Zistenia SZO – štvrtina Európanov trpí klinickými prejavmi úzkosti a strachu, 400 miliónov psychickými poruchami, akceleruje starnutie, pribúda demencie, pandemicky narastajú drogové závislosti a depresie. Psychický stres sa objavuje ako častá radikálna kauza zvýšeného výskytu nielen psychických porúch, ale aj psychosoma-tických a somatických.

Z prežívania dnešného človeka sa vytrácajú pozitívne emócie, optimizmus nahrádza pesimizmus, slabne kvalita a zrelosť medziľudských vzťahov, narastajú pocity osamelosti a sociálnej izolácie. Slabne liečivá sila citovej podpory a solidarity, vzrastá citové napätie. Aká osobnosť bude schopná úspešne čeliť stresovej záťaži a zároveň prežívať svoj život ako plne zmysluplný, radostný a šťastný? Všeobecne možno povedať, že predpoklady k tomu má zdravá osobnosť. Koncepciu zdravej osobnosti ponúkli viaceré významné osobnosti – Gordon Allport, Carl Rogers, Erich Fromm, Abraham Maslow, Carl Jung, Viktor Frankl a Fritz Perls.

A. Maslow postuloval teóriu sebaaktualizujúcich osobností. Zaujímalo ho koľko potenciálu máme k plnému ľudskému vývoju, ktorý študoval u extrémne zdravých jedincov. Usiloval práve u nich o získanie informácie o hĺbke našich kapacít (schopností). Prácu začal pozorovaním dvoch ľudí, ktorých poznal osobne – geštalt psychológa Maxa Wertheimera a antropologičky Ruth Benedictovej. Analyzoval životy významných živých a mŕtvych osobností. Živých pomocou interview, voľných asociácií a projektívnych techník, mŕtvych pomocou analýzy biografického a autobiografického materiálu. Z historických postáv: Thomasa Jeffersona, Abrahama Lincolna, Barucha Spinazu, Alberta Einsteina, Elanor Roosvelt, J. W. von Goetha, Pabla Casalsa, Johna Keatsa, Adlaia Stevensona, Roberta Browlinga, Martina Bubera.

Prišiel k záveru, že ľudia sa rodia s univerzálnymi potrebami, ktoré nás motivujú k rastu, vývoju a aktualizácii nášho potenciálu stávať sa takými, akými sme schopní a chceme byť.

Potreba sebaaktualizácie je tendencia jedinca aktualizovať svoje potencie, stávať sa stále viac a viac tým, čoho je schopný a chce sa tým stať. Jej uspokojovaním jedinec v individuálnom konaní robí to, v čom sa plne sebarealizuje, cíti sa spokojný so sebou samým. Čo jedinec cíti, že „musí“ robiť, taký „musí“ byť, čo je to pravé (pravdivé), vyvierajúce z jeho povahovej podstaty. (Hudobník žije v hudbe, výtvarník maľuje, básnik píše básne). Potreba však nemôže byť dosiahnutá, zakiaľ iné, nižšie potreby nie sú uspokojené.
Nevyhnutnou podmienkou k dosiahnutiu sebaaktualizácie je uspokojenie hierarchie potrieb, univerzálnych a vrodených potrieb, ktoré sú radené v hierarchii od najsilnejších k najslabším. Potreby musia byť prinajmenej čiastočne uspokojené v tomto poradí predtým než sa objaví potreba selfaktualizácie.

Maslovowa hierarchia potrieb – nižší rad – vyšší rad (môže byť uspokojovaný po tom ak je uspokojený nižší).

„Fyziologické potreby“

(potrava, voda, vzduch, spánok, sex)
„Potreby bezpečia“ – získať pocit bezpečia, telesného pohodlia, ochrany, poriadku, slobody bez strachu, úzkosti a chaosu. Po dosiahnutí určitej úrovne naplnenia, sme motivovaní potrebami: „Potrebu lásky a prináležania“ – Potrebu lásky uspokojujeme utvorením intímneho vzťahu s inou osobou alebo s ľuďmi vo všeobecnosti, pričom je dôležité dávať a prijímať lásku. Potreby prináležania sú naplnené pocitom byť v jednote so skupinami alebo ideami, ktoré reflektujú naše hodnoty a charakteristiky. Ak nie sú uspokojované, jedinec trpko pociťuje absenciu priateľov, partnera alebo detí. Pociťuje hlad vo vzťahoch s ľuďmi, mieste v skupine alebo v rodine, zažíva pocity samoty, odmietania, vykorenenosti, vylúčenia zo spoločnosti.
„Potreba úcty' – sú dva typy: úcta derivovaná od iných ľudí vo forme uznania a sebaúcta (hodnotenie seba) získaná pocitom dôvery a istoty v sebe samom. Sú budované na poznaní kto sme a čo sme. Uspokojenie potreby sebaúcty vedie k pocitu sebadôvery, ceny, sily, schopnosti a adekvátnosti, k pocitom užitočného a potrebného vo svete. Prekážanie týmto potrebám produkuje pocity inferiority, slabosti a bezmocnosti.
Najstabilnejšia a najzdravšia sebaúcta sa zakladá viac na zaslúženom rešpekte získanom od iných ľudí, než na externej povesti, sláve alebo lichôtkach a podlizovaní.

