. Our aim is to provide a review of research considering their phenomenology, abilities involved in solving them and corresponding neural determinants. Based on that we further attempt to outline possible answers on whether they are really distinctive from well-defined problems, ecologically valid and which theories might explain them most accurately.
Keywords: Insight; Insight problems; Problem solving.

Úvod

Ľudia trávia značnú časť času riešením problémov, ktoré tak predstavuje významnú oblasť psychologického výskumu. Problémy je však možné zhruba rozdeliť na dobre (DDP) a zle definované (ZDP), pričom väčšina výskumných snáh smerovala k odhaleniu zákonitostí, týkajúcich sa riešenia DDP. To je možné opísať ako heuristícké prehľadávanie problémového priestoru (PP), teda množiny všetkých logických stavov, ktoré je možné utvoriť na základe reprezentácie problému – znalostí počiatočného stavu, cieľového stavu a operátorov, pomocou ktorých sa človek pohybuje od jedného stavu k druhému (Kaplan & Simon, 1990). Predpokladá sa, že náročnosť DDP následne závisí najmä od veľkosti PP. Napríklad šach je náročnejší než dáma, pretože hráč musí zohľadniť väčšie množstvo stavov, v oboch prípadoch sa však riadi jasne definovanými pravidlami.

V bežnom živote sa však ľudia stretávajú najmä so ZDP, ktoré je predovšetkým náročné správne reprezentovať, resp. určiť východiská na základe ktorých by PP mal byť vôbec utvorený. Príkladom je situácia zaznamenaná Maxom Wertheimerom (2020, s. 162), v ktorej dvaja chlapci hrali bedminton: Silnejší neustále porážal slabšieho, ten rezignoval a silnejší ho nevedel prehovoriť aby v hre pokračoval. Vedecké skúmanie riešenia takýchto problémov je však komplikované, pretože doň zasahujú faktory, ktoré v naturálnych podmienkach nie je možné dostatočne dobre merať a izolovať. Východisko by mali predstavovať vhľadové problémy (VP) – typ zle definovaných úloh, umožňujúci skúmať niektoré aspekty riešenia ZDP v kontrolovaných podmienkach. Väčšinou sa jedná o citovo nezafarbené rébusy, napr.: „Elene ráno spadla náušnica do šálky kávy. Hoci bola šálka plná, náušnica ostala suchá. Ako je to možné?“

Našim cieľom v tomto článku je problematiku VP priblížiť a porovnaním poznatkov z rôznych oblastí sa pokúsiť zodpovedať, či ich je možné vyčleniť ako samostatnú kategóriu, ktoré teórie najzmysluplnejšie vysvetľujú priebeh ich riešenia a či nám skutočne pomáhajú pochopiť tomu ako ľudia čelia problémom v reálnom živote.

Vymedzenie

Podľa Batcheldera a Alexandera (2012) nie je produktívne pokúšať sa o precíznu definíciu VP a namiesto toho navrhujú zamerať sa skôr na súbor väčšinovo zdieľaných charakteristík v zmysle Wittgensteinovej koncepcie rodinnej príbuznosti. Na tých najvšeobecnejších sa zhodujú viacerí autori – VP by sa mali vyznačovať tým, že: 1. riešiteľa zvádzajú k neadaptívnej počiatočnej reprezentácií problému, ktorú je potrebné prekonať, 2. re-reprezentácia problému vedie k následnému nájdeniu riešenia rýchlo a nečakane, pričom je zvyčajne sprevádzaná zážitkom náhleho porozumenia (vhľadom), 3. riešenie nevyžaduje unikátne znalosti ani výpočtovo-náročné operácie (Batchelder & Alexander, 2012; Weisberg, 1995, podľa: Davidson, 2003; Öllinger & Knoblich, 2009). Z tejto rámcovej definície budeme predbežne vychádzať aj my, v nasledujúcej časti ju ale doplníme o empirické poznatky poukazujúce na možné odlišnosti medzi VP a DDP v rovinách fenomenológie, individuálnych rozdielov i neurofyziológie.

