Dvanásť mesiacov realizovala rozvojové projekty, ktoré dávajú albánskym deťom z vylúčených komunít vzdelanie, a teda i šancu na lepší život. Viac zo svojich zážitkov a skúseností z ročného pobytu v Albánsku priblížila rozvojová dobrovoľníčka – Veronika Zimová.

Už dlho držala v hlave plán – v budúcnosti pracovať v oblasti humanitárnej a rozvojovej spolupráce. Preto bolo dobrovoľníctvo pre Veroniku logickým medzistupňom medzi univerzitou a terénnou prácou v tzv. rozvojovom svete. Po štúdiu medzinárodných vzťahov teda zareagovala na aktuálne výzvy dobrovoľníckych pozícií od organizácie ADRA Slovensko. Po úspešnom pohovore nasledovala povinná stáž v bratislavskej kancelárii vysielajúcej organizácie, predodchodový tréning a oboznámenie sa s očakávaniami i úlohami od hosťujúcej ADRA Albánsko.

Pohľad do vnútrozemia Albánska

Práca s deťmi vo vylúčenej komunite

Keďže Veronika nie je učiteľka, ani psychologička, nebola kvalifikovaná priamo pracovať s miestnymi deťmi. Ako sama uvádza: „Skôr pracujem pre komunitu, ako s komunitou. Zabezpečujem administratívu a realizáciu aktivít z projektov. To však neznamená, že nechodím do terénu. Spoza kancelárskeho stola by som však len ťažko zachytila realitu, ktorá je pri tejto práci rozhodujúca.“

Preto sa snaží vyrážať s kolegami aj priamo za deťmi. ADRA Albánsko implementuje viacero projektov v regióne Kruja na sever od Tirany, ktorých spoločným menovateľom sú doučovacie hodiny pre deti s poruchami učenia, a to najmä zo sociálne znevýhodnených rodín. Doučovanie prebieha na partnerských školách, ale aj v komunitnom centre pri rómskom osídlení v meste Fushe-Kruje.

„Aby deti ukončili školskú dochádzku, samotná doplnková výuka nestačí. Preto ADRA Albánsko pracuje aj s rodičmi, a to najmä v oblasti osvety, prevencie a pozitívnej výchovy. V prípade Rómov, ktorých kultúra často nevyzdvihuje dostatočne potrebu vzdelania, je problémom nízky počet zaregistrovaných detí do škôl, nepravidelná dochádzka a zanedbaná výchova až po rôzne formy zneužívania. A aj preto úzko spolupracujeme so sociálnymi pracovníkmi a s učiteľmi – či už v praxi, alebo v rámci budovania ich kapacít v oblasti vzdelávania, ľudských práv či sociálnoprávnej ochrany detí,“ pripomína slovenská dobrovoľníčka, pôsobiaca rok v Albánsku.

Otázka integrácie a reintegrácie po migrácii

Nedávno Veronikina hosťujúca organizácia ADRA Albánsko dokončila dôležitý projekt ‘Integrácia po migrácii‘, týkajúci sa ľudí, ktorí sa s rodinami vrátili z Nemecka naspäť do Albánska. Keďže väčšina tzv. navrátilcov (z angličtiny ‚Returnees‘) pozostáva z neúspešných žiadateľov o azyl rómskeho pôvodu, Veronika často dostáva otázku, či a ako je možná integrácia Rómov do väčšinovej spoločnosti a prečo z domoviny odchádzajú. Ale na túto náročnú otázku si netrúfa sama odpovedať. Dodáva však, že takéto reintegračné a vzdelávacie projekty majú zmysel: „Spoločenská zmena k lepšiemu nenastane zo dňa na deň, ale krôčik po krôčiku. Vždy sa snažíme čo najviac zapájať do projektov príslušné verejné orgány, ako aj širokú verejnosť. Za úspech považujeme už aj to, že učiteľky na školách, v ktorých pôsobíme, začali usádzať rómske deti do predných lavíc spolu s ostatnými namiesto toho, aby sedeli kdesi vzadu v kúte. Alebo i to, že sociálna pracovníčka spolu s nami navštevuje rómsku komunitu za účelom monitorovania prípadného zanedbávania rodičovských povinností, násilia na ženách či deťoch.“

Veronika Zimová ponúka ako pozitívny príklad z praxe (tzv. ‚success story‘ priamo z terénu) aktivitu samotných mladých: „Teší ma sformovanie mládežníckych dobrovoľníckych skupín priamo na školách, ktoré sami predstupujú s nápadmi na zlepšenie svojho okolia – od predaja vlastnoručne vyrobených drobností za účelom vylepšenia školskej knižnice, cez návštevu detského domova až po domáhania sa zriadenia prechodu pre chodcov pred školou u zástupcov miestneho úradu. V tom tkvie úspech projektu, že sú úplne sebestačné a všetky nápady pochádzajú z ich hláv.“

Bezpečnosť a pohostinnosť v Albánsku

Či už v hlavnom meste Tirana, alebo na cestách naprieč Albánskom sa ani raz necítila nikým a ničím ohrozená. To, že Albánsko, je nebezpečná krajina, vníma skôr ako smutný stereotyp, ktorý sa traduje. Videla to okamžite na reakcii ľudí z jej okolia, keď im oznámila, že sa na rok sťahuje do Albánska. Túto úžasnú krajinu si však zamilovala a pracuje na preklade drobnej zbierky albánskych legiend.

