Publication Ethics in Final Thesis - some Advice for College Students

Abstrakt: Blíži sa nový akademický rok a končiaci študenti vysokých škôl na celom Slovensku budú odovzdávať svoje záverečné – bakalárske a diplomové – práce. Autorka tohto metodického príspevku ako vysokoškolská učiteľka, ktorá okrem iného vyučuje i metodológiu pedagogickej a andragogickej vedy, zostavila na základe vybranej odbornej literatúry i vlastných pedagogických skúseností niekoľko rád pre vysokoškolských študentov pri tvorbe ich záverečných prác. Príspevok sa zameriava na etické aspekty v poslednej etape výskumu, pri jeho publikovaní.
Kľúčové slová: Publikačná etika, záverečné práce, rady pre vysokoškolských študentov.

Abstract: Approaching the new academic year will college students throughout Slovakia submitt final - bachelor's and master - thesis. The author of these methodical contribution as a university teacher, which among other teaches methodology of pedagogy and andragogy, created on the basis of selected specialised literature and own teaching experience some advice for college students about creating their final thesis. This contribution focuses on the ethical aspects of research at the last stage, when it is published.
Keywords: Publication ethics, final thesis, advice for college students.

Úvod

Etické správanie sa neviaže len k teórii a praxi tej-ktorej profesie, ale veľmi úzko súvisí i s akademickým prostredím. Tvorba akéhokoľvek písomného textu, či už ide o monografie, učebné texty, vedecké štúdie, konferenčné príspevky alebo záverečné práce, je náročný duševný proces, ktorý si vyžaduje mnoho času, úsilia a sústredenia autora.

Záverečnými prácami študenti preukazujú školiteľovi, oponentovi, členom komisie štátnych skúšok ale i sami sebe, že dokážu vytvoriť ucelený odborný text. Úspešná obhajoba záverečnej práce je zároveň jednou z podmienok udelenia vysokoškolského titulu a vstupu do praxe ako profesionálov.

Publikačná etika

Ako upozorňuje J. Průcha (2011), etické princípy by mal každý, kto nejaký výskum realizuje, rešpektovať – či už ide o študenta, doktoranda alebo vedeckého pracovníka, a to v každej etape výskumu – pri jeho príprave, realizácii i publikovaní.

Na poslednú fázu výskumu sa viaže práve publikačná etika. Možno zhrnúť, že ide o morálnu povinnosť autora písomného textu uviesť v ňom odkazy na všetky práce, ktoré pri písaní študoval, alebo z nich priamo čerpal. Tiež je povinný zreteľne v texte odlíšiť svoje myšlienky od myšlienok iných autorov, a to v podobe citácií (doslovne prebratý text iného autora) a parafráz (voľné vyjadrenie myšlienok iného autora, ktoré však môže viesť k dezinterpretácií, nepresnosti pôvodných myšlienok) a uvádzať všetky pramene v závere svojej práce v zozname bibliografických odkazov.

Nad otázkou, prečo dodržiavať publikačnú etiku, sa zamýšľali i českí autori P. Knecht a D. Dvořák (2013, por. s. 558-559). Ak tieto dôvody transformujeme i na oblasť študentských záverečných prác, potom medzi ne môžeme zaradiť:

• na výsledky v záverečných prácach môžu nadviazať iní bádatelia – skreslené výsledky vedú k plytvaniu ich času a zdrojov pri snažení sa o zopakovanie alebo rozvíjanie. Ak sa autor dopúšťa plagiátorstva, svojim konaním priamo poškodzuje práva iných,
• výsledky bádania v pedagogike i v andragogike (aj v záverečných prácach) môžu mať dopad na teóriu i prax, pretože v nich, okrem iného, uvádza aj odporúčania pre prax. Nesprávne či neúplné výsledky prieskumov a výskumov, ktoré by boli zavedené do praxe, by mohli viesť k jej poškodeniu,
• nedodržaním etických štandardov v prácach autor ohrozuje aj samého seba – riskuje prejednávanie pred etickou komisiou či iným orgánom svojej Alma mater, ktorej závery môžu byť rôzne (nepripustenie ku štátnym skúškam, neobhájenie záverečnej práce, povinnosť ju celú prepracovať či vylúčenie zo štúdia), čím zaiste utrpí i jeho dobrá povesť.

