Detektívny román a jeho biblioterapeutický potenciál

aug 6 2018

The detective novel and its bibliotherapeutical potential

Abstrakt: Štúdia poukazuje na biblioterapeutický potenciál jedného z najrozšírenejších beletristických žánrov, ktorým je detektívny román. Okrem zrejmej relaxačnej funkcie a schopnosti účinne odkloniť pozornosť čitateľa od „terapeuticky nežiaducich“ myšlienkových obsahov či emocionálnych stavov (dynamický a enigmatický dej), sú zjavnými prínosmi aj jeho schopnosť rozvíjať u klienta tvorivosť, fantáziu, abstraktné myslenie a komunikačné schopnosti, ale aj posilňovať u neho sebadôveru a rezilienciu.
Detektívny román pomáha tiež formovať u čitateľa schopnosť logického a kritického myslenia, nabáda ho vyhľadávať súvislosti medzi zdanlivo izolovanými javmi životnej reality. Na úrovni sociálnej interakcie súčasne posilňuje jeho dôveru v hodnoty spoločenského spolužitia, ako sú pravda, spravodlivosť, spolupráca, súcit a porozumenie.
Kľúčové slová: biblioterapia, čitateľ, detektívny román, preferencia, účinok, výskum

Abstract: The study points to the bibliotherapeutic potential of one of the most widespread fiction genres, which is a detective novel. Apart from the obvious relaxation function and the ability to divert the reader's attention from "therapeutically unwanted" thought content or emotional states; its ability to develop creativity, imagination, abstract thinking and communication skills, as well as to strengthen reader´s self-confidence and resilience, are obvious benefits.
The detective novel also helps develop the ability of logical and critical thinking, encouraging reader to search for connections between seemingly isolated phenomena. At the level of social interaction, it also helps strengthen his or her confidence as far as values of social coexistence are concerned, such as truth, justice, cooperation, compassion and understanding.
Key words: bibliotherapy, reader, detective novel, preference, effect, research

Foto: Peter Senko (2018)Foto: Peter Senko (2018)

Úvod

V zmysle predpokladu, že „každý autonómny výber beletristického diela zo strany čitateľa má kompenzačný, a teda v istom zmysle terapeutický charakter, ktorého účelom je vyrovnanie istého poznatkového či citového deficitu“ (Štubňa, 2017, s.13) prinášame v nasledujúcom texte pohľad na terapeutické, resp. biblioterapeutické možnosti špecifického literárneho žánru – detektívneho románu – nazeraného cez prizmu relatívne modernej interdisciplinárnej vedy nazývanej psychológia literatúry. Východiskovým predpokladom jej existencie je skutočnosť, že psychológia sa zaoberá pozorovaním a objasňovaním vzorcov a motivácie ľudského správania, a práve literatúra dokáže konkrétne prejavy ľudského správania názorne ilustrovať a zdôvodniť konanie človeka v interakcii s inými ľuďmi, so životným prostredím, či vo vzťahu k sebe samému (Štubňa, 2016, s. 74). V tomto zmysle sa psychológia literatúry zaoberá skúmaním psychologických typov ľudskej osobnosti a sledovaním príčinno-následných súvislostí medzi myšlienkami a prežívanými citmi postáv na jednej strane a ich prejavmi v reálnom konaní postáv na strane druhej. Ďalším konštitutívnym predpokladom tejto hraničnej vedeckej disciplíny je téza, že beletristické diela ako umelecky stvárnené mnohoúrovňové teoretické modely ľudského myslenia, cítenia a správania disponujú prirodzeným potenciálom napĺňať viaceré psychické potreby človeka.

1 Biblioterapia

Základom biblioterapie (grécky biblio ‒ kniha a therapia – uzdravovanie) je cielené používanie kníh na zlepšovanie psychického stavu klienta (pacienta). Ide o psychoterapeutickú metódu, ktorá využíva predovšetkým liečebné a podporné účinky čítania. Účinnosť tohto prístupu vychádza zo samotnej podstaty mechanizmu pôsobenia čitateľského procesu na ľudskú psychiku (bibliopsychológia) ako aj z rôznorodých funkcií, ktoré plní osobitne beletristická tvorba, pretože v procese čítania sú príťažlivým spôsobom aktualizované dôležité témy ľudského bytia – filozofické a etické otázky, rôznorodé pohľady na citový život jedinca, na medziľudské vzťahy, na jeho estetické potreby a pod.

O účinnosti biblioterapie ako významného prostriedku psychoterapeutického inštrumentária sa s uznaním vyjadrila aj logoterapeutka Elisabeth Lukasová. Vo svojej publikácii Na schodoch života (Auf den Stufen des Lebens) uviedla päť faktorov, podľa ktorých je literatúra liečivá: prvým je ticho a možnosť „vstúpiť do seba“, druhý faktor je opätovné uchopenie vnútorných hodnôt, tretím dôvodom sú príklady zo života iných ľudí, štvrtý faktor je vedomý odstup od problému (Podľa Lukasovej ustavičné zameriavanie myšlienok na zdroj psychickej záťaže len prehlbuje ťažkosti) a posledným, piatym faktorom, je „spoluprežívanie nevyjadriteľného“ (psychického obsahu ľudskej mysle) ‒ smerujúce našu pozornosť ku konečným otázkam ľudského bytia (Lukas, 2001, s. 103-108).

