Historické a teoretické východiská spravodlivosti

okt 26 2015

Historical and theoretical starting points of justice

Abstrakt: Príspevok je zameraný na historický prierez vývoja konceptu spravodlivosti. Čitateľovi poskytuje prehľad najdôležitejších teórií, ktoré sa venovali danej problematike. Mimo iného, príspevok poukazuje nielen na tradičné chápanie spravodlivosti zakorenené v tradícii západného sveta, ale ponúka aj pohľad východných kultúr na spravodlivosť. Dané informácie tak poslúžia ako efektívny nástroj zmysluplného uchopenia významu spravodlivosti v jeho celostnosti.
Kľúčové slová: História. Sociálna psychológia. Spravodlivosť.

Abstract: The paper is focused on historical analysis of justice concept and its development. The summary of theories dealing with this issue is presented to a reader. The paper points to traditional view of justice, which is rooted in Western classical tradition, but also offers a Eastern world view. Such information make an effective tool for understanding the sense of justice.
Keywords: History. Justice. Social psychology.

Spravodlivosť ako mytologický fenomén

Spravodlivosť ako taká sa týka ľudstva od počiatku. Konkrétne záznamy, ktoré je možné považovať za jasné a evidentné korene spravodlivosti, sa datujú do staroveku a sú spojené predovšetkým s mytológiou. Stelesnenie pravdy a spravodlivosti sa viaže najskôr k bohyni Maat, a neskôr Isis zo starovekého Egypta. Bohyňa Maat predstavovala aj pojem poriadku a harmónie, prirodzenej rovnováhy vesmíru ustanovenej v okamihu stvorenia. V gréckej mytológii môžeme nájsť záznamy o bohyniach Themis a Diké (Diké bola dcérou Dia a Themidy), ktoré reprezentovali zákonný poriadok a spravodlivosť. U Rimanov splynuli tieto dve bohyne do jednej - bola to bohyňa Justitia, ktorá predstavovala stelesnenie spravodlivosti a predstavuje tiež alegóriu spravodlivosti ako ju poznáme dnes, teda ako mladú ženu, ktorá vo svojich rukách zviera váhy (symbol spravodlivosti) a dvojsečný meč (symbol rozhodnosti), v dnešnej podobe je zobrazovaná aj s páskou cez oči (symbol nestrannosti).

Spravodlivosť a jej miesto v teoretických diskurzoch

Ak si chceme priblížiť formovanie spravodlivosti, je potrebné zamerať sa v prvom rade na učenie Platóna a Aristotela. Ich učenie vychádza z všeobecne uznávaného helénskeho poňatia spravodlivosti, ktoré spočíva v spravodlivosti predovšetkým ako cnosti občianskej, čo predpokladá lojalitu k zákonom, a to tým, že sú dodržiavané. Spravodlivosť je chápaná rovnako ako individuálna kvalita v zmysle mravnom, ktorá má hodnotu sama o sebe. Platón a Aristoteles ju charakterizovali ako areté - cnosť, čo je trvalý stav so schopnosťou konať mravne. Platón ju chápal ako morálnu zdatnosť, o ktorú sa usiluje spravodlivý človek napriek tomu, že mu neprináša úspech či chválu, Aristoteles ako spôsob, ktorým volíme mravné princípy vedúce náš život k eudaimónii, blaženosti. Nejde teda o vykonanie náhodných mravných úkonov, pretože tie sú skôr jej výsledkom. Avšak, ide o trvalé zameranie človeka, ktorého úsilím je spravodlivý život. Spravodlivosť možno považovať za primárnu cnosť, nakoľko presahuje všetky ostatné cnosti (Gujdová, 2013).

Aristotelova koncepcia presadzuje spravodlivosť prejavovanú vo vzťahu k človeku. V úvahe ho sprevádza predpoklad, že rovnako ako pre spravodlivé, tak aj pre nespravodlivé platí, že spravodlivosťou sa bude nazývať stav, na základe ktorého sú ľudia schopní spravodlivo konať a skutočne aj spravodlivo konajú a chcú to, čo je spravodlivé. Práve tak je to aj s nespravodlivosťou, na základe ktorej ľudia nespravodlivo konajú a chcú to, čo je nespravodlivé (Aristoteles, 2011).

