Behavioural disorders in children
Abstrakt: V príspevku sa zameriavame na charakteristiku a kategorizáciu porúch správania detí. Sústreďujeme sa na príčiny problémov a porúch detí v správaní. V príspevku prezentujeme formy prevencie sociálno-patologických javov u detí a poukazujeme na dôležitosť úlohy a kompetencií školy v prevencii sociálno-patologického správania žiakov.
Kľúčové slová: Poruchy správania, prevencia, sociálno-patologické javy, edukácia žiakov.

Abstract: The paper focuses on the characteristics and categorization of children with behavioural disorders. We focus on the causes of children's problems and behavioural disorders. In the paper we present forms of prevention of socio-pathological phenomena of children and point out the importance of the role and competences of the school in the prevention of socio-pathological behaviour of pupils.
Keywords: Behavioural disorders, prevention, socio-pathological phenomena, education of pupils.

Ilustrácia: Archív akad. mal. Veroniky Lučeničovej Gabčovej PhD.
,,Veď všetko je život i jeho najnegatívnejšie javy ako choroba, trpenie a poníženie sú v ňom obsiahnuté.“ (P. Strauss).

ÚVOD

Sprievodným znakom v každej vyspelej spoločnosti je prirodzený výskyt rôznych sociálno-patologických javov. Stupňujúce sa výchovné a sociálne problémy našej mládeže narúšajú účinnosť pedagogického pôsobenia učiteľov a aj vychovávateľov. Pri práci s deťmi s poruchami správania je nutné brať do úvahy, že všetky činnosti zamerané na riešenie sociálno-kolíznych situácií musia byť vopred vhodne organizačne naplánované, aby sa dosiahol pozitívny účinok pôsobenia.

Aj samotné riešenie porúch správania predovšetkým u mladej generácie je náročnou úlohou, nakoľko si vyžaduje veľa trpezlivého úsilia a ochoty pomôcť zo strany odborných pracovníkov, psychológov, ako aj špeciálnych pedagógov podieľajúcich sa na ich výchove. V konečnom dôsledku je nutnosť inhibovať negatívne dôsledky a stimulovať vysoko pozitívne vplyvy zo socio-kultúrneho prostredia. V rámci eliminácie porúch správania dokážu odborníci efektívnou kooperáciou zabezpečiť prevenciu mládežníckych recidív a rôznymi formami výcvikov vedia mládež smerovať k plnohodnotnejším činnostiam.

DEFINÍCIA A KATEGORIZÁCIA PORÚCH SPRÁVANIA

Každý jedinec v našej spoločnosti vystupuje a koná istým spôsobom. Správanie človeka možno charakterizovať ako spôsob vyjadrovania voči iným ľuďom. Prejav každého z nás sa líši postojmi, gestikuláciou, spôsobom komunikácie, rečou tela a to nielen k ostatným členom sociálneho systému, ale aj k sebe samému. Správanie možno jednoducho definovať ako odozvu organizmu na bezprostredné zmeny v jeho okolí, kedy sa každý jedinec prispôsobuje prítomným alebo budúcim podmienkam.

Podľa konštatovania Kafku (2015) rozdiely v správaní detí nastávajú vtedy, keď vystupujú v bezpečnom prostredí a pri komunikácii uplatňujú uvedomelo svoj rozum, ako aj inteligenciu a v situácii, keď sa cítia ohrozené, kedy jednajú nedobrovoľne.

Gajdošová a kol. (2011) uvádzajú, že každý človek žijúci na našej planéte, vrátane detí má svoju ľudskú vážnosť, dôstojnosť a tomu prislúchajúce práva. Každé dieťa potrebuje vzhľadom na svoju zraniteľnosť emočne stabilné zázemie a porozumenie zo strany dospelých. Pre zdravý vývoj detí je nevyhnutné zabezpečovať ich komplexný rozvoj a eliminovať rizikové príčiny sociálno-patologických javov. (Gajdošová a kol., 2011).

Z psychologického hľadiska sú poruchy správania detí definované ako kategorizácia porúch vôle, inštinktov, pudov, ako aj samotného spôsobu konania voči iným členom spoločnosti. U detí je potrebné rešpektovať individualitu aj napriek ich nevhodnému vystupovaniu a ochraňovať ich voči akejkoľvek forme diskriminácie.