V akademickom prostredí, no aj v posudkoch na výskumné práce sa môžeme stretnúť s pojmami ako plagiát či kompilát. Aký je medzi nimi však rozdiel? Plagiátorstvo môžeme charakterizovať ako akt preberania textu (slov, myšlienok ale aj tabuliek, obrázkov, grafov,...) iných autorov a vydávanie ho za svoje vlastné bez uvedenia zdrojov, čím dochádza k porušovaniu autorských práv. Takéto písanie sa tiež zvykne nazývať aj podľa klávesových skratiek ako CtrlC – CtrlV písanie, teda len kopírovanie a priliepanie textu. Naproti tomu, kompilát je text, ktorý vznikol zostavením myšlienok z iných diel, pričom sa autor kompilátu vo svojej práci jasne a korektne odvoláva na použité zdroje. Ako však uvádza D. Meško a kol. (2005), pojem kompilát nemusí vždy mať iba negatívnu konotáciu. Od jednoduchej netvorivej kompilácie sa odlišuje tvorivá kompilácia, pri ktorej autor v texte dospieva k vlastným záverom a stanoviskám.

Niekoľko odporúčaní k tvorbe záverečných prác

Na základe metodologickej literatúry, ale i doterajších skúseností s tvorbou odborných textov, formulujeme niekoľko odporúčaní pri tvorbe záverečných prác.

P. Knecht a D. Dvořák (2013) publikovali inšpiratívnu štúdiu týkajúcu sa publikovania pre mierne pokročilých. Súčasťou štúdie je tzv. Desatoro publikačných hriechov výskumníka. Medzi hrubé porušenie publikačnej etiky autori zaraďujú vymýšľanie a skresľovanie dát, plagiátorstvo, pripisovanie spoluautorov, duplicitné/simultánne publikovanie, a medzi sporné vedecké postupy radia delenie publikácií do viacerých článkov, recyklovanie textov, vzájomné (recipročné) citovanie spriaznených kolegov, skreslené citovanie, nepriznaný konflikt záujmov a porušovanie majetkových autorských práv.

Keďže ide o štúdiu zameranú na publikovanie pre mierne pokročilých, s nie všetkými z týchto hriechov sa možno stretnúť pri tvorbe záverečných študentských prác. Niektoré však možno bezpochyby aplikovať i na túto oblasť. Inšpirujúc sa uvedenými autormi vyberáme šesť hriechov doplnených vlastnými komentármi.