Je na mieste opomenúť, že Aristoteles rozlišoval medzi morálnou spravodlivosťou a právnou spravodlivosťou. Morálna spravodlivosť sa odráža v osobných vzťahoch, ako je vzťah medzi otcom a synom, medzi bratmi, medzi priateľmi, atď. Právna spravodlivosť sa pretavuje
do vzťahov verejných. Je zložité definovať spravodlivosť ako ustálený, všeobecný pojem, pretože na jednej strane stojí spravodlivosť právna, ktorá je síce formálna, objektívna, zahŕňa princípy rovnosti a vzájomného prospechu, ale na strane druhej Aristoteles poukazuje na to, že do situácií (ne)spravodlivosti vždy vstupuje ľudský faktor a medziľudské vzťahy sú dynamické, zahŕňajú mnoho zložitých prvkov, a preto je podľa neho možné usudzovať o spravodlivosti a definovať ju len s ohľadom na konkrétne objekty a špecifické situácie.

Aristotelova koncepcia taktiež rozlišuje dve základné formy spravodlivosti, ktorých vymedzenie pretrvalo až do súčasnosti. Distributívna (rozdeľovacia) spravodlivosť sa uplatňuje pri rozdeľovaní statkov podľa pravidla „s rovnými zaobchádzať rovne“. Procedurálna (komutatívna, vyrovnávacia) spravodlivosť sa uplatňuje pri zaobchádzaní s jednotlivcom podľa pravidla „každému, čo zasluhuje“ (Nesvadba, 2006). Hovoriť o rozdeľujúcej spravodlivosti, znamená hovoriť o spravodlivosti vo vykonávaní moci. Ide o správny pomer u tých, ktorí majú moc, k tým, ktorí sú tejto moci zverení alebo ju vykonávajú. Jednotlivec nestojí proti jednotlivcovi, ani proti mnohým jednotlivcom, ale proti sociálnemu celku - štátu. Tým je jasné, že obe strany nie sú na rovnakej úrovni, a to nielen preto, že mnoho predstavuje viac ako jeden, ale spoločné dobro je vyššieho stupňa ako dobro jednotlivca (Smreková, Palovičová, 2009).

Platón vnímal spravodlivosť ako jednu zo základných cností, v ktorej sa ako v nijakej inej zbiehajú teória a prax, spravodlivosť riadi vzťahy ľudí medzi sebou, no predovšetkým riadi a usmerňuje spolužitie občanov v štáte a napokon aj spolužitie mnohých štátov vedľa seba. Jej účinky a pôsobenie možno najlepšie ukázať na dokonalom štáte (Gujdová, 2013).

Platón chápe spravodlivosť ako základ štátu a mieru jeho dokonalosti. Štát považoval za jedinú mysliteľnú spoločnosť a spravodlivosť za základ spoločenského spolužitia. Štát je prostredím, v ktorom pokračuje vývoj myšlienky spravodlivosti, ktorá objektivizujúc sa v kozmických pomeroch, vstupuje do duše človeka, aby dosiahla vyvrcholenie v štáte (Tomsa, 2007).

Ako už bolo opomenuté, Aristotelove rozlíšenie distributívnej a procedurálnej spravodlivosti je aktuálne dodnes. Distributívna spravodlivosť sa časom stala doménou socialistických teórií, procedurálna spravodlivosť ostala doménou liberalizmu (Hayek, 1997).

V Aristotelovom poňatí sa kládol dôraz predovšetkým na distribúciu na základe zásluh, v stredoveku možno naopak badať obrat k idei potreby, keďže sa distribučným imperatívom stáva pomoc v núdzi (Fisher, 1997). S nástupom novoveku a osvietenstva distribučnú spravodlivosť nahradil dôraz na formálnu spravodlivosť, a ten viedol k proceduralizmu, ktorého zavŕšenie možno nájsť v Kantovej filozofii práva (Günther, 1997). Motív procedurálnej spravodlivosti je v diskurze o sociálnej spravodlivosti dodnes veľmi aktuálny, čo možno vidieť najmä pri teóriách Rawlsa a Habermasa (Blaha, 2010).