Z vyjadrenia Labátha (2001) vyplýva, že poruchy správania detí a mládeže sú v odbornej literatúre opisované ako disociálne až neprimerane agresívne konanie, ktoré narúša sociálne očakávania spoločnosti. Vzdorovité správanie neprimerané veku dieťaťa a okolnostiam nemá trvalý charakter. Rebelanstvo mládeže a klasifikované poruchy správania ako diagnostická kategória sa od bežného narušenia disciplíny líšia tým, že musia byť trvalejšej povahy a v trvaní po dobu minimálne šesť mesiacov narúšajú variabilitu správania detí voči stanoveným pravidlám a normám spoločnosti. (Kolibáš, 1996).

Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak deti porušujú stanovené sociálne vzorce správania sa a ohrozujú ostatných členov našej spoločnosti vo svojom okolí, vtedy hľadajú východisko z ťažkej životnej situácie, ktorú spôsobila citová vyprahnutosť detí, ako aj ich emočná labilita.

Poruchy správania u detí a mládeže možno kategorizovať ako tie, ktoré sú podmienené psychickým stavom a rodinným prostredím dieťaťa. V ťažko zvládnutých situáciách deti často volajú bezbranne o pomoc a hľadajú akékoľvek uspokojenie potrieb. Poruchy správania spôsobené disharmóniou detského vývoja môžu mať za následok schizofréniu a rôzne typy depresívnych úzkostí. (Krejčírová, 1997). ,,Pre porozumenie správaniu dieťaťa musíme brať do úvahy celý kontext, v ktorom sa správanie vyskytuje.“ V edukácii a výchove našej mládeže je dôležité dávať význam a zmysel činnosti dieťaťa a motivovať ho k úspešnosti. (Dreikurs, Grey, 2004).

Podľa Kafku sa poruchy správania členia nasledovne:

• Primárne – počiatočné poruchy, ako sú vekové poruchy správania detí a mládeže (poruchy reči, školských spôsobilostí a citové poruchy), poruchy psychickej úrovne konania a integratívne poruchy.
• Sekundárne – odvodené od prvotných primárnych porúch.
• Interpersonálne - osobnostné poruchy jedinca.
• Extrapersonálne – spôsobené vplyvom okolitého prostredia. (Kafka, 2015).

Autorka Gajdošová vo svojej publikácii uvádza podrobnejšie členenie porúch správania detí podľa MKCH – 10 ako:

• Socializované – podľa názoru autorky má dieťa stabilné a primerané citové väzby s ostatnými členmi rodiny i mimo nej.
• Nesocializované – v tomto prípade má dieťa povrchné vzťahové väzby so všetkými jedincami nášho sociálneho systému. Podľa konštatovania autorky u detí absentujú akékoľvek hlbšie vzťahy.
• Agresívne formy – sem patrí šikanovanie a násilné správanie voči iným.
• Neagresívne formy – autorka medzi tieto zaraďuje napr. záškoláctvo, klamstvá, ale aj drobné krádeže. (Gajdošová, 2007).

Z uvedených odborných informácií možno konštatovať, že na väčšine našich škôl rezonujú situácie, ktoré vznikajú následkom nevhodného správania detí. Je nevyhnutné ich na základe intenzívneho úsilia výchovných poradcov, liečebných a klinických pedagógov, ako aj psychológov eliminovať a zmierňovať ich dopad na ostatných. Predovšetkým u detí s poruchami správania a pozornosti je odborná spolupráca na školách priam nevyhnutnosťou.

PORUCHY SPRÁVANIA DETÍ

V poslednom období na našich školách narastajú problémy súvisiace s antisociálnym správaním detí. V našej spoločnosti sa začínajú uznávať najmä materiálne hodnoty a v dôsledku vyťaženosti rodičov, nezáujmu dospelých sa negatívne a sociálno-patologické javy detí stávajú akousi prirodzenou súčasťou nášho života.

V našej konzumnej spoločnosti sa mení hodnotová orientácia a klesá záujem mládeže o zvyky aj tradície. Naša postmoderná spoločnosť ponúka našej mládeži dostatočný priestor na konzumáciu alkoholu, omamných látok a vo zvýšenej miere aj na agresívne útoky. V rodinnom prostredí cítiť napätie a vyhasínanie emocionálnej stability. V poslednom období stúpa rozvodovosť, ktorá spôsobuje tlak na potomstvo. (Bradová, 2011).

