Integrita človeka a život

Naša súčasnosť je známa životným kontextom ľudí, ktorý možno nazvať „globalizovaná sociálna psychika.“ Ľudia žijú svoj život v prostredí sofistikovaného sieťovania a neprebernej ponuky spôsobov materiálnej spotreby, zábavy, sociálnej komunikácie i sociálnych vzťahov, ktoré sú mohutne nasmerované na obyvateľstvo hlavne ekonomicky rozvinutejších krajín. A týmto obyvateľstvom sú aj ochotne prijímané. Obrazne povedané, dnešní ľudia v ekonomicky vyspelých štátoch majú permanentný pocit duchovného hladu, pocit duševného (psychického) hladu, pocit telesného hladu.

Čím sa vyznačuje dnešná doba „hladného ducha“? Fakticky, všetkého materiálneho a často kvázi či naozaj duchovného a duševného je veľa, a ľudia napriek tomu prežívajú nedostatok naplnenia potrieb svojho vlastného ducha a vlastnej duše i vlastného tela. Avšak pravdou je, že ľudia majú mať právo a rovnako tak aj reálnu možnosť:

• Rozvíjať a chrániť svoju duchovnosť, lebo neprežijú bez tejto energie viery a zmyslu života, čiže bez svojej duchovnej sily.
• Rozvíjať a chrániť svoju duševnosť, lebo neprežijú bez tejto energie myslenia, emócií, citov, hodnôt , postojov a činov, čiže bez svojej duševnej sily.
• Rozvíjať a chrániť svoju telesnosť, lebo neprežijú bez tejto životnej energie, zdravia, čiže bez svojej telesnej sily.

Názor o spojitosti ducha, duše a tela človeka podoprieme tvrdením Longchenpa, tibetského učiteľa 14.storočia, ktorý popísal tri aspekty nepoškvrnenej alebo bezchybnej existencie človeka takto: (In: D. Boadella, 1996, s.10, 11)

• „Nedeliteľnosť. Čo znamená psychickú integritu človeka a jeho integráciu v prostredí.
• Radosť. Čo znamená fundamentálnu skúsenosť s vlastnou psychickou integritou.
• Vyžarovanie. Čo znamená radosť z bytia, čiže zo zjednotenia duchovnej, duševnej a telesnej sily, čo sa prejavuje žiariacim pôvabom.“

V tom prípade, ak sú tieto tri primárne kvality nepoškvrnenej - bezchybnej existencie človeka od seba „odtrhnuté“, tak sa „otáčajú“ (resp. zvrátia sa). Následkom „otočenie sa radosti“ je zníženie bioenergetickej hladiny človeka, opanovanie pudmi, nespokojnosť, účelové zmýšľanie a konanie. Následkom „otočenia sa vyžarovania“ je zvýšená činnosť srdca, zosilňuje sa podráždenie a odpor, zvýrazňuje sa odklon od pozitívnych postojov k životu, vnáša sa zmätok do života a narušenie pokoja človeka. Následkom „otočenia sa nedeliteľnosti“ je bezduchosť, depresívna, malátna, lenivá a ťažko pochopiteľná duša človeka“ (tzn. psychika človeka - jeho myslenie, prežívanie, konanie).

Podľa H. Guentera ( In: D. Boadella, 1996, s. 11):

• „Neroztrhnutý“ životný proces (integrita) vedie k vyšším formám psychiky človeka, k optimálnym stavom životných hodnôt, k psychickej otvorenosti človeka. Nedeliteľnosť človeka (integrita) podporuje bytie a žitie človeka.
• “ Roztrhnutý“ životný proces vedie k psychickej uzavretosti človeka, ktorý stráca psychickú pružnosť a energiu, stáva sa skostnateným, stráca životnú energiu, chorľavie až hynie. Strata integrity človeka je entropická.