1.1 Klinická biblioterapia

Podľa českého psychológa Jara Křivohlavého sú psychologicky relevantné funkcie čítania nasledovné:
a) informačná – vedie ku zvýšeniu miery poznania, a tým potenciálne ku zníženiu strachu z neznámeho faktora alebo situácie, v ktorej sa jedinec ocitol (napr. choroba);
b) výchovná funkcia – predstavuje postoje a názory, ktoré môžu rozšíriť vzdelanostnú bázu čitateľa a slúžiť ako vzorový príklad pre konanie v budúcnosti;
c) funkcia „zrkadla“ – čitateľ porovnáva autorove názory so svojimi, čo môže následne viesť k ich prehodnoteniu či prebudovaniu;
d) identifikačná funkcia – stotožnenie sa s niektorou z postáv diela môže byť terapeuticky alebo filozoficky veľmi účinné;
e) očistná funkcia – prináša potenciál psychickej očisty (katarzie), zbavenia sa aktuálnej psychickej záťaže;
f) estetická funkcia – spája sa predovšetkým s túžbou človeka po kráse a harmónii;
g) relaxačná funkcia – literatúra prináša oddych a uvoľnenie (Křivohlavý, 1987).

Biblioterapia v užšom pojatí (klinická, explicitná) je určená pacientom v zdravotníckych zariadeniach a psychiatrických liečebniach. Pre tieto účely sa biblioterapia opiera predovšetkým o informačnú a relaxačnú funkciu literatúry.

V úlohe informačného zdroja poskytujú knihy čitateľovi základné informácie o jeho konkrétnych zdravotných ťažkostiach. Prínosom pre pacienta môže byť v tejto súvislosti napr. pochopenie mechanizmu vzniku, ako aj priebehu ochorenia (príp. liečby), a tým zníženie jeho obáv zo vzniknutej situácie, alebo tiež poukázanie na možnosť uzdravenia, či poskytnutie užitočných informácií o režime rekonvalescencie a i.

Relaxačná funkcia literatúry sa realizuje predovšetkým pomocou beletristických diel. V podstate ich možno rozdeliť do dvoch základných skupín: a) beletria v pravom zmysle slova (literárna fikcia so symbolickým významom), b) (prevažne románová) tvorba biografického alebo autobiografického charakteru (príbehy inšpirované skutočnými udalosťami). Pokiaľ ide o prvú kategóriu, môžeme zovšeobecnene konštatovať, že pre biblioterapiu je najfrekventovanejší výklad beletristického diela z psychoanalytického hľadiska, pretože pacient (klient) si čítaním zvyčajne nahrádza nejaký nedostatok (kompenzuje deficit), pričom hľadá oporu, pomoc, vzor a pod. Terapeutickým zámerom nemusí byť nevyhnutne objaviť symbolický význam diela, ale najmä aktivovať v klientovi psychodynamické procesy a umožniť mu objaviť a pochopiť neuvedomované časti svojho „ja“. V tomto zmysle rozlišuje Lesňák šesť hlavných čitateľských typov (In: Haman, 1991, s. 7):
a) racionálny (kritický) typ kladie pri čítaní dôraz na poznávacie hľadisko;
b) estetický typ sa zameriava na umelecké stvárnenie textu;
c) utilitárny sa obmedzuje len na praktické využitie získaných poznatkov;
d) sociatívny ‒ čítanie ovplyvňuje jeho správanie;
e) etický ‒ hodnotí čítanie z hľadiska výchovného pôsobenia;
f) emocionálny sa stotožňuje sa s niektorou z postáv alebo s prostredím .

Biografická a autobiografická tvorba má predovšetkým za úlohu poskytnúť čitateľom emocionálnu podporu, poukázať na rozličné uhly pohľadu vo vnímaní istej situácie, byť príkladom hodným nasledovania, ukázať východisko (zo zdanlivo neriešiteľnej situácie) a naznačiť perspektívu úspešného prekonania problémovej situácie. Relaxačná úloha literatúry je v procese uzdravovania významná aj vďaka schopnosti presmerovať pozornosť pacienta (od choroby k iným témam a aktivitám), uvoľniť telo, a tým vytvoriť podmienky pre rýchlejšiu regeneráciu organizmu.

Pri praktickom používaní biblioterapie by mal mať terapeut alebo poverený knihovník k dispozícii zoznam odporúčanej literatúry zameranej na konkrétnu problematiku. Pri výbere knihy sa prihliada na vek, pohlavie, vzdelanie, inteligenciu, emocionálnu vyspelosť klienta, aktuálnu krízovú situáciu a pod. Postavy aj zápletka v knihe by mali byť reálne a prítomný konflikt konštruktívne vyriešený. Literárna postava by mala byť vierohodná, aby sa klient dokázal stotožniť s jej ťažkosťami.

