Narcissistic self-regulation in goal directed behavior
Abstrakt: Základným pilierom prezentovanej práce je neklinická forma narcizmu. Text v krátkosti približuje informácie z histórie narcizmu, odlišnosti medzi klinickou a neklinickou formou narcizmu a najmä narcistickú sebareguláciu. Vzhľadom na cieľ výskumnej štúdie sa venujeme problematike dosahovania cieľov s dôrazom na špecifickosť tohto procesu u narcistických osôb a taktiež na jeho normatívnu stránku. Empirická časť je venovaná testovaniu signifikancie rozdielov medzi subklinickými narcistami a nenarcistami (Raskin & Terry, 1988) v miere pravdepodobnosti sformovania zámeru porušiť normu za účelom dosiahnutia cieľa ako aj v normatívnych presvedčeniach viažucich sa na danú situáciu.
Kľúčové slová: ciele, narcizmus, normy

Abstract: The fundamental pillar of this paper is sub-clinical form of narcissism. The paper presents a brief history information about narcissism, describes differences between clinical and non-clinical form of narcissism and narcissistic self-regulation in particular. Given the objective of the research study we have been focused on the issue of goal attainment with emphasis on the specificity of this process within narcissistic individuals as well as on its normative side. The empirical section is devoted to testing of significance of differences between sub-clinical narcissists and non-narcissists in the extent of likelihood of norm-violating behavior performed in order to attain certain goal and in normative beliefs binding to a given situation.
Keywords: goals, narcissism, norms

Úvod

V súčasnosti sa mnoho ľudí prezentuje navonok nadradene, arogantne. Zdá, že o sebe uvažujú prehnaným spôsobom, vo svojich predstavách disponujú veľkou mocou, inteligenciou alebo jedinečnou osobnosťou. Nielenže vnímajú samých seba ako nadradených, dôležitejších ako ostatných, ale opovrhujú ľuďmi, ktorí sú podľa nich horší ako oni sami. Svet sa čoraz viac stáva preplneným týmito samoľúbymi jedincami, ktorí sa prezentujú ako dokonalí, vševediaci, najskúsenejší a bez potreby naďalej sa rozvíjať. Otázkou je, či takýto prístup nie je brzdou v napredovaní spoločnosti, ktorá, aj keď je presvedčená o svojej dokonalosti, má od nej ešte stále ďaleko.

Ak by sa ľudstvo riadilo výrokom Alberta Einsteina, v ktorom tvrdí, že žiadny cieľ nie je taký vysoký, aby ospravedlnil nečestné metódy, je pravdepodobné, že by kvôli dosiahnutiu cieľa neboli porušované spoločenské normy. V prezentovanej štúdii sa bližšie venujeme tejto problematike v súvislosti s jednou zo základných, tzv. temných stránok osobnosti – narcizmom (Paulhus & William, 2002).

Z histórie konceptu narcizmu

Narcis alebo Narkissos je výraz pochádzajúci z gréckej mytológie, stelesňujúci chlapca, ktorý sa zahľadel do vlastného obrazu na hladine rieky. Termín narcizmus sa začína v odbornej literatúre objavovať v 19. storočí, kedy ho Ellis definoval ako stratu sexuálnych emócií v dôsledku absorpcie jedincovou sebaláskou (in Raskin & Terry, 1988).

Koncept narcizmu Freud považoval za kľúčový. Jeho názory na narcizmus sú založené na jeho poňatí sexuálneho libida (Freud, 1957). Podľa Freuda, ako uvádza Fromm (2000), žije plod v lone v stave absolútneho narcizmu. Tým, že sa narodíme, robíme ďalší krok od absolútne sebestačného narcizmu k vnímaniu meniaceho sa vonkajšieho sveta. Trvá to mesiace, než dieťa môže vôbec vnímať objekty ako také, ako súčasť „nie mňa“. Pôvodný narcizmus sa počas života dieťaťa postupne vyvíja v „lásku k objektom“. Ľudská bytosť zostáva do istej miery narcistická, aj keď už človek našiel vonkajšie objekty pre svoje libido.

