Trust as an important factor of patient's mental well-being during hospitalization

Abstrakt:
Východiská: Na súbore 190 pacientov s kardiovaskulárnym ochorením (KVO) sme zisťovali uspokojovanie vybraných psychosociálnych potrieb počas hospitalizácie. Zamerali sme sa na úroveň dôvery pacientov voči zdravotníckemu personálu. Súbor sme na základe stupňa dôvery rozdelili na skupinu pacientov s vysokou a priemernou úrovňou dôvery k zdravotníckemu personálu.
Súbor a metódy: Súbor pozostával zo 190 pacientov, z toho bolo 59 žien a 131 mužov. Na zber údajov sme použili neštandardizovaný dotazník, zostavený pre potreby tohto výskumu, ktorý obsahoval otvorené, polootvorené a škálované položky. Vyhli sme sa eticky sporným položkám. Návratnosť dotazníkov bola 100%.
Výsledky: V našom súbore pacientov vykazovalo 26% priemernú úroveň a 74% pacientov vysokú úroveň dôvery voči zdravotníckemu personálu. Pri porovnávaní výsledkov hodnotenia spokojnosti medzi skupinami sme zistili štatisticky signifikantné rozdiely vo vnímaní uspokojovania vybraných psychosociálnych potrieb.
Záver: Pacienti s priemernou úrovňou dôvery počas hospitalizácie intenzívnejšie vnímali stres, slabšie hodnotili podporu zo strany zdravotníkov, horšie hodnotili úroveň komunikácie a prístup personálu, udávali nižšiu mieru informovanosti o ochorení a liečbe, hodnotili uspokojovanie psychických potrieb počas hospitalizácie ako nedostatočné.
Kľúčové slová: vzťah sestra-pacient, dôvera, potreby pacienta, psychická pohoda

Abstract:
Introduction: Trust can be defined as relying on others, a certain expectation of future situations, an authentic relationship with clear communication. During patient care, it does not make sense to look for a focus of cooperation unless a sufficiently confidential and open relationship is established. A good relationship between the patient and the nurse has a great influence on the patient's perception of the disease and treatment. Trust is a part of the emotional support, it is the basis of mutual productive communication in the relationship between nurse and patient.
Aims: In this cross-cestional study we addressed 190 patients with cardiovascular diseases (CVD), we wanted to evaluete the level of patients' trust in nursing staff during the nursing process, and we also verified the satisfaction of psychosocial needs during hospitalization.
Methods: At the Department of Acute Cardiology and Coronary Unite, In the National Institute of Cardiovascular Diseases in Bratislava. In this cross-sectional study we used a non-standardized questionnaire to collect data and evaluete the trust and satisfaction of psychosocial needs in 190 patients with CVD.
Results: In this study, 26% of patients had an average level and 74% of patients a high level of trust in nursing staff. Based on the comparison of responses between groups, we found statistically significant values at the level of significance α = 0.05 in the perception of psychosocial needs. The age of the patients was 57.38 ± 9.59 (SD) years, 69% of respondents were men and 31% were women. The length of hospital stay was 4.8 ± 3.03 (SD) days.
Conclusion: Clinical practice in the acute ward and intensive care unit places increased demands on the nurse not only on professional skills, but also on the holistic perception of the patient. In clinical practice, it is necessary for the nurse to approach the patient holistically, to know and accept his needs in all areas. If healthcare professionals do not take a holistic approach, the patient may feel uninterested. This can greatly disrupt patient-nurse relationships and thus impair collaboration. By using psychosocial interventions, the nurse contributes to comprehensive nursing care, to a better relationship between the nurse and the patient, and thus to higher trust on the part of the patient. By gaining trust, it contributes to the optimization of the treatment process, easier solution of the patient's problems by the nursing staff.
Key words: nurse-patient relationship, trust, patient needs, psychical well-being

