The search for the meaning of life and the state of flow

Abstrakt: Čo je zmyslom nášho života? Má náš život vôbec nejaký zmysel? Odpoveď na túto otázku hľadali už aj starogrécki filozofi ako Sokrates, Platón, Aristoteles a ďalší. Otázka zmyslu života sa prejavuje aj v kresťanstve a mnohí ho hľadajú počas svojho života. Náš život má zmysel dovtedy, kým máme pred sebou ciele, ktoré chceme dosiahnuť. Život bez cieľov možno len prežívať, zmysluplný život nás však napĺňa a robí nás šťastným. Podľa V. E. Frankla zmysel života môže nájsť každý človek a je skrytý aj v nepriaznivých životných situáciách. Často ho objavujeme práve vďaka nim.
Kľúčové slová: Kríza, Logoterapia, Sebarealizácia, Šťastie, Zmysel života

Abstract: What is the meaning of our life? Does our life have any meaning at all? The answer to this question was already sought by ancient Greek philosophers such as Socrates, Plato, Aristotle and others. The question of the meaning of life is also reflected in Christianity, and many people are searching for it throughout their lives. Our life has meaning as long as we have goals in front of us that we want to achieve. A life without goals can only be experienced, but a meaningful life fills us and makes us happy. According to V. E. Frankl, the meaning of life can be found by every person and is hidden even in unfavorable life situations. We often discover it thanks to them.
Key words: Crisis, Happiness, Logotherapy, Meaning of life, Self-realization

Ilustrácia: vygenerované umelou inteligenciou (2024)

„Prekážky v nás vyburcujú schopnosti, ktoré by za priaznivých okolností zostali utajené.“
Horácius

S otázkou zmyslu života sa zaoberajú ľudia odjakživa. Zmysel života súvisí aj so šťastím. Už aj Aristoteles zistil, že viac než čokoľvek iné ľudia hľadajú šťastie. Čo je šťastie? Aký má život zmysel? -často kladieme tieto otázky.

Platón zmysel života a jeho naplnenie vnímal v zjednotení s ideou Dobra, ktorú považoval za najvyšší ontologický princíp, ktorý sa má snažiť človek poznávať. (Platón 1990)
Aristoteles naplnenie života vidí v dosiahnutí blaženosti, ktorý je podľa neho konečným cieľom existencie a je najvyšším zmyslom života , ktorý sa dosahuje prostredníctvom cnostného života. Aristoteles spravodlivosť považoval za najdokonalejšiu cnosť. Cnosť pritom chápal ako duševnú zdatnosť. Podľa Aristotela, jednotlivec je šťastný ak má dostatok materiálnych predpokladov na vedenie života oslobodeného od útrap a chudoby. Aristoteles podnecoval jednotlivcov zabezpečovať si materiálne statky morálne a deliť sa o ne s priateľmi a inými ľuďmi. (Hetteš, 2015) Sv. Augustín a Tomáš Akvinský vnímali naplnenie života človeka zmyslom v jeho vzťahu k Bohu. Názory na zmysel života sa z pohľadu filozofov často zmenili.

Csíkszentmihályi (1990) zistil, že šťastie nie je niečo čo človeka stretne. Nie je to výsledok šťastnej náhody alebo toho, že človeku zrovna padne dobrý los. Nie je to niečo čo sa dá kúpiť za peniaze. Nezávisí to od vonkajších okolnostiach, ale skôr na tom, ako si ich sami vyložíme. V skutočnosti šťastie je stav, na ktorý musíme byť pripravený, musíme ho pestovať a každý človek si ho musí súkromne hájiť. Ľudia, ktorí sa naučia ovládať svoje vnútorné pôžitky, budú schopní určovať kvalitu svojho života, a to sa najviac blíži k tomu, čo môžeme nazvať šťastím. Ale nemôžeme nájsť šťastie tak, že ho budeme vedome vyhľadávať. To, ako vnímame svoje životy, je výsledkom mnohých síl, ktoré pôsobia na naše prežívanie, a každá z nich má vplyv na to, či sa cítime dobre alebo zle.