Uspokojením vyššie uvedených potrieb však ešte nie je dosiahnutá pripravenosť pre sebaaktualizáciu. Musia byť ešte uspokojené „kognitívne potreby“ (vedomosti a pochopenie sveta okolo seba) a „estetické potreby“ – potreba symetrie, poriadku a krásy.

Jedinec, ktorý dosiahne sebaaktutalizáciu vykazuje jasnejšie a efektívnejšie vnímanie reality, nepopiera pravdu, je schopný diferencovať konkrétnosť a abstraktnosť. Má väčšiu otvorenosť ku skúsenosti a zážitkom, dobrú integráciu, úplnosť a jednotu osobnosti, spontánnosť, schopnosť sebaexpresie a plné fungovanie. Má reálne ego, pevnú identitu, autonómiu, jedinečnosť, objektívnosť, nezávislosť, udržiava si tvorivosť. Vykazuje demokratickú štruktúru charakteru, schopnosť k láske, zaujíma sa o riešenie problémov, akceptuje seba i iných a nemá predsudky. Tvorivosť a budovanie sa realizuje bez mimoriadneho a vysiľujúceho úsilia. V interpersonálnej komunikácii neprejavuje zvýšenú zraniteľnosť a strach z kritiky, nebojí sa revidovať, korigovať svoje životné plány a perspektívy. Hodnotenia a názory iných prijíma adekvátne a konfrontuje ich s vlastnými. Chýba mu ambivalentnosť v citoch k okoliu. Pociťuje zodpovednosť za vlastný život, ktorý považuje za výsledok slobodnej voľby.

Prostredie

Spoločnosti a organizácie môžu napomáhať alebo prekážať osobnostnému rastu. Výchovné prostredie, ktoré pozitívne pôsobí na vývoj zdravých osobností, dáva priority uvedeným ľudským potrebám a v závislosti od nich štrukturuje programy sociálnych a organizačných zariadení. V rýchle sa meniacom svete sú vždy vyzývané k modifikovaniu staré inštitúcie a potreba vynaliezať nové, ktoré sú schopné lepšie zabezpečovať optimálny ľudský vývoj a byť organizačne efektívnejšími.

Dôraz je na individuálnu slobodu, ktorá by mala byť vyvažovaná poznaním našej vzájomnej závislosti a našej zodpovednosti jedného k druhému. Zodpovednosti k spoločnosti, kultúre a k budúcnosti. Je potrebné odhaľovať novými výskumnými prístrojmi bohaté možnosti v hĺbke ľudského bytia.
Hoci sa Freud sústredil na nezdravú osobnosť, ktorá vykazuje narušené správanie a humanistický prístup fokusuje zdravú osobnosť, aj psychoanalýza priniesla dôležité zistenia o zdravej osobnosti.

Psychoanalýza upozornila na silu, diferencovanosť a flexibilitu funkcií JA. JA je výkonný orgán psyché s viacerými funkciami (10), ktorého zrelosť vyjadruje relatívne zdravú osobnosť.

• Funkcie „preskúmania reality“ – schopnosť objektívneho vnímania, diferencovania vlastnej fantázie od reality, vnímanie vonkajšieho a vnútorného sveta, vnímanie a diferencovanie vlastných cieľov a impulzov, túžob (želaní) i schopnosť ich expresie
• Schopnosť myslenia a symbolizácie, anticipácie dôsledkov svojho správania
• Schopnosť regresie v službách JA (uvoľniť kognitívnu osobnosť a formovať nové konfigurácie: oddať sa sneniu, fantáziám, vzdať sa zvyčajných obrán – ako sa to pozoruje u dieťaťa – pri zachovalej schopnosti regulovať regresiu)
• Schopnosť regulovať a kontrolovať afekty a impulzy
• Schopnosť tolerovať konflikty (frustračná tolerancia) a riešiť ich, schopnosť učiť sa zo skúseností.
• Schopnosť tvoriť a regulovať medziľudské vzťahy – objektové vzťahy – schopnosť vzťahovania sa vôbec, naviazania a udržania, i ukončenia vzťahu. Flexibilita v sledovaní a presadzovaní vlastných cieľov, zároveň schopnosť vnímania a vcítenia sa do druhých ľudí.
• Defenzívne funkcie – (primitívne, neurotické, zrelé obrany)
• Autonómne funkcie – percepcia, intencionalita, jazyk, produktivita, motorický vývoj
• Synteticko-integratívna funcia – schopnosť zachovávať funkciu žitia, adaptácie, tvoriť geštalty, zmierňovať nezlučiteľné
• Ovládnutie – kompetencia – stupeň súladu medzi pocitmi kompetencie a manifestovaním kompetencie

Ľudovít Juráš, Katedra psychológie SZU Bratislava
________________________________
Príspevok bol publikovaní v zborníku z konferencie ,,Psychológia zdravia - Zdravie a múdrosť. Psychológia zdravia a syndróm vyhorenia. Rodové rozdiely v zdraví“. Konferencia sa konala v roku 2009. Spracovateľ: PhDr. Dušan Selko, CSc., MPH, Mgr. Róbert Ďurka, PhD. Zborník vydaný s finančným príspevkom Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb, a. s., Bratislava
Vydavateľ: Národný ústav srdcových a cievnych chorôb, a. s., Bratislava vo Vydavateľstve MAURO Slovakia s.r.o., Bratislava 2010, ISBN 978-80-968092-6-4