Imrich Ruisel, Ústav experimentálnej psychológie SAV, Bratislava - V období medzi rokmi 2870 až 2675 pred Kr. Ptah Hotep, vizír faraóna Issiho napísal prvé knihy o pozemskej múdrosti. Knihy venované synovi obsahovali ponaučenia o vhodnom správaní. Z týchto úvah vyplýva, že prvé diskusie o múdrosti ľudstvo registruje už asi päťtisíc rokov.

Od múdrosti sa všeobecne očakáva dokonalé poznanie ľudských existenciálnych problémov, vrátane zmyslu života. Tento unikátny prístup vznikol už v staroveku a podľa Knihy prísloví Starého zákona „Šťastný je človek, ktorý našiel múdrosť“. Podľa Platóna múdrosť je najvyššou ľudskou métou. Úvahy o múdrosti ako expertnej forme poznania vyplývajú aj zo samotného vymedzenia filozofie ako lásky k múdrosti.

Múdrosť v rôznych vedeckých disciplínach nadobudla odlišné významy. Napríklad v náboženskej literatúre sa spravidla spájala so špecifickými hodnotami, vrátane transcendentálnych, kým sekulárne aspekty múdrosti zdôrazňovali skôr poznanie neistoty a rôznorodosť hodnôt. Keďže múdrosť je pojem značne komplexný, experti príležitostne uprednostňovali komplexnosť múdrostí pred individuálnou kvalitou.

Preto definícia múdrosti ako vedeckého konštruktu nie je jednoduchá. Ako vyplýva z vymedzenia filozofie ako hľadania a lásky k múdrosti, ide skôr o hľadanie ideálu, než o permanentný stav. Úžitok a uspokojenie jednotlivca nevyplýva ani tak z výsledku, ako zo samotného procesu hľadania.

Učebnice múdrosti bývajú koncipované v rôznych súvislostiach – teologických, filozofických, historických, sociologických, etnologických, antropologických a pochopiteľne i psychologických. Najviac prác o múdrosti vychádza z nábožensko – teologických a filozofických tradícií. Táto orientácia vyplýva pravdepodobne z faktu, že podstata múdrosti, vrátane snahy o pochopenie závažných prob-lémov ľudskej existencie, jej zraniteľnosť, nadväzujúca spiritualita, mravnosť a vrcholy poznania, boli jadrom náboženských a filozofických úvah už od počiatku ľudskej existencie, keď sa začala formovať organizovaná forma poznania.

Psychológia sa až v posledných desaťročiach začala zaujímať o múdrosť, najskôr ako o súčasť populárnej psychológie, neskôr ako o kognitívny fenomén. Pritom zaradenie múdrosti do repertoára psychologického poznania nebolo jednoduché. Ako je známe, psychológia sa postupne rozvíjala v priebehu storočí, pričom najskôr sa venovala empirickým meraniam a aplikáciám poznatkov o psychických a motorických funkciách. Komplexné témy ako múdrosť, ale aj osobnosť alebo motivácia, neboli príliš populárne. Avšak časom sa psychológia začala zaujímať aj o širšie aspekty ľudskej existencie, ktoré vhodne dopĺňali aj zložitejšie fenomény. Preto je nevyhnutné uvažovať o tom, ako psychológia môže prispieť k štúdiu múdrosti, najmä vďaka prepojeniu medzi humanitnými i prírodnými vedami, čo umožňuje nielen intuitívny, ale aj experimentálny prístup získavania poznatkov.

Každodenné presvedčenie o múdrosti

Pri improvizovaných diskusiách o múdrosti väčšina pozorovateľov reaguje pomerne pohotovo. Odpovede najčastejšie zapadajú do troch skupín: 1. mená verejných alebo historických osobností, ktorých správanie slúži na ilustráciu múdrosti, 2. príslovia a aforizmy o múdrosti a 3. životné problémy, o ktorých sa predpokladá, že kvôli svojej komplexnosti a neurčitosti vyžadujú pri riešení múdrosť.

Múdri ľudia

Kto sú múdri ľudia, ktorých mená sa spomínajú ako verejné prototypy múdrosti? Pochopiteľne, že ich výber závisí od kultúrneho, etnického, profesionálneho alebo náboženského pozadia a často vyvoláva živé diskusie. Prečo pri ich menovaní nedochádza medzi účastníkmi k výraznejšiemu súhlasu? Najmä z dvoch dôvodov. Po prvé, pri diskusiách o jednotlivých nominantoch sa obvykle spomínajú aj ich chyby a slabosti, ktoré spochybňujú ich očakávanú múdrosť (napr. u Konfucia sa obvykle pripomína jeho nevľúdnosť, u Sokrata neogabanosť, u Leonarda da Vinciho nespoľahlivosť a podobne). A po druhé, pozorovatelia si neraz vytvárajú predstavu takej vysokej a čistej úrovne ideálu, že žiaden reálny človek nedokáže tieto prehnané požiadavky primerane naplniť. Takáto múdrosť v čistej forme môže prežívať iba v idealizovanom stave. Pojem múdrosti ako abstrakcie sa vyskytuje aj v niektorých historických spisoch. Napríklad Konfucius v diskusiách o múdrom človeku systematicky odmietal opísať jeho konkrétneho nositeľa. Ideálny typ je súčasťou špekulatívnej teórie a preto sa nemusí vyskytovať v každodennom živote.