Pokiaľ ide o praktickú aplikáciu a účinnosť tohto terapeutického prístupu môžeme spomenúť, že napríklad Salmansová vo svojej knihe o depresii (1995) uviedla medzi výsledkami výskumu aj zistenie, že biblioterapia sa ukázala ako klinicky účinný nástroj psychoterapie, ktorého použitie viedlo k výraznej redukcii symptómov u depresívnych pacientov. Dlhodobému výskumu v tejto oblasti sa venovali aj autori štúdie Trojročné sledovanie výsledkov účinnosti biblioterapie pri depresiách (Three year follow up of bibliotherapy for depression, Floyd ‒ Jamison ‒ Scogin ‒ Smith, 1997). Aj v prípade mnohých iných diagnostikovaných psychických ochorení a porúch (prevažne v oblasti závislostí) potvrdili výskumy nasledujúcich rokov trvácnosť terapeutických výsledkov dosiahnutých pomocou biblioterapie: Mentální anorexie – příčiny, průběh a nové léčebné metody (Leibold, 1995), Co a jak číst se sluchově postiženým dítětem (Červenková, 1999), Biblioterapia pre nemocničných pacientov (McMillen – Pehrsson, 2004), Korekcia detskej a adolescentnej agresivity pomocou biblioterapie (Shechtman, 2009), Biblioterapia a znížená sexuálna túžba: dôkaz o efektívnosti (Mintz – Balzer – Zhao – Bush, 2012), Biblioterapia ako alternatívny prístup k detským emočným poruchám (Akinola, 2014) a i.

Ako sme už uviedli, okrem kníh s primárne informačnou, osvetovou a poradenskou funkciou, existuje množstvo beletristických diel, ktoré pojednávajú o konkrétnych psychologických diagnózach formou biografických a autobiografických, ale aj fiktívnych príbehov. V slovenských a českých kníhkupectvách je v súčasnosti dostupná už väčšina preložených románov anglického autora Marka Haddona (autizmus, Aspergerov syndróm, depresia, „syndróm prázdneho hniezda“ a i.) či amerického existenciálneho terapeuta Irvina Yaloma (rakovina, zmysel života, suicidálne sklony, komplex menejcennosti a ďalšie).

1.2 Laická biblioterapia

V širšom poňatí je biblioterapia (implicitná) určená každému, kto sa ocitol v hraničnej psychickej situácii a hľadá oporu a potrebné informácie v knihách.

V zahraničí sa biblioterapia používa bežne aj v školách. Je zameraná na rozširovanie znalostí o rôznych životných situáciách (rozvod rodičov, smrť blízkej osoby, závažné ochorenie, problémy dospievania a pod.) a sociálno-patologických javoch (drogové závislosti, neprimeraná agresivita, rasizmus a i.). Taktiež pozitívne psychologické účinky čítania beletristických diel sa už naplno prejavili v oblasti výchovy a vzdelávania v školách. Okrem literárnej výchovy povinne obsiahnutej vo vzdelávacích osnovách základných a stredných škôl napomáhajú študentom rozvíjať vzťah ku knihám aj diskusné literárne krúžky, recitačné súťaže, besedy s významnými spisovateľmi a pod.

V mnohých verejných knižniciach sú v súčasnosti k dispozícii odborne vypracované biblioterapeutické zoznamy určené širokej verejnosti. Hlavným dôvodom je fakt, že mnoho „postihnutých“ nedokáže, alebo z nejakého dôvodu nemôže navštíviť odborníka a pomoc hľadá v knihách alebo na internete (napr. obete domáceho násilia a pod.). V ideálnej podobe sú biblioterapeutické zoznamy spracované v databáze, ktorá obsahuje anotácie ku každej knihe a umožňuje jednoduché vyhľadávanie. Knihy bývajú roztriedené podľa tém, napr.: závažné ochorenia, duševné poruchy, závislosti, smútenie, domáce násilie, život s hendikepom a pod. (Hándlová, 2006, s. 19).

Pokiaľ ide o laickú verejnosť, sociologička Elizabeth Longová už v roku 1986 zaznamenala vo verejných čitateľských kurzoch ‒ určených primárne pre ženy strednej triedy ‒ výrazný nárast sebauvedomenia a sebavedomia (Long, 1986).

Ďalšou oblasťou, v ktorej sa výrazne prejavil potenciál beletrie ako výchovného a vzdelávacieho nástroja bola penitenciárna starostlivosť. V roku 1997 Roger Jarjoura a Susan Krumholzová počas testovacej fázy projektu, ktorej sa zúčastnilo sedemdesiatdva recidivistov, zistili, že opakovaného trestného činu sa dopustilo menej ako 20% probandov navštevujúcich ich literárny seminár (18,75%). Na druhej strane, počet probandov z kontrolnej skupiny (nenavštevujúcich seminár), ktorí sa dopustili opakovaného trestného činu dosiahol počas testovacej fázy mieru až 45%. V rokoch 2004-2005 vyvrcholila výmena názorov na možnosti biblioterapie ako výchovného prostriedku v oblasti penitenciárnej starostlivosti medzi profesorom anglickej literatúry Robertom Waxlerom a sudcom Robertom Kaneom testovacím projektom s názvom Zmena života pomocou literatúry (angl. Changing Lives Through Literature) (Trounstine ‒ Waxler, 2005). Zhodli sa, že niektorí trestanci by namiesto nepodmienečného trestu mali dostať možnosť podmienečného výkonu trestu, ktorého súčasťou by bolo navštevovanie literárneho seminára o modelových rolách.