Stav flow (plynutie) možno vysvetliť ako stav mysle, kde sa začínajú diať zázraky. Znamením flow je pocit spontánnej radosti a nadšenia, je to duševný stav plného sústredenia a vnútornej motivácie. Podľa Csíkszentmihályi (2021) mnohým ľuďom zničia životy tragické udalosti a mnohí sú vystavení rôznym stresovým situáciám, ale ani vážne katastrofy nezničia bezpodmienečne šťastie. O tom, či človek následkom nešťastnej situácii sa bude cítiť zle, alebo je schopný nájsť aj v nešťastí to dobré, rozhoduje on sám, na základe toho, ako bude reagovať na stres.

Šťastie možno na prvý pohľad súvisí s materiálnymi statkami, keď však začneme hlbšie skúmať pôvod šťastia, zistíme, že aj ľudia, ktorí nemajú materiálne statky prežívajú pocit šťastia, a aj opačne, ľudia, ktorí majú úplne všetko, napriek tomu nie sú šťastní. Už na základe tohto zistenia možno vyvodzovať určitý záver, že šťastie nespočíva v tom, kto aké materiálne statky vlastní. Šťastie možno charakterizovať, ako stav mysle, ktorý nezávisí od vonkajších vplyvov, ale predovšetkým od nášho vnútorného nastavenia. Šťastie však súvisí aj so zmyslom života. Iba človek, ktorý dokáže nájsť zmysel života môže byť skutočne šťastný. Bezmyseľný život človek iba prežíva. Dokonca máme za to, že šťastie nemožno spájať ani so zdravím, ako niektorí autori uvádzajú. Zmysel života autorka vníma ako hnaciu silu, ktorá dáva zmysel žiť aj napriek rôznym prekážkam, ktoré v živote nastanú. Alebo práve vďaka nim?

V priebehu života človek prechádza rôznymi fázami. Súčasťou života každého človeka sú nielen chvíle pohody a šťastia, ale prichádzajú tiež nepriaznivé situácie, ako napríklad vážnejšie choroby, úrazy, smrť, povodne, zemetrasenie, požiare. Dodnes na rôznych miestach sveta sa odohrávajú lokálne konflikty, v ktorých bojujú nielen profesionáli proti profesionálom, ale ľudia útočia aj na svojich susedov. Tí, ktorí sa odlišujú vzhľadom, jazykom, kultúrou, majetkom sú prepadaní, vyhnaní, ba až zabíjaní. Táto ľudská nepoučiteľnosť však má jeden pozitívny moment. Ukazuje sa, že tí, ktorí sú prenasledovaní osudom a prežijú utrpenie, môžu za určitých podmienok z ťažkých zážitkov vyjsť posilnení, zmenení k lepšiemu. Závažná životná udalosť môže paradoxne naštartovať pozitívne zmeny, priviesť človeka na novú cestu životom. Prejavuje sa to aj v prísloví „Čo škodí, to učí“ alebo „Všetko zlé je na niečo dobré.“ V dnešnej dobe sa používa tiež výrok filozofa F. Nietzscheho: „Čo ma nezabije, to ma posilní.“ Hľadanie pozitívnych dôsledkov v negatívnych životných udalostiach nie je v histórii ľudstva ničím zásadne novým. (Mareš, 2012).

Aj človek, ktorý prechádza ťažkou životnou situáciou má na výber, aký postoj zaujme ku konkrétnej situácii. Profesor Fausto Massimini skúmal prevažne mladých ťažko postihnutých ľudí, ktorým sa osud zmenil následkom choroby alebo úrazu a zistil, že viacerí z nich prekvapivo dobre sa prispôsobili ku kríze. Podľa ich vlastných slov, ich život sa stal lepším. Ich život bol výnimočný v odhodlaní, na základe čoho sústredením ich duchovnej energie zvíťazili nad ťažkosťami. Naučili sa, aby aj základné, jednoduché činnosti, ako obliekanie, možnosti posunu v rámci bytu, šoférovanie auta a podobne sa stali zdrojom ich šťastia (pocitu flow). Väčšinou si vytýčili nové ciele, niektorí po nehode sa prihlásili na vysokú školu, iní zas svoju hlavnú úlohu vidia v tom, že pomáhajú iným prekonať pocit beznádeje. Viacerí otvorene hovorili o tom, že ich život je zmysluplnejší a hodnotnejší, než bol predtým. Naučiť sa znovu žiť bol sám o sebe dôvod k radosti a hrdosti, a tak boli schopní transformovať tragickú nehodu tak, že zdroj entropie sa stal príležitosťou na nájdenie vnútorného poriadku.