Príslovia a aforizmy

Iným príkladom múdrosti v každodennej komunikácii sú príslovia a porekadlá, prípadne aforizmy. Zatiaľ čo niektoré príslovia obsahujú inštrukcie pre reflexívne myslenie, ktoré by mohlo inšpirovať jednotlivca k určitému konaniu, aforizmy obvykle nabádajú, ako konať v konkrétnych situáciách každodenného života.

Úloha prísloví a aforizmov pri chápaní komplexných a hlboko zakorenených kultúrnych javov sa teší dlhodobému záujmu. Podľa F. Bacona (1620/1974) v prísloviach sa prejavuje veľkosť, dôvtip a duch národa. Treba však poznamenať, že aforizmy (alebo príslovia) samé o sebe múdrosťou nie sú. Po prvé, obsah prísloví zriedka korešponduje s empirickými dôkazmi. Po druhé, a to je dôležitejšie, individuálne položky týchto aforizmov pravidelne upozorňujú na určité čiastkové aspekty, ktoré s múdrosťou súvisia. Avšak múdrosť, ako uvedieme neskôr, je v podstate dynamický, neurčitý stav a pri hľadaní podstaty často ponúka protikladné tendencie. Nie je preto prekvapujúce, že individuálne aforizmy uvádzajú príklady, ktoré si neraz odporujú. Napríklad príslovie „šaty robia človeka“ je v protiklade s tvrdením: „neposudzuj knihu podľa jej obsahu“. Odhliadnuc od problémov s významovou a empirickou validitou, príslovia môžu mať značnú vysvetľujúcu silu. Ich výhoda napríklad spočíva v tom, že sú krátke a obsahujú vysoko koncentrované výroky formulované podľa zásad tzv. zdravého rozumu. Inou vlastnosťou dobrých prísloví je, že sú významovo a časovo pružné, ľahko sa prenášajú medzi témami, jazykmi a historickými obdobiami. Aby bolo príslovie účinné, musí obsahovať určité historické a významové zovšeobecnenia, aj keď sa konkrétny text a obsah môžu líšiť.

Múdrosť ako vynikajúce riešenie ťažkých životných problémov

Významným krokom pre identifikáciu múdrosti v každodennom živote je vymedzenie životných problémov a ich riešenie. Toto vymedzenie vyplýva z predpokladu, že múdrosť súvisí s ťažkými problémami života a ich kreatívnymi riešeniami.

Príklady tohto spôsobu výkladu múdrosti sa podobajú riešeniu problémov kráľa Šalamúna, ktorý riešil spor medzi dvomi ženami o materstve. Šalamún navrhol zdanlivo racionálne riešenie rozdeliť dieťa mečom a každej žene prideliť presnú polovinu. Biologickú matku Šalamún síce nepoznal, avšak určil vhodnú stratégiu pre jej identifikáciu, pričom predpokladal, že skutočná matka sa vzdá svojej poloviny, len aby dieťa zostalo nažive.

Tento prejav múdrosti poukázal nielen na fakt, že múdrosť sa zameriava na ťažké problémy ľudskej existencie a že zahŕňa kreatívne spôsoby riešenia problému. Šalamúnov príklad tiež naznačoval, že od múdrosti sa očakáva riešenie zložitých situácií, ktoré umožňuje primeranú sebarealizáciu jednotlivca. Preto bolo nevyhnutné iden-tifikovať biologickú matku a umožniť jej, aby naplnila svoje očakávania. Zámer prispievať k morálne legitímnej pohode seba a iných je nevyhnutnou súčasťou každodenných koncepcií múdrosti. Ak nadpriemerné poznávacie schopnosti slúžia k využívaniu iných ľudí alebo ku konaniu vo svoj prospech na ich úkor, neopierajú sa o múdrosť.

Iné prejavy múdrosti

Okrem týchto zdanlivo univerzálnych názorov o múdrosti možno uvažovať aj o iných súvislostiach. Do popredia záujmu sa dostávajú typy múdrosti. Keďže múdrosť je značne komplexná, nie všetky jej zložky spolupôsobia v jednej osobe. Preto sa uplatňuje potreba vymedziť jednotlivé typy, držiace kľúč k rôznym prejavom múdrosti. Ide o plný rozsah teoretických a praktických schopností alebo o určité spektrum relevantných emócií, vrátane melanchólie a optimizmu.

