The use of coping strategies to social worker
Abstrakt: Cieľ: Zámerom výskumu bolo zistiť využívanie copingových stratégií zvládania záťaže u sociálnych pracovníkov. Metodika: Súbor tvorilo 78 sociálnych pracovníkov. Zber údajov bol realizovaný prostredníctvom dotazníka Brief COPE. Výsledky: Zistili sme, že medzi najčastejšie využívané copingové stratégie patrí odangažované správanie, humor a stratégia popierania. Najmenej využívané copingové stratégie sú akceptácia, sebaobviňovanie a plánovanie. V nami sledovanom súbore sa javia copingové stratégie ako aktívne využívané metódy zvládania záťažových situácii. Záver: Uplatnenie copingových stratégií v praxi je jednou z možností účinnej prevencie pre pomáhajúce profesie, do kategórie ktorých patrí aj sociálny pracovník.
Kľúčové slová: copingové stratégie, dotazník Brief COPE, sociálni pracovníci

Abstract: Aim: The objective of this contribution was to identify coping strategies used by social workers. Methods: The group consisted of 78 social workers. For data collection we used questionnaire Brief COPE. Results: The most common used coping strategies are substance behavioral disengagement, humor and strategy of denial. The least used coping strategies are acceptance, self blame and planning. Coping strategies appear to be actively used methods of coping with stressful situations in the group followed by us in the study group supervision. Conclusion: When selecting appropriate coping strategies is an important criterion for a particular situation. All coping strategies are effective in certain circumstances and can be varied according to the situation.
Keywords: Coping Strategies, Brief COPE, Social Workers

Úvod

Záťaž, stres, problémové či krízové situácie sú pojmy, ktoré sú v živote človeka nejakým spôsobom výnimočné a kladú na neho mimoriadne nároky. Oravcová (2004, s. 274) konštatuje, že „záťažovou je taká situácia, ktorú charakterizuje disproporcia medzi požiadavkami, nárokmi danej situácie a kapacitnými možnosťami, schopnosťami, zručnosťami človeka potrebnými na jej zvládnutie.“ Stresové situácie sa vyskytujú v pracovnom prostredí aj v súkromnom živote. Zo záťažou sa vyrovnáva každý jedinec individuálne podľa svojich schopností a možností. Opakujúce sa alebo podobné záťažové situácie sú riešené zväčša naučeným spôsobom, ktorý sa jedincovi osvedčil a prináša pre neho návrat do rovnováhy. V súčasnosti narastá trend určenia (identifikácie) vhodných stratégií (spôsobov) zvládania záťaže. Aktuálnou témou sa stále viac stávajú copingové stratégie ako prevencia pracovnej záťaže.

Vo všeobecnosti sa coping definuje ako „súbor kognitívnych a behaviorálnych snažení zameraných zvládnuť, redukovať alebo tolerovať vnútorné a vonkajšie požiadavky, ktoré ohrozujú alebo prevyšujú zdroje indivídua“ (Lazarus, Folkman In: Bratská, 2004, s. 1). Pod pojmom zvládnutie (coping) Venglářová a kol. (2011) rozumie zvládnutie pôsobiacich stresorov, t.j. nasadenie všetkých síl na to, aby sa zvládla nadlimitná záťaž. Laca a kol. (2011, s. 102) opisuje zvládanie ako „proces riadenia externých aj interných faktorov, ktoré sú človekom v strese hodnotené ako ohrozujúce jeho zdroje. Podľa Mikuša (2012) je coping proces, ktorým sa jedinec snaží vyrovnať so stresovými situáciami. Je to umenie poradiť si s neobvykle ťažkou, takmer nezvládnuteľnou situáciou a tým predchádzať syndrómu vyhorenia. Zvládanie záťažových situácií prebieha u každého človeka iným spôsobom. Viacerí autori ich delia do troch hlavných foriem zvládania záťaže:

• zvládanie zamerané na problém (správanie smerované ku zníženiu alebo odstráneniu hrozby)
• zvládanie zamerané na emócie (snaha o zmenu vlastného prežívania záťažovej situácie)
• zvládanie zamerané na únik (zmena prostredia, podmienok alebo ľudí nachádzajúcich sa v okolí (Gáborová, Kollárik In: Šiňanská a kol., 2013).

