A social worker as a recipient of social services resulting from war

Abstrakt: Lokálna vojna v Doneckej a Luhanskej oblati Ukrajiny sa, 24. februára 2022, teritoriálne rozšírila do ďalších častí krajiny. Výrazne zmenila fungovanie tamojších charít, zdravotných a školských zariadení. Množstvo ľudí, bojujúcich o záchranu svojho života opustilo svoje domovy a prekročilo hranice štátu. Narastajúca chudoba je v týchto situáciách jedným z prvých patologických javov. Včasná intervencia sociálnej práce je tu nenahraditeľná. Vojna však môže meniť pozíciu samotných poskytovateľov sociálnej služby. Stávajú sa tými, ktorí ju sami potrebujú ako utečenci. V príspevku ponúkame výpoveď odídenkyne, sociálnej pracovníčky, ktorá opustila svoju domovinu zo strachu straty vlastného a dcérinho života.
Kľúčové slová: Bezpečnosť. Melitopoľ. Okupácia. Sociálna práca.

Abstract: On February 24, 2022, the local war in the Donetsk and Luhansk regions of Ukraine spread territorially to other parts of the country. This war significantly changed the functioning of local charities, health and school facilities. A number of people, fighting to save their lives, left their homes and crossed the borders of the state. Growing poverty is one of the first pathological phenomena in these situations. Well-timed intervention of social work is irreplaceable here. However, war can change the position of social service providers themselves. They become the ones who need it themselves as refugees. In the post, we offer the testimony of a social worker who left her homeland for fear of losing her own life and her daughter's life.
Keywords: Security. Melitopol. Occupation. Social work.

Úvod

Sociálna práca má širokú škálu sociálnych služieb. Ponúka ich rôznym vrstvám obyvateľstva, vekovým kategóriám, profesiám, núdznym. Sociálne služby sú poskytované ľuďom bez domova, Rómom, seniorom, deťom, sociálnym zariadeniam v podobe supervízie atď. „V súčasnosti sa výrazne prejavuje nedostatok sociálnych pracovníkov, respektíve sociálnych pedagógov na školách.“¹ Čoraz viac narastá potreba odborníkov na školách, ktorých cieľom je identifikovať patologické javy v rodinách, z ktorých pochádzajú samotní žiaci.

Úlohou sociálnej práce je pomoc jednotlivcovi skvalitňovať život, ako aj nabádať ho k správnym spôsobom správania pri riešení jeho problémov. Týka sa to aj dnešných utečencov z Ukrajiny, ktorí v štátoch Európy žiadajú o azyl. Utečenec, neskôr podľa slovenskej legislatívy, môže nadobudnúť status odídenca. V praxi sa ukazuje, že objektom sociálnej práce sa môže stať samotný sociálny pracovník, ktorý dosiaľ vykonával sociálnu prácu. Nikto zo sociálnych pracovníkov nie je v istej pozícii, že sa neocitne v núdzi. V príspevku ponúkame príklad z praxe, ktorý poukazuje na to, že sociálny pracovník sa môže stať klientom sociálnej práce.

Kazuistika

Lena sa narodila v r. 1980 v Melitopoli. V tom čase bolo toto mesto súčasťou Sovietskeho zväzu. V ňom prežila takmer celý svoj život a dnes je geograficky začlenené do záporožskej oblasti na Ukrajine. Záporožie je hlavné oblastné mesto, majúce 1 000 000 obyvateľov. Melitopoľ má približne 120 000 obyvateľov a od Záporožia je vzdialené približne 150 kilometrov.

Lena si spomína na svoje detstvo v dobrom. Bolo krásne v kruhu rodiny - otec, mama, starí rodičia, brat i kamaráti. Absolvovala základnú školu a strednú školu ekonomickú. Je v škole Márie.² Momentálne si robí vyššie štúdium na Ukrajinskej katolíckej univerzite v trvaní troch rokov v odbore katechetika. Má byť katechétkou³ pre donecký exarchát.⁴ Do konca septembra tohto roka vykonávala sociálnu prácu na tamojšej gréckokatolíckej charite. Jej činnosť sociálnej pracovníčky nebola ukončená dobrovoľne.