Fenomenológia

Revolučné výskumy venujúce sa rozdielom VP a DDP uskutočnila Janet Metcalfe, pričom sa týkali fenomenologickej roviny: V prvej štúdií zistila, že subjektívny pocit participanta ohľadom poznania správnej odpovede pred samotným pokusom o riešenie predpovedá jeho výkon len v DDP, nie VP (Metcalfe, 1986). V ďalšom experimente participanti hodnotili pocit približovania sa správnej odpovedi každých 15 sekúnd a okrem replikovania predchádzajúcich zistení sa tiež ukázalo, že pri DDP je nájdenie riešenia plynulé, zatiaľ čo u VP skokové (Metcalfe & Wiebe, 1987). Weisberg (1992) však následne poukázal na viacero problematických aspektov týchto prác. Domnieval sa napr. že zistené rozdiely nemusia vychádzať z procesov aktuálneho seba-monitorovania, ale skôr predchádzajúcich skúseností - participanti skrátka vedeli ako dlho im väčšinou trvá riešiť DDP ale nie VP.

Ďalšie pochybnosti, no s interpretáciou podporujúcou jedinečnú fenomenológiu VP prinieslo zavedenie metódy retrospektívneho posudzovania priebehu riešenia prostredníctvom sebavýpovedných škál. Laukkonen a Tangen (2018) zistili, že výpovede získané týmito dvoma spôsobmi prakticky nekorelujú. Rozpor zdôvodnili tým, že metóda priebežného hodnotenia vedie k prehliadnutiu niektorých zážitkov vhľadu, pretože participanti môžu mať mylný pocit, že sa k riešeniu približujú postupne, potom si náhle uvedomiť nesprávnosť uvažovania a následne prežiť autentický vhľad, čo v 15 sekundových intervaloch nie je možné zaznamenať. Interpretácia bola podporená nedávnou štúdiou Laukkonena et al. (2021), ktorí retrospektívne hodnotenie škálou porovnávali s priebežným hodnotením vyjadreným silou úchopu na dynamometri (schopnou postihnúť aj rýchle a malé zmeny). Oba typy hodnotení vzájomne korelovali, a približovanie sa k riešeniu bolo kontinuálne pri DDP a skokové u VP - tak ako predpokladá klasické vymedzenie.

Individuálne rozdiely

Len zopár prác hľadalo prediktory, ktoré by boli schopné medzi VP a DDP diskriminovať. Tie dostupné ale konvergujú k podobným výsledkom a ukazujú, že hoci výkon v oboch typoch úloh koreluje (DeYoung et al., 2008; Gilhooly & Murphy, 2005; Schooler & Melcher, 1995), existujú aj premenné, ktoré predikujú len schopnosť riešiť VP:
Jednou z nich je prekonanie mentálneho nastavenia alebo vybočenie z rámca. Schooler & Melcher (1995) individuálne rozdiely v tejto schopnosti operacionalizovali ako výkon v teste založenom na Brunerovom a Potterovom experimente s vnímaním rozostrených obrazov, pričom ten štatisticky signifikantne koreloval len s riešením VP. DeYoung et al. (2008) mali výhrady k použitej metóde aj štatistickej interpretácií – len na základe rozdielu v štatistickej signifikancii podľa nich nemožno činiť silné závery, navyše ukázali, že test rozdielu medzi koreláciami nebol štatisticky významný. Sami za týmto účelom ale využili úlohu vychádzajúcu z Brunerovho a Postmanovho experimentu s identifikáciou netradičných kariet a pomocou regresných analýz zistili, že výkon v nej je jedinečne asociovaný s riešením VP.

Rovnakou metódou autori zistili, že s riešením VP je jedinečné asociovaná aj flexibilita divergentného myslenia (DeYoung et al. 2008). Výsledky podporuje i štúdia Gilhoolyovej a Murpyho (2005), ktorí porovnávali priemerné korelácie figurálnej fluencie a schopnosťou nachádzania alternatívnych využití predmetov s VP a DDP, pričom medzi nimi objavili štatisticky významný rozdiel. Pre úplnosť ešte dodajme, že zatiaľ čo Schooler a Melcher (1995) použili iba 8 úloh a DeYoung et al. (2008) 9 (len verbálnych), Gilhooly a Murphy (2005) až 24 (a to rôzneho druhu) pričom vykonali aj clusterovú analýzu, ktorá preukázala tendenciu VP a DDP zhlukovať sa do oddeliteľných kategórií.

