Anxiety, concerns and fear of school failure of children with learning disabilities
Abstrakt: Príspevok sa zaoberá vplyvom úzkosti a strachu na školskú úspešnosť resp. neúspešnosť u detí s poruchami učenia. Zároveň upozorňuje na dôležitosť odborného prístupu pri práci s týmito deťmi, ktorý zahŕňa aj spôsoby zmierňovania dopadu ich ťažkostí a prispieva tak k optimalizovaniu ich fungovania v školskom prostredí a rodine.
Kľúčové slová: úzkosť, strach, poruchy učenia, školská úspešnosť resp. neúspešnosť, škola rodinné prostredie, odborný prístup

Abstract: The article is considering the effect of anxiety and fear on school success/failure in children with learning disabilities. At the same time it highlights the importance of professional approach to treatment of these children that should include procedures for relieving stress caused by their disabilities thereby optimising their lives in school and family.
Keywords: anxiety, fear, learning disabilities, school success/failure, school, family environment, professional approach

Foto: Peter Senko (2018)

Strach a úzkosť sú bežne sa vyskytujúce emócie, ktoré sprevádzajú človeka počas celého života. Sú to negatívne emócie, v dôsledku ktorých dochádza k zhoršeniu, poklesu či znepríjemňovaniu kvality života.

V školskom prostredí pociťujú žiaci strach a úzkosť pri hodnotení svojej výkonnosti a plnenia si svojich školských povinností. Hodnotenie v nich vyvoláva pocit úspešnosti, resp. neúspešnosti. Pocity strachu a obavy sú v tejto súvislosti celkom opodstatnené. Hodnotenie učiteľa okrem iného určuje, či sa im podarilo dosiahnuť očakávaný výkon. V prípade, že sa im to nepodarí, strach a obavy narastajú a vzniká pocit zlyhania. Často súčasne prežívajú strach a obavy viažuce sa k reakciám najbližšieho okolia.

Úzkosť je, ako uvádza Praško (2008), bežný stav organizmu, normálna reakcia na nebezpečenstvo alebo stres. Človeku spôsobuje vážnejšie problémy len vtedy, keď je vzhľadom k vyvolávajúcej situácii neprimerane silná, alebo trvá príliš dlho. Úzkosť pripravuje organizmus na možnú nebezpečnú situáciu a vyvolaný strach vedie k okamžitej reakcii organizmu vo chvíli, keď sa nebezpečenstvo objaví. Obe emócie síce patria k tým menej príjemným, ale sú pre človeka rozhodne užitočné. Úzkosť človeku neškodí, nespôsobuje mu telesné, ani psychické poškodenie. Istá miera úzkosti vie dokonca pozitívne ovplyvniť náš výkon. Problémom sa stáva vtedy, keď ju nedokážeme mať pod kontrolou.

Úzkosť sa prejavuje triaškou, suchom v ústach, zvýšením krvného tlaku, zrýchleným dychom a pulzom, či podlamovaním kolien. Sú to odpovede organizmu na potencionálnu hrozbu a nekonkrétne obavy. Tieto telesné pocity sa objavujú aj v bežných nenáročných situáciách, čo mnohokrát vedie k tomu, že sa postupne týmto situáciám vyhýbame. Keď človek cíti úzkosť, prestáva robiť veci, ktoré v ňom úzkosť vyvolávajú. Tým, že ich prestane robiť, začne si menej veriť, že by ich zvládol a preto sa im stále častejšie vyhýba (Praško, 2008).