Univerzálna koncepcia spravodlivosti sa taktiež spája s učením veľkých svetových náboženstiev, vrátane judaizmu, kresťanstva, islamu či budhizmu. Tieto náboženstvá zdôrazňujú význam deľby, rovnosti v zaobchádzaní s jednotlivcom, dôležitosť neprofitovania na úkor znevýhodnených v spoločnosti, vyhnutie sa hriechu lakomstva a dodržiavanie pravidiel, zaručujúcich čestné, spravodlivé a férové správanie voči ostatným ľuďom (Reisch, 2002).

Na Aristotela nadviazal v otázke spravodlivosti Tomáš Akvinský. U Akvinského bolo predmetom spravodlivosti rozdeľovanie (výmena) dobier a bremien. Rozsiahle úvahy
o spravodlivosti možno nájsť na viacerých statiach jeho diela Summa theologica, ale ich ťažisko je zrejme najviditeľnejšie v časti nazvanej „Rozprava o hlavných cnostiach“, čo i bez uvádzania citátov svedčí o tom, že pre Akvinského bola spravodlivosť cnosťou, čiže vlastnosťou (Bárány, 2011).

Akvinský má za to, že definícia spravodlivosti nám umožňuje pochopiť pravdu. Pretože, ak je každá cnosť zakoreneným návykom, stáva sa princípom dobrého činu, a tak je cnosť definovaná významom dobrého skutku. Náležitá podstata spravodlivosti vo vzťahoch k iným je vyjadrená cez preukázanie práva každej bytosti, pretože človek je nazývaný spravodlivým, iba ak rešpektuje práva ostatných (Akvinský, 1920).

Samozrejme, Akvinský neuvažoval o spravodlivosti len ako o esprite, ktorý napĺňa podstatu jednotlivca. Svoju teóriu pochopiteľne rozšíril a chápal ako niečo, čo sa týka celej spoločnosti. Podľa Akvinského, v štáte vládne spravodlivosť vtedy, ak sú v ňom usporiadané v náležitom pomere tri fundamentálne štruktúry života. Ide o vzťahy jednotlivcov k sebe navzájom, vzťahy spoločnosti ako celku k jednotlivcom a vzťahy jednotlivcov k spoločnosti. K týmto vzťahom patria tri základné formy spravodlivosti, konkrétne (1) spravodlivosť vyrovnávajúca (iustitia commutativa), ktorá riadi vzťah medzi jednotlivcami, (2) spravodlivosť rozdeľujúca (iustitia distributiva), ktorá usporadúva vzťah spoločnosti ako celku k jednotlivcom a nakoniec (3) spravodlivosť zákonná (iustitia legalis), ktorá vnáša poriadok do vzťahu jednotlivcov k spoločnosti ako celku (Bubík, 2007).

V 16. storočí prinieslo osvietenstvo nový pohľad na spravodlivosť ako na predstavu, ktorá je podmienená ľudským potrebám a záujmom. Jednou z najvýraznejších osobností osvietenstva v kontexte spravodlivosti bol David Hume.

Humeova teória je významná z hľadiska viacerých faktorov a ovplyvnila ďalšie generácie filozofov v skúmaní konceptu spravodlivosti. V prvom rade vnímal spravodlivosť
ako sociálny konštrukt, ktorý je vo vzťahu k ľudským potrebám a záujmom. Po druhé, spája spravodlivosť skôr s ľudskými vášňami než s raciom. Ďalej, sila spravodlivosti a spravodlivé pravidlá sú neodmysliteľne späté s ochranou svojho vlastníctva a napokon, verejné blaho vníma ako jediný základ spravodlivosti (Pomerleau, 2013).