Pristavme sa pri vážnom tvrdení, že „strata integrity človeka je entropická.“ Pýtame sa, čo to znamená pre ľudí? Existencia človeka spočíva v princípe integrácie. Narušenie integrácie, čiže prísneho usporiadania psychiky, komunikácie a vzťahov človeka, je aktom rozštiepenia sa (dezintegrácie). Ak sa človek psychicky neintegruje, stráca svoju celistvosť (stáva sa rozštiepeným) a nemôže dobre fungovať, resp. nemôže fungovať vôbec. Človeka vnímame, chápeme, rešpektujeme ako holistickú (celkovostnú) bytosť. Integrita človeka je kľúčom k zdravému žitiu - dezintegrita je kľúčom k zániku človeka. Akékoľvek bytie musí v určitom tvare a v určitej kvalite danej existencie “držať pokope“. Narušená integrita človeka sa prejaví ako duchovný, duševný a telesný disharmonický a patologický stav. U dezintegrovaného človeka “nielen radosť je oslabená, ale aj vyžarovanie sa stráca. Oči prestávajú žiariť a koža je ako cesto. Celkovo chýba život.“ (In: D. Boadella, 1996, s.11.)

Vychádzame z presvedčenia, že „hladný duch“ dnešnej doby, ktorý sa podieľa na chudobe ducha, duše i chudobe sociálnej a materiálnej, je spätý s narušenou osobnou integritou a sociálnou integritou ľudí.

Sociálna edukácia vychovávaním, vzdelávaním, poradenstvom má potenciál k tomu, aby sa zabránilo „otočeniu sa“ ľudí od vlastnej podstaty, ktorá dovedna spočíva v nedeliteľnosti, v radosti, vo vyžarovaní osoby. Pretože je to základ pre dobrý život. Súčasné žitie ľudí sa javí v mnohom ako vychýlenie sa od vlastnej podstaty a tým aj od dobrého života. Sociálna edukácia je pomocou, ktorá podporuje spôsobilosť ľudí k žitiu a zodpovednosť za vlastný život.

Duchovná kríza

Dôsledkom duchovnej krízy v spoločnosti je zásah do spoločenského vedomia a následne aj do individuálneho vedomia. Vo vedomí sa ľahšie udomácňujú entropické myšlienky, ktorých následkom je ničivé konanie. V živote spoločnosti hrá dôležitú rolu účinná sociálna etika. Iba tak je možno očakávať, že sa neetické rozhodnutia a konanie jednotlivcov a skupín nebude považovať za normálnym prejav. A naopak, že sa etické konanie bude považovať za nenormálny prejav. Nemá sa to diať v súčasnej epoche ľudstva, kedy „veda vstúpila do „ľudského veku“, keď všetka sila vedeckého poznania bude smerovať k človeku ako svojmu hlavnému objektu. To si však vyžaduje rozumu a humanite zodpovedajúce sociálne podmienky, z ktorých vyrastie nový étos vedy“ (I. Frolov, 1987, s. 74) a sami podotýkame, že vyrastie nie iba étos vedy, ale aj étos sociálneho správania sa a konania ľudí.

Spomenutý autor ďalej konštatuje „v tomto štádiu si človek možno uvedomí svoju jedinečnosť, rozumnosť a humánnosť, ale my dnes nevieme posúdiť, aké dôsledky z toho vyplynú.“ Humanistický prístup predpokladá (s.73) „nové vedecké a filozofické ponímanie zmyslu ľudského života a zároveň celostný, morálny a sociálny pokrok ľudstva dnes aj v budúcnosti. Na tejto ceste bude musieť človek akiste ešte mnohé zmeniť a prekonať.“

Prevencia disharmonických a patologických stavov žitia ľudí

Vyjadrenia I. Frolova nás vedú k otázke: Čo sa raz život ľudí opýta? Možno sa život opýta nasledovné:

• Ako sme sa podieľali na tvorbe žitia na Zemi?
• Prečo a ako sme ubližovali sebe a druhým?
• Čo sme odovzdali zo svojho talentu životu na Zemi?
• Čo sme dali zo svojej duše druhým ľuďom a životu na Zemi?
• Ako sme sa naučili nepodliehať degradácii života ľudí a čeliť manipuláciám a pokusom o spredmetnenia človeka?
• Ako sme sa postavili na odpor voči skrytému výsmechu duše a ducha a osobnej identity?