1. Vymýšľanie a skresľovanie/falšovanie dát – tento hriech možno považovať za najzávažnejší. K odhaleniu vymyslených výskumov dochádza pomerne často – pracovisko, kde sa realizoval výskum napríklad nedisponuje uvedeným vybavením alebo inštitúcia či respondenti potvrdia, že zber dát prebehol na menšej výskumnej vzorke, prípadne neprebehol vôbec (Knecht – Dvořák, 2013). Tejto situácií možno podľa nášho názoru predchádzať požiadavkou školiteľa o potvrdení realizácie výskumu v teréne, ktoré sa môže, ale nemusí pripojiť do príloh samotnej záverečnej práce. Ďalším spôsobom je požiadať študenta, aby školiteľovi poskytol hrubé dáta v podobe zvukových materiálov, prepisov či dotazníkov.
2. Plagiátorstvo – ide o hrubé porušovanie publikačnej etiky, o svojvoľné preberanie a používanie cudzích myšlienok a ich vydávanie za vlastné. Plagiátorstvo možno považovať za krádež intelektuálneho vlastníctva. Niektorí študenti používajú myšlienky svojich školiteľov či iných vyučujúcich, ktoré boli vypovedané na prednáškach či seminároch. I v tomto prípade je nutné zdroje a autorov patrične uvádzať (Knecht – Dvořák, 2013). Takéto zdroje môžeme v zozname bibliografických odkazov uvádzať napríklad ako „nepublikované prednášky“. Z vlastných skúseností môžeme konštatovať, že už po prečítaní prvého konspektu záverečnej práce školiteľ vidí, aký spôsob písania je študentovi vlastný. Faktom je, že školitelia koncipujú témy záverečných prác z oblastí, ktorým sa sami odborne venujú. Literatúru majú teda preštudovanú a dobre ju sami poznajú. V prípade, že má školiteľ pochybnosti o autorstve textu, ktorý študent vydáva za svoj, existuje v dnešnej dobe internetu, ešte predtým, ako študent vloží svoju prácu do Centrálneho registra záverečných prác, jednoduchý spôsob, ako ho overiť. Často stačí na internetovom vyhľadávači zadať časť textu, čím môže byť plagiátorstvo bezpečne odhalené. Špecifickou formou podvádzania je, ak práca nie je vaša vlastná. Je dobre známe, že na Slovensku už niekoľko rokov existujú spoločnosti, ktoré ponúkajú vypracovanie textov k záverečným prácam, pričom ich proklamujú ako „podklady“. Okrem toho, že takáto služba je pomerne drahá pravdou je, že tu je opäť vysoká pravdepodobnosť, na základe toho, že vás školiteľ (na vyučovaní aj na konzultáciách) spozná, budete odhalení. Rovnako je tomu aj v prípade, že vám s písaním záverečnej práce „pomáha“ kamarát či príbuzný. Okrem toho, že je takýto spôsob tvorby neetický, pripravujete sa aj o dobrý pocit, že práca, ktorú práve zviazanú v tvrdej väzbe držíte v ruke, je len vašim vlastným dielom, a že váš bakalársky či magisterský titul je výsledkom len vašej vlastnej práce. Samozrejme, že iní vám pri písaní záverečných prác pomáhať môžu – dovoľte však, aby zostali nanajvýš v role poradcov, zberateľov dát, štatistov či jazykových korektorov (zastávame však názor, že je korektné uviesť mená týchto „pomocníkov“ aspoň v časti záverečnej práce Poďakovanie). Navyše „...je nutné od spoločnej tvorivej činnosti odlišovať tzv. činnosť výpomocnú… Táto činnosť totiž sama o sebe bežne nevykazuje znaky tvorivej činnosti a nezakladá nárok na spoluautorstvo.“ (Knecht – Dvořák, 2013, s. 564-565). Tieto osoby tak nie sú spoluautormi vašej záverečnej práce, čo však neplatí o školiteľovi záverečnej práce. Tu naopak „nepochybne ide spoluautorstvo, pretože tému vypísal vedúci práce, schvaľoval osnovu, ciele, metodiku, posudzoval spracovanie jednotlivých častí, schválil ukončenie, závery. To znamená, že obidvoch to oprávňuje aj samostatne uverejniť časti, alebo celú prácu ako spoluautora.“ (Višňovský – Brincková – Zólyomiová, 2013, s. 143)
3. Recyklovanie vlastných textov – o hriech ide najmä vtedy, ak autor reprodukuje vlastné texty v rôznych článkoch, čím ich opätovne publikuje bez toho, aby ich označil pomocou autocitácií alebo iného relevantného odkazu. (Knecht – Dvořák, 2013). Odkazujte na každú vlastnú myšlienku či text, ktorý ste už niekedy niekde inde napísali – napríklad v bakalárskej práci. Inak takéto konanie pôsobí dojmom, že ste text napísali prvýkrát, no v skutočnosti ste ho len recyklovali, teda použili znova v ďalšej práci. „Určitý počet autocitácií je normálny, pretože autori obvykle oprávnene odkazujú na niektoré svoje skoršie práce (autocitácie predstavujú spravidla menej než 30 % položiek v zozname literatúry).“ (Hořejší, 2000, in Krecht – Dvořák, 2013, s. 568). Je však nutné podotknúť, že autocitácie sa medzi citácie nezaraďujú.
4. Vzájomné citovanie spriaznených kolegov – tento hriech má pri vedeckých prácach iný význam, preto by sme pri tvorbe záverečných prác skôr hovorili o hriechu citovania len miestnych autorít. Je prirodzené, že vo svojich záverečných prácach študenti citujú najmä vysokoškolských učiteľov svojich Alma mater, svojich vedeckých škôl odkiaľ pochádzajú, učiteľov, s ktorými sa niekoľko rokov pravidelne stretávali na vyučovaní a ktorých publikácie a odborné práce poznajú najdôvernejšie. Sme ale presvedčení, že pri záverečných prácach, kedy máte okrem iného preukazovať svoju schopnosť pracovať s relevantnou literatúrou, nikdy nie je na škodu siahnuť aj po odbornej literatúre, ktorej autormi sú pracovníci z ďalších univerzitných pracovísk vo vašom odbore, čo zaiste rozšíri váš pohľad na výskumnú tému.
5. Skreslené citovanie – len korektné a obsahovo presné preberanie textov umožňuje zachovať nosné myšlienky a zmysel pôvodného diela a ďalej s nimi pracovať (Knecht – Dvořák, 2013). V opačnom prípade sú autorom, po ktorých siahnete, pripisované výroky, ktoré nikdy nevyslovili, čo prirodzene, vedie k skresľovaniu. Nemusíme pripomínať, že terciárne citácie (zdroj, in zdroj, in zdroj) sú neprípustné.
6. Nepriznaný konflikt záujmov – v prípade záverečných prác spravidla nejde o ekonomické záujmy, môže však nastať situácia, že študent ako výskumník nebude dostatočne nestranný, a to napríklad z dôvodu, že už dlhodobo osobne pozná svojich respondentov prípadne k nim má bližší vzťah, alebo napríklad pozná riaditeľa inštitúcie či zariadenia, a tak nechce negatívnymi výskumnými výsledkami uvrhnúť na inštitúciu či zariadenie negatívne svetlo. V takomto prostredí by sme z dôvodu možnej neobjektivity prieskum respektíve výskum neodporúčali realizovať.

