Deťom, rodičom, učiteľom

feb 18 2022

Dospelí vždy, keď berú dieťa na kolená, sami chcú byť pohladení.
Janusz Korczak

Milí školáci, učitelia, rodičia,

pozývame Vás rozprávať sa o tom, ako deti učia dospelých, práve vtedy, keď s a ich dospelí snažia niečo naučiť.
O tom, že dieťa je rozumná bytosť, expert, ktorý najlepšie pozná svoje nedostatky, potreby, túžby.
O tom, že dieťa má neodmysliteľné právo na vyjadrenie svojho názoru.
O tom, že v procese výchovy je dieťa rovnocenným partnerom s dospelými.
O tom, ako sa dospelí neustále preceňujú a tým vytvárajú v deťoch pocit menejcennosti.
O tom, ako sú dospelí ochotní podeliť sa o svoju moc s deťmi, keď sa im snažia porozumieť .
O tom, že dieťa je človekom od narodenia a nestáva sa ním vychovávaním.
O tom, že by sa každé dieťa malo snažiť dobre vychovať svojho vychovávateľa.
O tom, že deti nemôžu za to, do akej rodiny sa narodia, ale majú právo na plnohodnotný život.
O tom, že škola je pre mnohé deti jediným útočiskom pred nepriazňou života a o všeličom inom.
Úvaha, ktorá sa nachádza na nasledujúcich stránkach je východiskom, motiváciou pre rozhovor , ktorý vám ponúkame.

Úsilie, ktorým si kupujeme detskú dušu za omrvinky, ktoré mu hádžeme a samoľúbo a nehanebne očakávame jeho vďačnosť, je úžera.
Janusz Korczak

Foto: Rudolf Baranovič - fotoobrázky života okolo nás (2021)Foto: Rudolf Baranovič - fotoobrázky života okolo nás (2021)

Narodili sme sa do sveta, ktorý už vyše sto rokov nazývame moderným. V osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia niektorí francúzski myslitelia rozprávali o svojej súčasnosti, ako o konci moderného obdobia a nazvali ju postmodernou dobou. Dôvodom boli ničivé zážitky 1. a 2. svetovej vojny, rozdelenie Európy na západnú a východnú, studená vojna, nenavrátiteľné vymieranie živočíchov a rastlín, klimatické zmeny spôsobené človekom. Dnes sa tento módny termín málo používa, pretože nemá opodstatnenie. Ak si položíme otázku, čo je moderné na modernosti, odpoveď sa nachádza v poznaní, že za ostatných 500 rokov sa dejinné zmeny ustavične zrýchľujú. Nenájdeme v histórii ľudstva porovnateľné obdobie, ktoré by bolo poznačené takými to zrýchľujúcimi dejinnými zmenami. Svet sa síce menil, ale veľmi pomaly. Pre odborníkov, ktorí skúmajú vývoj ľudských spoločností, sú najdôležitejšie dve udalosti v dejinách ľudstva. Prvou je udalosť, keď lovci a zberači prestali žiť nomádsky a rozhodli sa pre usadlý spôsob života, asi 8 000 rokov pred naším letopočtom. Druhou udalosťou je poznanie, že ustavične zrýchľujúce sa dejinné premeny Európy od 15. Storočia spôsobujú celosvetové zmeny.