Neurofyziológia

Snahe odhaliť neuronálny substrát zážitku vhľadu alebo procesov podieľajúcich sa na riešení VP sa pomocou fMRI alebo EEG venovalo veľa prác a niektorí autori dokonca hovoria o identifikovateľných sieťach tvoriacich „vhľadový mozog“ (insightful brain) (Shen et al., 2013). Tieto práce sú však nutne korelatívne a najmä v prípade skúmania vhľadu môže byť pri zobrazovacích metódach ťažké odlíšiť, či dané výsledky skutočne odzrkadľujú skúmané premenné alebo nežiaduce efekty spojené so špecifickým charakterom úlohy, či faktormi prostredia – kritický prehľad starších prác s konceptuálnymi paralelami aj pre súčasný výskum uvádzajú Batchelder a Alexander (2012). Zameriame sa teda na dáta získané prostredníctvom iných metód:
Reverberi et al. (2005) porovnávali výkon v riešení zápalkových hlavolamov (viď. časť 4.4 nižšie) u bežnej populácie a pacientov s poškodením dorzolaterálnej prefrontálnej kôry (DLPFK, ktorá zohráva dôležitú úlohu v exekutívnych procesoch, dôležitých pre riešenie DDP) a zistili, že zatiaľ čo ťažšie z nich vyriešilo len 42% zdravých participantov, podiel u skupiny s léziou DLPFK dosahoval až 82%. Autori výsledky interpretujú tak, že poškodením DLPFK došlo k redukcii tzv. top-down kontroly (zodpovednej za obmedzenie možností riešenia vyplývajúce z minulých skúsenosti), čo môže mať pri riešení VP adaptívnu povahu aj za cenu kognitívneho deficitu u DDP. Luft et al. (2017) tieto výsledky s menším efektom zopakovali aj v experimente, kedy u zdravých ľudí funkcie DLPFK dočasne inhibovali pomocou transkraniálnej magnetickej stimulácie (TMS).

Podnetnú oblasť predstavuje aj lateralizácia. Chi a Snyder (2011) ukázali, že úspech v riešení zápalkových hlavolamov je možné dramaticky zvýšiť inhibíciou anteriórnych spánkových lalokov v ľavej a ich stimuláciou v pravej hemisfére (úspešnosť 20% v kontrolnej vs. 60% v experimentálnej skupine). O rok neskôr rovnakým spôsobom zvýšili výkon participantov v „neriešiteľnom“ 9-bodkovom probléme (obr. 1 v časti 4.2) (0% vs. > 40%) (Chi & Snyder, 2012). Hoci sa autori nezaoberali aj prípadným efektom procedúry na schopnosť riešiť DDP, ich interpretácia je podobná tej Reverberiho et al. (2005) – domnievajú sa, že ľavá hemisféra obsahuje top-down organizované abstraktné koncepty, ktoré človeku bránia vnímať „surové“ senzorické dáta a byť flexibilný v ich kategorizácií (podrobnejší výklad ponúkajú Snyder et al. (2004)). Vzhľadom na to nevidíme dôvod, prečo by z nej ľudia mali významne profitovať aj pri riešení DDP.

Ekologická validita

Dôležitou vlastnosťou konštruktu je jeho využiteľnosť mimo „laboratórnych“ podmienok. Ekologickej validite VP sa ale pozornosť takmer nevenovala - dostupné sú zatiaľ len dve štúdie, ktoré dospeli k protichodným výsledkom: Lubart a Sternberg (1995) zistili, že výkon vo VP stredne až silno koreluje so schopnosťou vytvárať kreatívne (umelecké, vedecké...) diela za experimentálnych podmienok. Autori ale nezisťovali či sú zistené vzťahy nezávislé od ďalších faktorov (inteligencia, záujmy) a hoci im výskumný dizajn umožnil operacionalizovať tvorivosť v behaviorálnej rovine, môže byť vzdialený spontánnej a dlhodobej tvorivej činnosti v každodennom živote. Beaty et al. (2014) tento nedostatok vykompenzovali použitím síce sebavýpovedných, no valídnych a reliabilných metód. Vzťah medzi výkonom v riešení VP a reálnymi úspechmi v rôznych tvorivých oblastiach však neobjavili.