Normálna dospelá osoba je taká osoba, ktorej narcizmus sa zredukoval na sociálne prijateľné minimum bez toho, aby pritom úplne vymizol. Freudovo pozorovanie overuje dnes každodennú skúsenosť. Zdá sa, že u väčšiny ľudí možno nájsť narcistické jadro, ktoré je neprístupné a ktoré sa bráni akémukoľvek pokusu o svoje úplné rozrušenie (Fromm, 2000).

Nájdu sa ale aj takí, ktorí si chcú nechať viac než len dielik libida, a tak sa vzdajú vzťahov s ľuďmi vo vlastný prospech. Tento jav Freud označil za sekundárny narcizmus. Na základe týchto poznatkov Freud opísal stav psychózy ako návrat k absolútnemu narcizmu, keď sa osoba úplne dištancuje od vonkajšej skutočnosti a jedinou skutočnosťou je ona sama – „ je úplne vyplnená sama sebou, stala sa sebe bohom i svetom“ (Fromm, 2000).

Kohut (1971) tvrdil, že narcistický vývoj je nezávislý na vývoji objektu lásky. Deti sa podľa neho vo svojich fantáziách vidia ako dokonalé bytosti. Počas zdravého vývoja je táto predstava jemne opracovávaná a výsledkom je objektívny náhľad na okolie i seba samého. Empatickí rodičia (najčastejšie matka) prispievajú k zdravému vývinu self dieťaťa zrkadlením, čím môže dieťa vidieť i vlastné nedokonalosti prostredníctvom interakcie s rodičmi (Rhodewalt & Sorrow, 2003).

Klinická a neklinická forma narcizmu

V klinickej forme považujeme narcizmus za poruchu osobnosti a správania. K najakceptovanejším definíciám klinickej formy narcizmu patrí tá, ktorá je uvedená v materiáloch Americkej psychiatrickej asociácie. Podľa tejto definície ide o velikášske pocity vlastnej dôležitosti, fantazírovanie o sebe samom, pocit unikátnosti a privilegovanosti, vyžadovanie obdivu, vykorisťovateľské správanie, nedostatok empatie, povýšené správanie a závistlivé správanie. Narcistická porucha osobnosti je v súčasnosti definovaná deviatimi príznakmi (APA, 2013), narcistický jedinec:

1. preceňuje vlastnú dôležitosť, schopnosti a úspechy a vyžaduje, aby ich tak hodnotili aj ostatní;
2. vo fantázii sa zaoberá nekonečnými vlastnými úspechmi, mocou, krásou;
3. je presvedčený o vlastnej výnimočnosti a jedinečnosti, takže sa môže stýkať iba s výnimočnými ľuďmi, lebo tí mu rozumejú;
4. vyžaduje neprimeraný obdiv od ostatných;
5. nárokuje si automatické plnenie svojich prianí a predstáv;
6. využíva druhých len k dosahovaniu vlastných cieľov;
7. nevie rozoznať potreby a city druhých;
8. často závidí a býva presvedčený, že druhí závidia jemu;
9. správa sa arogantne a prezieravo.

Konštrukt subklinickej formy narcizmu sa vynoril na základe štúdie, ktorú v roku 1979 publikovali Raskin a Hall. Autori zostrojili Narcissistic Personality Inventory, test na meranie neklinickej formy narcizmu. Fazety ponechané z klinického syndrómu narcizmu boli zahrnuté ako grandiozita, nárok, dominancia, a nadradenosť (Raskin & Hall, 1979).

Úspešný prechod z klinickej do neklinickej formy narcizmu sa podarilo preukázať aj na základe štúdií publikovanými Morfom a Rhodewaltom (2001a). Narcistov možno vykresliť ako jednotlivcov, ktorí majú prechodný, prehnaný a krehký sebaobraz, závislý na sociálnom kontexte alebo situácii. V Morfovom a Rhodewaltovom (2001b) modeli sa narcistický self systém popisuje na základe troch jednotiek: sebapoznanie, medziľudské stratégie a intrapersonálne procesy.