Copingové stratégie sú dôležitým stabilizačným faktorom pri riešení problémových situácií.
Pomáhajúci profesionáli, akými sú sociálni pracovníci, sa pri výkone svojej práce skoro denne stretávajú so situáciami, ktoré sú pre nich komplikované, vyvolávajú v nich pocit hnevu, bezmocnosti, úzkosti alebo strachu (Šiňanská a kol., 2013, s.41). Oláh a kol. (2009) uvádzajú, že sociálny pracovník je každodenne konfrontovaný s neľahkými ľudskými osudmi, má často podstatný vplyv na život klientov, vstupuje do najintímnejších medziľudských vzťahov. Ide často o akútne stavy, ktoré sú nepredvídateľné a človek sa na ne nedokáže pripraviť. Inokedy je sociálny pracovník v pozícii administrátora a jeho rukami prejdú značné finančné sumy. Špeciálna funkcia sociálneho pracovníka vyplýva z jeho osobitnej pozície vo vzťahu ku klientovi a k samotnému okoliu, keď súčasťou jeho profesionálneho výkonu sú jeho schopnosti a ochota participovať na riešení problémov ľudí (Raková, Bednarek, 2015, s. 47). Záťažové situácie môžu sprevádzať sociálneho pracovníka v práci s klientom, rodinou i komunitou. ovplyvňujú vnímanie a prežívanie pracovníkov, čo sa odráža na ich správaní a má podstatný vplyv aj na výkon ich práce. Profesia si vyžaduje nasadenie komplexnej osobnosti disponujúcej jednak teoretickými poznatkami ako aj charakterovými vlastnosťami a praktickými skúsenosťami. K osobnostným dispozíciám moderného sociálneho pracovníka by tak mali patriť vlastnosti ako flexibilnosť, dynamika, iniciatíva, vytrvalosť a sociálne cítenie. Pohotová reakcia a výber vhodných postupov sú nevyhnutnosťou pri riešení krízových stavov klientov. Výber copingovej stratégie výrazne ovplyvňuje konkrétna situácia a najmä osobnosť jednotlivca. Cieľom nášho výskumu bolo zistiť, aké copingové stratégie zvládania záťaže využívajú sociálni pracovníci v praxi.

Metodika

Výber respondentov bol zámerný. Vzorku respondentov tvorilo 78 sociálnych pracovníkov pracujúcich na Úradoch práce, sociálnych vecí a rodiny v košickom regióne. Do výberu respondentov sme zahrnuli všetkých sociálnych pracovníkov, ktorí mali záujem zúčastniť sa na výskume bez obmedzenia výberu respondentov podľa pohlavia, veku, vzdelania a dĺžky praxe. Účasť na výskume bola anonymná.

Ako metódu zberu dát sme využili využili dotazník Brief COPE – dotazník copingových stratégii. Dotazník Brief COPE je prepracovanou a skrátenou verziou pôvodného dotazníka COPE (Carver,1997 podľa Macdonald,2011) obsahuje 28 položiek, rozdelených do 14 subškál, kde každá subškála obsahuje dve položky. Subškály – copingové stratégie: sebarozptýlenie, aktívny coping,popieranie, užívanie návykových látok, emocionálna opora, inštrumentálna opora, odangažované správanie, ventilovanie, pozitívne preformulovanie, plánovanie, humor, akceptácia, náboženstvo, sebaobviňovanie. Týchto 14 subškál sa ďalej delí do dvoch skupín – zvládanie zamerané na problém, emócie a zvládanie únikom. K stratégiám zameraným na problém radíme – aktívny coping, plánovanie, inštrumentálna opora, k stratégiám zameraným na emócie patrí emocionálna opora, pozitívne preformulovanie, popieranie, akceptácia, náboženstvo a humor. Stratégie zamerané na únik predstavujú ventilovanie, sebarozptýlenie, odangažované správanie, užívanie návykových látok a sebaobviňovanie. Zvládanie zamerané na problém a emócie predstavujú stratégie adaptívne a zvládanie zamerané na únik predstavuje stratégiu maladaptívnu. Respondenti na štvorbodovej stupnici udávajú, či sa v záťažových situáciách správajú uvádzaným spôsobom (áno -0 , skôr áno- 1 , skôr nie -2 , nie - 3) v priebehu uplynulých 6 mesiacoch. V druhej časti dotazníka sme zisťovali demografické charakteristiky respondentov. Dotazník bol dobrovoľný a anonymný.
Výskum bol realizovaný v roku 2014. Dáta boli spracované v programe SPSS 15. Realizovali sme deskriptívny popis dát získaných od súboru respondentov.