Spravodlivosť podľa Huma vyplýva z dobre pochopeného vlastného záujmu ľudí so zreteľom k ich skutočnému stavu. Riadi spoluprácu, pokiaľ ide o sociálny úžitok, a sympatizuje s týmto riadením a so všeobecným blahom. Spravodlivá osoba neukracuje iných a vracia späť to, čo jej bolo požičané (Hume poukazuje na podobnosť s Aristotelovskou predstavou, že spravodlivosť spočíva v tom, aby každý dostal to, čo si zaslúži, čo mu patrí). Avšak, spravodlivosť nie je podľa neho prirodzenou cnosťou, ale skôr cnosťou „umelou“, pretože závisí od existencie ľudských konvencií a zručností, a pretože hlavným motívom spravodlivosti je zmysel pre spravodlivosť (Slote, 2014).

Na pozadí tejto myšlienky tak definuje Hume mravný význam spravodlivosti ako cnosti. Záujem o spravodlivé pravidlá a stavy plynie z osobnej kalkulácie úžitku. Ľudská povaha je taká, že svoje záujmy môžeme realizovať v sociálnej spolupráci účinnejšie než izolovane. Okrem toho, človek musí uspokojovať svoje potreby za podmienok mierneho nedostatku, a je založený skôr egoisticky a veľkorysosť má obmedzenú. Preto musí byť sociálna spolupráca riadená intersubjektívne uznanými a účinnými konvenciami, ktoré sú v záujme spoločného úžitku (Pomerleau, 2013).

Na teóriu Huma nadviazal Immanuel Kant, ktorý postavil svoje racionalistické presvedčenia práve na Humovom skepticizme a snažil sa vytvoriť nový revolučný filozofický systém, ktorý v dnešnej dobre zahŕňa zbierku kníh a esejí, vrátane teórie spravodlivosti.

Pre Kanta je spravodlivosť neoddeliteľne spätá s povinnosťami, ktoré sú jednotlivci povinní dodržiavať. S odkazom na jeho teóriu musia byť splnené tri podmienky, aby bola zachovaná spravodlivosť: (1) človek si musí všímať vonkajšie prejavy interpersonálneho správania ostatných, (2) spravodlivosť sa musí vzťahovať k ochote ju vykonať, a nie iba výlučne
k želaniam, túžbam a potrebám, (3) zamýšľané dôsledky nie sú morálne relevantné. Osoba sa nedopúšťa nespravodlivosti tým, že zvažuje krádež cudzieho majetku, ale tým, že svojvoľne podniká kroky na privlastnenie si niečoho bez povolenia; a tento akt nie je spravodlivý bez ohľadu na to, aké pozitívne dôsledky sú zamýšľané. Podľa Kanta existuje len jedno ľudské vrodené právo platné pre všetkých; je to právo slobodne konať to, čo jedinec chce, tak dlho, ako to je v súlade so slobodou všetkých ostatných a v súlade s univerzálnym zákonom. Teda, právo slobodne konať jedného človeka nesmie porušiť slobodu druhých alebo porušiť ich práva. To vedie Kanta ku konečnému univerzálnemu princípu spravodlivosti, nakoľko tvrdí, že každý akt je spravodlivý, ak jeho podstata vedie k tomu, že sloboda vôle jednotlivca dokáže koexistovať spoločne so slobodou ostatných v súlade s univerzálnym zákonom. Dodáva, že i keď môžu byť v niektorých prípadoch použité donucovacie sily proti iným osobám, čo logicky zahŕňa obmedzenie slobody, nemusí ísť nevyhnutne o nespravodlivosť, ak sa tieto sily používajú na vyrovnanie nespravodlivého zneužívania slobody, napríklad v sebaobrane alebo dokonca vojny. Kant sa odvoláva na tri antické pravidlá spravodlivosti: (1) človek by mal byť úprimný v konaní s ostatnými; (2) človek by sa mal vyhýbať nespravodlivosti voči ostatným, aj keď to vyžaduje snahu vyhnúť sa im; (3) ak sa človek nemôže vyhnúť združovaniu sa s inými, mal by sa aspoň pokúsiť rešpektovať ich práva (Pomerleau, 2013).