Po strednej škole Lena prešla viacerými zamestnaniami. Pracovala v obchodoch a v skladoch. V r. 2012 sa zamestnala na území ukrajinského polostrova Krym. Cesta z Melitopoľa do Krymu trvala dokopy 2 hodiny autom a 3 hodiny vlakom. Práca tam bola pre ňu zaujímavá. Tešila sa lepšiemu a stálemu platu. Po dvoch rokoch prišla výzva odísť z Krymu. Písal sa rok 2014. Anexia územia polostrova do susedného štátu neumožňovala jej tam pracovať ako Ukrajinke. S ľuďmi, s ktorými Lena na Kryme rozprávala a s ktorými bola v úzkom kontakte, si neželali referendum o pripojení Krymu do Ruska. Niektorí odchádzali. Iní museli zostať, keďže mali tam svoje živobytie a podniky. Bola to obtiažna situácia aj pre ňu samu. Keďže Lena sama nemala príslušné doklady, nemala právo vyjsť z Krymu. Išlo o taktický nátlak, aby v Kryme zostala. Mala si vybrať Ruské občianstvo. Odmietla to. Takto sa jej podarilo Krym opustiť. Po dvoch rokoch sa vrátila späť do Melitopoľa.

Doma sa jej v krátkom čase podarilo stretnúť s gréckokatolíckym duchovným, otcom Petrom Krenickým. Ide o Slováka, pôsobiaceho na Ukrajine. Pozval ju na bohoslužbu. Zapáčilo sa jej tam. Farnosť a chrám začala navštevovať každý deň. V areáli fary sa nachádza aj charita. Začiatkom roka 2015 tam začala pracovať. Pomáhala s čím bolo treba. Varili pre ľudí bez domova, presídlencov, a tých, ktorí sa tam zastavili. Za deň sa zastavilo priemerne 120 ľudí. Zažila tam silu dobrého spoločenstva. Stretávanie sa s farníkmi, vzájomné rozhovory, povzbudenia, pomoc a absencia samoty riešili mnoho problémov. Lena konvertovala z pravoslávnej viery na vieru katolícku a stala sa členkou Gréckokatolíckej cirkvi. Ako pravoslávna do chrámu chodievala raz ročne a bohoslužbám nerozumela. Ako gréckokatolíčka na bohoslužby začala chodievať každý deň. Tie boli v ukrajinskom jazyku, ktorému rozumela.

Lena túžila po deťoch a rodine. V Melitopoli stretla svojho budúceho manžela. Zosobášili sa. Narodila sa im dcéra Veronika. Tvrdí, že na Ukrajine je veľká rozvodovosť. Mnoho detí ostáva bez otcov a vyrastajú len s matkami. Stalo sa to tak aj v jej prípade. Manžel má problém s alkoholom a drogami. So závislosťami manžela manželstvo bolo sprevádzané zlým spolunažívaním. Nevedela, že to také bude aj v jej prípade. Odišli od seba. Posledných 8 rokov jej životom bol gréckokatolícky chrám, práca vo farnosti, ktorej je súčasťou charita, vlastný domov, dcéra a pomoc chudobným. Aktívne pracovala v oblasti sociálnej práce. Našla si prácu, ktorá ju bavila a napĺňala. Podieľala sa pri písaní projektu „Kuchyňa“, aby zo získaných peňazí ju na charite mohli zveľadiť. Vymyslela skupinu na viberi pod názvom „Vid mamy do mamy“.⁵ Členovia tejto skupiny boli matky. Každá z nich napísala čo má navyše a môže darovať. Lena tieto darované veci sprostredkovala tým matkám, ktorým to chýbalo pre ich dieťa. S pracovnom pozíciou sociálnej pracovníčky bola spokojná. Práca ju bavila a napĺňala.

Život pokračoval normálne. Nikto netušil, že sa schyľuje k vojne. Tamojšia lokálna vojna v Doneckej a Luhanskej oblasti sa, 24. februára 2022, rozšírila ďalej. Život ľudí sa zo dňa na deň zmenil na nepoznanie. Strach. Neistota. Nepokoj. Okupácia. Tieto slová nebolo treba menovať. Samé sa dali krájať z celej atmosféry mesta. Na veľkú melitopoľskú pôdu, určenej na pestovanie bola spustená bomba. Jej výbuch otriaslo širokým okolím. Obkľúčený bol tamojší mestský úrad. Urobili sa personálne výmeny na primátorskom poste. Zničený bol most, cez ktorý prechádzal vlak, aby sa obmedzil útek civilistov. Poškodené bolo miestne letisko. Vojakmi boli obsadené niektoré byty. Padla jedna z mobilných sietí, kde si ľudia nemohli navzájom zavolať.