Stredoveká Európa bola zaostalá. Osmanská, indická, čínska ríša boli na vyššej kultúrnej aj sociálnej úrovni. Zmenu vo vývoji Európy podnietili technické objavy počínajúc 15. storočím, ktoré ovplyvnili európske národy natoľko, že dnes hovoríme o euro americkej civilizácii, ktorá na konci 19. storočia svojou vyspelosťou kolonizovala ostatný svet. Výroba mechanických hodín umiestnených na kostolných vežiach umožnila počítať čas na minúty, namiesto dní. Okuliare, kompas, kníhtlač, objav Ameriky, poznanie, že Zem sa točí okolo Slnka, teleskop, mikroskop, výroba strelných zbraní, parný stroj, motory, turbíny sú objavy, ktorých postupné využívanie zásadne menilo kultúrne, sociálne a politické pomery v Európe. Kým v antike a stredoveku boli spoločenské krízy riešené uchovanou tradíciou v podobe legiend, príbehov mýtov ako predošlé generácie riešili podobné situácie, nová skúsenosť Európanov s rýchlymi spoločenskými premenami, zmenila pohľad ľudí na minulosť. Európania si začali uvedomovať dejinnú podmienenosť spoločenského života, tiež, že je v silách ľudí meniť svet okolo nich a prispôsobovať ho svojím predstavám. To ich oslobodzovalo od závislosti na minulosti. Novým nástrojom, autoritou na riešenie spoločenských problémov sa stal rozum a overiteľná skúsenosť. Tradícia stratila význam. Koncom 18. storočia začali vychádzať prvé knižné kritické vydania antických a stredovekých spisovateľov. Nové slovo kritický je odvodené od gréckeho slovesa krinain - rozlišovať. Rozlišovať sa mali časy, minulé obdobia. Kritika upozorňovala na nevhodné vnášanie novodobých významov slov do starých textov. Antické knihy boli určené antickým čitateľom, stredoveké stredovekým, tí žili v rozdielnych dejinných súvislostiach. Do dnes rozvíjame túto skúsenosť v podobe kritického myslenia napriek tomu, že slovo kritika má dnes iný význam, ako bolo pôvodne používané /Siegfried Zimmer/.

Novou organizačnou štruktúrou v tvoriacej sa modernej spoločnosti sa stala rodina. Antický svet pojem rodina nepoznal tak, ako ho dnes chápeme my. V antike príbuzenské vzťahy záviseli od pána a jeho domu, ktorý rozhodoval o živote a smrti vo svojom dome. Do domu patrili žena, deti, širšia rodina, sluhovia a otroci s rodinami. Synovia v patriarchálnej spoločnosti mali väčšiu hodnotu ako dievčatá. Mohli svedčiť pred súdom, boli budúci vojaci, dedili majetok. Deti sa od 7. roku života podieľali, ako lacná pracovná sila, na prácach okolo statku. Dievčatá boli menej hodnotné, často po pôrode zabíjané, od 13. roku boli vydávané, stávali sa matkami, ako tridsaťročné boli staré mamy. Boli ustavične zamestnané pôrodom, nemali pre patriarchálnu spoločnosť vysokú spoločenskú hodnotu. Nesmeli sa vzdelávať, nevedeli písať, čítať, nemohli svedčiť pred súdom. Všetky antické texty sú písané mužmi pre mužov. Aj keď sú v nich opisované ženy, sú to mužské pohľady na ženy, určené mužom. Skutočné názory, pocity antických žien nepoznáme. Deti neboli chránené spoločnosťou, sociálne pomery neumožňovali čas na dospievanie, z detí sa stávali rovno dospelí. Hodnota detí spočívala v ich dospelom využití. Čím viac detí pán domu mal, tým vyššia bola jeho spoločenská hodnota, obdivovaná jeho potencia. Stredoveká spoločnosť sa len málo líšila od antickej.