Na tradičnú teóriu spoločenskej zmluvy (ako ju chápal aj Kant) neskôr nadväzuje John Rawls. Rawls (1995) chápe spravodlivosť ako prvú cnosť spoločenských inštitúcií práve tak, ako je pravda prvou cnosťou systému myšlienok. Teória, akokoľvek vycibrená a úsporná, musí byť odmietnutá alebo revidovaná, ak je nepravdivá; obdobne musia byť akékoľvek účinné a dobre zorganizované zákony a ústavy zmenené alebo odstránené, ak sú nespravodlivé. Každá osoba má nedotknuteľné práva, založené na spravodlivosti, ktoré ako celok, nemôže anulovať ani blahobyt spoločnosti. Spravodlivosť preto nepripúšťa, aby sa strata slobody pre niektoré osoby dala napraviť väčším dobrom pre iné osoby. Spravodlivosť nedovoľuje, aby obete malej skupiny osôb boli vyvážené väčším množstvom výhod pre viac osôb. V spravodlivej spoločnosti sú preto slobody rovnoprávneho občianstva chápané ako niečo pevne dané; práva zaistené spravodlivosťou nie sú predmetom politického handrkovania ani kalkulom spoločenského záujmu.

Koncept spravodlivosti v ideách Východu

Teória a pojem spravodlivosti v našich európskych pomeroch je spájaný a popularizovaný predovšetkým z pohľadu západnej ideológie. Vo východných kultúrach (napríklad India, Čína) je pojem spravodlivosti chápaný viac komplexnejšie, častokrát aj rozdielne napriek tomu, že sa v pochopení spravodlivosti v mnohých smeroch dostali k podobným, ak nie aj k rovnakým konceptom ako západný svet.

Východné kultúry poukazujú na to, že spravodlivosť sa netýka len správneho posúdenia, rozhodovania a presadzovania práva. Je potrebné zamerať sa na komplexnosť jej významu, pretože odkazuje na celkovú ľudskú existenciu, nielen na samotný fakt posúdenia, čo je spravodlivé a nespravodlivé.

Koncept spravodlivosti v Indii zahŕňa princíp dharma, cez ktorý sa jedinec vyrovnáva so všetkými nárokmi života (Sharma, 2006/2007). V Indii koncept dharma tvorí základ takmer všetkých filozofií a náboženstiev. Slovo dharma sa dá preložiť aj ako to, čo „udržuje“, „nesie“ alebo „udržuje v chode“. Ide o akýsi pôvodný zákon a spoločenský poriadok, zahrňujúci morálku, etiku a v neposlednom rade aj náboženské zásady.

Voľne by sa dalo povedať, že charakterizuje istú kozmickú etiku a z nej vychádzajúcu schopnosť posudzovať, čo je správne a nesprávne. Stáva sa tak vrodenou či vzájomne neoddeliteľnou vlastnosťou a povahou všetkého - tak ako je slaná chuť prirodzene obsiahnutá v zrnku soli. Zmyslom dharmy je poriadok sveta, a tak dharma samotná udržuje svet v harmonickom chode. Mnohé z týchto dharma pravidiel sú uvedené v klasických indických písmach, hlavne v takzvaných dharma-šástrach, teda písmach popisujúcich dharmu. Ide väčšinou o zákonníky, ktoré častokrát presne definujú, ako má každý jednotlivec alebo spoločnosť vo svojom spoločenskom a duševnom postavení konať. V mnohých oblastiach je teda pevne určené, z vyššieho princípu, ktoré ľudské činnosti sú dobré a nasleduje po nich pozitívna reakcia, a ktoré sú zlé a prinášajú reakcie v podobe utrpenia. Tento systém hodnôt je v rámci ich konceptu všeobecne platný a nezávisí na mienke a vlastnom úsudku. Môže tak nastať situácia, že si človek môže myslieť, že to, čo robí, je dobré, a taktiež byť schopný intelektuálne to ospravedlniť a zapôsobiť na ostatných. Avšak, ak táto činnosť nie je v súlade s univerzálnou definíciou dobra, dostane napriek tomu za tento čin negatívnu reakciu.

