Abstrakt: Jednou z možných nových výziev pre výskum copinngu je objasnenie súvislostí medzi sebakontrolou a zvládaním. Súvislosť týchto dvoch konceptov je pomerne nová, napriek tomu, že ich podstata sa prekrýva. Zistenia v oblasti sebakontroly môžu byť nápomocné pre oblasť zvládania a naopak. Preto je hlavným cieľom príspevku upozorniť na predpokladané súvislosti medzi sebakontrolou a zvládaním, objasniť ich podstatu a limitácie. V príspevku sú prezentované základné teoretické prístupy k sebakontrole, pričom kladieme dôraz na Baumeisterov prístup. Uvádzame tiež najdôležitejšie výskumné zistenia týkajúce sa prepojenia sebakontroly a zvládania. Poukazujeme na dôležitosť sebakontroly v každodennom živote jedinca pri zvládaní náročných životných situácií.
Kľúčové slová: sebakontrola, zvládanie.

Grantová podpora: VEGA 1/0785/09 (Osobnostné a situačné faktory sebakontroly)
Úvod

Prepojenie problematiky sebakontroly a zvládania je pomerne novou záležitosťou napriek tomu, že podstata týchto dvoch konštruktov sa prekrýva. Je zrejmé, že zistenia v oblasti sebakontroly môžu byť podnetné pre oblasť zvládania a naopak. Potvrdzujú to aj Eisenberg, Valiente a Sulik (2009) tvrdením, že niektoré kapitoly zaoberajúce sa copingom sú vo svojej podstate zhodné s kapitolami o sebakontrole, preto sa môžu zistenia v týchto oblastiach prekrývať a vzájomne obohacovať. Rober a Wit (2006) ale dodávajú. že len málo autorov sa pokúsilo integrovať teórie copingu a sebakontroly.

Môžeme uvažovať o tom, že sebakontrola je nápomocná v procese zvládania. Aby človek efektívne zvládol stresovú situáciu, treba kontrolovať myšlienky, emócie a blokovať vzrušenie. Práve regulácia emócií, impulzov a správania sú hlavné oblasti sebakontroly. Jedinec, ktorý využíva sebakontrolu počas stresovej situácie, ju bude pravdepodobne aj lepšie zvládať, nakoľko sebakontrola mu umožní lepšie sa adaptovať na zmenené podmienky prostredia. Z tohto dôvodu hlavným cieľom tejto práce je poukázať na existenciu vzťahu medzi sebakontrolou a zvládaním a objasniť jeho podstatu a limitácie.

Vymedzenie pojmu sebakontrola

Sebakontrolu môžeme zjednodušene definovať ako kontrolu, ktorú má jedinec nad sebou (Lováš, 2008). Mohli by sme ju chápať ako osobnostnú charakteristiku, schopnosť a ako kognitívnu štruktúru, kde tvorí súčasť výkonného self (executive self), ktorý okrem toho zahŕňa kontrolné myšlienky, kontrolné stratégie a sebareguláciu (Neiss et al., 2005). Muraven a Baumeister (2000) definujú sebakontrolu ako formu uplatňovanej kontroly jedinca nad sebou. Je to adaptívna schopnosť prekonať sebecké impulzy a správať sa v spoločnosti žiaduco podľa pravidiel a noriem (tamtiež). Môžeme tu uvažovať o aktívnom úsilí self, ktoré je zamerané na zmenu aktuálnej odpovede (Baumeister, Alquist, 2009). Lovaš (2008) uvádza, že sebakontrola pomáha dosiahnuť potrebný súlad jedinca s prostredím tým, že sa jedinec prispôsobí, ako protipól prispôsobovaniu si prostredia. Pomáha zvíťaziť nad impulzom, aby sme dosiahli želané, cielené správanie (Muraven a Baumeister, 2000).