Úvod

Dobrý vzťah medzi pacientom a zdravotníkom má veľký vplyv na pobyt v nemocničnom prostredí, vnímanie ochorenia a jeho lepšie vyrovnávanie sa s liečbou. Pokiaľ je dôvera medzi pacientom a zdravotníkom z rôznych príčin narušená, je veľmi ťažké ju získať späť. Dôvera je súčasťou psychosociálnej opory, je základom vzájomnej produktívnej komunikácie vo vzťahu medzi sestrou a pacientom počas ošetrovateľského procesu. Získaním si dôvery prispieva sestra k optimalizovaniu liečebného procesu, kvalitnejšiemu a ľahšiemu riešeniu problémov pacienta zo strany zdravotníka. Konštruktívny a pozitívny prístup pacienta, ako aj zdravotníckeho personálu skracuje nemocničný pobyt, zlepšuje komunikáciu medzi pacientom a zdravotníckym personálom (10). Dôveru možno definovať ako spoliehanie sa na druhých, isté očakávanie budúcich situácií, očakávanie poctivej výmeny, alebo tiež autentický vzťah so zrozumiteľnou komunikáciou (4). Počas starostlivosti o pacienta nemá zmysel hľadať fokus spolupráce, pokiaľ nie je vybudovaný dostatočne dôverný a otvorený vzťah a pacient je stále v neistote (7). Dôvera vyžaduje, aby starostlivosť bola založená na korektnosti, v prípade potreby dostupná, bola odborne aplikovaná tak, aby sa vylúčilo akékoľvek možné riziko poškodenia pacienta (3). Nároky na prácu sestier sa neustále zvyšujú a vyžadujú, aby okrem odbornej vyspelosti boli v čo najlepšej psychosomatickej kondícii a pohode (2).

Cieľ: V tejto prierezovej štúdii sme oslovili190 pacientov s kardiovaskulárnym ochorením (KVO) kde sme v rámci ošetrovateľského procesu chceli zistiť úroveň dôvery pacientov voči zdravotníckemu personálu, tiež sme overovali uspokojovanie psychosociálnych potrieb v priebehu hospitalizácie.

Metodika: Výskum sme realizovali na Oddelení akútnej kardiológie a koronárnej starostlivosti Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb v Bratislave. Anonymne sme oslovili 190 pacientov s KVO. Získané premenné boli testované na normalitu rozdelenia Kolmogorov-Smirnovovým testom dobrej zhody s normálnym rozdelením. Na porovnanie stredných hodnôt numerických premenných sme použili neparametrický Mann - Whitneyov U – test a Kruskal - Wallisovu analýza rozptylu. Všetky testy boli realizované na hladine významnosti α = 0.05.

Demografické charakteristiky: Súbor tvorilo 31% žien a 69% mužov, priemerný vek pacientov bol 57,38±9,59 SD rokov, najmladší pacient mal 30 rokov a najstarší 80 rokov. V skupine pacientov s priemernou úrovňou dôvery bol priemerný vek 55,4±11,82 SD rokov, v skupine pacientov s vysokou úrovňou dôvery bol 58,09±8,59 SD rokov. Z hľadiska vzdelania pacientov: 4% mali základné vzdelanie, 24% stredoškolské učňovské, 40% stredoškolské s maturitou, 32% vysokoškolské vzdelanie. Priemerná dĺžka hospitalizácie pacientov bola 4,8±3,03 SD dní.

Výsledky: Na základe vyhodnotenia výsledkov v dotazníku sme 26% pacientov zaradili do skupiny 1. (S1) s priemernou úrovňou dôvery a 74% pacientov do skupiny 2. (S2) s vysokou úrovňou dôvery voči zdravotníckemu personálu. Vybrané psychosociálne potreby počas hospitalizácie sme posudzovali na škále od 1 do 5, pričom 1 je pre najnižšiu a 5 najvyššiu hodnotu. V sledovanom súbore 71% pacientov udalo hodnotu 5 pre pocit istoty, 69% pre pocit bezpečia, 69% pre pomoc a podporu, 53% pre porozumenie a 52% pre pochopenie.