Veľká katastrofa, ktorá zmarí ústredný cieľ nášho života, buď zničí naše ja, alebo nám poskytne nový, jasnejší a naliehavejší cieľ: zvíťaziť nad svojou porážkou. Ak si zvolíme tú druhú cestu, životná tragédia nemusí znamenať nutne zhoršenie kvality nášho života, práve naopak. Schopnosť vyrovnať sa s nešťastím a získať z toho niečo dobré je veľmi vzácny dar. O tých, ktorí to majú, sa hovorí ako o „ľuďoch, ktorí prežili“ hovorí sa o nich, že majú „guráž“. Nech sa im hovorí akokoľvek, všeobecne sú považovaní za výnimočných ľudí, ktorí prekonali veľké ťažkosti a prekážky, ktoré by väčšinu ľudí zlomili. Keď požiadame ľudí, aby pomenovali tých, ktorých najviac obdivujú, a aby vysvetlili prečo, tak najčastejšie je to odvaha a schopnosť prekonať prekážky. Prečo niektorých ľudí stres oslabuje, zatiaľ čo iným dáva silu? Odpoveď je jednoduchá: tí, ktorí vedia ako transformovať beznádejné situácie do novej aktivity vedúci k zážitku plynutia (zážitku flow), ktorú dokážu ovládať, budú schopní radovať sa zo svojho života, a vyjdú z ťažkej životnej skúšky silnejší. (Csíkszentmihályi, 1990).

Kvalitatívny výskum, uskutočnený autorkou tiež potvrdil, že zdravotne postihnutí ľudia aj napriek ťažkému telesnému postihnutiu dokázali s pozitívnymi myšlienkami zmeniť svoj postoj k životu. Podľa ich názoru kríza môže prinášať aj pozitívnu zmenu a pomôže k sebarealizácii. Napriek ťažkému postihnutiu dokázali nájsť zmysel života, najmä vo vzťahoch ale aj v pomoci iným. (Szegfüová, 2019). Náš výskum tiež potvrdil, že prístup k životu záleží od našich vnútorných schopností a od nášho postoja, kríza môže posilniť človeka vnútorne, keď je človek schopný porozumieť svojej situácii. Náš pohľad na danú situáciu vždy záleží od našej vnútornej schopnosti vnímať veci pozitívne.

Každá negatívna životná situácia má dve strany mince, na jednej strane ťažkú životnú situáciu môžeme vnímať ako obrovskú prekážku, ako niečo zlé, čo sa nám prihodilo, ale druhý pohľad, ten pozitívny dokáže aj z ťažkej životnej situácie vyťažiť maximum a nájsť v ňom niečo pozitívne, inšpirujúce, čo môže dávať životu ešte väčší zmysel. Nie nadarmo sa v Číne hovorí, že kríza je šancou na zmenu. Každá kríza, ktorú človek prežíva totiž môže byť aj výzvou - výzvou k zmene k lepšiemu.

Ilustrácia: vygenerované umelou inteligenciou (2024)

Kríza ako výzva

„Čínske príslovie hovorí, že kríza je časom nebezpečenstva, ako aj časom príležitosti. S krízou sa všeobecne spája predstava veľkých ťažkostí, neúspechu, úpadku či stavu „na dne.“ Na druhej strane však kríza môže predstavovať vrcholné obdobie, v ktorom sa odohrávajú najväčšie veci.“ (Bučko, 2009, s. 231).

S touto myšlienkou sa plne stotožňujeme, nakoľko sme presvedčení o tom, že práve v čase krízy môžu nastať v živote človeka najväčšie zmeny. Vtedy totiž je človek stavaný pred situáciu, ktorú nejakým spôsobom musí riešiť. To, že ako rozhodne, záleží výlučne od toho, či danú situáciu prijme ako fakt, ktorú nemožno zmeniť alebo snaží z toho vyťažiť maximum a napriek kríze sa bude snažiť ďalej sa rozvíjať.

