Južný Sudán – veľká skúška pre svet

nov 24 2011

Južný Sudán je akoby jedno veľké laboratórium. Tento - od 9. júla 2011 - nový štát na mape sveta má jedinečné šance na rozvoj, ale zároveň balansuje na okraji priepasti. Dokáže táto rozľahlá krajina využiť potenciál nerastného i prírodného bohatstva na úžitok jej obyvateľov a stať sa úspešným učebnicovým africkým príkladom? Alebo sa chytí do pasce a tak ako mnohé iné rozvojové štáty sa napokon bude zmietať v bludnom kruhu násilia a vonkajších i vnútorných konfliktov, korupcie a kmeňového klientelizmu? A aký zmysel má a mala desaťročná práca slovenských organizácií v tejto krajine?

Marián Čaučík, riaditeľ koledníckej akcie Dobrá novina , z ktorej zbierky sa v Južnom Sudáne pomáhajú stavať nemocnice a financovať školy, je optimista. „Vidím pokrok, ktorý sa dosiahol za tých vyše desať rokov, čo tam pôsobíme. Aj keď z pohľadu európskych noriem nie je obrovský, v porovnaní s tým, čo tam bolo, presnejšie nebolo, ide priam míľovými krokmi,“ hovorí Čaučík. Juhosudánska vláda by mu za jeho aktivitu na Slovensku v prospech Južného Sudánu možno raz mala udeliť čestné občianstvo krajiny.

Ale, samozrejme, vláda Južného Sudánu má teraz po vyhlásení nezávislého štátu a prevzatí plnej zodpovednosti za jeho osud úplne iné starosti. Napríklad so zabezpečením takých „bežných“ vecí ako je sieť aspoň základných a stredných škôl, príprava učebných osnov a zadováženie učebníc, sieť nemocníc a zdravotníckych zariadení, ale tiež asfalt aspoň na hlavných cestách a na pristávacích dráhach letísk, či vybudovanie studní, zavlažovacích zariadení, vodovodov, elektrických zariadení a rozvodov....
Nič z toho v Južnom Sudáne dlhé roky nebolo. Školy, nemocnice, studne začali postupne stavať ešte počas vojny mimovládne organizácie. V Južnom Sudáne sa všetko pritom buduje v situácii, keď drvivá väčšina obyvateľov nikdy nechodila do školy a okrem stavu vojny nič iné nepoznala.

Stopy vojny

Vojna medzi severom a juhom Sudánu (kedysi najväčší štát Afriky) trvala s prestávkami od vyhlásenia nezávislosti od britskej koloniálnej vlády v roku 1956 až do podpísania mierovej dohody v roku 2005. Na jej základe získal Južný Sudán autonómiu a v januári 2011 sa uskutočnilo referendum o budúcom štatúte krajiny. Takmer 99 percent obyvateľov Južného Sudánu sa rozhodlo pre nezávislosť. Chartúm výsledky referenda rešpektoval.

Dlhoročná občianska vojna však okrem obetí na životoch a „stratených generáciách“ zanechala aj ďalšie následky. Nedôveru a s ňou súvisiace nedoriešené otázky vzájomných vzťahov medzi niekdajšími znepriatelenými stranami. Tie – nanešťastie – môžu viesť k novým konfliktom a celkovej nestabilite v regióne.

V deň, keď sa Sudán rozdelil a vznikol Južný Sudán, neboli medzi severom a juhom jasne vytýčené hranice. Spor je najmä o pohraničnú oblasť Abyei, kde sú náleziská ropy a ktorá sa tiež mala v referende rozhodnúť, či zostane pod správou severu alebo sa pričlení k juhu. Referendum bolo odložené a pár týždňov pred rozdelením Sudánu ju obsadila armáda severu. Tisíce ľudí sa opäť dali na útek, kým sa obe strany napokon dohodli na vytvorení demilitarizovaného pásma a rozmiestnení etiópskych jednotiek OSN.

Vybavovanie si účtov z čias vojny alebo možno krvavá predohra o to, aké bude etnické zloženie územia, sa zároveň odohrala v Južnom Kordofáne – v Núbijských horách a na Modrom Níle na severnej strane hranice. Mimovládne organizácie hovorili o etnických čistkách zo strany Chartúmu či dokonca o genocíde. Na ich výstrahy sa však vo svete, ktorý rieši hrozbu rozpadu eurozóny, zabudlo.