A. Assmann (1991) na základe historických analýz rozlišovala napríklad múdrosť rodičovsko - autoritatívnu, súdnu alebo kráľovskú, magickú a skeptickú.
Iné typy múdrosti ponúkla sapienciálna literatúra Starého zákona, ktorá zachytávala rozdielne spôsoby uvažovania o kľúčových životných problémoch.
Významným aspektom múdrosti, ktorý možno zaradiť medzi univerzálne kategórie, je sociálne chápanie, ktoré naznačuje, že múdrosť je skupinovým poznaním. Z toho vyplýva, že múdrosť je charakteristickým znakom kultúrnej evolúcie. Sociálne poznanie zahŕňa rôznorodé aspekty a štýly poznávania a správania. Na druhej strane nemožno odmietnuť ani individuálne stránky múdrosti, ilustrované najmä silným dôrazom na múdrych jednotlivcov typu Šalamúna. Medzi osobnostnými premennými regulujúcimi múdrosť sú aj také psychické funkcie ako reflexívnosť a skepticizmus. Napr. P.B. Baltes (2005) upozornil na pôsobenie tzv. „konštruktívnej melanchólie“. Uvádza sa tiež, že múdrosť prekonáva extrémy a reprezentuje tendenciu k optimálnym výkonom, k čomu prispieva aj reflexívnosť jednotlivca. Pozornosť sa venuje aj prezentovaniu spirituálnych tém ako sú otázky existencie Boha. Je známe, že najmä v tradícii náboženských a filozofických predstáv niektorí bádatelia rezervovali pojem múdrosti skôr pre duchovné aspekty než pre praktické stránky každodenného života. Z historického hľadiska sa diskutuje o podobnosti medzi teoretickou a praktickou múdrosťou.
Tiež možno uvažovať o tom, nakoľko každodenné a vedecké koncepcie múdrosti vyžadujú ďalšie prelínanie poznania a správania. Napríklad, nakoľko sa majú múdri jednotlivci obmedziť iba na demonštráciu svojho nadpriemerného poznania, alebo či je nevyhnutné, aby ho využívali k poradenským službám a najmä k optimálnemu riadeniu svojich vlastných životov? A zaiste sa vyskytujú historické variácie múdrosti vzhľadom na kultúrne regióny, v ktorých poznanie a správanie prebieha podľa integrovanej štruktúry.

Praktická múdrosť v každodennom živote

Doterajšie úvahy o múdrosti sa možno zdajú mierne elitárske. Pre-to je treba pripomenúť, že múdrosť sa neobmedzuje len na veľmi vysokú úroveň výkonu (výnimočnosti), ale tiež na situácie, ktoré sa týkajú takých dôležitých problémov ľudskej existencie, ako je nachádzanie zmyslu života a optimálna regulácia každodenných problémov.

Múdrosť sa spomína aj v širších a voľnejších súvislostiach, najmä vzhľadom na špecifické skúsenosti jednotlivcov. Preto sa neraz hovorí o múdrosti lekára, vedca, finančného experta, futbalového trénera, učiteľa alebo politika. Napriek tomu však „múdry“ terapeut alebo „múdry“ vedec môžu byť od skutočnej múdrosti značne vzdialení. Skutočne múdry lekár, učiteľ alebo vedec (prípadne iný profesionál), musia demonštrovať svoje špeciálne schopnosti v širších súvislostiach, než je ich úzka profesionálna odbornosť. „Múdra“ stará matka môže byť vďaka svojmu intímnejšiemu vzťahu k regulácii individuálnych životov k múdrosti bližšie, než „múdry“ vedec. Vysoká úroveň profesionálnej špecializácie nie je sama o sebe dostatočným kritériom múdrosti.

Ak sa chcú uvedení špecialisti priblížiť k podstate múdrosti, musia demonštrovať svoje špecifické schopnosti a poznanie v súvislostiach, ktoré sa približujú k dôležitým a zložitým problémom ľudskej existencie. Inak povedané, skutočná múdrosť pôsobí tak, že špecifickú formu profesijnej expertnosti kombinuje s komplexným poznaním, najmä so širšími problémami ľudskej existencie. Hranice medzi skúsenosťami a múdrosťou nie sú detailne vymedzené.

Každodenný život dospelých a múdrosť

Je známe, že dospelý vek prináša viaceré životné problémy, riešenie ktorých vyžaduje múdrosť alebo aspoň využívanie múdrych rád. Hoci pre jednotlivca je aj v skorších fázach života takáto pomoc užitočná, v priebehu dospelosti sa jej intenzita a frekvencia zvyšuje. Popri rastúcom počte problémov stúpajú nároky na ich riešenie. Je nevyhnutné zvládať požiadavky a konflikty spojené s rodičovstvom a profesijným uplatnením, prekonať vlastné biologické limity, hodnotiť otázky generačnej stability a zmeny alebo predvídať svoje vlastné prístupy k úspešnému starnutiu, navzdory zvyšujúcej sa biologickej zraniteľnosti. Riešenie týchto otázok vyžaduje vyššiu úroveň poznania ľudských problémov – to jest múdrosti.

Odkaz dospelosti a dlhého života vyplýva zo zvyšovania zložitosti jednotlivcovho vnútorného sveta v priebehu dospelosti, koncentrácie zodpovedností v priebehu života, ale tiež z kvantity životnej histórie a ich psychických dôsledkov. Ako vyplýva z jednotlivých biografií, ľudia si v súlade so zvyšujúcim sa vekom postupne ukladajú viac informácií do dlhodobej pamäti, viac zvažujú, koordinujú a hodnotia. Role dospelých v rodine i v profesijnom živote vyvolávajú rôzne výzvy a prežívanie zvýšenej zodpovednosti. Starnutie tiež vedie k dlhšej a bohatšej minulosti, ľudia žijú dlhšie a komplexnejšie. Tie isté úvahy možno aplikovať na plánovanie budúcnosti. Pri úvahách o budúcnosti, vrátane zmenšujúcich sa horizontov, sa tiene minulosti postupne predlžujú.