Prístupy

Priebeh riešenia VP opisuje niekoľko modelov vychádzajúcich z rôznych zázemí. V nasledovnej časti stručne opisujeme tie najhlavnejšie a usilujeme sa ich tiež vzájomne konfrontovať vzhľadom na poznatky uvedené v predchádzajúcej časti.

Tvarová psychológia

Tvarová psychológia vznikla v reakcii na asocianizmus a behaviorizmus (Ash, 1995; Davidson, 2003; Ohlsson, 1984a; Öllinger & Knoblich, 2009), v ktorom sa riešenie problémov redukovalo na výsledok učenia metódou pokus a omyl (Thorndike, 1922, podľa: Wertheimer, 2020, s. 44). Predstavitelia Tvarovej psychológie považovali takto ponímané myslenie za eticky i esteticky odpudivé a snažili sa dokázať, že musí zahŕňať niečo viac, na základe čoho rozlišovali medzi zlým (reproduktívnym) a dobrým (produktívnym) myslením (Ohlsson, 1984a).

Keďže venovali značnú časť pozornosti výskumu percepcie, dobré myslenie s ňou bolo nie len úzko prepojené, ale tiež charakterizované podobnými princípmi: Vnímanie sa podľa nich vyznačovalo tým, že je vizuálne pole organizované do zmysluplných štruktúr s odlišnými vlastnosťami než aké prislúchajú obyčajnému súčtu elementárnych pocitov, čo bolo demonštrované tzv. reverzibilnými figúrami (Ash, 1995). Podobne, dobré myslenie záviselo od správneho rozčlenenia problémovej situácie (Wertheimer, 2020). Kľúčová bola reštrukturácia, počas ktorej dochádza k roztaveniu pôvodnej štruktúry a utvoreniu nového pregnantnejšieho celku, vďaka čomu človek: „...zachádza za hranice starých asociácií a vidí problém v kompletne inom svetle.“ (Davidson, 2003, s. 150).

Príkladom je Köhlerov (1925, podľa: M. G. Ash (1995)) experiment, v ktorom chcel šimpanz Sultán dosiahnuť na banány a mal k dispozícií 2 tyče, ktoré sa do seba dali zasunúť: Bez úspechu sa ovocie pokúšal získať asi hodinu a na riešenie neprišiel ani keď mu ho Köhler naznačil tým, že do jednej z tyčí vsunul prst. Neskôr pri hre ale tyče náhodou chytil tak, že tvorili priamku. Vďaka tomu došlo k reorganizácií informácií vo vizuálnom poli a pôvodne indiferentnému predmetu bol pripísaný význam nástroja, pretože sa začlenil do novej celostnej štruktúry. Šimpanz tyče následne spojil, rozbehol sa k mrežiam klietky a banány pritiahol.

Samotná reštrukturácia pritom bola považovaná za nevedomý proces, to však neznamená, že ju podľa tvarových psychológov človek nemohol ovplyvniť – tvrdili, že je výsledkom pnutia síl, ktoré vzniká rozporom medzi aktuálnym a žiadaným stavom, pričom je závislé napr. od hĺbky poznania situácie, množstva opakovaných zlyhaní (Ohlsson, 1984a), či na väčší celok orientovaného postoja (Wertheimer, 2020)... Pre prax bola prínosná identifikácia faktorov, ktoré môžu reštrukturácií brániť: Napr. Wertheimer (2020) kritizoval spôsob výučby založený na memorovaní matematických viet a ukazoval, ako ľahko môže žiaka zmiasť ak je konfrontovaný s pozmeneným znením príkladu. Z jeho vlastných experimentov vyplývalo, že väčšiu prenositeľnosť majú vedomosti založené na porozumení štruktúre problému.

Tvarová psychológia tak výskum VP zahájila. Kritici ale poukazujú na to, že i keď položila dôležité otázky a poukázala na neadekvátnosť vtedajších „hlavnoprúdových“ smerov, priniesla málo odpovedí a jej vysvetlenia nevyústili do dobre falzifikovateľných teórií (Davidson, 2003; Weisberg & Alba, 1981). Navyše nezostala jedinou alternatívou voči behaviorizmu: Kognitívna revolúcia (vychádzajúca z metafory myseľ ako počítač) neskôr umožnila myslenie operacionalizovať precízne, pričom rozlíšenie medzi zlým a dobrým myslením zachovala (Ohlsson, 1984a). Je však možné z nej plynúce prístupy aplikovať aj na VP?