Etiologické vymedzenie porúch správania je mnohoraké a vzniká následkom kombinácie viacerých faktorov. Intenzívne rozvíjanie porúch správania je spôsobené:

• osobnostnými príčinami

– dispozičné faktory, ako napr. temperament, impulzívnosť, úzkostné prežívanie napätia, obavy, strach, dráždivosť na podnety,

– nevhodným sociálnym prostredím, v ktorom sa dieťa momentálne nachádza,

– negatívny vplyv rovesníckych skupín, imitovanie násilného až agresívneho správania, asociálne správanie detí a mládeže vyplývajúce z nedostatku ich súkromia najmä na veľkých sídliskách v meste,

– deti nemajú v rodičoch morálny vzor, v neúplných rodinách a nefunkčných rodinách sú ich obetnými baránkami. (Gajdošová a kol., 2011).

Medzi činitele spôsobujúce problémové správanie detí sú zaraďované nasledovné:

• vnútorné činitele

– náležitosti nervovej sústavy, vrodené predispozície, choroby, úrazy, narušenie poznávacích funkcií, disproporcie intelektových schopností,

– neprimeraná rodinná výchova, zlé sociálne návyky, rozvod, kriminalita, úmrtie rodičov, alkohol v rodine, šikanovanie, narušené sociálne vzťahy medzi vrstovníkmi a pod. (Slovíková, 2015).

Z odborných poznatkov vyplýva, že príčiny porúch správania sú rôznorodé a majú negatívny dopad na adaptáciu jednotlivca do sociálneho systému. Poruchy správania z pedagogického aspektu možno charakterizovať ako maladaptívne správanie žiaka v školskom prostredí, ktoré má etiologicky rozsiahle spektrum pomerne trvalejšieho charakteru. Sociálnu narušenosť u žiakov nemožno zvládať bežnými výchovno-vzdelávacími prístupmi, práve naopak si vyžadujú individuálnu pedagogickú starostlivosť. Žiaci svojim neadekvátnym správaním dokážu negatívne determinovať vzťahy v školskej triede, kde sa môžu stupňovať problémy s disciplínou a vedomým porušovaním pravidiel.

FORMY PREVENCIE SOCIÁLNO-PATOLOGICKÝCH JAVOV

Na základe odbornej spolupráce sa v školách realizujú rôzne preventívne programy určené pre elimináciu patologického a deviantného správania žiakov. Ako najčastejšie formy sa využívajú odborné prednášky, besedy, zážitková výučba, aktuálne nástenky na zvolenú problematiku a masmediálna propagácia v terénnom prostredí.

Ako najvyužívanejšie formy prevencie neprimeraného sociálno-patologického správania žiakov sa školám odporúčajú špeciálne vyučovacie prístupy, realizácia prevenčnej činnosti v rámci mimoškolských činností, ako napr. spolupráca s policajným zborom, súdmi a pod., špecifické programy na výchovu k zdravému životnému štýlu, programy určené na prehlbovanie a podporu vzájomných dôverných vzťahov, budovanie pozitívneho kreatívneho prostredia, spolupráca so strediskami psychologickej prevencie, názorné využívanie didaktických pomôcok a výpočtovej techniky, demonštračná agitácia IKT, aktívna spolupráca s koordinátorom prevencie, samosprávna a aktívna činnosť všetkých žiakov, vytváranie psychicky pozitívnej školskej klímy, kooperácia školy s rodinou. (Hroncová, Emmerová, 2010).

Medzi najrizikovejšie oblasti podpory žiakov Bradová (2011) uvádza nasledovné:

• vytváranie kreatívneho a bezpečného školského prostredia, ktoré rozvíja u žiakov pocit spolupatričnosti k sociálnej skupine,
• rozvíjanie sociálnych kompetencií, ktorými žiaci dokážu pracovať so svojimi citmi a prekonávať problémové úlohy,
• pozitívna motivácia k vhodnému správaniu, ktoré zaistí dodržiavanie predpísaných vzorcov a noriem správania v škole,
• podporovanie aktívneho vzdelávania, ktoré zabráni zlyhávaniu žiaka v školských výkonoch. Aj menej úspešní žiaci dokážu na základe individuálneho prístupu prekonávať svoje hranice a osvojovať si efektívne stratégie samostatného tvorivého učenia.