Život každého človeka sa nemeria množstvom výsledkov jeho činností, jeho úspechmi v osobnej kariére, jeho nadobudnutým vlastníctvom materiálnych statkov, ale meria sa tým, koľko múdrosti a dobra svojim tvorivým žitím odovzdáva Životu na Zemi.

Následok duchovného, duševného a telesného hladu možno rozpoznať:

• Na úrovni ducha ako duchovný hlad v podobe poruchy duchovného zvládania života, čo sa prejaví: v strate viery v život (nechuť žiť); v strate nádeje spojenej so zmyslom života (bezvýchodiskovosť v žití); v strate lásky k životu (znecitlivenie v žití). V dôsledku čoho ľudia trpia psychickými a telesnými ochoreniami. U človeka je narušená spirituálna energia.
• Na úrovni duše ako duševný (psychický) hlad v podobe poruchy psychického zvládania života, čo sa prejaví: v poruchách myslenia; v poruchách cítenia; v poruchách motivácií, tzn. potrieb, motívov a cieľov konania; v poruchách psychickej regulácie a hodnotenia vlastného konania. V dôsledku čoho ľudia trpia psychickými a telesnými ochoreniami. U človeka je narušená psychická energia.
• Na úrovni tela ako telesný hlad v podobe poruchy telesného zvládania života, čo sa prejaví: v psychosomatických poruchách a ochoreniach; v poruche príjmu potravy; v látkových a nelátkových závislostiach; v civilizačných chorobách (srdcovo cievne ochorenia, nádorové ochorenia). V dôsledku čoho ľudia trpia psychickými a telesnými ochoreniami. U človeka je narušená telesná energia.

Pre vysvetlenie treba dodať, že energia nie je teoretický konštrukt, ale reálna sila, ktorá pôsobí. Dispozičný prognostik S. Sohr (2000, s. 131) konštatuje, že „energia je sila“ a pôsobí tak v telesnej, ako aj v duchovnej oblasti a v duševnej oblasti.
Nasledujúci text, uvádzame z práce D. Boadellu (1996, s. 12-13) preto, aby sme čitateľom poskytli objasnenie pojmov duša, duch, ktoré často používame v tomto príspevku. Vyberáme vyjadrenia významných vedcov a odborníkov.

D. Boadella konštatuje, že jemnú dimenziu bytia uznáva stále viac fyzikov....
Podľa fyzika D. Bohma existuje vzťah a vzájomná výmena medzi vonkajším základom nášho denného života (teda naše existenciálne putovanie v určitom tele, v priebehu určitého času a na určitom mieste) a vnútorným základom ... našich archetypálnych spomienok, predstáv, snov a ďalších oblastí hlbokej vnútornej reality, ktorá transcenduje mimo čas i priestor.
Psychológ C.G.Jung túto jemnú dimenziu nazval oblasťou JA a oblasťou Jástva a H. Ali hovoril o človeku Ducha a o človeku Sveta.
S.White písal o vzťahu „zahusťovaného“ vesmíru tuhej hmoty k „nezahusťovanému“ vesmíru, ktorý sa konštantne nachádza za všetkými podobami vesmíru.
Biológ R. Sheldrake vzrušil vedecký svet touto hypotézou: „Vytváranie tvaru a hmoty nie je určované iba známymi biochemickými a fyzikálnymi procesmi, ale rovnako tak i presne nelokalizovanými morfologickými poľami. Tie neprepravujú žiadnu rozpoznateľnú energiu, ale komunikujú vzorce, koncepty a informácie.“ Sheldrakova hypotéza podporuje názory mnohých náboženstiev, že jemnejšie roviny bytia organizujú roviny nižšie. Rovnako tak, ako vlnenie v sebe obsahuje existenciu častíc.
Psychofyzik H. Andrade (dávnejšie pred Sheldrakom) predstavil „biologicky organizovanú matricu,“ to znamená jemné informačné pole, ktoré riadi a tvaruje podobu fyzikálneho tela.
Pojem duša je slovenský preklad gréckeho slova psyché a latinského slova anima.
D. Boadella (1996, s.15-16) uvádza niektoré významy duše – psyché, z ktorých uvádzame nasledovné: duša je - nevedomie (osobné a transpersonálne), nadvedomie, vedomie, protiklad tela, život tela.
Psychoterapeut D.Boadella používa slovo duša (1996, s. 16) na vyjadrenie „vytvárania a formovania hlbokého, pre osobu významného centra v priebehu jej púte životom. V tomto zmysle nemôže byť naša duša oddelená v priebehu života v tele od našej somatickej skúsenosti.“