Nešpecifický prístup

V priamej opozícií voči prístupu Tvarovej psychológie stojí tzv. nešpecifický prístup, ktorý testuje nultú hypotézu – že aj za riešením VP v skutočnosti stoja obyčajné procesy prehľadávania pamäte a uplatnenia doménovo špecifických znalostí (Davidson, 2003).

Autori vychádzajúci z tejto tradície poukazujú na to, že správanie ľudí pri riešení VP nevykazuje znaky, ktoré by sme na základe princípov Tvarovej psychológie očakávali. Napríklad v 9-bodkovom probléme (obr. 1) je úlohou participanta spojiť všetky body pomocou 4 čiar bez toho, aby zdvihol pero z papiera. Weisberg a Alba (1981) tvrdia, že vyvrátili klasické vysvetlenie, že ľuďom robí ťažkosti reštrukturácia - teda prekonanie fixácie na pomyselné hranice štvorca ako „dobrého tvaru“: Zistili, že explicitná inštruktáž probandov aby tak urobili vedie len k malému zlepšeniu a nevyúsťuje k zážitku náhleho porozumenia. Participanti však podali lepší výkon ak absolvovali tréning, zahŕňajúci podobné úlohy. Obdobné nezrovnalosti boli objavené aj v ďalších úlohách, na základe čoho autori predpokladajú, že ľudia jednoducho: „...aplikujú vedomosti na nový problém a ak nie sú užitočné, skúsia prísť s niečím novým čo problém vyrieši prostredníctvom priamočiarej extenzie toho čo už vedia. Žiadne exotické procesy ako náhly vhľad nie sú potrebné.“ (Weisberg & Alba, 1981, s. 189)

Obr. 1 – 9-bodkový problém

Je otázne nakoľko sa dajú tieto pozorovania zovšeobecniť na priebeh riešenia ďalších problémov (Ohlsson, 1984a), v prospech nešpecifického prístupu ale hovoria zistenia, že úspešnosť riešenia VP súvisí aj s fluidnou (g faktorom, prípadne pracovnou pamäťou) a kryštalickou inteligenciou (úroveň vedomostí) (DeYoung et al., 2008).

Nešpecifický prístup však dostatočne nezohľadňuje fakt, že vedomosti môžu predstavovať aj prekážku. Ukážkou je základné výpočtové skreslenie, ako Keith Stanovich (2003) označuje sklon automaticky do usudzovania vnášať minulé skúsenosti. Nasledovný sylogizmus napr. chybne označilo za správny až 70% študentov:
P1: Všetky živé veci potrebujú vodu.
P2: Ruže potrebujú vodu.
Z: Ruže sú živé veci.

Teória problémového priestoru a heuristík

Zatiaľ čo prvotná koncepcia PP sa orientovala len na vysvetlenie riešenia DDP, Herbert Simon a Craig Kaplan (1990) neskôr aplikovali rovnaký teoretický rámec aj na vysvetlenie procesov, ktoré by mali byť súčasťou riešenia VP.

Navrhli, že ak si ľudia pri heuristickom prehľadávaní pôvodného PP počínajú neúspešne, využijú heuristiku prepnutia a začínajú vedome prehľadávať meta-priestor potenciálnych PP (Kaplan & Simon, 1990). Keďže tých môže byť neúnosne veľa, kľúčovou sa stala otázka: Ako ľudia prehľadávanie meta-priestoru obmedzujú? Autori kvantitatívne i kvalitatívne analyzovali správanie participantov počas riešenia problému odrezanej šachovnice (obr. 2), v ktorom je úlohou zodpovedať, či je možné celú šachovnicu s dvoma odrezanými políčkami prekryť pomocou dominových kociek (s rozmerom 2x1 políčko) a svoju odpoveď zdôvodniť (Riešenie vyžaduje reprezentovať šachovnicu ako pozostávajúcu z 32 dvojíc políčok, nie 64 samostatných.).