Možno konštatovať, že na väčšine kvalitných školských inštitúcií v súčasnosti aktívne prebiehajú intervenčné programy na podporu zdravého životného štýlu našej budúcej generácie. Medzi najvyužívanejšie preventívne programy patria napr. Nenič vedome svoje telo, Cesta k emocionálnej vyspelosti, Škola podporujúca zdravý životný štýl a pod. Z dôvodu úspešnosti uvedených programov je nevyhnutné, aby sa na školách realizovali aj preventívne programy v oblasti primárnej prevencie pred sociálno-patologickými javmi spoločnosti. Na školách musia byť stanovené jasné pravidlá vzájomnej spolupráce s rodičmi, učiteľmi, výchovnými poradcami a odbornými zamestnancami školy.

POSTAVENIE ŠKOLY V PREVENCII SOCIÁLNO-PATOLOGICKÉHO SPRÁVANIA

Škola je spoločenská inštitúcia zaisťujúca všestranný rozvoj osobnosti každého žiaka v rámci plnenia si svojej výchovno-vzdelávacej a socializačnej úlohy. Školská inštitúcia je pre žiaka prostredie, kde sa formuje nielen jeho osobnosť, ale aj miesto, kde nadväzuje dôverné vzťahy a priateľstvá so svojimi vrstovníkmi.

Matoušek a Kroftová (1998) tvrdia, že moderná a kvalitná škola je prostredím, kde sa učitelia zaujímajú o rozvoj každého žiaka, aj toho problémového. Obdržálek (2002) konštatuje, že školy by mali rozvíjať komplexne všetkých žiakov a formovať ich osobnosti komplementárne.

Aj napriek snahe školských inštitúcií sa počas edukácie žiakov vyskytujú nežiadúce javy, ktoré vysokou mierou negatívne vplývajú na socializačný proces žiakov. Hroncová (2000) v tejto spojitosti konštatuje, že v škole paradoxne nástrahami sociálnych skupín vznikajú deviácie v správaní žiakov. Pri práci so žiakmi, ktorí majú poruchy správania odporúča Kariková (2007) individuálne posúdenie priestupku a v prípade, ak intervenčne zlyhá učiteľ situáciu musí podľa jej vyjadrenia postúpiť psychologickému pracovníkovi.

Bakošová tvrdí, že pri nevhodnom správaní žiakov v škole je nutné mať zavedené striktné pravidlá, strategické postupy treba orientovať na prevenciu a metódou diskusie riešiť neprimerané správanie žiakov. (Bakošová, 2011). Podľa Višňovského, Kačániho (2007) významnú úlohu pri práci so žiakmi s problémovým správaním zastáva práve triedny učiteľ, ktorý dokáže denne riešiť výchovné problémy svojich žiakov súvisiacich s ich nedisciplinovanosťou, absenciou, krádežami, šikanovaním, ako aj záškoláctvom.

Každá škola by mala mať pripravené podnetné kroky, ako treba pristupovať k žiakom v prípade záškoláctva a pravidelne sledovať aj ich dochádzku do školy. V rámci pozitívneho prístupu by učitelia mali podporovať problémových žiakov pri učení, ako aj pri ich emočnej deprimovanosti zo školských neúspechov. V rámci tvorivej aktivity je nutné poskytovať žiakom pomoc k zvyšovaniu ich zdravého sebahodnotenia.

ZÁVER

Poruchy správania detí a mládeže je potrebné vnímať komplexne v úzkej súvislosti s ich vekovou vyspelosťou, aktuálnou životnou situáciou, rodinným zázemím a aktuálnym zdravotným stavom, v ktorom sa momentálne nachádzajú. V bežnom živote sa stretávame s rôznymi podobami patologického správania v podobe agresivity, šikanovania, ako aj krádeží. Akékoľvek neprimerané reakcie detí a mládeže sa môžu prejaviť v situáciách vyvolaných rôznymi príčinami a naopak sú napäté situácie v mnohých prípadoch odrazom odlišných prejavov ich narušeného správania. Problémovo sa správajúci jedinci nedokážu rešpektovať základné ľudské princípy a normy spoločnosti.