Nevraživosť medzi severom a juhom sa prejavuje aj v ich ekonomických vzťahoch. Južný Sudán sa poponáhľal so zavedením vlastnej meny, ale bude ju treba stabilizovať. Musí si tiež zabezpečiť obchod so susednými krajinami, vrátane tej zo severnej strany hranice. Prerušenie obchodu medzi severom a juhom zapríčinilo už pred rozdelením Sudánu nedostatok potravín v Južnom Sudáne a prudko zvýšilo ich ceny.

Dlho zostala nedoriešená aj otázka ropy. Jej bohaté náleziská sú hlavne v Južnom Sudáne, rafinérie sú však na severe, kadiaľ vedú aj ropovody až do prístavu Port Sudan v Červenom mori. Bez rokovaní so severom by sa Južný Sudán jednoducho nedočkal základného príjmu do svojho rozpočtu. Vybudovanie ropovodu opačným smerom – do Kene – tiež bude nejaký čas trvať.

Samotná ropa pritom nie je pre Južný Sudán spásou. Skúsenosti z iných rozvojových štátov hovoria, že naopak skrýva v sebe pascu korupcie, zlej správy štátu a nezodpovedného rozpočtového plánovania, či umelého vyvolávania krvavých konfliktov ako i závislosti na cene tejto komodity na svetových trhoch.

Vojna však priniesla do Južného Sudánu aj iné zlo. Dostupnosť zbraní a „účinnejší“ spôsob ako ukradnúť kravy alebo naopak potrestať ich zlodejov. Bitky a boje medzi juhosudánskymi kmeňmi a klanmi sa tak ostrejšie. Krvavejšie.

Tradície pastierskych kmeňov

Najväčší juhosudánsky kmeň tvoria Dinkovia. Žijú tradičným spôsobom hrdých pastierov, ktorí si zakladajú na stádach svojich kráv. Bohatstvo počítajú nie podľa výšky účtu v banke (banky v Južnom Sudáne donedávna neboli), ale podľa počtu kráv v svojom stáde. Aj za dievča alebo ženu, s ktorou sa muž chce oženiť, musí zaplatiť priam celým stádom. Kravy nechovajú na mäso, zabíjajú ich len pri špeciálnych príležitostiach. V tzv. „cattle camps“, kde ich sústreďujú a v období sucha s nimi putujú za vodou, ich často strážia tí najlepší a najbystrejší z osady pred potenciálnymi zlodejmi od vzdialených susedov.

V „táboroch s dobytkom“ žijú asi rovnako ako pred stáročiami. Rozdiel je zrejme v tom, že teraz tu nosia otrhané tričká a pred útokom zlodejov sa chránia kalašnikovmi. Ľudia v osadách i táboroch sú ohrození podvýživou – ženy, deti, muži. Ich strava je veľmi jednoduchá – kravské mlieko a proso. „Ženy nemajú nijaké vzdelanie, nevedia, čo majú dať deťom jesť. A ak aj vedia, nemajú to,“ hovorí pediatrička Adriana Ondrušová z Trnavskej univerzity, ktorá tiež pozná Južný Sudán ešte z čias vojny.

Najmä kmeňu Dinkov chýba vzťah k pôde a schopnosť ju obrábať. Južný Sudán by pritom vďaka úrodnej pôde mohol byť „obilnicou“ aj pre krajiny východnej Afriky, ktoré čoraz častejšie trápia dlhé suchá a tento rok viedli k hladomoru.
Zmena v Južnom Sudáne však prichádza len postupne. Ale je pravda, že ju vidno. V tábore pri osade Agangrial, asi 70 kilometrov od regionálneho centra Rumbek (kam sa po poľnej ceste dá dostať asi za tri hodiny) bolo pred rokom vidno už políčka s kukuricou. Väčšinou ich však obrábali len ženy. Zarastené hriadky kukurice po kľačiačky okopávali zakrivenou palicou, ktorá sa len z diaľky podobala na motyku...