Obdobný výchovno-vzdelávací program bol v Chicagu vytvorený pre neplnoleté slobodné matky. Prvého cyklu seminára Literatúra pre nás všetkých (angl. Literature for all of us) sa pod vedením Karen Thomsonovej zúčastnilo 4500 osôb. Zistenia po ukončení výskumu preukázali „výrazný nárast schopností účastníčok projektu v oblasti kritického myslenia a riešenia problémových situácií. Pedagogický pracovníci navyše zaznamenali výrazné zlepšenie ich správania, ktoré prisudzovali zručnostiam osvojeným na stretnutiach čitateľských skupín“ (Oatley‒ Mar ‒ Djikic, 2009, s. 14): „...significant developments in the use of critical thinking and problem-solving skills. School staff also noted improvements in participants´ behaviour, which they attributed to the skills learned in book groups.“ Kontrolný prieskum s odstupom času tiež ukázal, že „viac ako 65% účastníčok čitateľských kurzov začalo vo svojom voľnom čase viac čítať“ (Ibidem): „ ...over 65% of book group participants reported reading more often on their own after joining book group.“.

Medzi špecifické formy využitia biblioterapie na výchovné a vzdelávacie účely patrí aj čítanie a interpretácia Svätého písma (v domácom či cirkevnom prostredí). V niektorých krajinách existuje tzv. biblické poradenstvo, v rámci ktorého je Sväté písmo chápané ako podobenstvo o človeku, ktoré obsahuje presné návody, ako sa v rozličných životných situáciách správať. Tento typ terapeutickej práce je rozšírený predovšetkým v USA. V Európskom kontexte je biblia používaná skôr ako zdroj inšpirácie pre správny každodenný život a mravné konanie. Pomocou príbehov a podobenstiev z biblie sa človek snaží porozumieť sebe ‒ vlastným pocitom a rozličným (nečakaným) udalostiam vo svojom živote. Z psychologického pohľadu sa pritom uplatňujú hlavne metódy hlbinnej a existenciálnej analýzy (Remeš ‒ Halamová, 2004, s. 64).

Najrozšírenejšou a najspontánnejšou formou laickej biblioterapie však, samozrejme, naďalej ostáva návšteva kníhkupectiev verejnosťou, a čítanie konkrétnych beletristických diel neraz na základe odporúčania blízkej osoby (prirodzene, v závislosti od situácie, v ktorej sa „osoba v núdzi“ nachádza).

2 Detektívny román

Súčasná literárna veda rozlišuje v podstate dva základné typy detektívnej (kriminálnej) literatúry, ktoré sa navzájom odlišujú vo výskyte a v rozsahu využitia dvoch primárnych kompozičných princípov – reflexie a akcie. V detektívnom románe prevláda reflexia (analýza, dedukcia a pod.) a v trileri zasa akcia (dynamika deja).

Na rozdiel od trileru, ktorého hlavným zámerom je vytvorenie a udržanie atmosféry napätia, v detektívnych románoch využívajú autori často aj humor a satiru – výrazové štylistické prostriedky, ktoré pre zmenu vyvolávajú v čitateľoch uvoľnenie a dobrú náladu.

2.1 Triler – psychologické aspekty

Triler sa v porovnaní s detektívnym románom apelujúcim v prvom rade na intelekt čitateľa snaží predovšetkým o vyvolanie intenzívnych emócií.

Pre triler je vo všeobecnosti príznačná atmosféra napätia, vzrušenia, úzkosti, očakávania a prekvapenia. Z psychologického hľadiska sa k napätiu nevyhnutne pridávajú úzkosť, resp. úzkostné očakávanie a tiež nádej na „štastný koniec“ – najmä u čitateľov s vysoko rozvinutou empatiou, ktorú podvedome uplatňujú aj pri postavách z literárnych diel. Čitatelia, ktorí vnímajú predovšetkým atmosféru napätia smerujú pozdĺž dejovej línie k záverečnému prekvapeniu. Pre nich predstavuje záver trileru predovšetkým psychickú úľavu a takpovediac „splnenie nádejí“ na záchranu protagonistu, preto sa často po prečítaní trileru cítia skôr vyčerpaní ako posilnení (obohatení) zážitkom mentálneho dobrodružstva.

Príznačnou psychologickou konštantou v trileri sú pocity bezmocnosti vyplývajúce z nemožnosti čitateľa zasiahnuť do deja a zachrániť protagonistovi život. O to viac, že z perspektívy rozprávača – pozorovateľa príbehu vie presne, v akom ohrození sa v danom okamihu nachádza a aké sú možnosti na jeho záchranu.

Triler sa v porovnaní s detektívnym románom viac spája so scénami (pocitmi) násilia, bezprostredného ohrozenia života a smrti, preto majú čitatelia tohto podžánru obyčajne viac rozvinutú schopnosť tolerancie násilia aj rezilienciu. Pravdepodobne menej býva u nich aktualizovaná empatia.

2.2 Detektívny román – psychologické aspekty

Pri recepcii detektívneho románu je pozornosť čitateľa viac-menej rovnomerne rozložená pozdĺž celej dejovej línie.

Záverečné prekvapenie (vyriešenie záhady) býva zväčša len prirodzeným ukončením čitateľského procesu, v priebehu ktorého je recipient motivovaný skôr zvedavosťou ako extrémnymi emocionálnymi stavmi.

Tradičný detektívny román apeluje v prvom rade na kognitívne schopnosti čitateľa a na predpoklad, že bude schopný „spolu s detektívom“ záhadu vyriešiť.