Na základe vlastných empirických výskumov Morf a Rhodewalt (2001b) popísali narcizmus ako grandiózne ale zraniteľné sebapoňatie. K štyrom základným rysom narcizmu uvedení autori radia (Morf & Rhodewalt; 2001a):

1. potrebu pozitívnych reakcií;
2. skresľovanie reality do podoby umožňujúcej vnímanie seba samého ako lepšieho;
3. úzkostlivosť (v prípade, keď realita nekorešponduje s vytvorenou predstavou seba samého [Campbell, et al. 2004;]);
4. ochotu obetovať kvalitné medziľudské vzťahy vysokému spoločenskému statusu a oceneniu.

Skóre narcizmu je vo všeobecnosti vyššie u mužov ako u žien (Campbell, et al., 2004). Hoci bolo v minulosti uskutočnené pomerne veľké množstvo výskumov v oblasti narcizmu, na rodové rozdiely nie je možné s jednoznačnosťou poukázať. Z hľadiska profesného zamerania sa pozornosť odborníkov zamerala na narcistické črty osobnosti študentov medicíny (Munro, Bore & Powis, 2005), práva (Carney, 1990) a ekonómie (Westerman et al., 2011), kde bola preukázaná signifikantne vyššia úroveň narcistických čŕt osobnosti než u študentov psychológie.

Narcistická sebaregulácia

Podľa DSM-IV (APA, 1994) sú narcisti zaujatí snami o úspechu, kráse, sile a brilantnosti. Žijú na interpersonálnom javisku, kde prejavujú svoje exhibicionistické správanie a nárokujú si na pozornosť a obdiv zo strany druhých ľudí. Na ohrozenie sebaúcty reagujú hnevom, vzdorom, hanbou a ponížením. Okrem toho prejavujú pocit nároku a očakávania osobitného zaobchádzania. Nie sú ochotní oplácať láskavosť, sú neempatickí a vykorisťujúci druhých. Mávajú vzťahy, ktoré oscilujú medzi idealizáciou a devalváciou.

Narcisti trpia dispozičným nedostatkom sebakontroly a to prispieva k ich neschopnosti splniť vysoké sebaregulačné nároky nafúknutého a nestabilného selfkonceptu (Block, in Vazire & Funder, 2006). Ako ukazujú výsledky metaanalýzy autorov Vazire a Fundera (2006), existuje jasný dôkaz o prepojenosti narcizmu a impulzivity. Narcisti sú opísaní ako impulzívni, netrpezliví, neschopní odložiť potešenie, nemajú dostatok sebakontroly ani vplyvom seba, partnera, či priateľov alebo nezainteresovaných pozorovateľov.

Narcistické sebapoňatie spolupracuje s prostredím prostredníctvom samoregulačných intrapersonálnych a interpesonálnych stratégií, ktorých úlohou je ochrániť alebo posilniť pozitívne sebapoňatie. Narcisti sú rýchli vo vnímaní dôsledkov sebaúcty v situáciách, ktoré na to nechávajú priestor a následne sa zapájajú do charakteristických sociálno-kognitívno-afektívnych dynamických sebaregulačných stratégií na udržanie sebaúcty (Morf & Rhodewalt, 2001a). Sebaregulačný proces u narcistov slúži k motivovanej sebakonštrukcii zameranej na budovanie alebo udržiavanie požadovaného JA a stretnutie sebahodnotiacich potrieb.

Intrapersonálne stratégie zahŕňajú interpretáciu situácie, interpersonálne stratégie sa týkajú manipulácie a vyhľadávania obdivovateľov (Rhodewalt & Sorrow, 2003). Rhodewalt a Eddings (2002) poskytujú dôkaz o intrapersonálnej sebaregulácii poukazujúc na zistenie, že v reakcii na hrozbu sa autobiografické spomienky narcistov upravia alebo deformujú. To sa prejavuje najmä u tých narcistov, ktorí zažili romantické odmietnutie. Dochádza k pozitívnemu skresleniu udalostí v rámci obrany sebavedomia a sebapoňatia.