Aj kríza môže byť cestou na sebarealizáciu, môže ponúknuť také skryté schopnosti, o ktorých sme ani nevedeli, alebo sme nemali čas sa s tým zaoberať. Kríza môže byť zároveň aj skúškou. Človek krízu väčšinou vníma ako niečo negatívne, ale zároveň je nútený hľadať riešenie na daný problém, kríza nás aj učí. Na mnohé veci následne človek pozerá z iného uhľa pohľadu.

Extrémne situácie dokážu pomáhať človeku získať aj vnútornú zrelosť. Človek, ktorý utrpením dozrieva k sebe, dozrieva do pravdy. Podľa Frankla (2007) ak človek trpí nejakou chorobou, neskončí, existenciálne môže sa dostať na vyšší stupeň, teda vnútorne rásť. Utrpenie je výkon a rast, ale aj dozrievanie. Človek, ktorý vyrastá nad seba, dozrieva k sebe samému. Dozrievanie spočíva v tom, že človek získava vnútornú slobodu – napriek vonkajšej závislosti. Človek je slobodný v tom, že môže zaujať hodnotový postoj voči okolnostiam a podmienkam, skutočnému utrpeniu. Je to sloboda za všetkých podmienok, ktorá nepozná žiadne podmienky.

Ťažké životné situácie sú prirodzenou súčasťou života každého človeka. Všeobecné povedomie o psychickej odolnosti je slabé, pričom práve psychická odolnosť je predpokladom úspechu. Záťaž je rozpor medzi požiadavkami a nárokmi vonkajšieho prostredia a pripravenosťou jednotlivca vyrovnať sa s nimi. Rozlišujeme fyzickú a psychickú záťaž. Na zvyšovanie psychickej odolnosti je potrebné dôverovať sebe aj iným ľuďom, veriť svojím schopnostiam, vedieť prijať minulosť, nepríjemnosti zhodnotiť ako zdroje cennej skúsenosti, budúcnosť chápať ako zdroj otvorených možností a radostného očakávania toho najlepšieho, orientovať sa na kladné vyústenie možných prekážok, rozhodovať sa autonómne. Je tiež dôležité vytyčovať si také ciele, ktoré sú reálne a možno ich dosiahnuť vlastnými silami, dávať svojmu životu zmysel, pochopiť a zvládnuť o čo v daných situáciách ide a aký majú zmysel. (Prevendárová a kol., 2017).

Sebarealizácia cez krízu a zmysel života

Osobnosť človeka záleží od viacerých faktorov, s ktorými sa v živote stretáva. Osobnosť človeka sformulujú životné situácie, udalosti ale aj každodenné maličkosti, stretnutia s inými ľuďmi ako aj to, do akej mieri prijme ich názory, postoje.

Vybudovanie dokonalej osobnosti je celoživotnou úlohou. Vznik pravého Ja nie je žiadnym módnym experimentom, ale najvyššou úlohou, ktorú si človek môže určiť. Iba ten, kto dokáže povedať áno svojmu vnútornému určeniu, a žiada o uplatnenie, sa stáva osobnosťou. Sebapoznanie a sebauskutočnenie je nevyhnutným predpokladom pre prevzatie vyššieho záväzku, ktorým je realizácia zmyslu individuálneho života v najvyššom možnom rozsahu a v tej najlepšej podobe. (Jacobi, 2013)

Životná strata môže viesť k rastu, k expanzii vo vývoji osobnosti, ale tiež k regresu. Všetko závisí od toho, či jedinec dokáže krízu vyvolanú stratou zvládnuť. Strata bez pochýb je univerzálnou ľudskou skúsenosťou – každý z nás niekedy zažil stratu niečoho alebo niekoho. Každá kríza zahrňuje 3 aspekty: stratu, voľbu a zmenu. Môžeme to vysvetliť na príklade, ak jednotlivec utrpel nejakú významnú stratu (napr. strata zamestnania, strata zdravia, nedostaví sa niečo očakávané, dochádza k potratu, narodí sa postihnuté dieťa), v dôsledku tejto straty dochádza k zmene v jeho živote (napr. zmena rodinného, pracovného, zdravotného stavu), ale tiež dochádza k zmene v jeho živote a musí sa rozhodnúť, ako a čo bude robiť. (Špatenková a kol., 2017)