Novoveký nástup kapitalizmu a s ním spojená industrializácia zvýraznili problém, ktorý dovtedy nikoho nezaujímal. V novovznikajúcej továrenskej pasovej výrobe, sa deti stali lacnejšou pracovnou silou, ako ich rodičia. Deti pracovali v továrňach namiesto ich rodičov. Migrácia dedinského obyvateľstva do miest, v ktorých vznikali nové pracovné príležitosti, urýchlila stavby malých nájomných bytov, ktoré ešte viac zhoršovali zdravotné a sociálne podmienky robotníkov. Aby deti mohli obsluhovať továrenské stroje, zaviedla sa povinná školská dochádzka. Zamestnávanie detí v industriálnej spoločnosti bolo len prirodzeným pokračovaním ich zneužívania. Prežitie mnohých chudobných detí záviselo od súdržnosti rodiny. Vysoké finančne zisky, ktoré kapitál vytváral priniesli nové pravidlá. Všetko začalo mať svoju cenu. Práca robotníka v továrni, jej pridaná hodnota, sa stali tovarom, ktorý mal určenú peňažnú hodnotu. Robotník nebol motivovaný budúcim ziskom, ktorý mu nepatril, čo zapríčinilo jeho odcudzenie sa od procesu výroby. Feudálne rozdelenie spoločnosti na bohatých mešťanov a drobných ľudí sa skončilo francúzskou revolúciou. Jediným suverénom a nositeľom moci sa stal ľud. Po prvýkrát sa ukázala skutočná chudoba ľudu ako prekážka, netolerovateľný škandál pre ďalší vývoj spoločnosti (Giorgio Agamben). Vzniklo nové triedenie spoločnosti na chudobných a bohatých. Odkaz francúzskej revolúcie v podobe slobody a rovnosti ovplyvnil myslenie chudobných. Chudobní požadovali rovnosť pre seba, ženy aj deti. Koncom 18. storočia sa objavujú prvé pokusy poskytnúť ochranu chudobným deťom v rozvíjajúcich sa mestách. Často prichádzala pomoc od šľachticov, ktorí zakladali školy, sirotince, internáty pre chudobné deti. Keď socialisti 19. storočia začali kritizovať kapitalistické praktiky a nimi zapríčinenú chudobu, dali tak podnet k vzniku novým politickým zriadeniam v podobe socialistických štátov. Historický projekt východnej Európy nazývaný socializmus zlyhal, chudobu neodstránil. Znárodnenie priemyslu, bohatí elitní komunisti, ktorí udržiavali národy východnej Európy v predstave, že sú vlastníkmi štátu, vystrašili západnú spoločnosť natoľko, že tá musela mnohé sociálne programy komunistov zabudovať do fungovania kapitalistickej spoločnosti. Povojnový kapitalizmus západnej Európy bol sociálnejší, ako nekonečná snaha komunistov vytvoriť spravodlivú sociálnu spoločnosť. Postkomunistické demokracie vo východnej Európe vrátili svojou populistickou politickou kultúrou krajiny východnej Európy späť do ranného kapitalizmu 19. storočia. Myšlienky Karla Marxa znova ožili. Trpká skúsenosť východných Európanov nedôverovať štátu, podporovala tento nepriaznivý stav. Vo voľbách dnes vyhrávajú populistické strany, ktoré oslabujú kompetencie štátu a nemajú záujem o systémové zmenšovanie chudoby. V modernom procese nastupujúcej digitalizácie práce sa vyžaduje flexibilita a kvalifikácia pracujúcich. Zamestnávatelia neponúkajú dlhodobé pracovné zmluvy. Pracujúci sú nepriamo nútení (Slavoj Zizek) uzatvárať krátkodobé zmluvy, čím je ohrozená existencia ich rodín, narastajúca neschopnosť splácať úvery, hrozba exekúcii.