Pre osobu s narcistickými skonmi je typické, že jej ide o dosiahnutie pozitívnych spoločenských reakcií a o minimalizáciu kritiky na svoju osobu (Bushman & Baumeister 1998), vyznačujú sa aktívnym manipulovaním spätnej väzby. Napríklad narcistická osoba vyhľadáva sociálne vzťahy, v ktorých jej bude preukazovaný obdiv, na základe ktorého, bude jej sebapoňatie posilňované (Morf & Rhodewalt,, 2001b). Tiež sú zameraní na pozitívnu sebaprezentáciu a združujú sa najmä s úspešnými ľuďmi. Je pravdepodobné, že súperenie je taktiež pre narcistov veľmi dôležité, nakoľko konkurenčné situácie demonštrujú ich prevahu a predstavuje pre nich možnosť ako získať obdiv (Campbell, Goodie, Foster, 2008).

Podstatou narcistickej sebaregulácie je grandiózny, ale zraniteľný selfkoncept. Táto krehkosť vedie narcistov k úsiliu o priebežné vonkajšie sebapotvrdzovanie, čo súvisí s tým, že toto sebakonštrukčné úsilie sa odohráva v sociálnej oblasti (Morf & Rhodewalt, 2001b). Rhodewalt a Sorrow (2003) uvádzajú, že narcisti využívajú interpersonálnu sebareguláciu, keď používajú svojich vlastných priateľov, aby mali zo seba dobrý pocit. Vyžadujú pozornosť a obdiv, a to na úkor vzťahov s ľuďmi, hoci sú na ich spätnej väzbe závislí. Ich stratégie sú motivované ochranou vlastného sebaobrazu. Narcizmus zahŕňa dynamický samoregulačný centrálny systém, ktorého úlohou je získať a udržiavať priaznivý sebaobraz/sebavedomie. Ako už bolo spomenuté, narcisti využívajú k tomu, aby získali tento cieľ najmä iné osoby. Dôležité je, že neexistuje limit, kedy by sa narcisti prestali usilovať dosahovať pozitívne sebapoňatie. Celková dynamika je pre narcistickú osobu v prevádzke až kým sebazlepšenie nie je nemožné (Rhodewalt & Sorrow, 2003). Narcizmus zahŕňa priam naliehavú potrebu sebazlepšovania alebo závislosti na egu. Ľudia s vysokou úrovňou narcizmu majú grandiózny pohľad na seba samého a využívajú každú príležitosť na posilnenie týchto názorov (Campbell, Rudich & Sedikides, 2002).

Čo sa týka narcistickej sebaregulácie v kontexte sociálnych vzťahov, Campbell a Campbellová (2009) popisujú vznikajúce zóny a trvalé zóny. Vo vznikajúcej zóne sú vzťahy pomerne nové a poskytujú väčšie prínosy na oboch stranách ako u narcistov, tak aj u osôb, s ktorými prichádzajú do interakcie. Vzťahy v trvalej zóne sú dlhodobejšie a nežiaduce. Tlačia narcistu aby si našiel nové vzťahy.

Ako Paulhus a John (1998) presvedčivo argumentovali, narcisti sa zapájajú predovšetkým do egoistického sebaklamného zdokonaľovania sebaobrazu. Vidia samých seba ako polobohov, ktorí sú inteligentní, dominantní a emocionálne stabilní. Naproti tomu je málo pravdepodobné, aby sa zároveň videli aj ako obzvlášť morálni, príjemní a svedomití.

Narcizmus je spájaný so sebazdokonaľovaním, najmä čo sa týka sociálne cenených rysov, ako je inteligencia, miera schopností a atraktivita. Avšak nesnažia sa zdokonaľovať v spoločenských charakteristikách a tiež neskórujú vysoko v miere sociálnej žiaducnosti. Narcisti majú tendenciu preceňovať svoj príspevok v skupinových úlohách, ktorý pozitívne skresľuje hodnotenie ich správania. Taktiež sú skôr náchylní na tvorbu interných atribúcií úspechu a externých atribúcií neúspechu (Vazire & Funder, 2006).