Graf č.1 Úroveň dôvery pacientov voči zdravotníckemu personálu

Graf č. 2 Hodnota 5. pre vybrané psychosociálne potreby počas hospitalizácie

Vnímanie intenzity stresu počas hospitalizácie sa posudzovalo na škále od 1 do 10, pričom 1 je pre najnižšiu a 10 je pre najvyššiu hodnotu intenzity. Pri porovnaní dvoch najpočetnejších skupín, 51 pacientov s hodnotou 1 a 45 pacientov s hodnotou 5 sme zistili, že 82% pacientov s hodnotou 1 a 62% pacientov s hodnotou 5 pre intenzitu stresu udalo vysokú úroveň dôvery /p=0.028*/.

Graf č. 3 Vysoká úroveň dôvery vzhľadom k vnímaniu intenzity stresu

V rámci porovnania vekových skupín 41% pacientov 30-55 r. a 59% pacientov 56-80 r. sme v staršej vekovej skupine zistili u 79% pacientov vysokú úroveň dôvery, kým v mladšej vekovej skupine to bolo 66% pacientov /p=0.055/. Čo sa týka medzipohlavných rozdielov 75% mužov a 71% žien udávalo vysokú úroveň dôvery. Z hľadiska dosiahnutého vzdelania udávalo vysokú úroveň dôvery voči zdravotníckemu personálu 75% pacientov so základným, 70% s učňovským – stredným odborným, 78% s maturitným a 72% s vysokoškolským vzdelaním.

Porovnávali sme tiež uspokojovanie vybraných psychosociálnych potrieb počas hospitalizácie, ako je vnímanie stresu, uspokojovanie psychických potrieb, hodnotenie celkovej podpory zo strany zdravotníckeho personálu, informovanosť ohľadom ochorenia a liečby, hodnotenie komunikácie a prístupu.

Tabuľka č. 1 Porovnanie pacientov s vysokou a priemernou úrovňou dôvery

Graf č. 4 Vnímanie stresu počas hospitalizácie a úroveň dôvery

Graf č. 5 Úplné uspokojenie psychických potrieb a úroveň dôvery

Graf č. 6 Veľmi dobrá celková podpora a úroveň dôvery

Graf č. 7 Veľmi dobrá informovanosť o ochorení a liečbe a úroveň dôvery

Graf č. 8 Veľmi dobrá úroveň komunikácie a prístupu a úroveň dôvery

Vnímanie stresu počas hospitalizácie významne intenzívnejšie prežívali pacienti S1. v porovnaní s pacientmi S2. Pacienti S1. hodnotili uspokojenie psychických potrieb nedostatočne. Celkovú podporu počas hospitalizácie hodnotili pacienti S1. v porovnaní s pacientmi S2. menej kladne. Pacienti S1. boli signifikantne menej informovaní o ochorení a liečbe v porovnaní s pacientmi S2. Pacienti S1. hodnotili komunikáciu a prístup zo strany zdravotníckeho personálu signifikantne horšie ako pacienti S2.

Diskusia: Takmer tri štvrtiny pacientov S2. počas hospitalizácie uvádzalo vysokú úroveň dôvery voči zdravotníckemu personálu, čo umožňovalo ľahšiu spoluprácu, nadviazanie pozitívneho vzťahu a bezbariérovú komunikáciu vo vzťahu medzi sestrou a pacientom počas ošetrovateľského procesu. Viac ako jedna štvrtina pacientov S1. počas hospitalizácie uvádzalo priemernú úroveň dôvery voči zdravotníckemu personálu. Pacienti S1. vnímali stres intenzívnejšie. Vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o špecifický typ pacientov na pracovisku s nadštandardnými podmienkami, medzi ktorými sú okrem chronických pacientov často mladí ľudia v produktívnom veku vytrhnutí z plného zdravia a normálneho života, preto ich reakcia počas hospitalizácie môže byť veľmi diferencovaná a paradoxná. Práve nižšia úroveň dôvery môže byť jednou z príčin vnímania nadmernej intenzity stresu počas ochorenia a hospitalizácie. Nadmerné prežívanie intenzity stresu, vyplývajúceho zo samotného ochorenia a hospitalizácie, má veľký vplyv na náladu pacientov, na to ako sa cítia, na ich pozitívne alebo negatívne prežívanie, na ich správanie, na vnímanie zdravia a celkovú pohodu počas hospitalizácie.