Na základe prieskumu Sonda čitateľských preferencií v oblasti beletristických žánrov bola realizovaná v roku 2017 dotazníkovou formou – metódou náhodného samovýberu – na vzorke 219 dospelých osôb (18-72 rokov), z ktorých bolo pre účely tejto štúdie vybraných 61 respondentov, ktorí označili za svoj preferenčný žáner detektívny román. Uvedenú vzorku tvorilo 41 mužov a 20 žien s prevažne ukončeným vysokoškolským vzdelaním a pochádzajúcich z bratislavského kraja, ktorý sme v nedávnej dobe vykonali v rámci dospelej populácie, sme zistili, že čitatelia preferujú kriminálny žáner z rôznych dôvodov.

Zásadnou spoločnou motiváciou väčšiny opýtaných (72 %) bola záľuba v tajomstvách a v ich objasňovaní. Detektívny žáner predstavuje záhadu v mnohých aspektoch. Spočiatku je pozornosť čitateľov sústredená na postavu obete. Recipient si na základe zistených informácií, ale aj použitím vlastnej fantázie môže predstavovať jej predošlý život. Taktiež sa môže zamýšľať nad dôvodmi, prečo ju stretol podobný „osud“. Ako čítanie napreduje, postupne sa odhaľuje aj identita páchateľa – jeho sociálne okolie, povahové vlastnosti a pohnútky konania.

Druhou hlavnou motiváciou respondentov (59%) pre preferenciu detektívneho žánru bola v našom prieskume postava vyšetrovateľa. Obľúbený detektív je zvyčajne niekto, koho intelektové a povahové vlastnosti čitatelia obdivujú, a keďže sami nimi zvyčajne nedisponujú, realizujú kontakt s nimi aspoň prostredníctvom čítania. Protagonistu vnímajú ako vzor, ktorým sa môžu nielen inšpirovať, ale aj sa od neho učiť (napríklad trpezlivosti, dôslednosti, analytickej schopnosti a pod.). Na druhej strane, obľuba konkrétnej románovej postavy vychádzala v mnohých prípadoch (asi 36% opýtaných) z podobných, či dokonca identických povahových čŕt či mentálnych dispozícií, ktorých prejavy a využitie však čitatelia v skutočnom živote z rozličných dôvodov buď obmedzujú (napr. vinou zaneprázdnenosti, odlišného aktuálneho profesionálneho zamerania a pod.) alebo priamo odmietajú, pretože ich považujú za spoločensky nežiaduce, či nedostatočne rozvinuté alebo neuznávané.

Postava protagonistu zvyčajne zosobňuje rozhľadeného a všestranne vzdelaného profesionála, ktorý disponuje poznatkami z rôznorodých oblastí ľudského poznania: „Široký rozhľad je nevyhnutným predpokladom našej profesie, Watson“ (Údolie hrôzy, Doyle, 2011, s. 279). Súčasne oplýva schopnosťou skombinovať tieto poznatky do nečakane kreatívnych a svojráznych teórií, ktorých platnosť sa napokon vždy preukáže. Významným faktorom je z pohľadu čitateľov tiež schopnosť detektíva využiť teoretické poznatky nadobudnuté štúdiom v praxi. (Neraz nadobúdajú formu kuriozity, napr. informácia, že stres dokáže výrazne spomaliť absorpciu alkoholu v krvi).

Takmer všetci priaznivci detektívneho žánru uviedli, že čítanie pre nich predstavuje oddych – únik v podobe presmerovania pozornosti od každodenných starostí reálneho života do oblasti fiktívneho príbehu, v ktorom nemusia niesť žiadnu zodpovednosť. Detektívny žáner vnímajú ako „bezpečné“ dobrodružstvo, v ktorom si dokážu zachovať kontrolu nad situáciou (okolnosťami deja) aj nad vlastnými emóciami. Detektívny román (alebo triler) im poskytuje jedinečný a vzrušujúci zážitok, ktorý je často v ostrom protiklade so stereotypnými a nezáživnými udalosťami ich každodenného života. Navyše záhady v tejto simulovanej realite bývajú na rozdiel od skutočného sveta napokon vždy objasnené a tento fakt pôsobí na mnohých čitateľov upokojujúco a dodáva im istotu.

Čítanie „detektívok“ predstavuje pre mnohých čitateľov oddychovú aktivitu najmä preto, že na rozdiel od iných typov beletrie sú kompozičné prvky dejovej línie detektívneho románu pevne dané a čitateľ vie, čo môže očakávať – záhadu, rozhľadeného detektíva so špecifickými vyšetrovacími postupmi, „blafujúcich“ svedkov, nespolupracujúcu políciu a jej nesprávne označenie páchateľa, vyvrátenie obvinenia, odhalenie skutočného páchateľa a objasnenie motivácie zločinu.

Viacerí respondenti (24 %) vyzdvihli (obzvlášť v prípade „klasikov“ detektívnej literatúry ako Agatha Christie) dejinný a kultúrny aspekt tohto typu románov – opis doby, spoločenskej situácie, zvykov, morálky, odkazy na reálne historické postavy, pamiatky a udalosti.