Výsledky

Celkovo sledovaný súbor tvorilo 78 sociálnych pracovníkov. Prevažná časť súboru 95% (n=74) bola ženského pohlavia, muži tvorili 5% (n=4) súboru. Priemerný vek respondentov bol 40,9 ± SD 9,110 rokov. Vekové rozpätie súboru bolo od 21 rokov po 59 rokov. Priemerná dĺžka praxe bola 10,1 ± SD 7,545 rokov. Minimálna dĺžka praxe u respondentov predstavovala 1 rok a maximálna 35 rokov.

Vzdelávanie v odbore sociálna práca v súčasnosti prebieha na všetkých stupňoch. V nami sledovanom súbore uvádzali respondenti najvyššie dosiahnuté vzdelanie. Najčastejšie frekventovanou odpoveďou 51% (n=40) bolo dosiahnutie druhého stupňa vysokoškolského vzdelania bez špecifikácie odboru. Ukončené vysokoškolské vzdelanie tretieho stupňa uviedlo 22% (n=17) opýtaných, vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa 13% (n=10) a ukončené úplné stredoškolské vzdelanie uviedlo 14% (n=11).
Na základe výsledkov výpočtu frekvencií, priemerov a smerodajnej odchýlky uvádzame prehľad využívania copingových stratégií sociálnymi pracovníkmi (Tabuľka 1).

Tabuľka 1: Využívanie copingových stratégií v skúmanom súbore
Diskusia

Coping ako taký predstavuje priebeh, v ktorom sa jedinec snaží vyrovnať so záťažou. Každý jedinec má svoj spôsob zvládania záťaže a našim cieľom bolo identifikovať, aké stratégie využívajú sociálni pracovníci ako predstavitelia pomáhajúcej profesie pri svojej práci. Na splnenie nášho cieľa sme využili dotazník Brief COPE, ktorý ponúkal respondentom výber viacerých copingových stratégií. Jednotlivé stratégie boli zamerané na problém, emócie a únik.

Coping orientovaný na problém sa koncentruje na zmenu alebo zvládanie záťažovej situácie a jeho hlavnou úlohou je obmedzovať nepriaznivé účinky záťažovej situácie alebo rozlišovať zdroje na jej prekonávanie (Bally, Šiňanská, 2014). Aktívny coping znamená realizáciu aktívnych intervencií s úmyslom stres eliminovať alebo aspoň zmierniť. Aktívny coping bol účinný bez ohľadu na typ pracovných stresorov (Shimazu, Kosugi, 2003) v zmysle zníženia psychickej úzkosti. V nami sledovanom súbore využíva aktívny coping 59 % sociálnych pracovníkov. Plánovanie ako copingová stratégia predstavuje premýšľanie sociálneho pracovníka, aké kroky môže podniknúť, aby sa čo najefektívnejšie vysporiadal so stresom a záťažou. Stratégiu plánovania preferuje 86% respondentov v našom súbore, čo hodnotíme veľmi pozitívne, taktiež ako aj to, že vyjadrenie „neplánujem“ neuviedol žiaden respondent. Li, Lambert (2008) uvádzajú, že sestry, ktoré patria k pomáhajúcim profesiám najčastejšie využívajú práve copingovú stratégiu plánovanie. Sarmány-Shuller (2000) vo všeobecnosti uvádzajú, že pri stretnutí so stresorom bývajú ako prvé aktivované bazálne copingové stratégie, akou je inštrumentálna opora. Na dôležitosť podpory sociálneho okolia upozorňuje Nákonečný (1997), ktorý uvádza, že „čisto racionálne riešenie stresovej situácie ako situácie problémovej je vždy jednostranné, pretože subjekt je vždy viac či menej angažovaný emočne a jeho emočný stav sa stáva súčasťou problému“. Preferencia copingovej stratégie inštrumentálnej opory nie je v našom súbore dominantná. Odpovede respondentov, či využívajú túto stratégiu boli rovnomerne rozložené v pozitívnom aj negatívnom zmysle.