Chronický stres, alebo nadmerný stres z hospitalizácie môže zhoršovať zdravotný stav pacientov (1). Stresory v nemocničnom prostredí, ktoré by sa dali správnym prístupom regulovať a obmedzovať, majú často negatívny vplyv ako na psychické prežívanie, tak na somatický stav pacienta. Nadmerný stres spôsobuje vylučovanie vyššej hladiny stresových hormónov, ktoré vyvolávajú pocity slabosti, úzkosti a depresie (5). Psychický a fyzický stres organizmu potencuje neuroendokrinnú reakciu vyvolanú akútnym ochorením. Práve preto nemožno opomínať stresory charakteristické pre situácie intenzívnej starostlivosti ako sú akútne ochorenie, zápalové procesy, invazívne výkony, fyzická únava, strach, bolesť, diskomfort a spánková deprivácia (13). Tento fakt treba brať na zreteľ u všetkých hospitalizovaných pacientov, ale najmä u pacientov, u ktorých sú zjavné znaky nadmerného prežívania stresu a úzkosti. Vhodné psychosociálne intervencie sestry počas ošetrovateľského procesu u pacientov majú významne kladný vplyv nielen na psychické prežívanie, rovnako na minimalizovanie negatívnych emócií a celkovú psychickú pohodu (6), sú významné z hľadiska adherencie k liečbe a rekonvalescencie. Práve u pacientov s nadmerným prežívaním negatívnych emócii je treba zvoliť správnu stratégiu podpory. Vhodné psychosociálne intervencie sú efektívne na odstraňovanie ťažkostí, spôsobených stresom, a môžu kladne ovplyvňovať priebeh ochorenia (1). Pacienti S1. hodnotili uspokojovanie psychických potrieb ako nedostatočné, čo prispievalo k ich psychickému diskomfortu a mohlo viesť k väčšej miere negatívneho psychického prežívania. Všetky obmedzenia v oblasti uspokojovania psychických potrieb sú spojené s pocitom neistoty a nezáujmu, ovplyvňujú duševný stav človeka, vyvolávajú smútok, nepokoj, pocity sklamania, úzkosť, podráždenosť, ktoré môžu byť prežívané veľmi intenzívne. Práve kladné pocity bezpečia a istoty majú pozitívny vplyv na psychiku každého pacienta (11).