Sebaidentifikácia ako najvýznamnejší faktor rozvoja človeka

Prvotnou úlohou sociálnej edukácie je z nášho pohľadu: Učiť ľudí, a vzájomne sa naučiť žiť tak, aby sme neubližovali sebe, neubližovali druhým ľuďom, neubližovali všetkému živému na našej planéte Zem. Hlavné okruhy sociálneho učenia sa ľudí, sú podľa nášho presvedčenia, témy spojené so sebaidentifikáciou :

• Hľadanie odpovede na otázku Kto som?
  To znamená poznanie a pochopenie vlastnej osobnej identity.
• Hľadanie odpovede na otázku Odkiaľ prichádzam (pochádzam)?
  To znamená poznanie a pochopenie vlastnej duchovnej identity.
• Hľadanie odpovede na otázku Čo je mojou životnou úlohou v kruhu ľudí?
  To znamená poznanie a pochopenie vlastnej sociálnej identity.
• Hľadanie odpovede na otázku Čo smiem a čo nesmiem?
  To znamená poznanie a pochopenie vlastnej morálnej identity.

Ibaže, keď sa v živote človeka objavia také situácie, tranzity, udalosti, problémy, ktorým osoba nerozumie a nechápe ich, pretože „od určitej hĺbky mystéria reality, im nemôže rozumieť,“ vtedy „možno musíme odložiť svoju bežnú identitu, ak chceme odhaliť svoju najhlbšiu identitu. Podobný paradox povedal vlastne Ježiš svojim žiakom: kto chce zachrániť svoj život, musí ho stratiť.“ (D. Boadella, 1996, s. 22.)
Zmysel sociálneho učenia sa človeka vyjadríme úlohami, ktorým sa nikto z ľudí nemôže vyhnúť aj keby to aj chcel urobiť. Človek má, podľa nás, tieto životné úlohy:

1. Úloha: Vynoriť sa z oceána vlastnej nevedomosti a duševnej tmy a uvedomiť si svoju osobu prostredníctvom sebauvedomenia. Viesť hovory so sebou a spytovať sa sám seba v čo verí, čo prežíva, čo koná. Prostriedkom mu je sebaspytovanie.
   V tejto súvislosti citujeme D. Boadellu (1996, s. 22-23), ktorý presne pomenúva to, čo považujeme za dôležité aj my: „všetko čo stojí medzi našou podstatou a jej prejavmi v našom dennom živote je tieň. Prežívame väčšiu časť nášho života v temnote. Ale tieň chce byť videný. Je hladný po svetle...tieň nám môže ukázať cestu, jeho prst ukazuje na prekážku, ktorú musíme odbúrať. Jeho prst ukazuje tiež na svetlo, ktoré je za tou prekážkou.“
   Poučenie: Krishna Murti povedal - Ak máš riešiť nejaký problém, nepokúšaj sa ho riešiť, ale sadni si a skutočne si ho prehliadni. Daj mu svetlo.“
2. Úloha: Rešpektovať a dôstojne i pravdivo a poctivo plniť svoje vlastné poslanie človeka na tejto Zemi prostredníctvom sebarealizovania sa.
   Rozhodujúcim hľadiskom celoživotného učenia sa ľudí nie je ani ekonomické hľadisko, ani profesijné hľadisko, ani kariérne hľadisko, ale je ním hľadisko rozvoja nadania človeka k vlastnému životu v podobe systémovej spôsobilosti človeka k žitiu.