Obr. 2 – Problém odrezanej šachovnice

Výsledky ukázali, že zdroje pre hľadanie pochádzajú z externých stimulov, vedomostí aj heuristík. Za najzovšeobecniteľnejšiu stratégiu autori pokladajú heuristiku hľadania invariantov, teda aspektov problému, ktoré ostávajú nemenné pri rôznych pokusoch o riešenie - v prípade šachovnice je to pozorovanie, že nezakryté miesta sú vždy rovnakej farby (Kaplan & Simon, 1990).

Z konceptu problémového priestoru a heuristík ďalej čerpá aj teória monitorovania progesu. MacGregor et al. (2001) rozvinuli pozorovania Weisberga a Albau (1981), týkajúce sa 9-bodkového problému (obr.1): Zistili, že participantom je nápomocné naznačenie prvej línie – za predpokladu, že tá redukuje množstvo bodiek, ktoré je možné spojiť nasledovnými čiarami. Domnievajú sa teda, že participanti používajú klasickú heuristiku približovania sa k cieľu: Každým pohybom sa snažia spojiť čo najviac bodiek, pričom porovnávajú aktuálny stav riešenia s čiastkovým cieľom. Tí, ktorí vďaka svojim schopnostiam, či špecifickým aspektom problémovej situácie dokážu dopredu predvídať výsledok väčšieho počtu ťahov (look ahead), si skôr uvedomia, že tie nespĺňajú stanovené kritérium a začnú hľadať iné postupy.

Nespornou výhodou prístupu je možnosť navrhovať veľmi konkrétne predikcie a testovať ich pomocou simulácií (Kaplan, 1988, podľa: Kaplan & Simon, 1990). Prístup Kaplana & Simona (1990) je tiež v súlade s poznatkami o význame divergentného myslenia (úspešní riešitelia vykazovali väčšiu flexibilitu v nachádzaní invariantov). V oboch prípadoch však ostáva nezohľadnenou úloha odpútania sa od minulých skúseností.

Teória reprezentačnej zmeny

Aj teória reprezentačnej zmeny má svoje korene v koncepcii problémového priestoru, v tomto prípade však explicitným cieľom jej autora, Stellana Ohlssona (1984a, 1984b), bolo integrovať do nej fundamentálny koncept Tvarovej psychológie: Reštrukturáciu. Postuluje, že VP riešiteľa navádzajú k reprezentácií, z ktorej nie je možné odvodiť správne operátory pre prehľadávanie PP a k ich nájdeniu vedie až jej zmena (Ohlsson, 1984b). Prístup vysvetľuje aj fenomenológiu vhľadu: Ak je následný PP malý, riešenie sa po reštrukturácií objavuje „na dohľad“.

Reštrukturáciu Ohlsson (1984b) spočiatku vysvetľoval procesmi elaborácie, abstrakcie a propagovaním interpretácie v sémantických sieťach, pričom bol opatrný v otázke, či sa spôsob dosiahnutia novej reprezentáciu líši od utvárania pôvodnej. Neskôr ale s Güntherom Knoblichom rozvíjal prístup, podľa ktorého sú procesy vedúce k reštrukturácií špeciálne, nevedomé a predchádzané fázou bezradnosti, vyplývajúcej z vyčerpania možností, ponúkaných primárnym PP (Knoblich et al., 1999, 2001). Za najvýznamnejšie autori pokladajú uvoľnenie obmedzení (deaktiváciu nevhodných konceptov v pamäti) a rozloženie chunkov (separáciu percepčného celku na jeho komponenty). Teória nachádza podporu v štúdiách využívajúcich zápalkové hlavolamy:
P1: IV = III + III
P2: III = III + III
P2: XI = III + III

Podľa východísk by mal byť P1 jednoduchý a riešiteľný bez fázy bezradnosti, pretože participanti dekomponujú voľný chunk (IV na zmysluplné I a V) (Knoblich et al., 2001). No P2 a P3 náročné, a sprevádzané bezradnosťou: V P2 riešeniu bránia skúsenosti s rovnicami v škole (kde sa nerozkladá + na – a –). V P3 je potrebné dekomponovať pevný chunk (X na bezvýznamné \ a /). Predikcie autorov boli potvrdené výkonovo i sledovaním očných pohybov participantov, ktorí na začiatku kvôli nesprávnej reprezentácií rovnice fixovali pohľad na jej irelevantné prvky. Až po fáze bezradnosti a následnej reštrukturácií, tí úspešní z nich začali venovať pozornosť skutočne dôležitým objektom.