Ženy to tu majú mimoriadne zložité. Nielenže na nich je celá starosť o domácnosť a musia robiť v podstate všetko. Podľa odhadov žena v Južnom Sudáne štatisticky oveľa pravdepodobnejšie zomrie pri pôrode ako ukončí strednú školu. Z množstva pôrodov sú ženy sú podvyživené a vyčerpané. Aj v školách je stále veľmi málo dievčat a do školy chodia väčšinou len dovtedy, kým ich otcovia nevydajú. „Muži sa tešia, keď majú veľa dcér, pretože keď ich vydajú dostanú kravy. Snažia sa ich vydať za čo najbohatšieho, aby dostali veľa kráv. Takto si aj 60-roční starci kupujú 16-ročné dievčatá. Tie, aj keby chceli od muža odísť, nemajú kam – rodina, ani spoločnosť ju neprijme,“ hovorí profesorka Ondrušová z Trnavskej univerzity.

Špička vďaka ľuďom zo Slovenska

Južný Sudán by aj slovenskí predstavitelia mali brať ako špecifickú krajinu. Nielen preto v akých podmienkach tento štát vznikol, ale aj preto, že SlovakAid a slovenské organizácie tam nezačínajú od nuly bez predchádzajúcich skúseností. Skúsenosť so životom a prácou v komplikovaných podmienkach Južného Sudánu má už asi stovka ľudí zo Slovenska. Väčšina z nich sú lekári, ktorí tam boli vyslaní cez Trnavskú univerzitu a Vysokú školu sv. Alžbety. Aj preto sa o slovenské skúsenosti v Južnom Sudáne v sektore zdravotníctva pri plánovaní rozvojovej pomoci zaujíma i Európska komisia.

Sudán patril k prioritným krajinám oficiálnej slovenskej rozvojovej pomoci SlovakAid od začiatku jej poskytovania v roku 2004. Tento rok boli zo štátneho rozpočtu v rámci programu SlovakAid schválené 4 projekty mimovládnych organizácií pre Južný Sudán v hodnote takmer milión eur (okrem zdravotníckych projektov Trnavskej univerzity, Magna Deti v núdzi a o. z. SAVIO bol schválený aj projekt eRka/Dobrej noviny odborného školiaceho centra pre budúcich technikov). Južný Sudán tak „poskočil“ v rebríčku teritoriálnych priorít slovenskej rozvojovej pomoci a vyčlenených financií na druhé miesto (po Keni). Sektorovými prioritami SlovakAid v Južnom Sudáne sú zdravotníctvo, školstvo a rozvoj vidieka.

Zvýšenie záujmu o Južný Sudán zo strany SlovakAid má viacero dôvodov. Napríklad ten, že Slováci sa tam majú čím pochváliť. Adriana Ondrušová s neskrývanou hrdosťou hovorí o tom, že nemocnica v kedysi misionárskej osade Mapuordit, ktorú pomohli vybudovať a zabezpečiť ľudia zo Slovenska, dnes patrí k najlepším v rámci celého Južného Sudánu. „Naozaj sme tam špička,“ zdôrazňuje. Aj keď - z pohľadu obyvateľa Slovenska a slovenských štandardov by ste ju za špičku možno neoznačili.

Z financií od darcov zo Slovenska a tiež zo SlovakAid vznikla pri nemocnici v Mapuordite aj odborná zdravotnícka škola na prípravu ošetrovateľov. Ale to nemusí byť všetko. „Raz by sme tam možno mohli zriadiť aj lekársku fakultu,“ hovorí Ondrušová, ktorá zažila vôbec prvých adeptov na ošetrovateľstvo v Mapuordite.

V začiatkoch sa snažili nájsť takých, ktorí vedeli aspoň trochu po anglicky a ako-tak čítať. Pre miestnych ľudí vtedy pritom nebolo prirodzené ani niečo také, že do roboty treba chodiť pravidelne – či sa vám chce alebo prší. A lieky z nemocnice sa nedávajú kravám. „Keď porovnám to, čo bolo v roku 2004 a čo je teraz, nastal obrovský pokrok. Vedia zaistiť žilu, podať lieky, keď sa im niečo nepozdáva, zavolajú lekára... Chcú sa učiť. Sú veľmi snaživí a keď sa niečo spýtajú, tak je to otázka, ktorá stojí za to,“ porovnáva Ondrušová.