Hlavnou úlohou života z pohľadu sociálnej edukácie človeka, je byť duchovne, psychicky, sociálne vyspelým človekom v súlade s vlastným genotypom a s kultúrnym dedičstvom predkov. Človek má splniť povinnosť učiť sa od počatia až po hrob, ba až za hrob. Predsa, kto za nás zvládne prechod z časného života v hmotnom svete do života po pozemskom živote?

Čo je výsledkom učenia sa ľudí

Je ním poznanie, ktoré je u každého človeka transformované do jeho vlastnej rozumovej, citovej, mravnej skúsenosti. Poznanie je u každého človeka originálne a jedinečné a preto absolútne neprenosné. Poznanie osoby sa musí interiorizovať, čiže človek musí zvnútorniť, osvojiť si to, čo poznáva. Iba vtedy, ak je poznanie niečoho zvnútornené (osvojené) človek nadobudol vedomosť, čiže niečo sa naučil tak, že to vie. Vedieť je vyššia úroveň psychickej regulácie a fungovania človeka, ktorý je celostnou (holistickou) duchovnou, psychickou a telesnou bytosťou. Vedieť znamená poznanie transformovať do žitia konaním človeka prostredníctvom jeho rozumu (myslením, cítením, hodnotením) a srdca (intuíciou, cítením, hodnotením). Človek ako celostná bytosť myslí, cíti a hodnotí vždy. Vtedy keď poznáva, ale aj vtedy keď vie, a tiež vtedy keď koná. Človek je autentická bytosť s vlastným premýšľaním, prežívaním, múdrosťou, ale tiež i s vlastnou duševnou nevyspelosťou.

Na čo má byť zameraná sociálna edukácia človeka?

Na formovanie spôsobilosti ľudí k žitiu s tým zámerom, aby boli schopní, pohotoví a odvážni chrániť:

• svoju jedinečnú identitu,
• svoju autonómnosť a dôstojnosť,
• svoj prirodzený rozum a autentické myslenie,
• svoju schopnosť tvoriť a byť tvoriacim človekom.

Ak sú ľudia toho schopní, stávajú sa duchovne a psychicky vyspelými osobami, ktoré cítia, myslia, hodnotia a konajú ako sociálne a kultúrne osoby. Komunikujú a uskutočňujú sociálne roly a identifikujú sa s duchovnými hodnotami spoločenstva v súlade s vlastnými hodnotami, pričom napĺňajú svoju osobnú históriu ľudskej bytosti na Zemi.

Význam sociálnej edukácie ľudí

Sociálnou edukáciou možno podporiť ľudí v ich motivácii k tomu, aby sa stali sebarealizujúcimi sa ľuďmi. Tvorca humanistickej psychológie A. Maslow, vo svojich holisticko – klinických štúdiách vymedzil charakteristiku sebarealizujúcich sa ľudí takto: (Maslow,A. 1970, s.153-174. In: Hall, C.S.- Lindzey,G., 1997, s.175):

• Ich životná orientácia je realistická.
• Akceptujú seba , iných a svet ľudí vôbec, ako aj prírodu tak, ako to je.
• Sú spontánni v správaní a konaní , v komunikácii, v medziľudských vzťahoch.
• Orientujú sa skôr na riešenie rozmanitých problémov a úloh života, než na svoju osobu.
• Vytvárajú okolo seba sociálnu atmosféru nestrannosti, nezaujatosti, veľkorysosti.
• Majú intenzívnu potrebu byť sami so sebou, mať svoje súkromie.
• Ľudí a veci, situácie a problémy vidia po novom, nie sú stereotypní.
• Väčšinou majú mystické alebo spirituálne, ale nie iba náboženské zážitky.
• Identifikujú sa s ľudským rodom, majú cit spoločenstva a sociálny záujem.
• Preferujú hlboké ľudské vzťahy len s niekoľkými, ale zvlášť milovanými a milujúcimi
• ľuďmi, pred povrchnými vzťahmi s mnohými ľuďmi.
• Uznávajú a riadia sa demokratickými hodnotami a postojmi.
• Majú skôr filozofický než ironizujúci a sarkastický zmysel pre humor.
• Sú vysoko tvoriví. Odporujú konformite voči kultúre.
• Prostredie skôr transcendujú čiže duchovne ozvláštnia, než by sa s ním iba vyrovnávali.