Išlo o situácie, kedy nikto nevedel čo má robiť. Bolo vidieť prevoz tankov z oboch bojujúcich strán. Každý deň sa v dvoch tamojších gréckokatolíckych chrámoch schádzali ľudia z rôznych konfesií na spoločnú modlitbu za mier a pokoj na Ukrajine. V centre mesta sa diali pokojné štrajky. Písané heslá: Melitopoľ je Ukrajina! Melitopoľ je naša vlasť! vyjadrovali cítenie ľudí k svojej štátnej príslušnosti. Lena si pamätá každý jeden deň, čo sa tam dialo. Ľudia prichádzali do chrámu zo strachu a modlili sa. Pomedzi ľudí prichádzali spojenci, ktorí vraveli nacvičené frázy: „V Rusku je život. Rusko vás oslobodí! Rusko vás miluje. Sme jeden národ! Sme jeden ľud!“ Medzi týchto, ktorí chodili presviedčať ľudí boli samotní občania Melitopoľa. Autami sa vyvozilo veľmi veľa pšenice a potravín, aby nastal hlad. V meste bilboardy nadobudli reklamu v podobe „My odin narod!“⁶

Napriek okupácii farnosť v ktorej Lena pracovala, ostala stále funkčnou. Sviatok, nesviatok, na charite sa vždy pracuje. Treba dať ľuďom jesť, prichýliť pocestných, najmä utečencov, ktorí tam prespia a na ďalšie rána utekajú ďalej do bezpečia. Melitopoľ sa zmenil. Rozbité boli niektoré obchody, najmä potraviny. Vznikali stanovišťa nahrádzajúce obchody s potravinami. Neraz sa naskytoval pohľad na tanky pripravené k boju a na prevoz mestom ďalšej ťažkej vojenskej techniky nákladnými autami. Mesto strážia príslušníci cudzej armády. Nechýbalo ani poškodenie súkromných áut streľbami zo zbraní. Vysokoškolských vzdelaných ľudí, ktorí majú potenciálny vplyv na ľudí chodili zastrašovať samotní vojaci. Stalo sa to aj samotnému kňazovi, pri ktorom bola Lena zamestnaná. Prišla otázka – utekať, alebo neutekať? Lena bola spokojná. Napriek prvým dňom vojny necítila potrebu odchádzať. Verila, že sa to čoskoro skončí. V lete ešte chodili k Čiernemu moru s deťmi.⁷ Tam sa dcéra Veronika chcela stretnúť so svojim otcom. Nepodarilo sa.

V marci 2022 Lena zapísala dcéru Veroniku do 1. ročníka základnej školy. Ešte v lete bola na púti, mladých a ľudí z celej Ukrajiny.⁸ Ešte v tom čase verila, že sa to zmení k lepšiemu a že v krajine zostane. Na charite sa balili potravinové balíčky pre utečencov. Práce bolo veľa. Situácia sa nijako nemenila k lepšiemu. Čoraz viac prichádzala otázka – utekať, neutekať. Známi jej odporúčali odísť. Na chrámový sviatok Narodenia Presvätej Bohorodičky v Melitopoli sa začala modliť novénu k Bohorodičke. Na 5. deň prišiel podľa jej slov signál, že má odísť. Opantával ju strach. Bežať – nebežať? „Máš správne riešenie.“ Tvrdil duchovný. Ďalej pokračoval: „Opantáva ťa strach, tvoje prežívanie, je čas odísť!“ V piatok, 24. septembra 2022, v období sviatku chrámu, bolo podľa nej ešte dobre. Zdržiavala sa vo svojej práci. Lene zavolal známy, ktorý by ju mohol odviesť spolu s dcérou a mamou. Tamojší jej odporúčali: „Ďalší deň sa začína referendum. A z referenda už nevyjdeš. Už je tam milícia, prebieha okupácia.“ Na ďalší deň sa dostavila s dcérou do neďalekej obce Vasilivka. Veľa ľudí tam čakalo na odvoz. Bolo pripravených veľa áut a autobusy. Šofér, s ktorými si deň predtým dohodla, že ju odvezie autom do Záporožia, si za odvoz popýtal veľmi veľa peňazí. Šoférov syn je momentálne v službách ukrajinskej armády... Po ňu sa v ten deň do Vasilivky už nevrátil. Uviazol v Záporoží, kde mu problém s pohybom začali robiť vojaci.