Multigeneračná dynamika zahŕňa rodiny, sociálne siete a historickú zakotvenosť. V priebehu dospelosti dochádza ku konfrontácii s rozširujúcou sa víziou generačnej zodpovednosti a historickej spolupatričnosti. Napríklad role rodičov sa môžu rozširovať od starostí
o vlastné deti o zodpovednosť za starnúcich rodičov alebo podriadených. Navyše, v strednom veku sa menia prevládajúce perspektívy - pôvodný odstup od narodenia prechádza k postupnému približovaniu ku konečnému limitu, to jest k smrti. Tento prechod zvyšuje tlak na výber priorít a na prehodnocovanie zmyslu života.

Ďalším dôsledkom dlhšieho života je hromadenie nedokončených úloh. Minulosť ešte prebieha, zoznam nie je úplný, prichádzajú ďalšie životné úlohy. Predchádzajúce životné role ako sú rodičovstvo a výchova, nie sú ešte naplnené. Pokračujú a niekedy sa zdajú nekonečné. Keď sa k nim priradia role, charakteristické skôr pre starnutie, jednotlivec neraz čelí požiadavkám, ktorých je viac, než pôvodne predpokladal. A sú medzi nimi aj životné situácie a plány, ktoré nie je schopný realizovať. Starnutím nenaplnené časti životov naberajú nové formy rekonštrukcie a majstrovstva.

Neočakávané životné okolnosti a sociálne zmeny vyplývajú z prežívania udalostí, ktoré pôvodne neboli plánované. Viaceré z nich sú pomerne zriedkavé (ako napríklad výhra v lotérii alebo rozvod). Niekedy vonkajší pozorovatelia mylne predpokladajú, že neočakávané udalosti ako sú automobilové nešťastia alebo rozvody, sú skôr pravidlom než výnimkou. Jednotlivci postupne akceptujú realitu prejavujúcu sa úbytkom fyzických síl. Aj keď nechtiac, konfrontujú sa so svojimi biologickými limitmi a poruchami zdravia. S postupujúcim vekom citlivejšie vnímajú choroby a umieranie rovesníkov. Tieto neočakávané udalosti kladú značné nároky na ich zvládnutie a vyžadujú vysokú úroveň zrelého myslenia.

V súlade s týmito negatívnymi udalosťami pôsobia aj sociálne zmeny v spoločnosti. Historický rozvoj technológií kladie zvýšené nároky na inteligenciu i kompetenciu jednotlivcov vo všeobecnosti, ale aj na prežívanie vlastnej efektívnosti. Hodnoty a kultúrne nor-my reprezentované postojmi k sexuálnej orientácii, k zdraviu, k ži-votnému štýlu, k rodine, manželstvu, práci a k odpočinku, sa postupne vyvíjajú. Vývin neraz ovplyvňujú aj mladšie vekové skupiny, ktoré tieto zmeny pokladajú za prirodzenú súčasť noriem svojej generácie. Pre starších ľudí však sociálne zmeny neraz predstavujú odpútanie od minulosti a niektoré znamenajú konfrontáciu s doterajšími skúsenosťami s riadením vlastných životov.

Dlhší život a starnutie tiež vedie k hlbšiemu prežívaniu a pochopeniu dynamiky medzi životnými prínosmi a stratami. Prínosy, predpokladané alebo skutočné, sú v popredí záujmu nižších vekových skupín. Predlžovaním života sa pozornosť pozorovateľov presúva. Jednotlivec sa usiluje udržať súčasný stav a vyhnúť sa stratám. Rov-nováha vyššieho veku vyžaduje novú kvalitu reflexívnosti, ktorá reprezentuje rastúce pochopenie úlohy utrpenia, vrátane jeho pozitívnych stránok, akými je napríklad akceptácia vlastnej konečnosti a obmedzenosti.

Hľadanie zmyslu života je snáď najvýraznejšou manifestáciou v úsilí o dosiahnutie životných cieľov. Zmysel života vyjadruje „celostnú“ podstatu a účel vlastnej existencie. Tvárou v tvár náročným životným situáciám vysokej zložitosti, akými sú rovnováha medzi prínosmi a stratami alebo predstavy o budúcnosti, sa zameriavame na vytvorenie rovnováhy medzi minulým, súčasným a budúcim životom. Jednotlivec reflektovaním svojich hodnôt a zmyslu života sa usiluje prekonať obmedzenia svojho starnutia.
Ako tieto úvahy o priebehu stredného a vyššieho veku súvisia s múdrosťou? Najskôr tak, že definície múdrosti sa týkajú takého druhu poznania, ktoré zvláda zložité, ale neurčité životné situácie. Aj súčasný rozvoj pozitívnej psychológie smeruje k hľadaniu pojmov analogických s múdrosťou, pojmov, ktoré sú určené na vyjadrenie vr-cholov ľudského vývinu.

Múdrosť a zdravie

Zdravie človeka a jeho zachovanie, posilnenie či prinavrátenie patrili od najstarších čias existencie a vývoja ľudstva k jej základným potrebám. História starostlivosti o zdravie sa týka tak jednotlivca, ako aj celej populácie.
Prvopočiatky liečiteľstva siahajú až do čias približne spred pol milióna rokov. Už vtedy sa predkovia dnešného človeka bránili pred následkami úrazov a chorobami. Rôznymi jednoduchými opatreniami v rámci inštinktívneho jednoduchého liečiteľstva.