Kríza často skrýva v sebe skryté možnosti napredovania. Práve kríza môže byť dôvodom na pozitívne zmeny v našom živote. Je iba uhol pohľadu, ako sa pozeráme na krízu, či ako na stratu, alebo ako na zisk. Pri krízových situáciách niečo stratíme, aj preto hovoríme o kríze, ale súčasne niečo aj získame. Možno práve prostredníctvom krízy nám chce Boh ukázať inú cestu, cez ktorú aj keď prvotne vyzerá, že je nespravodlivá, ťažká a náročná situácia, následne časom môžeme pochopiť, že bez krízy by sme nemohli uskutočniť veci, prostredníctvom ktorých sa zmení náš život a to aj k lepšiemu. Pri každej kríze, či je to ťažká choroba, alebo niečo iné, dostávame príležitosť nájsť zmysel života, ktorý sa skrýva v utrpení. Táto nová cesta nám ukáže iný smer, zmení naše pôvodné plány, a pomôže uskutočniť naše tajné a skryté túžby. (Szegfüová, 2019)

Podľa Csíkszentmihályiho (1990), materiálne podmienky sú až druhotné a ovplyvňujú nás až nepriamo cez prežívanie. Stav plynutia a radosť naproti tomu zlepšujú kvalitu života priamo. Zdravie, peniaze, a iné materiálne výhody môžu, ale nemusia náš život zlepšiť. Pokiaľ sa človek nenaučil ovládať psychickú energiu, je možné, že také výhody vôbec nedokáže využiť. A naopak mnohí, ktorí sa ocitli vo veľkých ťažkostiach, nielen prežili, ale tiež sa naučili mať skutočnú radosť zo života. Ako je možné, že ľudia sú schopní dosiahnuť harmóniu mysli a celistvosť ich osobnosti rastie aj keď sa im stanú tie najhoršie veci, aké si vieme predstaviť? Človek, ktorý dokáže nájsť v živote zážitok flow, teda plynutie, je schopný mať radosť dokonca aj zo situácií, ktoré sa zdajú úplne beznádejné.

Zmysel života v humanistickej a existenciálnej teórii

Humanistická a existenciálna teória patria medzi teórie orientované na človeka. Sú to nedirektívne teórie Humanistický prístup je o seba objavení a dosiahnutí plného potenciálu ľudskej bytosti, nesústreďuje sa na problémy, ale skôr na jednotlivca. Jedným z predstaviteľov humanistickej teórie a zakladateľom prístupu orientovaného na človeka je Carl R. Rogers, ktorý ľudí vníma ako jedinečné ľudské bytosti, ktoré si zaslúžia rešpekt a porozumenie.

Prístup orientovaný na človeka vychádza z presvedčenia, že klienti majú v sebe bohaté zdroje pre rozvoj. Rogers zistil, že ak sa v medziľudskom vzťahu naplnia tri podmienky – kongruencia, empatia a akceptovanie – u jedného účastníka, potom v tom druhom sa začne niečo meniť alebo rásť. Humanistický prístup je o seba objavení a dosiahnutí plného potenciálu ako ľudskej bytosti. (Mátel, Schavel, Grey, 2015)

Existenciálna teória sa zameriava na hodnotu ľudského života a kladie otázky o zmyslu života, človeka vníma ako autonómnu osobnosť. Prebieha vzájomné pôsobenie prostredia na človeka a človeka na prostredie. Existenciálna terapia sa snaží nájsť ľuďom zmysel ich života. Človek má slobodnú vôľu a sám môže určovať svoju budúcnosť, teda má možnosť voľby. Cieľom existenciálnej teórie je umožniť ľudom rásť, zameriava sa na neistoty a strach z neznámeho, ktoré považuje za základnú súčasť života. Základom existenciálneho prístupu je myšlienka, že každý z nás má osobnú zodpovednosť za svoj vlastný život. Snaží sa nájsť odpovede na každodenné ťažkosti. Je podobný humanistickému prístupu, lebo je orientovaný na človeka a na jeho schopnosti. Do skupiny existenciálnych terapií patrí aj logoterapia, ktorej zakladateľom je V. E. Frankl.