Nakoniec sa jej podarilo odísť s ďalším šoférom na aute. Náhradný šofér ju poučil, aby pred vstupom do Záporožia si s dcérou ľahla na zadné sedadlá. Bolo riziko, že sa na ich auto spustí streľba. Zónou, kde hrozila streľba prebehli veľmi rýchlo. Zdalo sa jej, akoby v tom úseku anjeli nadvihli auto, aby náboje netrafili ich auto. Cesta pre Lenu a jej dcéru bola veľmi zložitá, ale nejako už došli do cieľa - Záporožia. Tam sa zdržala 3 dni pri rehoľných sestrách baziliánkach. Počas toho nemohla vychádzať veľmi von. Miestami hrozila streľba. Mohla byť kedykoľvek napadnutá.

Lena napísala na viber jednému zo študentov z Melitopoľa. Správou dostala avízo, že z Melitopoľa oddnes už nikto nemôže vyjsť. Odišla na poslednú chvíľu. Po krátkom pobyte pri rehoľných sestrách, kde nemohla vychádzať kvôli niektorým ostreľovaným miestam, sa presunula do Kyjeva. V hlavnom meste Ukrajiny žije jej brat s rodinou. Tam sa krátko zdržala, kde zažila pekné chvíle. Veď predsa, rodina, pokoj od streľby, hoci vo vojnovom štáte. Stále však nemala doklady, aby sa mohla dostať za hranice. Nevedela sa vo všetkom zorientovať. Silno ju zabolelo srdce. Mama je v Melitopoli. Po 3 dňoch opäť prišiel strach, čo bude ďalej. V Kyjeve bol obrovský mestský ruch. Túžila sa stretnúť aj s členmi Márinnej školy, ktorej je súčasťou. Zvažovala rôzne možnosti. Známa jej ponúkla byt na západe krajiny. Finančne si to nemohla dovoliť. Brat jej navrhoval vybaviť si cestovné doklady.

Duchovný z charity, v ktorej pracovala jej odporúčal ísť na Slovensko. Jej príchod k nám začala riešiť rehoľná sestra Katerína zo Slovenska. Ide o rehoľníčku, ktorá až dosiaľ väčšinu roka strávila na misiách vo východnej časti Ukrajiny. Pomáhala ľuďom, ako sa dalo. Keďže Lenu poznala, začala sa o jej príchod na Slovensko viac činiť. Pre Lenu to bolo diskonfortné. Doma mala prácu, zodpovednosť za seba a dieťa, mala všetko. Nič jej nechýbalo. A teraz? Samé problémy. Sestra Katarína ju pobádala odísť z Ukrajiny. Sama je už vyše roka na Slovensku a na Ukrajinu sa pre covid ako aj začatú vojnu nemohla vrátiť. Rehoľná sestra jej sľúbila, že jej vybavia cestovné dokumenty. Lene bolo zle. Po vybavení dokladov sa presunula do Užhorodu. Tam cestovala autobusom do Košíc. Z Košíc sa presunula do Prešova, kde ju na pár dní privítala rehoľa sestier, ktorého súčasťou je spomínaná sestra Katarína. Všetko mala nablízku – obchod, lekáreň, nemocnicu. Lekár ju pri príchode na Slovensko vyšetril. Skonštatoval, že zažila obrovský stres. Kázal jej odpočívať. O to sa postarala sestra Katarína, aby ležala, čítala, modlila sa a nestresovala sa zbytočne. Bolo potrebné zotaviť sa. Potom sa premiestnila k rehoľnému domu sestier v Gelnici. O niekoľko dní k nim prišli ďalšie rodiny z Ukrajiny. Potvrdili Lene, že urobila dobre, že odišla. V súvislosti s tým, čo sa deje tam, tu je teraz v bezpečí.

Na Slovensku je od 2. októbra 2022. Za ten mesiac sa Lene podarilo nájsť škôlku pre dcéru. Rysovala sa jej aj nová práca. Tvrdí, že treba im žiť a tu sú už v bezpečí. Hlavne, netreba sa podvoľovať. Okrem iného ju čaká dokončenie štúdia katechetiky, ktoré bude prebiehať online.

Bojí sa o mamu. Niekdajšia učiteľka na dôchodku má už po 80tke. Seniorom je zvyčajne ťažšie niekam utekať a zanechať svoje bydlisko i vlasť. Veľkým determinantom úteku môže byť nedostatočná fyzická zdatnosť. Brat Leny žije s rodinou v Kyjeve, kde pracuje a ostáva vo vojenskej zálohe.

Duchovného, ktorý jej odporúčal odísť na Slovensko, dnes prezývajú, že vonia chlebom. Chodí po dedinách rozdávať chlieb. V dedinách nie je nemocníc, ani obchodov. Z Melitopoľa dováža chlieb do všetkých obcí, ktoré sú územnou súčasťou jeho farnosti.