Už Homo sapiens sapiens, približne pred 100 000 rokmi vykonával účelné liečiteľské zásahy, opierajúc sa o prírodné zdroje, rastliny, ústroje zvierat. Tak sa zrodilo racionálne liečiteľstvo. Súčasne sa rozmáhalo aj kultovo – magické liečiteľstvo. Až po niekoľkých tisícročiach sa sformovala medicína, postupne čoraz vedeckejšie orientovaná na skúmanie ľudského tela a podmienok života a zdravia. Predpokladá sa, že najstaršie lekárske dielo pochádza z 37. storočia pred Kr. a napísal ho čínsky cisár Šeng – nung. Po ňom v starovekých ríšach pôsobilo veľa vynikajúcich lekárov – praktikov, ale aj filozofov a eticky a psychologicky cítiacich osobností.

História medicíny sa začala nielen zápasom o prežitie, ale aj kognitívnym úsilím o pochopenie sveta. Prvým obyvateľom Zeme sa zdalo, že svet funguje na základe vrtochov mocných síl. A tak po tisícročia ľudstvo používalo primitívnu preventívnu medicínu – to bolo to jediné, čo mohlo robiť – aby uspokojilo bohov pomocou rituálov a obetí.
Postupne vznikol určitý sklad poznatkov, založený na náhodných pozorovaniach, pokusoch a omyloch. Pre ľudí, ktorí verili, že chorobu zapríčiňujú zlí duchovia, nebolo azda logické navŕtať lebku človeka trpiaceho oslepujúcou bolesťou hlavy? Neuvedomovali si, že takáto operácia môže tiež uvoľniť vnútrolebečný tlak, s uspokojením akceptovali, že procedúra niekedy pacientovi pomohla.

A pomaly, počas tisícročí, sa základ medicínskej informácie obohacoval o nové poznatky. Najskôr starovekí Egypťania skombinovali magické kúzla s psychoterapiou, zatiaľ čo používali zvieraciu masť a hnoj ako lieky prvej voľby. Chamurappi v Babylone kodifikoval lekársku prax, hoci bola primitívna a brutálna, a ďalej židovský zákon stanovil diétne a hygienické predpisy.

Prvé pokusy považovať medicínu za vedu sa objavili približne v tom istom čase v Grécku, Indii a Číne. Lekári sa často mýlili, ale ich prístup k telu a chorobe bol založený na logike, ktorá vychádzala z tradície. Úroveň medicínskeho poznania sa významne rozširovala aj prostredníctvom písma. Už čarodejníci v starom Egypte si všímali vzťahy medzi rôznymi druhmi liečby a priebehom určitých chorôb. Neskôr začali zapisovať výsledky pozorovaní na papyrusy. Papyrusy – prvé systematické medicínske písomné pramene – obsahujú „recepty“ na liečenie určitých chorôb a ich príznakov. Napríklad Ebersov papyrus obsahuje 21 spôsobov ako liečiť kašeľ, analyzuje najmenej 15 chorôb brušnej dutiny, 29 chorôb oka a 18 kožných chorôb.

Lekárske povolanie sa postupne rozdelilo na tri rozdielne, vzájomne prepojené skupiny. Prvú tvorili lekári, ktorí sa pokúšali liečiť pomocou vnútorných a vonkajších liečiv. Postupne sa špecializovali na určité oblasti tela. V druhej boli chirurgovia (podľa Ebersovho papyrusu „kňazi bohyne Sachmer“), ktorí liečili najmä vonkajšie rany a úrazy, ako napríklad zlomeniny a vykĺbeniny. Tretiu vetvu egyptskej medicíny tvorili čarodejníci a vyháňači duchov, ktorí pôsobili pomocou zaklínadiel a amuletov.

Rovnako lekári, chirurgovia a čarodejníci rozdeľovali choroby na tri kategórie: komentár „toto je bolesť, ktorú budem liečiť“ vyjadroval dôveru vo vyliečenie. Výrok „toto je bolesť, s ktorou budem zápasiť“ naznačoval, že liečenie bude namáhavé a záver „neliečiteľná choroba“ vyjadroval rezignáciu. Choroby posledných dvoch kategórií, osobitne tretej, sa mohli vyliečiť iba vďaka nadprirodzeným silám. Pri niektorých chorobách platilo nariadenie „tej veci sa nesmieš dotknúť“.

V takomto prípade sa namiesto operácie alebo aktívneho lieku podal utišujúci prostriedok a odriekalo sa zaklínadlo. Liečivo kvôli tomu, aby sa pacientovi poskytla aspoň nejaká liečba, a zaklínadlo ako malá útecha. Predpokladá sa, že egyptskí lekári (a ich čarodejnícki kolegovia) si uvedomovali silu pozitívneho myslenia.