V. E. Frankl a hľadanie zmyslu

Najvýznamnejším predstaviteľom koncepcie zmyslu života a zakladateľom logoterapie je V. E. Frankl. V. E. Frankl bol viedenský neurológ a psychiater, ktorý prežil hrôzy koncentračného tábora. Zistil, že človek má slobodnú vôľu, ktorou môže hľadať zmysel života. Podľa Frankla žiadna ťažká životná situácia alebo utrpenie nemôže človeka zničiť tak, aby úplne stratil zmysel svojho života.

Pre každého človeka a pre každý okamih je zmysel života iný, preto nemožno definovať zmysel života všeobecne. (Frankl, 2011). Aj keď teda zmysel života je v priebehu života u jednotlivých ľudí rôzny, znamená to, že zmysel existuje. Každá životná situácia má zmysel, aj tie najťažšie a najtragickejšie. Frankl tvrdí, že bez utrpenia, ktoré prežíval v koncentračnom tábore by jeho rast nebol možný. Je toho názoru, že život má zmysel aj napriek utrpeniu.

Logoterapia je aj psychoterapeutický smer, ktorý predpokladá, že vôľa objaviť a naplniť zmysel vlastného života je hlavnou motivujúcou silou u každého človeka.“ (Mátel, Schavel, Grey, 2015) Význam tejto teórie v sociálnej práci spočíva v tom, že človeka vníma v celosti, ako fyzickú, psychickú, duchovnú bytosť. Pri logoterapii terapeut snaží mobilizovať klienta a motivuje ho pri zmene myslenia.

Logoterapia stojí na troch vzájomne súvisiacich pilieroch. Prvým je sloboda vôle, druhým je vôľa k zmyslu a tretím je zmysel života. Sloboda vôle znamená, že osud človeka nie je predurčený a človek má slobodu aktívne niečo konať, no v situácii keď ho okolnosti veľmi obmedzujú napríklad väzenie v koncentračnom tábore, má slobodu zaujať k situácii postoj, ktorý si sám vyberie. Môže si zúfať, rezignovať, no môže sa snažiť prežiť z lásky k svojim blízkym, môže sa snažiť znížiť utrpenie spoluväzňov. So slobodou ide ruka v ruke aj zodpovednosť za konkrétne rozhodnutie, človek je teda tvorcom vlastného životného naplnenia. (Mátel, Schavel, Grey, 2015)

Sloboda vôle teda znamená, že človek môže sám rozhodnúť ako sa postaví k danej situácii, pričom obmedzujúce situácie môžu byť rôzne. Frankl za takú situáciu poukázal na väznenie v koncentračnom tábore, keďže vychádzal z vlastnej situácie, obmedzujúce okolnosti však môžu byť rôzne, v súčasnosti takou situáciou by sme mohli spomenúť situáciu väzňov, ale medzi obmedzujúce okolnosti môže patriť aj situácia, keď človek napríklad z dôvodu choroby má obmedzené pohybové schopnosti. Aj v takomto prípade, a vlastne za každých okolností však človek má možnosť zaujať k danej situácii nejaký postoj, a či to napriek nepriaznivým okolnostiam to bude negatívny alebo pozitívny postoj závisí výlučne od konkrétneho človeka a od jeho myšlienok. Motivácia pritom môže byť rôzna, podľa individuálnej situácie, tak ako to môže byť snaha prežiť z lásky k blízkym, môžu to byť rôzne iné ciele a motivácie, ktoré slúžia ako hnací motor k prežitiu a k zaujatiu pozitívnych postojov aj napriek všetkému.

Vôľa k zmyslu znamená, že každý človek má v sebe túžbu po zmyslu života, a že ho chce spoznať. Táto motivácia však môže byť dočasne potlačená vtedy, keď sa človek orientuje na uspokojovanie svojich pudov, túžby po moci a keď človek v tom nenájde uspokojenie, vôľa k zmyslu sa dostáva na povrch.