Na cieľ orientované správanie narcistov

Štúdie Carvera a Whita naznačujú, že správanie narcistov je poháňané predovšetkým motiváciou získať odmenu (Carver & White, 1994). Narcisti podľa empirických zistení Brunella a kol. (2008), nemajú silnejšie ani slabšie túžby ako obyčajní ľudia, ktorí nevykazujú vyššiu mieru narcistickej črty osobnosti. Výskum však ukázal, že u narcistických osôb boli menšie konflikty túžob. Títo ľudia považujú za dostatočný dôvod k tomu, aby niečo urobili, jednoducho to, že to chcú urobiť (Brunell et al., 2008).

Elliot (1999) predpokladá, že sebavedomie má veľký vplyv na prijatie cieľa. Morf, Weir a Davidov (2000) skúmali úlohu narcistickej dynamiky v motivácii a zistili, že narcisti majú tendenciu dosahovať ciele, aby mohli preukázať svoju nadradenosť nad ostatnými, najmä keď išlo o výkonové ciele. Ich výskum ukázal, že existuje pozitívny vzťah medzi narcizmom a prístupom k motivácii.

Gerhardtová a Le (2013) predpokladali pozitívny vzťah medzi motiváciou na cieľ orientovaného správania a narcizmom a naopak negatívny vzťah medzi vyhýbavou motiváciou v na cieľ orientovanom správaní a narcizmom. Ich hypotézy sa im podarilo empiricky potvrdiť. Naznačujú, že odmeny pre narcistov vyplývajúce z výkonového prístupu k na cieľ orientovanému správaniu sú atraktívne na základe zvyšovania ich ega. Tento vzťah je podľa autoriek priamy a nezahŕňa proces sebaúcty.

Normy narcistov

Prostredníctvom odlišných noriem, postupov a rolí relevantných v odlišných sociálnych skupinách v rôznych spoločensko - kultúrnych kontextoch si osoby stanovujú rámec samoregulačných stratégií. Tie môžu byť užitočné aj pre narcistov v snahe dosiahnuť ich vytýčené veľkolepé ciele (Campbell & Miller, 2012).

Vo všeobecnosti možno povedať, že narcistov nezaujímajú spoločenské pravidlá, resp. normy. Ich snahou je nastaviť rámec svojej regulácie na takú úroveň, aby si bolo možné splniť ich ideálnu predstavu o sebe samom (Campbell & Miller, 2012). Sociálne správanie narcistov býva zamerané na maximalizáciu vlastného sebavedomia (napr. tým, že sa snažia získať obdiv od druhých) ako súčasť snahy potvrdiť svoje grandiózne self (Morf & Rhodewalt, 1993).

Existujú zistenia, ktoré vyvodzujú, že narcizmus môže byť spätý s agresivitou. Kernberg (in Bushman & Baumiester, 1998) uviedol, že narcisti sú nadmerne citliví na nepatrné urážky alebo kritiku a sú náchylní k nepriateľskej reakcii (Bushman & Baumeister, 1998).

Bushman a Baumeister (1998) vo svojej štúdii zisťovali agresívne tendencie účastníkov, pričom sa im podarilo preukázať, že ľudia, ktorí skórovali v narcizme, mali tendenciu reagovať agresívne na provokáciu. Na základe zistení vyvodili, že tí jedinci, ktorí majú emocionálne a motivačné investície do mimoriadne priaznivého grandiózneho sebaobrazu, vykazovali najvyššiu mieru agresivity.

Cieľ výskumu

Cieľom nášho výskumu bolo zmapovať to, ako sa líši sebaregulácia ľudí vykazujúcich narcistické črty osobnosti a ľudí, ktorí tieto črty nevykazujú a to v situácii, ak sa naskytne možnosť porušiť normu za účelom dosiahnutia cieľa.

Výskumný súbor

Výskumu sa zúčastnilo 165 vysokoškolských študentov vo veku od 18 do 26 rokov, priemerný vek bol stanovený na 21,7 rokov so štandardnou odchýlkou 1,78. Výskumnú vzorku tvorilo 56 mužov, ktorí tvorili 33,9 % všetkých respondentov a 109 žien, čo predstavovalo 66,1 % respondentov. Priemerný vek mužov bol 22,6 a priemerný vek žien predstavoval 21,2 rokov.