Poruchy správania detí v školskom prostredí sú etiologicky rôznorodé a na ich vzniku sa podieľa celý rad vnútorných aj vonkajších činiteľov z rodinného prostredia, rovesníckych skupín kamarátov a širšieho okolitého prostredia. Nepodnetné rodinné prostredie spôsobuje veľký tlak na dieťa, ktoré sa následkom citovej deprivácie nedokáže v jednotlivých životných fázach socializovať do spoločnosti.

Deti s poruchami správania pochádzajú často z rozvrátených a neúplných rodín, nakoľko problémoví jedinci trpia nedostatkom pozitívnych vzorov. V našej spoločnosti je viditeľný nárast detí s problémovým správaním aj u materiálne zabezpečených rodín, v ktorých chýba porozumenie a výchova sa zameriava čisto na materiálne zabezpečenie rodiny. Aj týmto deťom chýba pozitívny vzor rodičovskej autority a láska zo strany dospelých. Deti trpiace emocionálnou depriváciou sa uchyľujú k problémovým skupinám kamarátov, kde si uplatňujú negatívnym spôsobom svoje neuspokojené potreby.

Autorky:
PhDr. Tímea Csikósová, DiS
doc. PhDr. Nataša Bujdová, PhD.

Použitá literatúra

BAKOŠOVÁ, Z. 2011. Sociálna pedagogika ako životná pomoc. Bratislava : UK, 251 s. ISBN 978-80-96994-40-3.
BRADOVÁ, K. 2011. Záškoláctvo – výskyt, prevencia a riešenie. Banská Bystrica : UMB, 127 s. ISBN 978-80-557-0244-5.
DREIKURS, R. – GREY, A. 2004. Discipline Without Tears. Publisher : Wiley Revised edition, 160 s. ISBN 978-04-70835-08-1.
GAJDOŠOVÁ, E., HUBINSKÁ, L., JAKUBKOVÁ, V. 2011. Intervencie pracovníkov pomáhajúcich profesií pri riešení problémov a porúch detí v správaní s dôrazom na rozvíjanie ich sociálno-emocionálnej a morálnej zrelosti. Bratislava : Stimul, 239 s. ISBN 978-80-8127-014-7.
GAJDOŠOVÁ, E. 2007. Riešenie porúch žiakov v správaní v škole. Možnosti zvládania agresie a násilia. Bratislava : Filozofická fakulta Univerzity Komenského, 146 s. ISBN 80-89236-17-6.
HRONCOVÁ, J. 2000. Sociálna pedagogika a sociálna práca. Banská Bystrica : PF UMB, 293 s. ISBN 80-80554-27-7.
HRONCOVÁ, J. – EMMEROVÁ, I. 2010. Sociológia výchovy a vzdelávania. Banská Bystrica : PF UMB, 350 s. ISBN 978-80-557-0035-9.
KAFKA, J. 2015. Správanie (chcenie) človeka a poruchy správania. Košice : EQUILIBRIA, s. r. o., 150 s. ISBN 978-80-8152-232-1.
KARIKOVÁ, S. 2007. Základy patopsychológie detí a mládeže. Žilina : IPV/EDIS, 146 s. ISBN 978-80-8070-757-6.
KREJČÍROVÁ, D. a kol. 1997. Dětská klinická psychologie. Praha : GRADA, 456 s. ISBN 80-7169512-2.
KOLIBÁŠ, E. 1996. Špeciálna psychiatria. Bratislava : UK, 164 s. ISBN 978-80-89322-05-3.
LABÁTH, V. 2001. Riziková mládež. Praha : SLON, 157 s. ISBN 80-85850-66-4.
MATOUŠEK, O. – KROFTOVÁ, A. 1998. Mládež a delikvence. Praha : Portál, 332 s. ISBN 80-71782-26-2.
OBDRŽÁLEK, Z. 2002. Škola a jej manažment. Bratislava : UK, 223 s. ISBN 80-223
1690-3.
SLOVÍKOVÁ, M. 2015. Problémové správanie u žiakov základných a stredných škôl. Bratislava : CVTI SR, 40 s. ISBN 978-80-89354-58-0.
VIŠŇOVSKÝ, Ľ. – KAČÁNI, V. 2007. Psychológia a pedagogika pomáhajú škole. Bratislava : IRIS, 198 s. ISBN 80-89018-85-8.