Zmysel života – logoterapia vychádza z toho, že život má zmysel za každých okolností. Podľa Frankla aj zdanlivo negatívne situácie v ľudskom živote, spojené s utrpením, vinou, stratou alebo smrťou, môžu byť pretvarované na niečo pozitívne. Ten zmysel znamená obrátenie pozornosti od seba k iným ľuďom alebo niečomu, čo človeka presahuje. (Mátel, Schavel, Grey, 2015)

Podľa Frankla keď u človeka neexistuje vôľa k zmyslu, tak život iba prežíva. Keď je vôľa k zmyslu nenaplnená, tak takýto človek pociťuje nezmyselnosť svojho života, v ničom nenájde potešenie ani hodnotu života, stráca motiváciu, cíti prázdnotu, čo Frankl nazýval ako existenciálne vákuum. Frankl bol presvedčený, že materiálne veci a moc nedokážu naplniť psychické potreby človeka a urobiť ho šťastným. Zmysel života každý musí nájsť sám.

Aj v ťažkých situáciách je možné nájsť zmysel života, a niekedy práve prekážky nás nútia alebo inšpirujú k životnej zmene, čo v konečnom dôsledku môže znamenať aj pozitívnu zmenu. Podľa pyramídy potrieb A. Maslowa k tomu, aby došlo k sebarealizácii, potrebuje človek napĺňať najprv základné fyziologické potreby, potrebuje mať istotu a bezpečnosť, vzťahy, lásku, spolupatričnosť, potrebu uznania, sebaúctu. Až keď má človek naplnené tieto potreby, môže dôjsť k sebarealizácii. K napĺňaniu vyšších potrieb teda môže dôjsť až potom, ak sú uspokojené nižšie potreby. (Szegfüová, 2019)

Frankl (2016) tvrdí, že zmysel je životný cieľ. Jednotlivec potrebuje pevný bod v budúcnosti, ktorý utvára jeho prítomnosť. Bez pevného bodu v budúcnosti má človek pocit prázdnoty a bezzmyselnosti bytia, a nemôže vôbec existovať. Dlhodobým životným cieľom je osobné povolanie, predmetom je zmysel spojený s pocitom „žiť pre niečo alebo pre niekoho“. Zmysel je niečo konkrétny, jedinečný a neopakovateľný, a treba ho u každého odhaliť. Zmysel treba hľadať, a nájsť ho možno v tom, čo môže byť v budúcnosti. Utrpenie má zmysel rastu, pomocou ktorého môžeme vnútorne existenciálne dozrievať a zároveň ho môžeme ešte účinnejšie integrovať do kontextu spôsobu realizácie a objavovania zmysluplnosti v našom živote. Človek nemôže stratiť svoju dôstojnosť pre chorobu, utrpenie či bolesť a to potvrdzuje aj V. E. Frankl. (Ondrášik In Dancák, Šoltés, 2017)

Šmidová (2012) je toho názoru, že ľudskej bytosti patrí tak šťastie, ako aj utrpenie, ktoré jej môže niečo naučiť. Keď trpíme, prežívame krízu, cítime často krivdu, až časom si uvedomíme, že utrpenie vždy má nejaký účel. Práve vtedy sa človek najviac vyvíja. Kríza núti človeka niečo zmeniť, práve vtedy sa človek zmobilizuje, často vtedy zamýšľa nad svojim životom, lebo kým bol šťastný, netrpel, nebol nútený hlbšie sa zaoberať so svojím životom. Prostredníctvom krízy môžeme nájsť potenciál na osobný rast. Prekonávanie ťažkostí si žiada veľa síl, ktorá je zároveň novou energiou, ktorá formuje človeka a mení ho v inú, hodnotnejšiu osobnosť.

ZÁVER

V príspevku sme sa zaoberali so zmyslom života, pričom sme vychádzali najmä z prístupu V.E. Frankla, ktorý zmysel vidí aj v ťažkých životných situáciách, akým je utrpenie. Je toho názoru, že človek ktorý prechádza ťažkou životnou situáciou, môže nájsť motiváciu a vytýčiť si vždy nové ciele, ktoré pomáhajú k rastu a sebarealizácii.