Metodika

Základom použitej metodiky bol scenár, ktorý opisoval situáciu, v ktorej je úlohou študenta napísať ročníkovú prácu. Popri tom, ako hľadá relevantné informácie, narazí na internete na veľmi podobnú prácu a tak stojí pred rozhodnutím, či prácu okopíruje a bude prezentovať ako vlastnú alebo nie.

Silu svojich normatívnych presvedčení (injunktívne, deskriptívne, personálne) vzťahujúcich sa k danej situácii vyjadrovali respondenti na 6-bodovej likertovskej škále. Následne bolo ich úlohou označiť na 6-bodovej škále mieru, do akej považujú za pravdepodobné, že by daný skutok vykonali, resp. že by odprezentovali cudziu prácu ako vlastnú.

Na meranie neklinickej formy narcizmu sme použili nami preloženú verziu dotazníka Narcisstic Personality Inventory od Raskina a Terryho (1988). Dotazník sa skladá zo 16 párov výrokov. Respondenti boli inštruovaní, aby si v každom páre výrokov zvolili jeden, ktorý čo najlepšie vystihuje ich pocity a názory o sebe. Na základe kľúča Narcisstic Personality Inventory, ktorý vypovedal o tom, ktorý výrok sa vzťahuje k narcistickej osobnosti, sme za každú položku, v ktorej jedinec vykazoval subklinický narcizmus prirátali bod. Za subklinickú narcistickú osobnosť je na základe tejto metodiky považovaný ten jedinec, ktorý dosahuje 8 a viac bodov. Za nenarcistov sú považovaní tí respondenti, ktorí dosiahli skóre 7 a menej bodov (Raskin & Terry, 1988)

Výsledky

V prvom rade nás zaujímalo to, či existujú štatisticky významné rozdiely v miere pravdepodobnosti, že by došlo k porušeniu normy za účelom dosiahnutia akademického cieľa medzi respondentmi vykazujúcimi narcistické črty osobnosti (ďalej subklinickí narcisti, resp. narcisti) a tými, ktorí ich nevykazujú (ďalej nenarcisti).

Z Tabuľky 1 vyplýva, že v našej vzorke sa vyskytovalo viac nenarcistov ako narcistov. Keďže v oboch prípadoch, aj pre nenarcistov aj pre narcistov, boli splnené podmienky normality, naše predpoklady sme overovali použitím parametrického t-testu pre 2 nezávislé výbery. Štatistické testovanie pri zvolenej úrovni významnosti p<0,05 nepreukázalo štatisticky významné rozdiely medzi narcistami a nenarcistami v zámere odovzdať cudziu prácu ako svoju vlastnú, hoci priemerné skóre narcistov bolo o niečo vyššie ako skóre nenarcistov.

Tab. 1 Parametrický t-test pre 2 nezávislé výbery pre narcistov a nenarcistov v zámere

Hypotézu, podľa ktorej sme predpokladali, že neexistuje štatisticky významný rozdiel medzi subklinickými narcistami a nenarcistami v normatívnych presvedčeniach ohľadom odovzdania alebo neodovzdania cudzej práce ako vlastnej sme takisto overovali na základe hrubého skóre, ktoré jedinci získali v Narcissistic Personality Inventory a skóre, ktoré získali v jednotlivých položkách o normatívnych presvedčeniach - deskriptívnej, injunktívnej, personálnej. Aj túto hypotézu sme overovali použitím parametrického t-testu pre 2 nezávislé výbery. Na základe výsledkov sme usúdili, že neexistujú štatisticky významné rozdiely medzi subklinickými narcistami a nenarcistami v normatívnych presvedčeniach ohľadom odovzdania alebo neodovzdania cudzej práce ako vlastnej.