Teória reprezentačnej zmeny je v súlade s rozdielnosťou VP a DDP na zážitkovej, behaviorálnej i neurofyziologickej úrovni. Bola ale testovaná na úzkom spektre úloh a priebeh riešenia iných problémov jej nezodpovedá, alebo ho lepšie predpovedá prístup založený na heuristikách. Perspektívnym sa preto javí byť integrácia oboch prístupov, vychádzajúca z predpokladu, že oba opisujú odlišné fázy riešenia VP – napr. Öllinger et al. (2014) zistili, že pri 9-bodkovom probléme sa u probandov dramaticky zvyšuje šanca na (pre riešenie nevyhnutnú) reštrukturáciu (ťahy mimo štvorca), ak sú k tomu vedení experimentálnou manipuláciou. Ale zatiaľ čo na riešenie príde len 50% tých čo hranice prekročia, manipulácia redukujúca veľkosť PP (pred aj po reštrukturácií), zvyšuje ich podiel na vyše 90%.

Záver

Výskumy z rôznych oblastí podporujú relevantnosť ponímania VP ako špeciálnych. Ich výhoda spočíva v tom, že umožňujú skúmať procesy, ktoré typicky nie sú zapojené do riešenia DDP. Rôzne problémy môžu byť náročné vďaka faktorom, ktoré jedna teória vysvetľuje lepšie ako druhá, aktuálne sa ale objavujú pokusy o ich syntézu. Je však otázne či štúdium VP skutočne prispieva aj k pochopeniu vyrovnávania sa s problémami reálneho života a táto oblasť je dlhodobo zanedbávaná.

Autori: Mgr. Filip Jendrol
Katedra psychológie, FF TU v Trnave

Literatúra

Ash, M. G. (1995). Gestalt psychology in German culture, 1890–1967: Holism and the quest for objectivity (s. xii, 513). Cambridge University Press.

Batchelder, W. H., & Alexander, G. E. (2012). Insight Problem Solving: A Critical Examination of the Possibility of Formal Theory. The Journal of Problem Solving, 5(1). https://doi.org/10.7771/1932-6246.1143

Beaty, R. E., Nusbaum, E. C., & Silvia, P. J. (2014). Does insight problem solving predict real-world creativity? Psychology of Aesthetics, Creativity, and the Arts, 8(3), 287–292. https://doi.org/10.1037/a0035727

Davidson, J. E. (2003). Insights about Insightful Problem Solving. V The psychology of problem solving (s. 149–175). Cambridge University Press.

DeYoung, C. G., Flanders, J. L., & Peterson, J. B. (2008). Cognitive Abilities Involved in Insight Problem Solving: An Individual Differences Model. Creativity Research Journal, 20(3), 278–290. https://doi.org/10.1080/10400410802278719

Gilhooly, K., & Murphy, P. (2005). Differentiating insight from non-insight problems. Thinking & Reasoning, 11(3), 279–302. https://doi.org/10.1080/13546780442000187

Chi, R. P., & Snyder, A. (2012). Brain stimulation enables the solution of an inherently difficult problem. Neuroscience Letters. https://doi.org/10.1016/j.neulet.2012.03.012

Chi, R. P., & Snyder, A. W. (2011). Facilitate Insight by Non-Invasive Brain Stimulation. PLOS ONE, 6(2), e16655. https://doi.org/10.1371/journal.pone.0016655

Kaplan, C. A., & Simon, H. A. (1990). In search of insight. Cognitive Psychology, 22(3), 374–419. https://doi.org/10.1016/0010-0285(90)90008-R

Knoblich, G., Ohlsson, S., Haider, H., & Rhenius, D. (1999). Constraint relaxation and chunk decomposition in insight problem solving. Journal of Experimental Psychology: Learning, Memory, and Cognition, 25(6), 1534–1555. https://doi.org/10.1037/0278-7393.25.6.1534

Knoblich, G., Ohlsson, S., & Raney, G. E. (2001). An eye movement study of insight problem solving. Memory & Cognition, 29(7), 1000–1009. https://doi.org/10.3758/BF03195762

Laukkonen, R. E., Ingledew, D. J., Grimmer, H. J., Schooler, J. W., & Tangen, J. M. (2021). Getting a grip on insight: Real-time and embodied Aha experiences predict correct solutions. Cognition and Emotion, 35(5), 918–935. https://doi.org/10.1080/02699931.2021.1908230

Laukkonen, R. E., & Tangen, J. M. (2018). How to Detect Insight Moments in Problem Solving Experiments. Frontiers in Psychology, 0. https://doi.org/10.3389/fpsyg.2018.00282

Lubart, T. I., & Sternberg, R. I. (1995). An Investment Approach to Creativity. V The Creative Cognition Approach (s. 271–302). MIT Press.