Coping orientovaný na citové prežívanie sa vyznačuje úsilím jedinca kontrolovať city nastávajúce pod vplyvom stresu a reguláciu citovej odpovede na účinnosti záťaže (Gajdošová, 2009). Prvou úlohou efektívneho copingu by malo byť zníženie intenzity negatívnych emócií, ktoré by mohli zabrániť využívaniu aktívnych stratégií zvládania záťaže (Baumgartner a kol., 2010). Emocionálna opora ako copingová stratégia bola v našom súbore uvádzaná 66% respondentov. Preferenciu emocionálnej opory odporúčajú aj výsledky výskumu Burkera, Patona (2006). Jedinci, ktorí majú optimistický prístup efektívnejšie zvládajú záťažové situácie a riešenie problémov (Hayes, Bart, 2007). Tento názor potvrdzuje využívanie copingovej stratégie pozitívne preformulovanie, ktorú v našom súbore využíva až 58% opýtaných, čo svedčí aj emocionálnej zrelosti a skúsenosti sociálnych pracovníkov. Akceptáciu ako copingovú stratégiu uviedlo 75% našich respondentov, čo je možné hodnotiť vysoko pozitívne a vyzdvihnúť schopnosť zvládania náročnej práce sociálnych pracovníkov.
Striežinec (2007) upozorňuje na rozdiely v prežívaní kedy vonkajšia religióznosť súvisí s väčším psychickým stresom a menej efektívnym zvládaním záťaže a naopak zvnútornená nábožnosť predstavuje vnútornú pohodu a efektívnym zvládaním stresových situácií. K aktívnemu využívaniu tejto copingovej stratégie sa vyjadrilo 38% respondentov.

Coping orientovaný na únik predstavuje stratégie, ktoré môžeme označiť aj ako obranné. Využívanie copingovej stratégie ventilovanie v nami sledovanom súbore predstavuje až 75% pozitívnych odpovedí. Bosson et al. (2006) na základe výsledkov štúdie uvádza, že zdieľanie negatívnych emócií pozitívne pôsobí na posilňovanie interpersonálnych vzťahov. Autor odporúča podporovať a rozvíjať copingovú stratégiu ventilácie ako jedného z účinných prostriedkov zvládania záťaže. Jedinci s vysokým vnímaním stresu nevyužívajú adaptívne copingové stratégie ale preferujú skôr stratégie vyhýbania (Halama, Bakošová, 2009). Odangažované správanie sa resp. ústup volí iba 15% sociálnych pracovníkov, čo je možné vyhodnotiť pozitívne. Naše zistenia sú porovnateľné so zisteniami, ktoré uvádzajú Shipley, Gow (2006), že 81% pracovníkov štátnej záchrannej služby nevyužíva copingovú stratégiu odangažované správanie sa. Sebarozptýlenie ako maladaptívna copingová stratégia bola evidovaná u hasičov ako pomáhajúcej profesie v pozícii prvej päťky poradia výberu respondentov (Nydeggerovom et al., 2011). V našom súbore si túto možnosť vybralo 69% opýtaných. Preferencia využívania copingovej stratégie užívania návykových látok sa v nami sledovanom súbore nepotvrdila. Naše zistenia sú v súlade so výsledkami výskumu Šiňanská, Šandlová (2013). Táto skutočnosť nás potešila, pretože zastávame názor, že časté využívanie tejto stratégie by mohlo mať zdravotné dôsledky na samotných jedincoch.