Základom vzájomnej efektívnej a produktívnej komunikácie je dôvera ako jedna z dôležitých podmienok pri uspokojovaní psychických potrieb. Pacienti počas hospitalizácie kládli dôraz najmä na pocit istoty, bezpečia, pomoci, porozumenia a pochopenia. Je dôležité aby v rutinnej klinickej praxi sestry vedeli poskytnúť a zabezpečiť uspokojovanie týchto potrieb počas starostlivosti o pacienta v maximálnej možnej miere, čim prispievajú k zvyšovaniu úrovne psychickej pohody pacienta. Nevedomosť a nedostatočná informovanosť pacientov o ochorení a ďalšej liečbe často navodzuje pocity strachu, úzkosti a neistoty. Každý pacient trpí určitou neistotou, nikdy presne nevie, čo ho čaká, prežíva úzkosť v závislosti na nepríjemných zmenách i pri tušení ďalších ťažkostí, ktoré ochorenie prinesie (9). Ak pacienti nemajú dostatočné informácie o ochorení a liečbe, plánovaných vyšetreniach a výkonoch, môže to viesť k pocitom úzkosti, beznádeje a k celkovej apatii (10), zhoršuje sa ich compliace k liečbe. Preto je dôležité poskytovanie primeraných informácií vhodným spôsobom v rámci kompetencii. Pokiaľ pacient nepozná aspoň rámcový charakter svojho ochorenia, narastá u neho pocit neistoty a ohrozenia, riziko konfliktov. Každý nepríjemný lekársky výkon, alebo vedľajšie dôsledky liečby, ktorých zmysel pacient nepozná, vníma ako ohrozujúce, so všetkými psychickými i fyziologickými dôsledkami (9). Dostatočná informovanosť pacienta o ochorení, plánovaných vyšetreniach, výkonoch, ako aj prevencií a spôsobe ďalšej liečby, sú dôležitou súčasťou pri podpore psychickej pohody pacienta počas hospitalizácie. Je to vhodná stratégia minimalizovania nadmerného stresu, úzkosti a obáv. Jedným zo základných a dôležitých spôsobov nadviazania kontaktu počas starostlivosti o pacienta je primeraná verbálna a neverbálna komunikácia. Komunikácia tvorí základ každej ošetrovateľskej starostlivosti. Každý zdravotník využíva schopnosť komunikovať s pacientom ako súčasť profesionálneho vybavenia (11). Vhodná komunikácia navodzuje dôveru pacienta a vytvára pozitívnu atmosféru pre ďalšie činnosti. Počas komunikácie je dôležité pozorne pacientovi načúvať, hovoriť jasne, klásť otázky, umožniť pacientovi hovoriť o svojich ťažkostiach ako súčasť psychohygieny, zachovať rešpekt k pacientovi a k jeho názorom (12). V nejednom prípade sa môže stať, že komunikácia a prístup zdravotníckeho personálu nie je primeraný, prevláda neochota komunikovať, neinformovať pacienta ohľadom liečebných postupov, výkonov a liečby, neochota pomôcť, čo v pacientovi vzbudzuje pocit osamelosti, sociálnej izolácie, strachu a úzkosti ale aj vzdoru, hostility aj agresivity. Takýto prístup zo strany zdravotníckeho personálu pacienta poškodzuje ako po stránke psychickej, tak i po stránke somatickej. Takýto prístup nevyplýva často z nedostatočnej odbornej prípravy, ale skôr z nedostatočnej, zlej osobnej pohody a kondície zdravotníkov. Často dochádza k strate dôvery a neochote pacienta spolupracovať. Tento fakt môže zhoršovať spoluprácu medzi pacientom a zdravotníkom a mať negatívny vplyv na celý liečebný proces. Nesprávny a nevhodný prístup k pacientovi môže spôsobiť stratu dôvery v zdravotníka, zhoršenie zdravotného stavu pacienta, ale aj vznik novej choroby, prípadne ohrozenie života. Pobyt na akútnom oddelení má v sebe aj významný iatropatogénny potenciál, pretože vlastným iatropatogénnym psychotraumatizujúcim podnetom je zvyčajne všetko, čo vzbudí u jedinca strach z choroby, jej zhoršenia, z ohrozenia života a smrti (8). Práve vhodný prístup môže do značnej miery pacienta upokojiť, zmierniť a neutralizovať prežívanie negatívnych emócií, na druhej strane dáva pocit pomoci, citovej podpory, pochopenia, istoty, porozumenia čo napomáha k získaniu si dôvery pacienta. Vhodná komunikácia a prístup zo strany zdravotníckeho personálu k pacientom môže zabrániť mnohým konfliktným situáciám, taktiež zvyšuje účinnosť terapeutických zásahov a vo svojich dôsledkoch priaznivo ovplyvňuje priebeh ochorenia (11). Získanie si dôvery pacienta je schopnosťou sestier najmä v situáciách, keď pacient má veľkú istotu v ich odborných vedomostiach a zručnostiach (3).

Záver

Klinická prax na akútnom oddelení a jednotke intenzívnej starostlivosti kladie na sestru zvýšené nároky nielen na odborné zručnosti, ale aj na holistické vnímanie pacienta. Tak, aby poznala a akceptovala jeho potreby vo všetkých oblastiach. Ak zdravotníci neuplatňujú holistický prístup, pacient môže mať pocit nezáujmu o jeho osobu. Táto skutočnosť môže do značnej miery narušiť vzťahy medzi pacientom a sestrou a tým zhoršiť spoluprácu. V situáciách keď sa sestra venuje starostlivosti pacientom je potrebné pacienta primerane informovať ohľadom ochorenia a ďalšej liečby, pacienta čo najvhodnejšie podporovať, zvoliť správnu stratégiu a techniku komunikácie, vhodný prístup čím prispievame k minimalizovaniu vnímania negatívnych emócii počas hospitalizácie. Sestra využitím psychosociálnych intervencii prispieva ku komplexnej a vyššej kvalite ošetrovateľskej starostlivosti, k lepšiemu vzťahu medzi sestrou a pacientom, a tým k vyššej dôvere zo strany pacienta.