Podobne ako egyptské papyrusy, aj mezopotámske tabuľky obsahovali opis ťažkostí, liečiv a prognóz. Opisovali tiež niektoré zvláštne choroby, ako je napríklad žltačka, ako aj vzťah medzi chorobou a spôsobom jej prenosu, napríklad súvislosťou prenosu pohlavných chorôb pohlavným stykom. Lekárska profesia sa delila na kňazov - zaklínačov (ašipu) a kňazov – praktikov (asu). Babylónska medicína kombinovala rituálne zaklínadlá, rastlinné liečivá a fyzikálnu liečbu. Úlohou liečenia bolo odhaliť a z napadnutého tela vyhnať démonov chorôb, často znázorňovaných v podobe sôch. Medicínska problematika sa stala aj súčasťou prvého regulátora medicíny pomocou zákona. Chamurappiho zákonník prostredníctvom sedemnástich zákonov pomerne presne určoval honorár lekára za určité lekárske výkony.
Podobné trendy, založené na kombinácii racionálnych a iracionálnych vplyvov bolo možné sledovať aj v rámci ďalších antických civilizácií. Ak v starovekej Číne sa uplatňovali skôr racionálne prístupy, v starej Indii sa preferovali viac ezoterické procedúry. Lekári používali zaklínadlá a dávali pozor na nepriaznivé znamenia rovnako často, ako podávali lieky a operovali. Súčasne však Indovia vynikali v chirurgii. Prostredníctvom rozpravy Sušruta Sambita sa v ajúrvedskej medicíne uchovali požiadavky na psychické vlastnosti, ktoré mali spĺňať mladí chirurgovia – čistota myslenia, dobrá pamäť, tenký jazyk a pery, rovný nos a veľké, úprimné, inteligentné oči. Okrem toho museli zvládnuť aj výkonové skúšky chirurgickej zručnosti, ktoré tvorilo rezanie na uhorkách, otváranie kožených vakov naplnených slizom a kauterizovanie kúskov mäsa.

Vedecké „zarámovanie“ psychológie múdrosti

Pri štúdiu múdrosti možno identifikovať prinajmenšom štyri pojmové línie. Po prvé sa usudzuje o kultúrnej i historickej významnosti múdrosti. Múdrosť sa chápala ako druh štandardu identifikujúceho a symbolizujúceho hlbokú túžbu vyzdvihnúť vyššie kvality ľudstva. História múdrosti je potom nekonečná. Je súčasťou neprerušovanej evolúcie a rozvíja sa hlavne v obdobiach kríz alebo nových výziev. Ako naznačuje P.B. Baltes (2005), v Nemecku sa v osemdesiatych rokoch minulého storočia záujem o múdrosť zvýšil. Verejnosť bola ne-spokojná so stavom nemeckej spoločnosti a pokúšala sa o nápravu. Podobné tendencie sa prejavujú aj v súčasnej slovenskej spoločnosti. Téma múdrosti vstúpila do popredia spolu s výzvou o všeobecné oživenie úlohy humanitných vied pri udržaní predností súčasnej civilizácie a primeranom usmernení kultúrnej evolúcie. Preto možno predpokladať, že záujem o múdrosť je historicky podmienený.
Druhým dôvodom vedeckého štúdia múdrosti je, že je prejavom dokonalosti v osobnom, intelektuálnom i somatickom vývine. Aj keď sa v našej kultúre múdrosť zatiaľ príliš nevyhľadáva, napriek tomu po nej túžime a obdivujeme ju u iných. Postup k múdrosti znamená postup k vyšším vývinovým stupňom.

Múdrosť ako prejav dokonalosti je aplikovaná nielen na individuálne životy, ale aj na sociálnu komunikáciu. Čo vlastne znamená vystupovať múdro ako terapeut, politický vodca, ako sudca, prípadne profesionál vo verejných službách? Múdrosť zrejme znamená viac než len bežnú aplikáciu pravidiel vo forme medicínskych príkazov, zákonov alebo sociálnych noriem. Zdá sa, že zahŕňa špecifickú schopnosť identifikovať dôležité faktory a umiestniť riešené problémy do širších vecných a časových súvislostí. Keď učenci v rôznych historických ob-dobiach a kultúrach upozorňovali na tieto otázky, robili to vzhľadom na obmedzenia a príležitosti, ktoré im ich spoločenstvá umožňovali. Napríklad kresťanskí filozofi často spájali múdrosť so svätosťou. Historický proces sekularizácie bol na druhej strane často spájaný viac s vysvetľovaním pojmov ako sú rovnosť, kultúrny pluralizmus a spravodlivosť.
Treťou príčinou vedeckého štúdia múdrosti je hľadanie pozitívnych znakov starnutia. Postupom času sa čoraz viac bádateľov zapája do štúdia ľudí vo vyššom veku. Zatiaľ čo v biologických koncepciách sa starnutie vymedzuje skôr ako obdobie straty a úpadku adaptívnej kapacity, sociálni psychológovia sa usilujú skôr o hľadanie vývinových a progresívnych aspektov starnutia. Vyšší vek nemusí nut-ne znamenať len straty, ale aj prínosy. Do popredia záujmu sa preto dostávajú aj viaceré medicínske odbory.

Súčasné empirické výskumy zatiaľ neprinášajú dostatok dôkazov o pozitívnych zmenách vo vyššom veku. V psychológii sa väčšina dostupných vedeckých dôkazov o starnutí sústreďuje na straty (napríklad inteligencie a pamäti). K podobným záverom dospievajú aj probanti v implicitných výskumoch starnutia. Vyšší vek nie je hodnotený ako obdobie bohaté na pozitívne ciele a závery.
Lepšie chápanie múdrosti môže napomôcť k identifikovaniu tých aspektov starnutia, ktoré umožňujú vo vyššom veku získať aj určité prínosy a tým napomôcť k úspešnejšiemu starnutiu. Múdrosť tiež slúži ako prototyp cieľov, ktoré možno dosiahnuť vo vyššom veku a o ktoré sa možno usilovať. Pri ich vymedzení sa využíva aj zrelosť jednotlivca. Žiaľ, pojem zrelosti (ani zrelého myslenia) zatiaľ nie je v psychológii dostatočne prepracovaný.