Časť respondentov (21 %) výrazne zdôraznila kognitívny aspekt recepcie detektívnych románov súvisiaci s rozvojom analytických, deduktívnych, anticipačných, komparačných, kategorizačných a iných myšlienkových operácií. Títo respondenti sú navyše presvedčení, že detektívny román im pomáha rozvíjať aj tvorivé myslenie a schopnosť riešiť problémy (angl. problem solving), pretože umožňuje čitateľovi formulovať počiatočné (aj priebežné) hypotézy a následne ich vyhodnocovať ako správne či nesprávne. Tvrdia tiež, že na rozdiel od iných typov beletrie je čitateľ detektívnych románov údajne aktívny, nepretržito mentálne stimulovaný a podnecovaný k rozmýšľaniu – k vyšetrovaniu deliktu „v spolupráci“ s detektívom. V tejto súvislosti nás zrejme neprekvapí obľúbenosť tohto žánru u zástupcov profesií, ktoré sú spojené s „objasňovaním záhad“ v podobe činností spojených so zisťovaním, vyhodnocovaním, či preverovaním ako: kriminalisti, lekári (špecializácie spojené s diagnostikou), počítačoví analytici, rizikoví manažéri, personalisti, špecialisti ľudských zdrojov, rozliční opravári a pod.

16 % respondentov zdôraznilo aj aspekt neopomenutia zdanlivo nepodstatného detailu (pri skúmaní miesta činu alebo v priebehu samotného vyšetrovania), od ktorého závisí úspešné vyriešenie prípadu.

46 % respondentov má čítanie „detektívok“ charakter výzvy – sami so sebou údajne hrajú hru, či dokážu správne analyzovať a vyhodnotiť okolnosti spáchaného zločinu a odhadnúť vraha. Poniektorí sa v procese čítania dokonca vracajú na predošlé strany, aby si overili, či daná postava naozaj vykonávala či nevykonávala činnosť, ktorú uviedla detektívovi ako svoje alibi.
Ďalší respondenti vnímajú detektívny príbeh v zmysle schopnosti ukončovať započatú činnosť – priviesť ju do zdarného konca.

18 % čitateľov fascinuje v súvislosti s detektívnym románom predstava koordinovanej tímovej práce vyšetrovateľov, ktorí sa navzájom podporujú, každý z nich má nejakú konkrétnu (nezastupiteľnú) úlohu, každý je osobitý a niečím konkrétnym (povahovou črtou, správaním a pod.) sympatický.

Časť respondentov (12 %) uviedla ako motiváciu pre čítanie detektívnych románov túžbu po spravodlivosti a zadosťučinení z pohľadu nevinnej obete zločinu alebo jej blízkych osôb. Potrestaný kriminálnik pre nich symbolizuje znovunastolenie narušeného spoločenského poriadku (vražda ako porušenie ustanovených morálnych aj občianskych noriem) a zaistenie bezpečného života všetkých členov spoločenstva. Z psychologického hľadiska možno objasnenie zločinu vnímať aj ako obnovenie vnútornej psychickej integrity čitateľa, ktorá bola narušená počiatočným chaosom (zločinom).

Ženy vo svojich odpovediach výrazne zdôraznili vzťahovú rovinu sériových detektívnych príbehov – citový život protagonistu a jeho rôznorodé vzťahy so životným okolím.

Tradičné ženské čitateľky (realizovaný výskum sa týkal viacerých literárnych žánrov) detektívny žáner vo veľkej obľube nemajú. Zrejme pod vplyvom empatie, ktorú zvyčajne prejavujú viac než muži, a scény násilia – dokonaného či hroziaceho – vnímajú príliš osobne a citlivo. Podobne nedokáže väčšina žien vnímať s odstupom a nadhľadom vlastným mužskej časti čitateľskej obce tematiku smrti, charakteristickú pre tento žáner. Možno z dôvodu, že ženy sú s konkrétnymi biologicko-materiálnymi aspektmi ľudského života (a jeho eventuálneho konca) späté viac než muži, a to prostredníctvom biologických cyklov, možnosti vytvorenia nového života a neustálej obavy o jeho zachovanie.

Ak si ženy napokon niektorú detektívnu sériu alebo autora predsa obľúbia, zvyčaj/ne sa tak stane na základe špecifickej motivácie vyplývajúcej z témy, prostredia alebo historického obdobia, v ktorom sa dej románu odohráva, no najčastejšie pre konkrétne povahové črty protagonistu.

Časť opýtaných (14 %) upozornila v našom prieskume aj na sociálnu stránku čítania, pretože v mnohých krajinách sú rozšíreným fenoménom tzv. čitateľské kluby, ktorých členovia sa pravidelne stretávajú a vymieňajú si dojmy a názory na prečítané diela.

3 Detektívny román a psychoterapia

V zmysle východiskového predpokladu psychológie literatúry, že beletristická tvorba predstavuje umelecky stvárnené mnohoúrovňové teoretické modely ľudského myslenia, cítenia alebo správania, poukážeme na záver tejto štúdie na druhy psychoterapie, ktoré podľa nášho názoru najviac odzrkadľujú kompozičné princípy, naratívnu štruktúru, štylistiku a (explicitnú aj latentnú) tematiku detektívnych románov.