Z hľadiska kultúry a prírody má Albánsko podľa slovenskej dobrovoľníčky naozaj čo ponúknuť: „V populárnych mestách a najmä na pobreží je turizmus veľmi rozvinutý, vrátane potrebnej infraštruktúry. Realita vo vnútrozemí je však úplne iná, ale o to je ‘divočina‘ albánskych údolí a hôr lákavejšia. Dravej zvery sa báť netreba (až na tzv. Prekliate hory na severe, kde sa nájdu aj medvede), jediný divý živočích, na ktorého som narazila v lesoch, bola korytnačka...“ Veronika ešte dodáva jednu zaujímavosť – Albánskom preteká jedna z posledných divých riek Európy – Vjosa.

Čo sa týka pohostinnosti, Albánci ju povyšujú na úplne novú úroveň. Pohodlie a bezpečie hosťa v dome, resp. cudzinca v ich štáte, je pre nich otázkou cti a dôstojnosti. Presne tak, ako to káže albánsky spoločenský kódex už po stáročia. A je to cítiť.

„Keďže tam kresťania a moslimovia žijú v pokoji a pohromade už celé roky (plus zmiešané manželstvá sú úplne bežné), napríklad také Vianoce tam vyzerajú v každej rodine inak. Ale rovnako ako u nás, Vianoce sú o zbesilom naháňaní sa za darčekmi, vianočnom punči a hlavne o rodine. Tirana je na Vianoce úplne nádherná, vianočnej výzdobe svetielkami sa nevyhnú ani vládne budovy,“ dodáva s úsmevom Veronika Zimová.

Osobnostný rast práve vďaka dobrovoľníctvu

Práca v tíme albánskej ADRA bola veľmi dynamická, plus sa všetci držali pravidla: „viac hláv – viac rozumu“. Takže sa ako dobrovoľníčka, no zároveň plnohodnotná členka tímu, podieľala na tvorbe aj implementácii viacerých projektov. Plus si skúsila aj prípravu hodnotiaceho dotazníku, tvorbu webovej stránky či dizajn brožúry.

Veronika sa počas uplynulého roka v Albánsku naučila mnohým novým zručnostiam. Po odbornej stránke šlo najmä o písanie projektov: „Vidím rozdiel v projekte, ktorý som písala vo februári (po príchode do albánskej ADRA zo SR), a v tom, čo som písala pred odchodom. Cítim zlepšujúcu sa tendenciu, hoci priestor na napredovanie sa nájde vždy.“

No najväčšou výzvou pre ňu bola práca so sociálnymi sieťami, ktorým sa vždy bránila. Tu to však bola povinná jazda (v rámci vizibility lokálnych projektov, zvyšovania povedomia o problematike, i updateov a reportov z jej pobytu), takže sa naučila využívať Facebook a Instagram na informovanie o svojom pôsobení. „Tiež som sa naučila lepšie vnímať reč tela, keďže jazyku som nerozumela a neverbálna komunikácia je veľmi dôležitá v každodennom styku. A keďže som po prvý raz žila v cudzine úplne sama, zistila som o sebe, že som celkom schopná domáca kutilka...,“ hrdo priznáva slovenská dobrovoľníčka.

Keď sa vráti do SR, rada by zotrvala v mimovládnom sektore, keďže rozvojová spolupráca a humanitárna pomoc ostávajú stále jej snom a dlhodobým plánom.

Okrem rozvojového pribudlo i humanitárne dobrovoľníctvo

ADRA Slovensko má výhodu znalosti domáceho prostredia, a to nielen vďaka výbornej spolupráci s ADRA Albánsko, ale aj pre kontinuitu vysielania dobrovoľníkov do overených a certifikovaných organizácií. Plus každému dobrovoľníckemu pobytu predchádza povinná dvojmesačná stáž v bratislavskej kancelárii. Dôležité je tiež správne si zadefinovať osobný cieľ a motiváciu – vedieť: čo od života a práce v danej krajine očakávať.

Veronika by určite odporučila takéto rozvojové dobrovoľníctvo svojím rovesníkom a rovesníčkam, pretože „život a práca v cudzej krajine je neskutočným zdrojom sebapoznania, rozširuje naše horizonty a učí nás byť chápavejšími, viac tolerantnými. Človek by sa nemal báť a mal by byť otvorený voči danej krajine, jej ľudom a ich kultúre. Len tak sa môžeme my naučiť niečo od nich a naopak: oni zasa o nás. Vždy je to vzájomnej interakcii (akcii – reakcii) a rešpekte. Kto nevycestuje, takéto čosi doma úplne nezažije.“

Na Slovensku je čoraz viac ponúk na podobné vycestovanie za dobrovoľníctvom. Slovenská ADRA do Albánska vysiela nielen rozvojových dobrovoľníkov s podporou SlovakAid (program MZVaEZ SR), ale nedávno k tomu tiež pribudla aj príprava a vysielanie humanitárnych dobrovoľníkov vďaka iniciatíve EU Aid volunteers. „To je obrovská šanca, čo sa týka osobnostného rastu jednotlivcov, ale aj konkrétnej pomoci núdznym. Treba to určite skúsiť,“ uzatvára povzbudzujúco Veronika.

Text: Boba Markovič Baluchová
Foto: Archív Veroniky Zimovej
www.adra.sk