Životné vývinové a rozvojové úlohy a epocha netrpezlivosti

V živote ľudí tak jednotlivcov, ako aj spoločenstiev jestvuje medzi generáciami prepojenie, previazanosť a puto, ktoré nemožno vymazať. Práve naopak, v záujme sociálneho zdravia spoločnosti je potrebné previazanosť sociálnych skupín rešpektovať a podporovať. Všetky generácie plynú v jednom toku času. Avšak generácie majú svoje vlastné životné vývinové úlohy, ktoré sa odvíjajú od ich genotypu a rovnako tak majú aj svoje vlastné rozvojové úlohy, ktoré sa odvíjajú od kultúrneho, sociálneho a edukačného prostredia v ktorom žijú. Generácie ľudí sú vedené k tomu aby realizovali vlastné jedinečné socializačné, výchovné a vzdelávacie úlohy v danom čase a prostredí.¹ Realizácii životných rozvojových úloh ľudí súčasnosť žičí v podobe nepreberného množstva možností a druhov sebarealizácie. Zároveň však spoločenská atmosféra, krízy v spoločnosti postmodernej doby, podmienky zabezpečenia každodenného života, v mnohom ľudí obmedzujú a potláčajú.

A. Carpentier, (1987, s. 169) označil súčasnosť za „epochu netrpezlivosti.“ Súhlasíme s ním. Presne vystihol to, čo máme na mysli v súvislosti s dôležitou úlohou sociálnej edukácie pre ľudí dneška. A. Carpentier píše: Naša epocha prebieha v znamení netrpezlivosti. Celý svet sa kamsi náhli. Celý svet chce ihneď ochutnať plody svojho snaženia. Jedni chcú nahrabať imanie, iní dosiahnuť úspechy. Umelec i vedec si chce čo najrýchlejšie osvojiť celé bohatstvo výtvarných a vedeckých prostriedkov, aby v priebehu dvoch - troch rokov uskutočnil prelom v rozvoji maliarstva, hudby, literatúry alebo vedy, a zvládol rýchlym skokom prelom vo svojej profesijnej kariére. Každý jednotlivec, každý ľudský kolektív pociťuje tajný a neuhasiteľný smäd po novom, či už v umení, vede, výrobnej sfére, v osobnej kariére.

Vyjadrenie A. Carpentiera doplníme našim názorom na „epochu netrpezlivosti“: Príčinu vyššie spomenutých javov v spoločnosti a v ľudskom správaní je treba hľadať aj v znižovaní hodnoty ľudskej osobnosti v spoločnosti vôbec. Ľuďom nie je vždy umožnená sebarealizácia aká im prináleží. Lenže ľudia majú životnú úlohu realizovať sa a tým spôsobom odovzdať Životu to, čo dostali do vienka. Svoje nadanie a svoj talent majú zúročiť celoživotným úsilím. Aby tvorivou sebarealizáciou odovzdávali svoje duchovné a duševné dary. Ľudia majú povinnosť a tým aj právo vzdelávať sa, pracovať, tvoriť pre seba a pre druhých a zasluhujú si mať na to optimálne podmienky aj žičlivú materiálnu, sociálnu, kultúrnu a duchovnú podporu. Je predsa známou pravdou, že „niet lepšieho osudu pre človeka, ako dobre splniť svoje poslanie.“ (Montaigne)

Čím môže prispieť sociálna edukácia dospelých?