Momentálne sa Lena snaží učiť po slovensky a chce sa tu adaptovať. Počas toho pobytu navštívila známu. Keď sa susedia známej dozvedeli o situácii Leny, priniesli kvalitné oblečenie najmä pre jej 6 ročnú dcéru, ktorá v tých istých šatách bola niekoľko dní.

Dcéra Veronika, odkedy utiekli z domu, veľmi veľa maľuje. Maľovaním v tichosti demonštruje to, čo prežíva. Neraz nakreslila tanky a ľudí. Veľmi živo vníma, čo sa deje. Kreslí však aj príjemné veci.

Lena chce každý deň chodiť na bohoslužbu a učiť sa, všetko, čo je potrebné. Výsledky referenda v Melitopoli nepozná. Vie, že v ten deň, kedy odchádzala, chodili pomedzi ľudí po dve ženy s mužmi, aby hlasovali. Domov sa chce vrátiť. Záleží od toho, či sa vojna skončí, alebo nie. Dáva tomu rok. Potom sa uvidí. Dnes nadobúda status odídenkyne a azylantky. Status sociálnej pracovníčky v jej prípade už absentuje.

Záver

Skúsenosti z praxe, ako aj z uvedeného príkladu, poukazujú, že samotný sociálny pracovník, poskytujúci sociálnu službu sa môže ocitnúť v pozícii jej prijímateľa. Nemusí ísť v zásade len vtedy, keď nadobudne látkovú, resp. nelátkovú závislosť. Môže sa to stať aj v prípade straty bývania, útekom z domoviny, ktoré spôsobuje vojna.

Utečenectvo spôsobuje odliv ľudí. V prípade vojny je tento útek považovaný za legálnu migráciu. Je jasným znakom výskytu nežiaducej patológie. Utečenci, ktorí si požiadali o vydanie príslušného dokladu⁹ o tolerovanom pobyte na území Slovenskej republiky získava označenie „odídenec“. Cudzinec, ktorému bola podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle v znení neskorších predpisov poskytnutá medzinárodná ochrana vo forme azylu, pretože má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodov, ktoré určuje zákon.¹⁰ Podľa zákonov utečenec takto získava dva právne statusy – azylant a odídenec. Stáva sa tak členom skupín, ktoré sú objektom výkonu sociálnej práce.

Autor: Mgr. JUDr. PhDr. Stanislav Bujda, PhD.
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety

Autori fotografií: Stanislav Bujda ml., @melitopolnews

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

HETTEŠ, M., SCHAVEL, M., ŠKORECOVÁ, O. (etc.).: Postavenie sociálneho pracovníka v spoločnosti (Príklady praxe). Zborník z odbornej konferencie. Prešov : Ústav sociálnych vied a zdravotníctva bl. P. P. Gojdiča v Prešove, 2013. s. 210. ISBN 978-80-8132-094-1.

Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 144/2022 v súvislosťami s utečencami zo dňa 28. 2. 2022

Zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Postup pri zamestnávaní občanov Ukrajiny. https://www.sppk.sk/clanok/4313 (5. 11. 2022, 9:00)

Azylant. https://www.employment.gov.sk/sk/informacie-cudzincov/zakladne-pojmy/azy... (5. 11. 2022)

[1] Slovák, P.: Absolvent sociálnej práce v kontakte s jedincami na prahu dospelosti. In: Postavenie sociálneho pracovníka v spoločnosti (Príklady z praxe), 2013, s. 15.
[2] Ide o katolícke združenie, ktoré zjednocuje ľudí v modlitbách, rekolekciách a na rôznych stretnutiach.
[3] Štúdium si však dokončí online. Nie je to kvôli pandémii covid – 19.
[4] Vyšší cirkevný územný celok s príslušnými inštitúciami cirkevnej samosprávy.
[5] V prekl. Od mamy k mame.
[6] V prekl. Sme jeden národ!
[7] K Azovskému moru vzdialeného vyše 40 km od Melitopoľa už nebol kvôli vojne prístup.
[8] Z Melitopoľa do Snihurivky. Približne 80 km trasa.
[9] Porov. https://www.sppk.sk/clanok/4313 (5. 11. 2022, 9:00), Uznesením vlády SR č. 144 z 28. 2. 2022.
[10] Porov. https://www.employment.gov.sk/sk/informacie-cudzincov/zakladne-pojmy/azy... (5. 11. 2022, 9:15)