Tab. 2 Parametrický t-test pre 2 nezávislé výbery pre narcistov a nenarcistov v normatívnych presvedčeniach

Diskusia a záver

V kontexte cieľov prezentovanej štúdie sme sa snažili priblížiť tému neklinického narcizmu. Kým klinická forma narcizmu je považovaná za poruchu osobnosti, neklinická forma je považovaná za jednu z troch tzv. temných stránok osobnosti (Paulhus, William, 2002). Narcisti sú v tomto kontexte definovaní ako jedinci s krehkým sebaobrazom, potrebou nadmerného uznania zo strany iných a skresľovaním reality do takej podoby, ktorá im umožňuje vnímať seba ako lepšieho. Úlohou sebaregulácie u narcistov je získať a udržiavať priaznivý sebaobraz. Narcisti sú podľa preštudovanej literatúry motivovaní dosahovať ciele, aby ukázali svoju nadradenosť nad ostatnými ľuďmi, pričom často ignorujú normy, ktoré im bránia v splnení cieľa (Bushman & Baumeister, 1998).

Hoci bolo priemerné skóre subklinických narcistov v označenej miere pravdepodobnosti porušenia normy za účelom dosiahnutia cieľa o čosi vyššie ako u nenarcistov, výsledky nepotvrdili, signifikanciu tohto rozdielu. Napriek tomu tieto výsledky korešpondujú s teoretickými východiskami poukazujúcimi na vyššiu tendenciu využívania stratégií približovania sa k cieľu než stratégií vyhýbavého správania (Gerhardt & Le, 2013), hoci aj na úkor morálnosti konania, nakoľko morálka je mimo centra pozornosti narcistov (Paulhus & John, 1998).

V normatívnych presvedčeniach ohľadom odovzdania alebo neodovzdania cudzej práce ako vlastnej sa takisto nepreukázali signifikantné rozdiely medzi narcistami a nenarcistami. Subklinickí narcisti pritom dosahovali v každom normatívnom presvedčení o niečo vyššie skóre ako nenarcisti, čo indikuje, že narcisti boli vo väčšej miere presvedčení o oprávnenosti nemorálneho konania na ceste za dosiahnutím cieľa. Tento výsledok korešponduje so zisteniami Campbella a Millera (2012), ktorí na základe svojich zistení tvrdia, že narcistov nezaujímajú pravidlá, ktoré nastolí spoločnosť, pretože ich hlavnou snahou je dosiahnuť a udržať si ideálnu predstavu o sebe.

Aj napriek tomu, že výsledky nepotvrdili naše predpoklady ohľadom morálnosti konania subklinických narcistov v na cieľ orientovanom správaní, považujeme daný výskum za prínosný z hľadiska priblíženia danej problematiky, ktorá v tunajších podmienkach zatiaľ nebola dostatočne rozpracovaná.

Autori:
PhDr. Radka Čopková
Bc. Noémi Matyiová
Zoznam bibliografických odkazov

AMERICAN PSYCHIATRIC ASSOCIATION. 1994. Diagnostic and statistical manual of mental disorders (4th ed.). Washington, DC: Author

AMERICAN PSYCHIATRIC ASSOCIATION. 2013. Diagnostic and statistical manual of mental disorders (DSM-5®). American Psychiatric Pub.

BRUNELL, A. B., GENTRY, W. A., CAMPBELL, W. K., HOFFMAN, B. J., KUHNERT, K. W., & DEMARREE, K. G. 2008. Leader emergence: The case of the narcissistic leader. Personality and Social Psychology Bulletin, 34(12), 1663-1676.
BUSHMAN, B. J & BAUMEISTER, R, F. 1998. Threatened Egotism, Narcissism, Self-Esteem, and Direct and DisplacedAggression: Does Self-Love or Self-Hate Lead to Violence. Journal of Personality and Social Psychology. 75.1, 219-229.

CAMPBELL, W. K., & CAMPBELL, S. M. 2009. On the self-regulatory dynamics created by the peculiar benefits and costs of narcissism: A contextual reinforcement model and examination of leadership. Self and Identity, 8(2-3), 214-232.

CAMPBELL, W. K., A. S. GOODIE, J. D. FOSTER. 2004. „Narcissism, Confidence, and Risk Attitude.“ Journal of Behavioral Decision Making 17 (4): 297–311.

CAMPBELL, W. K.; MILLER, J. D., eds. 2012. The Handbook of Narcissism and Narcissistic Personality Disorder:Theoretical Approaches, Empirical Findings, and Treatments. Hoboken NJ: John Wiley & Sons. p. 202.