Keď sa vývinoví kognitívni psychológovia začali zaujímať o vekové súvislosti myslenia, začali porovnávať starších jednotlivcov s mladšími prostredníctvom úloh, ktoré boli charakteristické skôr pre dospelých (ako je napríklad rýchle spracovanie a reprodukcia nových informácií). Vzhľadom na vekové súvislosti výskumníci tiež skúmali, nakoľko starnutie môže priniesť nový pohľad na kognitívne i emočné aspekty a špecializácie. Navrhovaním výskumných zámerov, opierajúcich sa o riešenie úloh vyplývajúcich z foriem myslenia, sformulovaných vzhľadom na požiadavky dospelého veku, ako sú dialektické a relativistické usudzovanie, vznikli dodatočné argumenty pre moderné chápanie múdrosti ako vývinovo - psychologickej témy. Podobne aj vývinoví psychológovia skúmajú, ako jednotlivci pristupujú k plánovaniu a koordinovaniu svojich životov.
Štvrtou príčinou vedeckého skúmania múdrosti je, že predstavuje hodnotnú organizačnú stratégiu usudzovania o živote a spojenia inteligencie a cností pri dosahovaní dokonalosti. Psychológovia sa usilovali o prekročenie mikroštruktúry spracovania informácií a rozhodovania, o výber tém, vhodných pre analýzy. Niektorí výskumníci podozrievajú experimentálnych psychológov, že sa vyhýbajú analýzam komplexných aspektov každodenného života. Avšak v súčasnosti sa začínajú prejavovať teoretické i empirické trendy, spájajúce kognície a emócie, ako aj inteligenciu a osobnosť do jedného „prúdu vedomia“, ktoré validnejšie vyjadrujú komplexnosť každodenného života. Inou ilustráciou je úsilie prostredníctvom výskumu racionality skúmať úlohy a podmienky každodenného fungovania, ktoré reflektujú vysokú neistotu.

Je psychológia múdrosti možná?

Je známe, že väčšina prác o múdrosti má skôr teoretický a špekulatívny, než empirický charakter. Možno prekvapuje pomerne limitovaný počet empirických prác z tejto oblasti, aj keď mnohé intuitívne očakávania a teoretické argumenty svedčia o tom, že múdrosť je významný fenomén. Na druhej strane možno argumentovať, že doposiaľ používané psychologické pojmy a metódy jednoducho neboli prispôsobené úlohám takejto zložitosti. Možno aj preto výskum v psychológii múdrosti pravdepodobne prekračuje limity toho, čo psychologicko - empirické analýzy môžu dosiahnuť.

Na druhej strane nepochybne možno dosiahnuť viac, aj keď niektorí pozorovatelia spochybňujú úsilie o štúdium múdrosti. Čo vyvoláva ich skepsu? Po prvé presvedčenie, ako sme už uviedli vyššie, že múdrosť je predstavou o vysokých ideáloch, o určitej utópii. Ideály a utópie sú síce otvorené hodnoteniu, avšak nie sú nevyhnutne reálnym faktom. Po druhé, dokonca aj keď múdrosť pôsobí ako realita, neraz odoláva jednoduchým analýzam. Niektorí jednotlivci vidia v múdrosti fenomén, ktorý je skrytý ľudskému poznaniu, ako niečo posvätné, čo je nedostupné a nevysvetliteľné vedeckými analýzami. Ako sa uvádza v dialógu Buddhu, múdrosť je „nepredstaviteľná, neporovnateľná, nemerateľná...vec, ktorá je rovnocenná s neprekonaným“ (E. Conze, 1975). Úsilím o transparentnosť múdrosti a pokusom o vedecké poznanie možno zmeniť jej základy.
Takýto skepticizmus si vyžaduje pozornosť. Aj keď súčasné výskumy si snáď nezasluhujú ostrú kritiku, akej sa im dostalo od filozofa J. Kekesa (1995), podľa ktorého psychologické výskumy múdrosti sú len málo sľubné. Aplikovanie vedeckej metódy na určitý jav nevedie samé o sebe k poznávacím prínosom. Napríklad zlyhať možno už pri „operacionalizácii“ merania múdrosti.

Aj keď kritické poznámky nemusia nevyhnutne limitovať psychologické prístupy k múdrosti, v každom prípade by však mali viesť k opatrnosti. Napríklad pri rozlišovaní, či múdrosť predstavuje skôr poznanie alebo cnosť. Najmä pri posudzovaní kultúrne -historických súvislostí múdrosti.
Je pravdou, že výskum múdrosti neraz vedie k okamžitým nedorozumeniam. Najmä preto, že empirické vedy majú limity, ktoré nedokážu preklenúť. Zaiste, pri psychologickom posudzovaní múdrosti sa jav hodnotí podľa novej množiny pravidiel a princípov, ktoré sú súčasťou modernej psychológie. Úsilie výskumníkov z tohto dôvodu môže zlyhať alebo viesť k vzďaľovaniu posudzovaného javu od každodenných presvedčení alebo kultúrne – historického dedičstva.