Ak som na začiatku spomenul, že sa rodíme do moderného sveta, tak to preto, aby sme sa prestali vyhovárať a začali spoločne riešiť problémy spojené s chudobou. Mali by sme seba aj naše deti pripraviť na modernú realitu. Deti v ideálnom prípade strávia prvých 25 rokov štúdiom končiacim na vysokej škole. Týka sa to asi 40 % detí na Slovensku. Štatistiku o počte detí pochádzajúcich z chudobných pomerov študujúcich na vysokých školách som nenašiel. Už v materských škôlkach učiteľky zisťujú, že často deti z chudobných rodín sú sociálne aj vedomostne zaostalé. Môže to súvisieť s nedostatkom materiálnych prostriedkov knižiek, hračiek cez ktoré rodičia komunikujú s deťmi a venujú im svoj voľný čas. Deti s chudobných rodín sú aj v školskom veku traumatizované z nepriaznivej sociálnej a finančnej situácie ich rodičov. Zvyčajne sú biednejšie oblečené, nepozývajú spolužiakov na návštevy, preto že sa hanbia za podmienky v ktorých bývajú. Zlé sociálne pomery ich ovplyvňujú pri rozhodovaní či študovať ďalej, alebo nie. Mnohokrát neukončia strednú školu, pretože chcú finančne pomôcť sebe aj rodine. Školský systém hodnotí iba racionálne vedomosti školákov, emočný a sociálny stav dospievajúcich detí nie je zohľadňovaný. Ešte aj dnes sa deti boja učiteľov. Mnohí, zneužívajú svoje autoritatívne postavenie a prenášajú svoje osobné zlyhania súkromného aj profesijného života na žiakov. Spomínaný obraz o továrenskej výrobe bez psychickej účasti robotníka, z ktorého sa stal tovar, sa hodí aj na mnohé školy. Deti prichádzajú do základnej školy, ako do továrne v ktorej musia vydržať, aby ich rodičia neboli sankcionovaní. Podobne, učitelia odrobia, čo sa od nich očakáva v procese výučby, nie sú motivovaní ku skvalitňovaniu výučby. Učitelia naučia detí ako sa vyznať v jednotlivých predmetoch, deti sú potom ohodnotené za preukázanú schopnosť, kompetenciu orientovať sa v školských predmetoch. To zmysluplné, totiž vyvolať v deťoch túžbu porozumieť, osobný záujem, zainteresovanosť, o preberanú látku sa deje, len málokedy. Škola, by mala predovšetkým naučiť deti, byť schopnými, prejaviť záujem o učenie. Podľa Niclasa Luhmmanna sociálne systémy fungujú, iba na základe komunikácie. Ak škola, ako sociálny systém stráca komunikáciu s deťmi a rodičmi, ohrozuje svoju schopnosť vzdelávať. Mentálny stav detí, detstvo je jedinečný a nenavrátiteľný jav, ktorý by sa mal aktívne podieľať na tvorbe školského vyučovania. Od detí očakávame na jednej strane originalitu, aby boli sami sebou a zároveň, aby vytvárali sociálne vzťahy s ostatnými. Tento zložitý duševný proces socializácie a individuálneho rozvoja vyvoláva v školákoch zmätok. Preto, by sa mala škola zaujímať , podporovať a rozvíjať emocionálnu inteligenciu detí, zavádzať programy sociálnych a emocionálnych zručností, bezpodmienečne pomáhať a materiálne zabezpečovať (pre potreby vyučovania) sociálne slabšie deti. Do školského procesu vyučovania, by mali byť prizvaní rodičia, ktorí sa profesijne venujú niektorému vyučujúcemu predmetu. Ich prítomnosť a praktické skúsenosti môžu zatraktívniť vyučovací predmet. Posilnila by sa tým vzájomná komunikácia a kontrola, ktorá podporuje dôveru a rozvoj školy. Niektoré deti na stredných školách majú vedomosti z cudzích jazykov lepšie, ako učiteľ, ktorý si tridsať rokov od skončenia vysokej školy vystačil so svojou napr. angličtinou. Na hodinách telesnej výchovy imitujú niektorí telocvikári rivalitu športových, profesionálnych klubov, namiesto toho, aby využili príležitosť zaujať pohybovo menej nadané deti pre výhody, ktoré šport ponúka. Veľa žiakov nezvládne výučbu matematiky na základných školách. Vyučovanie matematiky je nastavené pre najchytrejšie deti. Deti, ktoré potrebujú viac času na porozumenie matematických vzťahov sú vystavené stupňovanému psychickému tlaku, ktorý znemožňuje ich plynulé učenie. Matematike, by sa mala venovať väčšia pozornosť, dať jej viac času, viac učebných hodín. Mnohí dospelí neovládajú znalosti matematiky základnej školy, čo znevýhodňuje ich pracovné aj sociálne uplatnenie v modernej spoločnosti. Preto by mali mať učitelia viac príležitosti na vzdelávanie sa a každých 5 rokov obhajovať svoju kvalifikáciu učiť na danej škole. Mladí učitelia, ktorí využívajú moderné digitálne prostriedky a metódy, uľahčujú žiakom porozumenie preberanej látky. Priateľsky prístup mladých učiteľov ku žiakom je často jedinou inšpiráciou, prečo sa deti tešia isť do školy. Vzdelávanie by malo viesť ku záujmu o samo vzdelávanie žiakov.