So zabezpečením výučby budúcich ošetrovateľov a lekárov je to podobné ako s parafrázovaným príslovím – nedávajte ľuďom ryby, ale naučte ich loviť. V tomto prípade sa to týka zdravotníckej starostlivosti a prípravy lekárov i zdravotníkov, ale v Južnom Sudáne chýba kvalifikovaná pracovná sila v podstate v každom sektore a odbore. Ako hovorí profesorka Ondrušová, Južný Sudán je krajina, kde toho veľa chýba, ale zároveň má veľký potenciál.

Aj preto sa väčšina ľudí, ktorí v Južnom Sudáne pracovali, zhoduje v tom, že krajina potrebuje v prvom rade investície do vzdelania. Počnúc základnou osvetou a základnými školami, do ktorých často chodia aj dospelí, pretože počas vojny na to nemali príležitosť.

Zodpovednosť

Nejaký čas potrvá, kým sa mapy Afriky prekreslia a štatistické rebríčky OSN oficiálne upravia. Už teraz je však jasné, že Južný Sudán sa hneď po svojom vzniku zaradil do kategórie najmenej rozvinutých krajín sveta.

Obyvatelia tejto krajiny veľmi túžili po nezávislosti. Tak veľmi, že ich neodradili ani obavy niektorých medzinárodných pozorovateľov a otázky typu, či sú na to pripravení. Mnohí možno od vyhlásenia nezávislosti čakali zázrak. Po vyhlásení samostatnosti im však prezident Salva Kiir Mayardit namiesto o zázraku hovoril o vzdelaní, osobitne dievčat a žien, nutnosti pracovať, či priam morálnej povinnosti obrábať úrodnú pôdu. A tiež o boji proti korupcii, ktorá sa „iným slovom volá krádež“. Ale aj o tom, že „koza skapala, niet koho obviňovať“.

Zodpovednosť za rozvoj Južného Sudánu už nenesie vláda v Chartúme, ale vláda, ktorá zatiaľ sídli v Jube. Zo strany zvyšku sveta by zas v tejto situácii bolo dosť nezodpovedné venovať sa Sudánu a Južnému Sudánu krátkodobo, len na základe vlastných (ekonomických, politických či iných) záujmov a potom ich nechať tak, nech si problémy riešia sami.
Má Južný Sudán šancu?

Daniela Balážová

Južný Sudán v číslach:

Rozloha: 619 745 km2 (bez sporných území)
Hlavné mesto: Juba (v budúcnosti Ramciel)
Vyhlásenie nezávislosti: 9. júla 2011
Počet obyvateľov: 8,26 milióna (2008)
Podiel ľudí do 30 rokov: 72% (51% pod 18 rokov)
Hustota obyvateľstva: 13 na km2
Oficiálny jazyk: angličtina
Náboženstvo: kresťanstvo, islam, tradičné náboženstvá
Mena: juhosudánska libra

Ekonomika a sociálne ukazovatele Južného Sudánu:
Zdroj príjmu do št. rozpočtu: ropa (97,8%)
Hlavní darcovia pomoci: USA, EÚ, Nórsko, Kanada
Miera chudoby: 90% obyv. pod hranicou chudoby
Podiel obyvateľov vidieka: 84%
Podiel obrábanej úrodnej pôdy: 4%
Prístup k vode: 55%
Prístup k sanite: 6,4%
Rozpočet na sociálne služby: 14% celkového rozpočtu
Prístup k základných zdravotníckym službám: 20%
Miera detskej úmrtnosti: 102 na 1000 narodených
Miera úmrtnosti detí do 5 rokov: 135 na 1000 narodených (každé siedme dieťa)
Miera úmrtnosti matiek: 20,5 na tisíc pôrodov (jedna z najvyšších na svete)
Negramotnosť dospelých: 73% (92% žien) starších ako 15 rokov

( Zdroj: http://www.goss.org, South Sudan Joint EU/MS Programming document 2011 - 2013 )

_______________________________________

Článok vyšiel v bulletine Rozvojová pomoc - Jeseň 2011. Vydáva ho Platforma mimovládnych rozvojových organizácií (MVRO), ktorá je združením právnických osôb - strešnou organizáciou 31 (23 riadnych členov a 8 pozorovateľov) slovenských mimovládnych organizácií, ktoré sa zaoberajú najmä zahraničnou rozvojovou a humanitárnou pomocou.
http://www.mvro.sk

Celé číslo časopisu Rozvojová pomoc - jeseň 2011 v PDF