Odporúčania:

• profesionálny prístup v starostlivosti o pacienta závisí od psychickej pohody a kondície zdravotníkov,
• vzájomný rešpekt počas ošetrovateľského procesu,
• rešpektovanie psychosomatickej jednoty pacienta,
• aktívne implantovanie poznatkov psychológie zdravia do ošetrovateľského procesu,
• maximálne možné zabezpečenie uspokojovania potrieb pacienta.

Autori:
PhDr. Gabriel Bálint
PhDr. Dušan Selko, CSc., MPH

Zoznam použitej literatúry:
1. Asbjørn, O. Faleid., B.L. Lilleba a K.F. Eyolf., 2010. Vliv psychiky na zdraví - Soudobá psychosomatika. Praha: Grada, 2010, 240 s., preložené z nórskeho orig.: Symptom og meining, Moderne psykosomatisk tankegang. ISBN 978-80-247-2864-3
2. Blatný, M. et al., 2005. PSYCHOSOCIÁLNÍ SOUVISLOSTI OSOBNÍ POHODY. Brno: Masarykova univerzita a Nakladatelství MSD. 96 s., 2005. ISBN 80-86633-35-7
3. Holmberg, M., G. Valmari and S.M. Lundgren., 2012. Patients experiences of homecare nursing: balancing the duality between obtaining care and to maintain dignity and self-determination [online]. In: Scandinavian Journals of Caring Sciences. Vol. 26, 2012, s. 705–712, [cit.2020.10.20.]
Dostupné na internete: https://onlinelibrary.wiley.com/doi/abs/10.1111/j.1471-6712.2012.00983.x
4. Honzák, R., 2017. Psycho-somatická prvouka. Praha: Vyšehrad, 315 s., 2017, ISBN 978-80-7429-912-4
5. Kostka, K., 2018. Techniky zvládání stresu [online]. [cit.2020.10.30.] Dostupné na internete: http://www.kostka-skola.cz/archiv/soubor/KOSTKA-72798-techniky-zvladani-...
6. Piepoli, F.M. et al., 2016. European Guidelines on cardiovascular disease prevention in clinical practice [online]. In: European Heart Journal, Vol. 37, Issue 29, 2016, s. 2315–2381, [cit.2020.10.20.]
Dostupné na internete: https://doi.org/10.1093/eurheartj/ehw106
7. Soukup, J., 2014. Motivační rozhovory v praxi. Praha: Portál, 150 s., 2014, ISBN 978-80-262-0607-1
8. Tesařová D., 2003. Psychológia chorého. In Vademecum Medici, 6.prepracované, aktualizované, doplnené a rozšírené vydanie. Martin: Osveta, 2003, ISBN 80-8063-115-8
9. Vágnerová, M., 2008. Psychopatologie pro pomáhající profese. Praha: Portál, 872 s., 2008, ISBN 978-80-7367-414-4
10. Verešová, M. et al., 2007. Psychológia. Martin: Osveta, 192 s., 2007, ISBN 80-8063-239-1
11. Zacharová, E., M. Hermanová a J. Šrámková., 2007. Zdravotnícka psychologie. Praha: Grada, 232 s., 2007. ISBN 978-80-247-2068-5
12. Zacharová, E., 2016. Komunikace v ošetřovatelské praxi. Praha: Grada. 128 s., 2016,
ISBN 978-80-271-0156-6
13. Zadák, Z. et al., 2007. Intenzívní medicína na princípech vnitřního lékařství. Praha: Grada, 336 s., 2007, ISBN 978-80-247-2099-9