Podať však istú, stručnú definíciu je veľmi ťažké, vývoj pojmu má za sebou dlhú a pestrú históriu a k pôvodnému významu bol stáročiami postupne priradený veľký súbor významov a interpretácií (od rozvinutia konceptu spravodlivosti až po náboženské pravidlá). Dharma nie je len kľúčom ľudského správania a regulácie života. Pre rôzne spoločenské vrstvy a situácie môže byť dharma rozdielna. Pochopenie jej princípov vedie k poznaniu pravosti, rozumu, pravdy, vedomia a vedie k vôli, sile, akcii, a následne k spokojnosti, šťastiu, mieru, starostlivosti. Z tohto pohľadu tak dharma predstavuje spravodlivosť, pretože je výrazom práva, pravdy, existencie a tiež zahŕňa znalosť a cnosť (Sharma, 2006/2007). Dharma je dharmou, ak predpokladá a završuje skutočné uspokojenie - materiálne (týka sa tela, zmyslového potešenia, sociálneho zriadenia) aj duchovné (je trvalejšie a súvisí s dušou, osobnými duševnými potrebami jednotlivca alebo spoločnosti).

Otázka spravodlivosti v Číne je, resp. bola chápaná predovšetkým v rozmedzí učenia Konfucia. Samozrejme, ako už bolo opomenuté, aj pri tomto učení sa stretávame s tým, že pojem spravodlivosti naráža na stret rôznych kultúr a tradícií, nakoľko západné kultúry majú tendenciu vytvárať mnoho úvah a nejasností pri snahe vysvetliť myšlienky konfucionizmu v ich pravom význame.

V čínskej kultúre je spravodlivosť chápaná ako morálny princíp, zatiaľ čo spravodlivosť západného sveta ju vníma ako „zisk“ či „spôsob nadobúdania zisku“. Pri nadobúdaní zisku sa západné kultúry odvolávajú na pojmy ako „občianske právo“, „zákon“, ktoré súvisia s distribučným systémom a sociálnou štruktúrou. Na rozdiel, idea spravodlivosti konfucionizmu sa týka predovšetkým morálnej povinnosti jednotlivca, a tým zdôrazňuje princíp záväzku nad princípom práv. Tento záväzok morálnej povinnosti prestupuje celú podstatu bytia človeka, je niečím, čo riadi jeho život a činy voči ostatným v spoločnosti, čestnosť a spravodlivosť sa stávajú vnútornou motiváciou, a následne udržiavajú harmonické medziľudské vzťahy a mier. Dôraz na čestnosť konania je dôležitejšia ako profit, pretože každé riešenie musí byť spravodlivé a konzistentné s ľudským cítením. Spravodlivosť znamená nájdenie pravdy a jej zachovanie je dôležitejšie ako život sám.

Ak by sme chceli zhrnúť predošlé teórie do jednoznačnejšej podoby, ponúka sa nám príspevok Váněho (2006), ktorý vytvoril typológiu postavenú na predpokladoch, že spravodlivosť je legitimizovaná prostredníctvom troch základných princípov, ktoré majú v priebehu histórie rôznu váhu. Spravodlivosť je teda odvodzovaná buď: a) z božského princípu (t. j. spravodlivosť v kompetencii bohov, „Božia spravodlivosť“), b) z metafyzického princípu (t. j. odvodená od poriadku bytia, prirodzenosti, etiky) alebo c) zo sociálnej reality, resp. je odvodená z jej premenlivosti.

Spravodlivosti boli venované mnohé literárne diela, zaoberali sa ňou viaceré významné osobnosti z oblasti psychológie, filozofie alebo sociológie či už okrajovo alebo ju považovali za svoju hlavnú špecializáciu. Rokmi vzniklo množstvo teórií a definícií, ktoré sa snažili objasniť podstatu spravodlivosti. Je preto nevyhnutné mať na pamäti, že každá teória spravodlivosti je priamo závislá a odvodená od konkrétneho ideologického a morálneho pohľadu na svet jednotlivých autorov.

Záver

S prehľadom ďalších významných teórií spravodlivosti by bolo možné ďalej pokračovať, ktorých rozprava by si zaslúžila niekoľko desiatok strán, ak nie samostatnú publikáciu. Primárnym cieľom daného príspevku ale nebol súhrn rôznorodých pohľadov na spravodlivosť a hĺbková analýza prístupov jednotlivých sociálnych vied. Zámerom bolo poukázať na historické piliere spravodlivosti, od ktorých sa odvíjala väčšina teórií, ktoré vnímali spravodlivosť ako normatívny ideál či ako životnú filozofiu.