Tieto nabádania k opatrnosti nemusia vyvolávať výrazný pesimizmus. Skôr by mali motivovať k starostlivo pripraveným výskumom. Napríklad možné sú dva prístupy k analýze predpokladu, nakoľko je psychológia múdrosti v súlade s kultúrne - historickými poznatkami o múdrosti a každodennými osobnými presvedčeniami. Porovnávajú sa explicitné i implicitné teórie múdrosti. Čo si vlastne laici i experti o múdrosti myslia? Ako ju možno získať? K čomu je múdrosť dobrá? Ako takýto prístup umožňuje zistiť, nakoľko psychologicky odvodené koncepcie múdrosti udržiavajú kontakt s javom, vybraným na pozorovanie. Našťastie, mnohé z empirických pokusov pri psychologickom štúdiu múdrosti boli takto zamerané. Pozornosť sa menej venovala analýzam správania a prežívania múdrych ľudí, než zbieraniu údajov o tom, čo si ľudia vo všeobecnosti o múdrosti myslia.

Záver

Je známe, že niekedy rôznorodosť pojmov múdrosti v prirodzených jazykoch vyvoláva v pozorovateľoch až nadmerné očakávania, ktoré výskumník nedokáže celkom splniť. Napríklad, ako možno prakticky využiť poznatky o múdrosti pri vlastnom kognitívnom vývine, pri nachádzaní zmyslu života alebo hoci aj pri presadzovaní zásad racionálnej výživy. Na túto požiadavku upozornili viacerí experti (napríklad R.M. Restak, 1997). Preto interpretácie múdrosti ako psychologického fenoménu obsahujú aj predstavy o podstate múdrosti a o jej dosiahnuteľnosti či už jednotlivcami alebo sociálnymi skupinami. Vhodné teórie by mali ponúkať postupy, prostredníctvom ktorých možno organizovaným spôsobom múdrosť dosiahnuť.
Ďalšie očakávanie, ktoré nemožno vždy splniť, sa týka špecifikácie hodnôt, ktoré sa majú akceptovať a nedostatkov, ktorým je žiaduce sa vyhnúť, pričom tieto hodnoty sú základným jadrom múdrosti. Aké dôležité hodnoty musí jednotlivec akceptovať, aby dosiahol múdrosť? Aké hodnoty umožňujú nájsť zmysel života? Aké sú osobnostné charakteristiky múdrych ľudí? Aké motívy, dispozície a riešenia je nevyhnutné odmietať? Odpovede na tieto otázky nie sú pochopiteľne jednoduché a vyžadujú značné poznávacie úsilie. Preto múdrosť pochopiteľne predpokladá záujem o mentálnu reprezentáciu hodnôt, vlastností i nedostatkov jednotlivca. Je známe, že mnohé koncepcie múdrosti sa zameriavajú na tieto otázky.
Psychológia však nie je prísne normatívnou vedou o hodnotách a nedostatkoch, akou je filozofia, politické vedy alebo teológia. Ako je známe, cieľom psychológie je špecifikovať podmienky, za ktorých dochádza k psychickej regulácii správania a prežívania, bez nevyhnutného vymedzenia, čo je z hodnotového hľadiska najlepšie alebo najhoršie. Psychológovia pochopiteľne patria do menších i väčších sociálnych skupín a ako súkromní občania prijímajú sociálne nor-my a očakávania. Akceptácia individuálnej a kultúrnej rôznorodosti v prežívaní hodnôt je pre múdrosť podstatná.

Tieto konštatovania nedostatku normatívnych tvrdení nie sú prijímané jednoznačne, pretože psychologické koncepcie múdrosti môžu obsahovať určité množstvo preskriptívnych informácií, ktoré sa prekrývajú s psychologickými požiadavkami. Napríklad možno argumentovať, že táto minimálna požiadavka zahŕňa otázky kultúrnej tolerancie (demokracie, slobody a pod.) a venuje pozornosť zbližovaniu spoločného i osobného dobra.

Konečne, skúmanie múdrosti môže prispievať k organizácii kognitívnej heuristiky spojenej s múdrosťou. Táto heuristika koordinuje poznatky a cnosti umožňujúce dosahovanie ľudskej excelentnosti. Použitím takto organizovanej heuristiky múdrosti možno kritickejšie reflektovať úsudky, ktoré si vytvárame o sebe i iných, primerane analyzovať a organizovať zložité situácie a v konečnom dôsledku lepšie radiť ľuďom, ktorí sa nachádzajú v rôznych záťažových situáciách.

________________________________
Príspevok bol publikovaní v zborníku z konferencie ,,Psychológia zdravia - Zdravie a múdrosť. Psychológia zdravia a syndróm vyhorenia. Rodové rozdiely v zdraví“. Konferencia sa konala v roku 2009. Spracovateľ: PhDr. Dušan Selko, CSc., MPH, Mgr. Róbert Ďurka, PhD. Zborník vydaný s finančným príspevkom Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb, a. s., Bratislava
Vydavateľ: Národný ústav srdcových a cievnych chorôb, a. s., Bratislava vo Vydavateľstve MAURO Slovakia s.r.o., Bratislava 2010, ISBN 978-80-968092-6-4