Ak by sme mali uvedené prehrešky zhrnúť, medzi naše Tri zlaté pravidlá tvorby záverečnej práce by sme zahrnuli:

• nepodvádzať – je to neetické a nevypláca sa to,
• korektne uvádzať všetky zdroje, z ktorých autor čerpá,
• siahať po primárnych zdrojoch – ak vo svojej práci chcete použiť myšlienku iného autora, ktorého cituje autor textu, ktorý máte v ruke, pokúste sa vychádzať priamo z jeho myšlienok – z primárneho zdroja. Nie vždy sa to dá, najmä ak je sekundárna citácia zo starého zdroja či zo zdroja, ku ktorému je náročné sa dostať. Myslite však na to, že aj autor, ktorý myšlienku parafrázoval ju upravil, čo môže viesť k nepresnostiam a dezinterpretáciám. Aj na internete často nájdete vhodné zdroje, ktoré možno vo vašej práci použiť. Existuje množstvo zborníkov, štúdií či statí, ktoré sú dostupné len on-line. Dôležité však je, aby šlo o renomované, teda dôveryhodné a odborné zdroje.

Záverečná práca, nech je akéhokoľvek druhu, nemá byť len súborom citácií a parafráz iných autorov. Podľa nášho názoru nie je účelom záverečnej práce, aby ste tvorili nové teórie v podobe definícií či klasifikácií, ale preukázať to, že dokážete s odbornou literatúrou pracovať – hľadať spoločné a odlišné prvky v myšlienkach iných a vyjadrovať svoje vlastné stanoviská, čím preukazujete svoju schopnosť tvoriť odborné texty (tzv. tvorivá kompilácia, o ktorej sme písali). Nebojte sa toho.

Z vlastnej skúsenosti poznáme situáciu, ktorú by sme nazvali ako „presýtenosť textom“. Ak pravidelne a dlhodobo tvoríte nejaký text, môže vás tak pohltiť, že prestanete vnímať jazykovú i obsahovú stránku. Vtedy odporúčame text aspoň na deň odložiť a prečítať si ho neskôr znova. Vytvoríte si tak priestor na opravy finálnej verzie ešte predtým, ako ju predložíte školiteľovi či vložíte do elektronického systému.