Novodobá odborná koncepcia je však doplnená aj o deskriptívny prístup. Teda, tieto konceptualizácie sa nesústredia na to, aká by mala spravodlivosť byť, ale skôr na to, ako je vnímaná jednotlivcom. V tomto zmysle, pochopenie významu spravodlivosti vyžaduje pochopenie toho, čo ľudia vnímajú ako spravodlivé (Greenberg, Colquitt, 2005).

Autor: Mgr. Denisa Rovenská

Zoznam bibliografických odkazov

AKVINSKÝ, T. 1920. The Summa Theologica of St. Thomas Aquinas [online]. Scotland: Fathers of the English Dominican Province [cit. 2015-10-24]. Dostupné na internete: .
ARISTOTELES. 2011. Etika Nikomachova. Bratislava: Kalligram. 296s. ISBN 9788081014178.
BÁRÁNY, E. 2011. Spravodlivosť ako vzťahový pojem. In Filozofia, 66 (9), 845-855.
BLAHA, Ľ. 2010. Sociálna spravodlivosť = čisté úsilie + potreby. In Marušiak, J., et al. (Eds.), Za zrkadlom politiky. (s. 110-143). Bratislava: VEDA. ISBN 9788022411370.
BUBÍK, T. 2007. Filosoficky o spravedlnosti. Pardubice: Univerzita Pardubice. 200s. ISBN 9788073950293.
FISHER, P. 1997. O spravedlnosti. In Velek, J. (Ed.), Spor o spravedlnost (s. 53-82). Praha: Filosofia. ISBN 807007115-X.
GREENBERG, J., & COLQUITT, J. A. 2005. Handbook of organizational justice. Mahwah, NJ: Lawrence Erlbaum Associates. 647s. ISBN 0805842039.
GUJDOVÁ, D. 2013. Problém spravodlivosti v sociálnopolitickom učení Platóna a Aristotela. In 8.študentská vedecká konferencia. Prešov: Prešovská univerzita, 430-439.
GÜNTHER, K. 1997. Co znamená „Každému to, co mu náleží“? In Velek, J. (Ed.), Spor o spravedlnost. (s. 26-36). Praha: Filozofia. ISBN 807007115-X.
HAYEK, F. 1997. Rovnost, hodnota a zásluha. In Kis, J. (Ed.), Současná politická filosofie. (pp. 101-123). Praha: Oikoymenh. ISBN 8086005607.
NESVADBA, P. 2006. Filosofie a etika. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk. 198s. ISBN 808689892-X.
POMERLEAU, W. P. 2013. Western theories of justice [online]. USA: Internet Encyclopedia of Philosophy [cit. 2015-10-22]. Dostupné na internete: .
RAWLS, J. 1995. Teorie spravedlnosti. Praha: Victoria Publishing. 362s. ISBN 8085605899.
REISCH, M. 2002. Defining social justice in a socially unjust world. In Families in Society, 83(4), 343-354.
SHARMA, R. N. 2006/2007. The ideal of Dharma or justice in Indian culture. In Banaras Law Journal. 35/36 (1/2), 114-124.
SLOTE, M. 2014. Justice as a virtue. In Zalta, E. N. (Ed.), The Stanford encyclopedia of philosophy [online]. Stanford: Stanford University [cit. 2015-10-24]. Dostupné na internete: .
SMREKOVÁ, D. - PALOVIČOVÁ, Z. 2009. Dvojjazyčnosť etických pojmov. Bratislava: Filozofický ústav SAV. 166s. ISBN 9788096977062.
TOMSA, B. 2007. Idea spravedlnosti a práva v řecké filosofii. Plzeň: Aleš Čenek. 230s. ISBN 0788086898933.
VÁNĚ, J. 2006. Teorie spravedlnosti a její možné typologie. In Pro-Fil, 7(1), 24-28.