Niektoré úzkosti sú predprogramované, iné sú získané učením zo svojho najbližšieho rodinného prostredia. Neraz sa prenášajú z matky na dieťa. Ako uvádza Matějček (1994), sociálne prostredie, v ktorom dieťa vyrastá a výchovné pôsobenie, ktorému je vystavené, má na dieťa a vývin jeho osobnosti rozhodujúci vplyv. Vhodné výchovné vedenie má vplyv upokojujúci, posilňujúci, uzdravujúci. Nevhodné vedenie naopak vplýva na deti oslabujúco a priťažujúco. Profesor Cyril Höschl (2004), vo svojej prednáške spomína aj vplyv matky na dieťa, ktorý predurčuje jeho odolnosť voči stresovým situáciám. Uvádza, že ak dieťa vyrastá v bezpečnom prostredí a je primerane zaťažované stresom, otužuje sa a vytvára sa u neho pocit bezpečia. Naučí sa totiž odlišovať, čo v neznámom svete znamená skutočnú hrozbu a čo nie. Spolu so sociálnym učením teda klesá hladina všeobecnej úzkosti, s ktorou sa rodíme. Ich prekonávaním sa pripravujeme na zvládnutie náročných životných situácii.

Strach a úzkosť patria k životu a každý ich prežíva a zvláda na základe svojej genetickej výbavy a determinujúceho vplyvu sociálneho prostredia. Istá miera úzkosti zlepšuje našu výkonnosť a ovplyvňuje aj našu úspešnosť. Ak sa zameriame na deti s poruchou učenia, je zrejmé, že sú častejšie vystavované situáciám vedúcim k intenzívnejšiemu prežívaniu týchto pocitov.

Dieťa s poruchou učenia často zažíva školský neprospech a školu vníma inak, ako jeho úspešný spolužiak. Škola je miestom, kde je dieťa najviac konfrontované so svojimi možnosťami podávať požadovaný výkon a dosahovať požadované výsledky. Niektoré deti ich nie sú schopné dosiahnuť, pretože k tomu nemajú predpoklady, alebo svoje schopnosti nedokážu využívať. Môže dôjsť k vytváraniu záporných citov ku škole a k vzdelávaniu. Začínajú pociťovať strach z neúspechu. Ich potreby istoty, uznania, priateľstva, nie sú dostatočne uspokojované. Škola sa pre nich stáva miestom strachu, úzkosti, neistoty a napätia (Ďurkovičová, 2011). Dlhodobé vystavovanie stresu, prežívaný neúspech a nedostatok pozitívneho hodnotenia neraz vedie k narušeniu ich osobnostného vývinu. Dlhodobé napätie spúšťa neurotické príznaky, akými sú bolesti hlavy, žalúdka, poruchy spánku, nechutenstvo a pod. Strach, ktorý tieto deti prežívajú, je výrazom ich pocitu bezmocnosti voči ťažkostiam, ktoré majú (Zörklerová, 2013). Deti s poruchou učenia majú ťažkosti pri pochopení a následnom spracovaní novej učebnej látky, čo vedie k vytváraniu stále väčších medzier v učení. Strach zvyšuje ich neistotu a neschopnosť sústrediť sa, prepadajú panike, keď majú podať výkon. Strach vyvoláva bariéry, tie prispievajú k prehĺbeniu neúspechu, neúspech zvyšuje strach. Vytvára sa tak kruh, z ktorého dieťa bez pomoci z vonka väčšinou nedokáže vystúpiť samé (tamtiež).

Matějček (1997) upriamuje pozornosť na príčiny vzniku ťažkostí a dodáva, že vlastná príčina ťažkostí je síce v dieťati, ale dieťa samo je v tom dokonale nevinne. Mechanizmy, ktorými ťažkosti vznikli, sú celkom mimo jeho dosah. Najčastejšie sú dané geneticky alebo nepriaznivými vplyvmi pred, okolo a po narodení. Problém vzniká vtedy, keď dôležitým osobám z najbližšieho okolia dieťaťa tieto príčiny nie sú známe. Vtedy dochádza k nesprávnemu výkladu a nepochopeniu ich vonkajších prejavov.