S myšlienkovými operáciami charakteristickými pre detektívnu prácu (analýza, syntéza, komparácia, abstrakcia, konkretizácia, generalizácia, dedukcia, indukcia, analógia) súvisí podľa nášho názoru najviac práca terapeutov z oblasti hlbinnej psychológie a psychoterapie. Navyše, za hlavné motivačné (pudové) sily v živote človeka považoval Eros (pudenie k životu) a Thanatos (pudenie k smrti). Eros vedie k sebazáchove a dosahovaniu slasti (libido). Thanatos sa spája s agresivitou a deštrukciou. „Tieto pudy motivujú nielen sociálne (a teda aj antisociálne) správanie jednotlivca, ale aj celospoločenské javy ako sociálny vývin, vojny a revolúcie“ (Heretik, 2004, s. 64). Zdá sa, že podobnými pudovými silami ako sú Eros a Thanatos býva vo svojom asociálnom akte (násilie, vražda) vedený aj páchateľ v detektívnych románoch. Navyše, pokiaľ ide o Thanatos, niektorí psychológovia sa domnievajú, že pri čítaní detektívnych príbehov a trilerov – obzvlášť pri opisných pasážach spojených s násilím a so smrťou (napr. deskripcia znetvoreného tela obete) – dochádza u čitateľov na podvedomej úrovni k (žiaducemu) kontaktu s deštruktívnou silou reprezentovanou niektorým z ich vedome potláčaným aspektom osobnosti, ktorého prejavy sa v priebehu života snažia rôznymi spôsobmi obmedzovať. Ide o obdobný psychický mechanizmus, ktorý je aktivovaný napr. pri pohľade na obete dopravnej nehody alebo pri sledovaní katastroficky koncipovaného televízneho spravodajstva. Latentný strach z vlastnej smrti prežíva človek v zástupnej forme pohľadom na zánik života iných osôb. Tento psychický jav – katarziu – opísal už Aristoteles v antickom Grécku ako predpokladaný účinok intenzívneho dramatického zážitku na psychiku diváka v priebehu recepcie divadelnej tragédie.

Snahám o rekonštrukciu zločinu na mieste činu s cieľom „zistiť pravdu“ (správne diagnostikovať situáciu) a odhaliť zločinca (korigovať konanie) sa zasa najviac podobá práca systémových (resp. systemických) terapeutov. Okrem adjektíva systémový sa v oblasti psychoterapie používa aj termín systemický. Systemický prístup zdôrazňuje „význam jazyka, ktorým je vytváraný symptóm a ktorý je prostriedkom na uchopenie reality (Rieger – Vyhnálková, 1996: 16). Tento prístup predpokladá, že „v interakcii s inými ľuďmi, sa až následne – po pomenovaní reality jazykom – objavuje to, čo vidíme“ (Ibidem). Tento druh psychoterapie významne súvisí s intrapsychickou, ale aj interpersonálnou dynamikou typickou pre detektívne príbehy, pretože systém možno chápať ako skupinu prvkov, ktoré sú medzi sebou v interakcii, a vzorce tejto interakcie vytvárajú stabilný kontext tak pre individuálne, ako pre vzájomné fungovanie. Terapeut, tak ako detektív, sa sústreďuje predovšetkým na interakčné vzorce medzi prvkami systému. V psychoterapii nejde iba o ich detekciu, ale predovšetkým o ich zmenu. Potom má v podstate dve možnosti. Prvou je ostať nestranný a zisťovať interakčné vzorce pomocou kladenia tzv. cirkulárnych otázok. Jednotlivé prvky systému objasňujú (vo podobe domnienok) myslenie a pocity iných prvkov systému, napr. ʻČo si myslíte, že Vaša manželka cíti, keď trávite toľko času v práci?ʼ Druhou možnosťou je tzv. kontrolovaná zaujatosť, to znamená, že terapeut načas vytvorí spojenectvo s niektorým z prvkov systému proti inému prvku (resp. prvkom) systému s cieľom odhaliť vo vyhrotených reakciách zúčastnených osôb existujúce interakčné vzorce (Kratochvíl, 1976, s. 191).

Záver

Ako vyplynulo z predchádzajúceho textu – z poznatkov klinických terapeutov používajúcich biblioterapeutickú metódu, z explanácie vybraných literárno-kompozičných charakteristík detektívnych románov a tiež našich zistení ohľadom ich účinku na čitateľov – primárna funkcia, ktorú tento žáner plní je relaxačná. Prostredníctvom dynamického a enigmatického deja dokáže „detektívka“ efektívne zaujať pozornosť čitateľa a odkloniť ju tak od „terapeuticky nežiaducich“ myšlienkových obsahov alebo emocionálnych stavov.

Neodmysliteľným prínosom použitia biblioterapie je však jej schopnosť rozvíjať u klienta tvorivosť, fantáziu, abstraktné myslenie a komunikačné schopnosti, ale aj posilňovať jeho sebadôveru a rezilienciu (Rutter, 1985, s. 610), pretože vyšetrujúci detektív je spočiatku tiež „bezradný“ a nepozná odpovede na všetky otázky, avšak postupne sa k nim cieľavedomou a sústredenou snahou „prepracuje“. Dôveruje teda svojim schopnostiam, je vytrvalý, dôsledný, všímavý a aktívny pri hľadaní odpovedí.

V tomto zmysle pomáha detektívny román formovať u čitateľa schopnosť logického a kritického myslenia, nabáda ho vyhľadávať súvislosti medzi zdanlivo izolovanými javmi životnej reality. Na úrovni sociálnej interakcie súčasne posilňuje jeho dôveru v hodnoty spoločenského spolužitia, ako sú pravda, spravodlivosť, spolupráca, súcit a porozumenie.

Autor: Pavol Štubňa, Mgr. PhD.
Autor pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V ostatných rokoch je stredobodom jeho vedeckého záujmu prienik literárnych vied a kognitívnej psychológie v podobe interdisciplinárneho smeru nazývaného psychológia literatúry.