Na základe výsledkov deskriptívnej analýzy využívania copingových stratégií sociálnymi pracovníkmi, môžeme konštatovať, že medzi tri najčastejšie využívané stratégie patria odangažované správanie, humor a popieranie. K najmenej využívaným copingovým stratégiám v nami sledovanom súbore môžeme priradiť stratégiu akceptácie, sebaobviňovanie a plánovanie. Pre porovnanie uvádzame výsledky štúdie Pratie et al. (2009), v ktorej preukázali, že u dobrovoľníkov boli najčastejšie využívané copingové stratégie plánovanie, inštrumentálna opora a aktívny coping. Najmenej využívané boli stratégia popierania a užívania návykových látok.

Záver

Copingové stratégie znamenajú špecifický spôsob zvládania záťaže. Schopnosť efektívneho výberu vhodnej copingovej stratégie uľahčuje adaptáciu na prichádzajúce zmeny a zjednodušuje zvládanie záťažových situácií, s ktorými sa sociálni pracovníci stretávajú v osobnom i pracovnom živote. Je dôležité rozpoznať, či využívanie copingových stratégií, ktoré si pracovníci vyberajú smeruje k pozitívnemu a úspešnému zvládnutiu stresu alebo náročnosť situácie len prehlbujú a môžu viesť až k vzniku syndrómu vyhorenia. Pozitívne bolo zistenie, že v nami sledovanom súbore sociálni pracovníci využívajú v náročných situáciách všetky spôsoby copingu. Pri výbere vhodnej copingovej stratégie je dôležitým kritériom konkrétna situácia. Všetky copingové stratégie sú za istých okolností účinné a je možné ich podľa situácie obmieňať.

Autori:
doc. PhDr. Lucia Dimunová, PhD., LF UPJŠ v Košiciach, Ústav ošetrovateľstva
doc. PhDr. Anna Bérešová, PhD., LF UPJŠ v Košiciach, Ústav sociálnej a behaviorálnej medicíny
Zoznam bibliografických odkazov

BALLY, D. – ŠIŇANSKÁ, K. 2014. Stres ako súčasť profesie sociálnych pracovníkov. In Rizikové správanie v teórii a praxi sociálnej práce. Košice: UPJŠ FF, 2014. ISBN 978-80-8152-212-3. s. 154-159.

BAUMGARTNER, F. – MOLČANOVÁ, Z. – CHYLOVÁ, M. 2010. Emočná inteligencia vo vzťahu ku copingu. In Ruisel, I. – Prokopčáková, A. (eds.). Kognitívny portrét človeka. Bratislava: Ústav experimentálnej medicíny SAV, 2010. ISBN 978-80-88910-29-9. s. 186-204.

BOSSON, J.K. – JOHNSON, A.B. – NIEDERHOFFER, K. 2006. Interpersonal chemistry through negativity: Bonding by sharing negative attitudes about others. In Personal Relationships. 2006. vol. 13, no. 2, p. 135-150.

BRATSKÁ, M. 2004. Špecifiká mužov a žien vo výskyte, zvládaní a dôsledkoch záťažových situácií a ich miesto v prevencii. In Psychologické dny 2004. Sborník příspevků z konference. Olomouc: Vydavatelství Univerzity Palackého, 2005. ISBN 80-244-1059-1.
1-12 s.

BURKE J. K. – PATON D. 2006.Well-being in Protective Services Personnel: Organisational In fluences. In Australasian Journal of Disaster and Trauma Studies,[online]. 2006, no. 20 [cit. 201-01-10]. Dostupné na internete:
.

CARVER, C.S. 1997. You want to measure coping but your protokol´s too long. Consider the Brief Cope. In International Journal of Behavioral Medicine. [online]. 1997, vol.4, no. 1, p. 11-20 [cit. 2013-07-26]. Dostupné na internete: .

GAJDOŠOVÁ, E. 2009.Výber psychologických disciplín. Bratislava: Príroda, 2009, 256 s. ISBN 978-80-07-01511-1

HALAMA, P. - BAKOŠOVÁ, K. 2009. Meaning in life as a moderator of the relationship between perceived stress and coping. In Studia psychologica, 2009. vol. 51, no. 2-3, p. 143-148.