Sociálna edukácia dospelých je výchovnou, vzdelávacou a poradenskou pomocou ľuďom k ich:

• Sebauvedomeniu, pretože si majú byť vedomí toho kto sú, aké majú duchovné poslanie v živote, ako majú konať a čo majú vo svojom žití tvoriť.
• Sebaúcte, pretože si majú byť vedomí toho, že sú jedinečné a neopakovateľné ľudské bytosti obdarené jedinečným talentom a energiou lásky k sebe a k druhým.
• Sebareflexii, pretože si majú uvedomiť svoju zodpovednosť za svoje zmýšľanie, správanie a konanie, ktorými zanechávajú po sebe vo svete nezmazateľnú stopu svojich citov, myšlienok a činov.
• Odvahe duchovne a duševne napredovať a zastať sa svojej osoby, to znamená:
  mať jasno v hlave, pracovať poctivo, nebáť sa, zanechať pravdivé svedectvo svojho života, starať sa o dušu, dodržiavať morálku, byť zodpovedným človekom.

K čomu sociálne vychovávať a vzdelávať ľudí dneška ?

Odpoveď na otázku znie: Empaticky a odborne kompetentne, t.j. múdro podporovať celoživotné učenie sa ľudí v záujme ich osobného rozvoja a s veľkým rešpektom k ich jedinečným duchovným, psychickým a telesným talentom. Život konkrétneho človeka ani zďaleka nespočíva v opakovaní, ani v parafrázovaní žitia druhých ľudí, ale má byť autentickým sebavyjadrením a individuálne jedinečným spôsobom Bytia človeka v danom čase a v daných životných kontextoch.

Autorka: Prof. PhDr. Mária Machalová, CSc.
Príspevok odznel na Kongrese slovenskej inteligencie - Ľubochňa 2016

Literatúra

BOADELLA,D. 1996.: Soma , Jáství a Prapůvod. In: Energie & Charakter. Vedecký časopis. Roč.1, č.1, s.8-26.

CARPENTIER,A., 1987. Epocha netrpezlivosti. In: Budúcnosť v prítomnosti. Bratislava: Aurora, s.169.

FROLOV,I., 1987. Budúcnosť ľudstva. Humanistické aspekty pokroku vo vede. In: Budúcnosť v prítomnosti. Bratislava: Aurora, s. 74.

HALL,C.S.- LINDZEY,G. 1997. Psychológia osobnosti. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo. ISBN 80-08-00994-2.

MACHALOVÁ,M. 2004. 2006. Psychológia vo vzdelávaní dospelých. Bratislava: Rádio Print,1.vyd.ISBN 80-969339-6-5; Bratislava: Gerlach Print,2.vyd. ISBN 80-89142-07-9.

MACHALOVÁ,M. 2011. Biodromálna psychológia pre pomáhajúce profesie (sociálnych pracovníkov, sociálnych pedagógov a andragógov) Brno: Institut mezioborových studií IMS. ISBN 978-80-87182-10-9.

MACHALOVÁ,M. 2014. Edukačná sociálna práca. Prešov: Prešovská univerzita. ISBN 978-80-555-1118-4.

MASLOW,A. H. 1970. Motivation and personality (2nd ed.). New York: Harper.

SOHR,S. 2001. Legenda o životě. Havířov: Dimensis.

---

¹Životným vývinovým úlohám a rozvojovým úlohám venujeme veľkú pozornosť dlhodobo a výsledky našej teoretickej práce na túto tému sú obsiahnuté vo viacerých publikáciách, napr.:
MACHALOVÁ,M. Psychológia vo vzdelávaní dospelých. 1.vyd. Bratislava : RádioPrint, 2004; 2.vyd. Bratislava: Gerlach Print, 2006.
MACHALOVÁ,M. Biodromálna psychológia pre pomáhajúce profesie (sociálnych pracovníkov, sociálnych pedagógov a a ndragógov). Brno : Institut mezioborových studií IMS, 2010.
MACHALOVÁ,M. Edukačná sociálna práca. Prešov: Prešovská univerzita, 2014.