Zoznam bibliografických odkazov

AKINOLA, Ajayi Nathaniel. 2014. Bibliotherapy as an alternative approach to childrens´ emotional disorders. In: Creative Education. 2014, ISSN 2151-4771, 2014, vol. 5, n. 4, s. 1281-1285.
ČERVENKOVÁ, Anna. 1999. Co a jak číst se sluchově postiženým dítětem. Praha: Federace rodičů a přátel sluchově postižených, 1999. 80 s. ISBN 80-238-4826-7.
DOYLE, Arthur Conan. 2011. Pes Baskervillský, Údolie hrôzy, Štúdia v červenom. Bratislava: Slovart, 2011. 528 s. ISBN 978-80-5560-2653.
FLOYD, Mark R. ‒ JAMISON, Christie ‒ SCOGIN, Forrest ‒ SMITH, Nancy M. 1997. Three year follow up of bibliotherapy for depression. In: Journal of Consulting and Clinical Psychology. ISSN 1939-2117, 1997, roč. 65 , č. 2, s. 324-327.
HAMAN, Aleš. 1991. Literatura z pohledu čtenářů. Praha: Československý spisovatel, 1991. 169 s. ISBN 80-20202-81-1.
HÁNDLOVÁ, Olga. 2006. Využití biblioterapie v zátěžových situacích. Magisterská práca. Brno: Masarykova univerzita, Filozofická fakulta. 160 s.
HERETIK, Anton. 2004. Forenzná psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné pomáhajúce profesie. 2. prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2004. 376 s. ISBN 8010003417
JARJOURA, Roger G. ‒ KRUMHOLZ, Susan T. 1998. Combining bibliotherapy and positive role modeling as an alternative to incarceration. In: Journal of Offender Rehabilitation. ISSN 1540-8558, 1998, vol. 28, n. 1-2, s. 127-139.
KRATOCHVÍL, Stanislav. 1976. Psychoterapie: směry, metody, výskum. 3. vyd. Praha: Avicenum. 306 s. ISBN 80-7178-609-8.
KŘIVOHLAVÝ, Jaro. 1987. Biblioterapie. In: Československá psychologie. ISSN 0009-062X, 1987, roč. 31, č. 5, s. 472-477.
LEIBOLD, Gerhard. 1995. Mentální anorexie – příčiny, průběh a nové léčebné metody. Praha: Svoboda, 1995. 140 s. ISBN 80-205-0499-0.
LONG, Elizabeth. 2003. Book clubs: women and the uses of reading in everyday life. Chicago, IL: University of Chicago Press, 2003. 280 s. ISBN 978-0-226-49262-9.
LUKAS, Elisabeth. 2001. Auf den Stufen des Lebens. Meine bewegendsten Fallbeispiele aus der Seelenheilkunde nach Viktor E. Frankl. Origalausg. Gütersloh: Quell/Gütersloher Verlaghaus, 2001. 143 s. ISBN 978-3579233815.
McMILLEN, Paula S. – Pehrsson, Dale-Elizabeth. 2004. Bibliotherapy for hospital patients. In: Journal of Hospital Librarianship. ISSN 1532- 3277, 2004, vol. 4, n. 1, s. 73-81.
MINTZ, Laurie B. – BALZER, Alexandra M. – ZHAO, Xinting. – BUSH, Hannah. E. 2012. Bibliotherapy for low sexual desire: evidence for effectiveness. In: Journal of Counseling Psychology. ISSN 1939-2168, 2012, vol. 59, n. 3, s. 471-478.
OATLEY, Keith ‒ MAR, Raymond A. ‒ DJIKIC, Maja. 2009. The psychology of fiction: present and future. In: Jaén, I. ‒ Simon, J. (eds.) The cognition of literature. New Haven, CT: Yale University Press, 2009. [cit. 2017-06-21]. Dostupné na internete:
REMEŠ, Prokop ‒ HALAMOVÁ, Alena. 2004. Nahá žena na střeše: Psychoterapeutické aspekty biblických příběhů. Praha: Portál, 2004. 216 s. ISBN 978-80-90558007.
RIEGER, Zdeněk – VYHNÁLKOVÁ, Hana. 1996. Ostrov rodiny: integrující přístup pro práci s rodinou. Hradec Králové: Konfrontace, 1996. 246 s. ISBN 80-901773-8-7.
RUTTER, Michael. 1985. Resilience in the face of adversity: protective factors and resistance to psychiatric disorder. British Journal of Psychiatry. ISSN 1472-1465, 1985, vol. 147, n. 6 s. 598-611.
ŠTUBŇA, Pavol. 2016. Psychológia literatúry – výzva pre tradičné literárne vedy. In: Jazykovedné, literárne a didaktické kolokvium XXXIV. Bratislava: Z-F Lingua, 2016, s. 73-81. ISBN 978-80-8177-020-3.
ŠTUBŇA, Pavol. 2017. Psychológia literatúry. Bratislava: Univerzita Komenského, 2017. 226 s. ISBN 978-80-223-7317-6.
TROUNSTINE, Jean ‒ WAXLER, Robert. 2005 Finding a voice: the practise of changing lives through literature. Ann Arbor, MI: University of Michigan Press, 2005. 280 s. ISBN 978-0472030408