Keď, Humberto Maturana a Francisko Varela predstavili myšlienku autopoiesis (grécky – samo tvorba), že biologické systémy aj vo veľmi nepriaznivých, beznádejných podmienkach sú schopné z vlastných síl vybudovať novú života schopnú štruktúru, dali tak nádej všetkým, ktorí si nevedia poradiť so starými, nefunkčnými, konzervatívnymi systémami. Podmienkou životaschopnosti spoločenských systémov je správna téma, ktorá komunikáciou spája všetkých zainteresovaných. Z detí sa stanú dospelí, ktorí sa podľa nadobudnutých vedomostí a skúseností budú podieľať na politickom rozdeľovaní moci v spoločnosti. Podľa Aristotela je zlé pre demokraciu, ak je v nej príliš veľa chudobných. Vždy sa nájde nejaký vodca, ktorý sľúbi, že chudobných vyvedie z ich prekérnej situácie. Zatiaľ každý, kto sľuboval nebo priniesol peklo. Preto by sme mali všetkým deťom zabezpečiť najväčšiu možnú dostupnosť ku vzdelaniu a právnu ochranu predovšetkým sociálne slabším. Dejinný pokus Európanov zachovávať hodnoty v podobe parlamentárnej demokracie nie je samozrejmosťou, kedykoľvek môže stroskotať.

Autor: Jaro Zázrivý

Recenze k článku

Článek Jara Zázrivého je znamenitou esejí. Je v něm mnoho podnětných a moudrých myšlenek. Měl by být přeložen i do češtiny a domnívám se například, že na pedagogických odděleních filosofických fakult by měl být přímo povinný.
K některým tezím: v první historizující části je zajímavá teze, že přikládá velký význam mýtům, které měly lidem poradit, jak si vést v podobných situacích.
Pro Zazrivého je důležitá definice chudoby a bohatství ve smyslu prostředí, v němž vyrůstají děti, nastupující generace.

V současné době chudoba není tolik určujícím faktem, spíše chudoba ducha, přezírání duchovních hodnot, absence kulturních potřeb. Dnešní děti ze sociálně slabších vrstev netrpí hmotným nedostatkem, ale nedostatkem úcty ke knihám, hudbě, malířství. A zde by měla nastoupit škola. Ale neděje se tak. Já osobně se domnívám, že pedagogické školy nepřipravují dobré učitele.

Na článku Zázrivého oceňuji poznatek, že škola připravuje děti racionálně, ale nikoliv emočně. To je velká pravda. Mohu to sama dobře posoudit jako češtinářka.
V literatuře a zvláště v poezii je působení na citovou stránku dětské osobnosti.

Vynikající Zazrivého postřeh, že hodnocení, tedy známkování dětí, je často zredukováno pouze na 'kompetenci ' nikoli na to, abychom v nich probudili touhu
porozumět jevům, světu, dějinám, citovým poryvům a nakonec i těm předmětům jako je chemie, fyzika, matematika.

O matematice má velmi podnětné myšlenky. Je to odvěké trápení typů zaměřených na humanitární směry. Zázrivý tvrdí - a právem! - že matematice a jejím konzumentům je třeba věnovat čas. Mnohem více času.

Vynikající teze najdeme v části věnované komunikaci. Je tu smělá, ale pravdivá teze, že škola ztrácí schopnost vzdělávat.

Chybí tu porozumění mezi dětmi, rodiči a učiteli. Učitelé příliš dbají o svou autoritu (protože tu přirozenou nemají), vymáhají ji tresty, přísností a nedbají na to, aby se žákům přiblížili, aby je okouzlili, nakazili vlastním nadšením pro obor. A také je tu věc, jíž nikdo neodolá: zájem o druhého. Žádný žák neodolá přístupu učitele a jeho požadavkům, když o něj projevíte skutečný zájem. O jeho trápení, problémy, ale i pýchu, radosti, potěšení.

Poslední z pozoruhodných autorových myšlenek je budování dětské osobnosti. Zázrivý říká, že od dětí jaksi požadujeme originalitu, aby dítě bylo samo sebou, ale měli bychom je také vést ke schopnosti souznění se společností, obcí, klubem, komunitou. Zázrivý to nazývá velice příhodně emocionální intelektualita dětí.

Ráda bych v této souvislosti upozornila na dosud nedoceněný přínos k filozofii edukace, jakým je dílo Jana Amose Komenského. Jeho Didactica magna a v neposlední řadě geniální Orbis pictus.

Jarovi Zazrivému lze jen poděkovat, že se hlouběji a velmi moudře této problematice věnuje.

S díky Eva Štolbová
20. 9. 2022