Sme toho názoru, že aj keď človek sa dostáva do situácie, ktorú možno nazvať krízou, dokáže zaktivizovať svoje vnútorné sily, ktoré mu pomáhajú zmeniť postoj k danej situácii, a aj za nepriaznivých okolností, alebo možno práve vďaka nim je schopný dosiahnuť vyšší stupeň zrelosti, prekročiť seba samého a nájsť zmysel života.

Autorka: PhDr. Bc. Mária Szegfüová
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave – doktorandka.
Univerzita Komenského – právnická fakulta, Bratislava.
Autorka pôsobí ako sociálna pracovníčka, lektorka, supervízorka. Svoju vedeckú a odbornú činnosť venuje témam ľudských práv, spravodlivosti, verejnej správe, sociálnej politiky. Dlhodobo poukazuje na problémy integrácie a aplikácii Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.

Zoznam bibliografických odkazov

BUČKO, L. 2009. Misijná a charitatívna činnosť. Bratislava: VŠZSP sv. Alžbety, 248 s. ISBN 978-80-89271-37-5.

CSÍKSZENTMIHÁLYI, M. 1990. O štěstí a smyslu života. Môžeme ovládať své prožitky a ovliňovat jejich kvalitu? Praha: Nakladatelství Lidové noviny. 399 s. ISBN 80-7106-139-5.

CSÍKSZENTMIHÁLYI, M. 2021. Flow Az áramlat. Budapest: Akadémia kiadó. 371 s. ISBN 978 963 05 8833 1.

DANCÁK, P. – ŠOLTÉS, R. 2017. Disputationes quodlibetales XX. Dôstojnosť človeka a jeho budúcnosť. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, 314 s. ISBN 978-80-555- 1775-9.

HETTEŠ, M. 2015. Ľudské práva a sociálna ochrana. Bratislava: Vysoká škola zdravotníctva
a sociálnej práce sv. Alžbety, 2015. 242 s. ISBN 978-80-8132-128-3.

JACOBI, J. 2013. Psychologie C.G. Junga. Praha: Portál, 216 s. ISBN 978-80-262-0353-7.

FRANKL, V. E. 2007. Trpiaci človek. 2007. Bratislava: LÚČ, vydavateľské družstvo, 158 s.
ISBN 978-80-7114-638-4.

FRANKL, V. E. 2011. Hľadanie zmyslu života. Bratislava: Eastone books, 2011. 131 s. ISBN978-80-8109-159-9

FRANKL, V. E. 2016. Utrpení z nesmyslnosti života. Psychoterapia pro dnešní dobu. Praha:
Portál, s.r.o., 128 s. ISBN 978-80-262-1038-2.

MÁTEL, A. – SCHAVEL, M. – GREY, E. 2015. Teória a metódy sociálnej práce I. 3. dopl.
vyd. Bratislava: Spoločnosť pre rozvoj sociálnej práce. 2015. 420 s. ISBN 978-80-971445-6-2.

MAREŠ, J. 2012. Posttraumatický rozvoj človeka. Praha: Grada Publishing, a. s., 200 s. ISBN
978-80-247-3007-3.

PLATÓN, 1990. Dialógy. Bratislava: Tatran. 920 s. ISBN 80-22-01-26.

PREVENDÁROVÁ, J. a kol. 2017. Nové výzvy v psychológii. Siluvky: Nakladatelství Palma,
240 s. ISBN 978-80-904620-0-7.

SZEGFÜOVÁ, M. 2019. Kríza ako výzva – vyrovnanie sa s ťažkou životnou situáciou. rigorózna práca. Bratislava: VŠZSP sv. Alžbety, 91 s.

ŠMIDOVÁ, M. 2012. Sociálna práca s osobami so zdravotným postihnutím. Trnava:
Vydavateľstvo Dobrá kniha, 2012. 221 s. ISBN 978-80-9141-769-9.

ŠPATENKOVÁ, N. a kol. 2017. Krize a krizové intervence. Praha: Grada Publishing a.s., 288 s. ISBN 978-80-247-5327-0.