Ďalšou poznámkou, ktorú by sme z vlastnej skúsenosti radi uviedli je to, že osobnosť autora (výskumníka) sa, prirodzene, vyvíja. Je v poriadku, ak s odstupom času pri čítaní svojich textov nebudete s tým, čo ste pred niekoľkými rokmi, napríklad v bakalárskej práci napísali, súhlasiť, a teraz, keď píšete tú diplomovú, by ste svoje myšlienky formulovali inak, prípadne by ste ich nenaformulovali vôbec. Nie je to pre to, že by ste sa vtedy mýlili, ba práve naopak – svedčí to o tom, že v porovnaní s minulosťou máte teraz hlbšie vedomosti a rozhľad vo vašom vlastnom odbore, čo možno, samozrejme, považovať za pozitívum.

A posledná poznámka sa venuje jazyku práce. Často je diskutovanou otázkou, ako sa v záverečnej práci vyjadrovať – v jednotnom, či množnom čísle? Odporúča sa používať tzv. plurál skromnosti (v niektorých zdrojoch sa môžete stretnúť aj s označením autorský či vedecký plurál), teda prvú osobu množného čísla (domnievame sa, sme presvedčení, atď.). Táto forma je odporúčaná študentom i začínajúcim autorom. Používať prvú osobu jednotného čísla (domnievam sa, som presvedčený, atď.) je vhodné pre skúsenejších autorov, ktorí predstavujú určitú vedeckú autoritu. (Gonda, 2001 in Višňovský – Brincková – Zólyomiová, 2013)

Záver

Každý vedecký výskum, nech je realizovaný za akýmkoľvek účelom, je zaujímavou cestou poznávania skutočnosti. Je však veľmi dôležité, aby bolo vedecké bádanie vo všetkých svojich etapách, teda aj v etape publikovania, realizované s prihliadnutím na etické aspekty, inak stráca svoj význam. Autorka všetkým študentom želá množstvo inšpirácie a radosti pri tvorbe svojej záverečnej práce.

Príspevok je výstupom z projektu č. V/6/2016 pod názvom Etika v andragogickej teórii a praxi Univerzitnej grantovej agentúry Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

Autor: PhDr. Dominika Kadlubeková, PhD.
Autorka patrí k najmladšej generácii slovenských andragógov. Od akademického roka 2015/2016 pôsobí ako odborná asistentka na Katedre pedagogiky Pedagogickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Profiluje sa najmä v oblasti edukácie odsúdených a prepustených z výkonu trestu odňatia slobody a probácie, profesijnej andragogiky a personalistiky, metodiky edukácie dospelých a metodológie andragogického výskumu. V roku 2015 vydala svoju prvú monografiu pod názvom Penitenciárna a postpenitenciárna edukácia dospelých.

Zoznam bibliografických odkazov

KNECHT, Petr – DVOŘÁK, Dominik. 2013. Etika vědecké práce a publikování pro mírně pokročilé. In Pedagogická orientace, roč. 23, č. 4, s. 554-578. [cit. 2016-09-05]. Dostupné na internete: http://dx.doi.org/10.5817/PedOr2013-4-554

MEŠKO, Dušan a kol. 2005. Akademická príručka. 2., upravené a doplnené vydanie. Martin : Osveta, 2005. 500 s. ISBN 8080632006.

PRŮCHA, Jan. 2011. Etické principy v pedagogickém výzkumu. In SKUTIL, M. a kol. Základy pedagogicko-psychologického výzkumu pro studenty učitelství. Praha : Portál, 2011, s. 23-44. ISBN 9788073677787.

VIŠŇOVSKÝ, Ľudovít – BRINCKOVÁ, Jaroslava – ZOLYOMIOVÁ, Patrícia. 2013. Pedagogická metodológia a jej využitie pri tvorbe záverečných prác. Banská Bystrica : Belianum, 2013. 198 s. ISBN 9788055705330.