Je opatrovateľka neviditeľná ako anjel? Alebo je len pozabudnutá? Vlastne taká nevýznamná profesia? A je skutočne nevýznamná, alebo nepotrebná? A ak je potrebná, prečo nie je významná? Prečo sa jej venuje najmenšia pozornosť?
Šlabikár pre opatrovateľky
Písmeno A, alebo čo má spoločné Adam s anjelom?
Je jedna hodina a tridsiata piata minúta neskorého večera. V posledné noci sa mi nedarí dobre zaspávať. Môžem si vybrať, čo budem robiť. Najrozumnejšie a zároveň aj najzodpovednejšie voči svojmu zdraviu by bolo, pokúšať sa zaspať. Druhou alternatívou by bolo pustiť si televízor. Ale, ten mi nepomáha zaspávať, skôr naopak. Otvára mi nové obzory a prináša nové poznania. Síce to nie je slovenská televízia, ktorú posledné tri roky večer pozerám, ale som vďačná, že už nevnímam rozdiel medzi jazykom slovenským a nemeckým, keď pozerám nejakú reláciu, alebo film. Vlastne prečo sa divím, že nemôžem zaspať. Pred tým, ako som dala manželovi bozk na dobrú noc, s plným nosom som sa mu priznala, že som pozerala pekný, ale smutný film. On mi na to povedal, „s tým istým si prišila do postele aj včera.“ Neviem, ako sa film volal, ale hlavnými hrdinkami bola pianistka, ktorá ochorela na ALS chorobu. Pre tých, ktorí ste o nej ešte nepočuli, som niečo vyhľadala na internete:
„ALS je progresívna neurodegeneratívna choroba, ktorá postihuje nervové bunky v mozgu a v mieche. Ničí motorické neuróny, ktoré potom nedokážu posielať impulzy do vôľou ovládaných svalov. Tým sa stráca schopnosť ovládať a kontrolovať svalové pohyby. Na začiatku choroba iba oslabuje svalstvo, neskôr zasahuje do jemnej motoriky. Postupne postihuje predlaktia, a nakoniec celé ruky. Pacienti sa veľmi skoro nedokážu o seba postarať, prestávajú chodiť, ovládať svaly tváre, sú úplne paralyzovaní. V posledných štádiách dostávajú špeciálnu nutričnú stravu, sú na nútenej ventilácii pľúc, s 24–hodinovou zdravotnou starostlivosťou.“
Verzia pre tlač