Luft, C. D. B., Zioga, I., Banissy, M. J., & Bhattacharya, J. (2017). Relaxing learned constraints through cathodal tDCS on the left dorsolateral prefrontal cortex. Scientific Reports, 7(1), 2916. https://doi.org/10.1038/s41598-017-03022-2

MacGregor, J. N., Ormerod, T. C., & Chronicle, E. P. (2001). Information processing and insight: A process model of performance on the nine-dot and related problems. Journal of Experimental Psychology. Learning, Memory, and Cognition, 27(1), 176–201.

Metcalfe, J. (1986). Feeling of knowing in memory and problem solving. Journal of Experimental Psychology: Learning, Memory, and Cognition, 12(2), 288–294. https://doi.org/10.1037/0278-7393.12.2.288

Metcalfe, J., & Wiebe, D. (1987). Intuition in insight and noninsight problem solving. Memory & Cognition, 15(3), 238–246. https://doi.org/10.3758/BF03197722

Ohlsson, S. (1984a). Restructuring revisited. Scandinavian Journal of Psychology, 25(1), 65–78. https://doi.org/10.1111/j.1467-9450.1984.tb01001.x

Ohlsson, S. (1984b). Restructuring revisited: II. An information processing theory of restructuring and insight. Scandinavian Journal of Psychology, 25(2), 117–129. https://doi.org/10.1111/j.1467-9450.1984.tb01005.x

Öllinger, M., Jones, G., & Knoblich, G. (2014). The dynamics of search, impasse, and representational change provide a coherent explanation of difficulty in the nine-dot problem. Psychological Research, 78(2), 266–275. https://doi.org/10.1007/s00426-013-0494-8

Öllinger, M., & Knoblich, G. (2009). Psychological Research on Insight Problem Solving. Journal of Neuroscience - J NEUROSCI. https://doi.org/10.1007/978-3-540-85198-1_14

Reverberi, C., Toraldo, A., D’Agostini, S., & Skrap, M. (2005). Better without (lateral) frontal cortex? Insight problems solved by frontal patients. Brain: A Journal of Neurology, 128(Pt 12), 2882–2890. https://doi.org/10.1093/brain/awh577

Shen, W., Luo, J., Liu, C., & Yuan, Y. (2013). New advances in the neural correlates of insight: A decade in review of the insightful brain. Chinese Science Bulletin, 58(13), 1497–1511. https://doi.org/10.1007/s11434-012-5565-5

Schooler, J. W., & Melcher, J. (1995). The ineffability of insight. V The creative cognition approach (s. 97–133). The MIT Press.

Snyder, A., Bossomaier, T., & Mitchell, D. J. (2004). Concept formation: “object” attributes dynamically inhibited from conscious awareness. Journal of Integrative Neuroscience, 3(1), 31–46. https://doi.org/10.1142/s0219635204000361

Stanovich, K. E. (2003). The Fundamental Computational Biases of Human Cognition: Heuristics That (Sometimes) Impair Decision Making and Problem Solving. V The psychology of problem solving (s. 291–342). Cambridge University Press.

Weisberg, R. W. (1992). Metacognition and insight during problem solving: Comment on Metcalfe. Journal of Experimental Psychology: Learning, Memory, and Cognition, 18(2), 426–431. https://doi.org/10.1037/0278-7393.18.2.426

Weisberg, R. W., & Alba, J. W. (1981). An examination of the alleged role of “fixation” in the solution of several “insight” problems. Journal of Experimental Psychology: General, 110(2), 169–192. https://doi.org/10.1037/0096-3445.110.2.169

Wertheimer, M. (2020). Max Wertheimer Productive Thinking (V. Sarris, Ed.). Birkhäuser Basel. https://doi.org/10.1007/978-3-030-36063-4