Odborníci (špeciálni a liečební pedagógovia, psychológovia a i.) zohrávajú významnú úlohu pri správnom pochopení výkladu prejavov problému. Ich úlohou je viesť dieťa k tomu, aby našlo svoju vlastnú hodnotu, zameriavajú pozornosť dieťaťa na úspechy, ktoré dosiahlo. Táto zmena mnohokrát stačí na vyriešenie situácie a vedie k zlepšeniu – zvýšeniu sebavedomia. Prostredie, v ktorom vládne neustále vyrývanie, hľadanie chýb a kritika, ohrozuje duševné zdravie. Tí, ktorí vás podporujú a povzbudzujú, vám pomáhajú vydať zo seba to najlepšie a rozvinúť vaše schopnosti do najvyššej možnej miery. Poskytovanie emocionálnej podpory ovplyvňuje naše sebavedomie, ktoré je prameňom úspechu. Ak ju nedostávame, naše sebavedomie je postupne nahlodávané a pomaly sa rozpadne úplne (Harley, 2008).

Pri práci s deťmi, ktoré majú diagnostikovanú poruchu učenia, je dôležité poskytnúť im nielen emocionálnu podporu, ale taktiež, ako uvádza Matějček (1997), snažiť sa dieťa poznávať a rozumieť mu.

Matějček (1997) rozpracoval systém odporúčaní, zásad, ktorých osvojenie a aplikácia pomáha predísť mnohým ťažkostiam, ktoré by mohli za iných okolností nastať.

1. Zamerať sa viac na pomoc deťom a ich vedenie, než na rýchle dosiahnutie samostatnosti.
2. Adekvátne rozložiť záťaž a odpočinok. Nezabúdať na to, že na zvládanie školských povinností vynakladajú nadmerné úsilie a preto je vhodné naučiť ich dobrým návykom a vhodným pracovnm postupom.
3. Pri domácej príprave na školu sa zamerať na predvídanie situácií, v ktorých by deti mohli zlyhať. Podstatné je zastaviť ich, priviesť na správne riešenie a hneď pochváliť. Pochvala a ocenenie zvyšujú sebavedomie dieťaťa.
4. Upriamovať pozornosť detí na to, čo dokázali. Napr. tým, že im dokazujeme ich vedomosti a nezameriavame sa na ich nevedomosti.
5. Pri práci s deťmi sa držať pravidla, že záujem vedie pozornosť. Znamená to robiť učenie pre dieťa príťažlivým a pokiaľ je to možné, aj zábavným.
6. Nikdy nezabúdať na povzbudivé slová, pochvalu a dôležitosť budovania a ochrany sebavedomia dieťaťa.
7. Cieľom práce s deťmi s poruchami učenia a ich rodinami je priviesť ich k poznaniu, že úspech nie je mať vytúžené známky, úspech tkvie v zvládaní školských povinností bez stresu, úzkosti a bez straty vlastnej hodnoty.
8. Pri práci s deťmi s poruchami učenia treba mať na zreteli ich statočnosť. Statočnosťou totiž nie je len niečo mimoriadne urobiť, ale aj niečo mimoriadne vydržať a pozitívne spracovať.

Autor: Mgr. Liliana Šimečková, PhD.
liečebný pedagóg
Použitá literatúra:
ĎURKOVIČOVÁ, T., 2011. Problémy a poruchy žiakov s učením, zdroj internet: http://spsdub.edupage.org/files/Problemy_a_poruchy_ziakov_s_ucenim.ppt‎
HARLEY, W.,2008. Moje túžby, tvoje túžby. Bratislava: Porta libri, 2008. ISBN 978-80-89067-49-7
HŐSCHL, C., 2004. Strach a úzkosť sa prejavujú úplne odlišne a majú aj iný zmysel. Psychiatrická klinika LF UPJŠ, Košice – nepublikované prednášky.
MATĚJČEK, Z. , DYTRYCH, 1997. Jak a proč nás trápi děti. Praha: Grada, 1997. ISBN 80-7169-587-4.
MATĚJČEK, Z. , DYTRYCH, 1994. Dítě, rodina a stres, Praha: Galén, 1994. ISBN 97880858024063
PRAŠKO,J. a kol., 2008. Úzkost a obavy. Praha: Portál, 2008. ISBN 978-80-7367-986-6
ZŐRKLEROVÁ, R., 2013 Špecifické poruchy učenia a správania
Nauč ma správne čítať, písať a rátať, zdroj internet: http://www.predys.szm.com/spu123.htm