LACA, S. a kol. 2011. Spolupráca pomáhajúcich profesií v paliatívnej a hospicovej starostlivosti. Bratislava: Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave, 2011. 342 s. ISBN 978-80-8132-016-3.

LI, J. – LAMBERT, V.A. 2008. Workplace stressors, coping, demographics and job satisfactionin Chinese intensive care nurses. In Nursing in critical care. 2008. vol. 13, no.1. p. 12-24.

MIKUŠ, T. 2012. Profesionálna angažovanosť v poskytovaní sociálnych služieb – ako fenomén „Trinástej komnaty“ In Trinásta komnata. Zborník z medzinárodnej konferencie Zvládanie emocionálnej záťaže v sociálnych službách. Trnava: Úrad TTSK, 2012. ISBN 978-80-971062-0-1,s.4-12.

NYDDEGER, R. et al. 2011. Post-Traumatic Stress Disorder And Coping Among Career Professional Firefighters. In American Journal of Health Sciences, [online]. 2011. vol.2, no. 1 [cit. 2012-03-26]. p. 11-20. Dostupné na internete: .

OLÁH, M. a kol. 2009. Sociálna práca – vybrané kapitoly z dejín, teórie a metód sociálnej práce. 3.vyd. Bratislava: Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, 2009. 228 s. ISBN 80-969449-6-7.

ORAVCOVÁ, J. 2004. Sociálna psychológia. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Fakulta humanitných vied, 2004. 314 s. ISBN 80-8055-980-5.

PRATIE et al. 2009. Copingstrategies and professionalqualityoflifeamongemergency workers. In The Australasian Journal of distaster and trauma Studies. [online]. 2009. no.1 [cit. 201-11-20]. Dostupné na internete: .

RAKOVÁ, J.- BEDNAREK, A. 2015. Postavenie sociálneho pracovníka v zdravotníckych zariadeniach. In Pribišová, E., Beňo, P., Šramka, M. (eds.) Nové trendy v súčasnom zdravotníctve. Bratislava: Samosato s.r.o., 2015. ISBN 978-80-89464-29-6, s. 46-54.

SARMÁNY-SHULLER. 2000. Analýza stratégií zvládania v záťažových situáciách. In Zvládanie psychickej záťaže a stresu. Bratislava: MO SR, Štáb personálneho manažmentu, 2000.ISBN 80-88842-31-X. s. 8-12.

SHIMAZU - KOSUGI. 2003. Job stressors, coping, and psychological distress among Japanese employees: interplay between active and non-active coping. In Work &Stress. [online]. 2003,vol. 17, no. 1 [cit. 2014- 12- 28]. Dostupné na internete: .

SHIPLEY, K . – GOW, K. 2006. State Emergency Service (SES) volunteer members: An
Investigation into coping abilities and adjustment strategies following emergency activations. In The Australasian Journal of distaster and trauma Studies[online]. 2006. no.1. [citované 2014-09-30]. Dostupné na internete:.

STRIEŽENEC, Š. 2001. Úvod do sociálnej práce, II. vydanie. Trnava: Tripsoft, 2001. 224 s. ISBN 80-968294-6-7.

ŠIŇANSKÁ, K. a kol. 2013. Zvládanie stresu a záťažových situácií u terénnych sociálnych
pracovníkov. In Študentská vedecká a odborná činnosť v študijnom odbore Sociálna práca. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2013. ISBN 978-80-8152-013-6, s.536-574

ŠIŇANSKÁ, K. – ŠANDLOVÁ, V. 2013. Vyrovnávanie sa so stresom a záťažovými situáciami terénnymi sociálnymi pracovníkmi. Grant Journal. ISSN 1805-062X. Dostupné na internete: http://www.grantjournal.com/issue/0201/PDF/0201sinanska.pdf

VENGLÁŘOVÁ, M. a kol. 2011. Sestry v nouzi. Syndrom vyhoření, mobbing, bossing.
Praha: Grada Publishing a.s., 2011. 192 s. ISBN 978-80-247-3174-2.