CAMPBELL, W. K., RUDICH, E., SEDIKIDES, C. 2002. Narcissism, Self-Esteem, And The Positivity Of Self-Views: Two Portraits Of Self-Love. In: Personality and Social Psychology Bulletin, Vol. 28, p358–368

CARNEY, M. E. (1990). Narcissistic concerns in the educational experience of law students. J. Psychiatry & L., 18, 9.

CARVER, C. S., & WHITE, T. L. 1994. Behavioral inhibition, behavioral activation, and affective responses to impending reward and punishment: The BIS/BAS scales. Journal of Personality and Social Psychology, 67, 319–333. doi:10.1037/0022-3514.67.2.319

ELLIOT, A. J. 1999. Approach and avoidance motivation and achievement goals. Educational Psychologist, 34 pp. 169–189

FREUD, S. 1914. 1957. „On Narcissism: An Introduction.“ Standard Edition of the Complete Psychological Works of Sigmund Freud. Vol. 14., 73-102, London: Hogarth Press.

FROMM, E. 2000. Lidské srdce[online]. IN: http://www.teksty.wz.cz/fromm-lidske_srdce/04-individualni.html

GERHARDT, M. W & LE, H. 2013. Overt Narcissism and Approach-Avoidance Motivation: Expanding the Lens to Examine Goal Orientation. Journal of Organizational Psychology, 13.1/2, 21 – 31

KOHUT, H. 1971. The Analysis of the Self. New York: International Universities Press.

MORF, C. C., & RHODEWALT, F. 1993. Narcissism and self-evaluation maintenance: Explorations in object relations. Personality and Social Psychology Bulletin, 19(6), 668-676.

MORF, C.C., RHODEWALT, F. 2001a. Expanding the dynamic self-regulatory processing model of narcissism. Research directions for the future. Psychological Inquiry, 12, 4, 243-251

MORF, C. C., F. RHODEWALT. 2001b. „Unraveling the Paradoxes of Narcissism: A Dynamic Self-Regulatory Processing Model.“ Psychological Inquiry 12 (4): 177–196.

MORF, C. C., WEIR, C. R., & DAVIDOV, M. 2000. Narcissism and in-trinsic motivation: The role of goal congruence. Journal of Ex-perimental Social Psychology, 36,424–438

MUNRO, D., BORE, M., & POWIS, D. (2005). Personality factors in professional ethical behaviour: Studies of empathy and narcissism. Australian Journal of Psychology, 57(1), 49-60.

PAULHUS, D. L., JOHN, O. P. 1998. Egoistic And Moralistic Bias In Self-Perceptions; The Interplay Of Self-Deceptive Styles With Basic Traits And Motives. In: Journal of Personality, Vol. 66, 1024–1060

PAULHUS, D. L. & WILLIAM, K. M. 2002. The Dark Triad of personality: Narcissism, Machiavellianism, and psychopathy. IN: Journal of Research in Personality, 36, 556–563

RASKIN, R. & HALL, C. S. 1979. A Narcissistic Personality Inventory. Psychological Reports, 45, 590.

RASKIN, R. & TERRY, H. 1988. A principal-Components Analysis of Narcissistic Personality Inventory and Further Evidence of Its Construct Validity. Journal of Personality and social Psychology. 54(5):890-902.

RHODEWALT, F., & EDDINGS, S. K. 2002. Narcissus reflects: Memory distortion in response to ego-relevant feedback among high-and low-narcissistic men.Journal of Research in Personality, 36(2), 97-116.

RHODEWALT, F., & SORROW, D. L. 2003. Interpersonal self-regulation: Lessons from the study of narcissism.

VAZIRE, S., FUNDER, D. C. 2006. Impulsivity and the Self-Defeating Behavior of Narcissists. In: Personality & Social Psychology Review (Lawrence Erlbaum Associates), Vol. 10, No. 2, p154-165

WESTERMAN, J. W., BERGMAN, J. Z., BERGMAN, S. M., & DALY, J. P. (2011). Are universities creating millennial narcissistic employees? An empirical examination of narcissism in business students and its implications. Journal of Management Education, 1052562911408097.