V literatúre sa môžeme stretnúť s tým, že niektorí odborníci rozlišujú medzi pojmami sebaregulácia a sebakontrola. Baumeister, Exline (1999) objasňuje, že sebakontrola predstavuje len operačnú fázu sebaregulačného procesu, teda snahu jedinca zmeniť svoje správanie, aby bolo v súlade so štandardami a cieľmi. Preto by sme mohli o sebareguláci uvažovať ako o aktivačnej zložke, ktorá vedie človeka k formovaniu a kladeniu si cieľov a predstavuje širší konštrukt zahrňujúci sebakontrolu. Naopak, sebakontrolu by sme mohli považovať za inhibičnú zložku, ktorej úlohou je inhibícia aktuálnych impulzov. Definujeme sebakontrolu ako námahu, ktorú vynakladáme, aby sme zmenili svoje myslenie, správanie a cítenie a tým konali v súlade so spoločenskými normami, kultúrnymi ideálmi alebo osobnými cieľmi. Hlavnou podstatou je utlmenie svojich aktuálnych túžob, pohnútok a želaní a zameranie sa na dlhodobejšie ciele so zreteľom požadovaného správania. Prikláňame sa k označovaniu sebakontroly pojmami sebakontrola aj sebaregulácia, nakoľko aj v odbornej literatúre nie je vždy jasné, či autor hovorí o sebakontrole alebo sebaregulácii.

Sebakontrola ako faktor zvládania

U viacerých autorov (Compas et al., 2001, 2009; Eisenberg, Fabes, Guthrie, 1997; Skinner, Zimmer-Gembeck, 2007) sa stretneme s definíciou copingu ako zastrešujúceho konceptu pre regulačné mechanizmy, pretože kontrola správania a hlavne emócií je potrebná pre adaptívne zvládnutie stresovej udalosti. Zvládanie by sme mohli vo všeobecnosti definovať ako snahu jedinca mobilizovať, organizovať alebo koordinovať svoje správanie, emócie a pozornosť práve keď je pod vplyvom stresu. Emočná regulácia predstavuje jednu z významných copingoých stratégií práve vtedy, keď nemôžeme ovplyvniť stresovú udalosť, ale máme možnosť len sa vyrovnať so svojimi emóciami plynúcimi zo záťažovej udalosti. Na druhej strane, chápanie regulácie ako podskupiny zvládacích procesov by mohlo viesť k názoru, že sebaregulácia a sebakontrola je potrebná a prítomná len v situáciách, keď je jedinec pod vplyvom stresu. Avšak jedinec používa sebakontrolu v záťažových aj nestresujúcich situáciách. Pri okolnostiach, ktoré sú hodnotené ako stresujúce, môžeme chápať sebareguláciu ako synonymum zvládania (Compas et al., 2001). Chceli by sme ale upozorniť, že sebakontrolu ako námahu, ktorej úlohou je inhibícia aktuálnych impulzov v súlade so spoločenskými normami, kultúrnymi ideálmi alebo osobnými cieľmi, jedinec využíva aj v iných situáciách než je stres.

Kultúra a spoločnosť, v ktorej žijeme a chceme byť jej členom, požadujú od nás dodržiavanie pravidiel. Preto tu sebakontrola vystupuje ako „morálny sval“, ktorý nám napomáha dodržovanie spoločenských noriem a pravidiel. Mohli by sme dokonca povedať, že sebakontrola je príbuzná Freudovému chápaniu superega. Superego predstavuje morálnu zbraň, interiorizuje rodičovské hodnoty a normy. Veľa prejavov problémového správania ako alkoholizmus a iné závislosti, sexuálne choroby, násilie a agresivita, emocionálne problémy, nedostatočný výkon v škole, kriminalita, sú výsledkom neschopnosti kontrolovať sa (Baumeister, Vohs, Tice, 2007). Sebakontrola je tiež dôležitá v procese hľadania a utvárania zmyslu, nakoľko nám pomáha pri dosahovaní cieľov.

Stratégie zvládania záťažových situácií a sebakontrola

Napriek tomu, ako sme v úvode uviedli, prepojenie sebakontroly a zvládania je pomerne novou témou, v odbornej literatúre sa stretneme s viacerými pokusmi o vysvetlenie vzťahu medzi sebakontrolou a konkrétnymi stratégiami zvládania stresových udalostí. Musíme ale poznamenať, že ich kvalita je limitovaná, nakoľko ich primárnym cieľom nebolo overiť tento vzťah. Napriek tomu poukazujú na prepojenie medzi sebakontrolou a individuálnymi odlišnosťami v preferovaných stratégiách zvládania.

Block a Block (2006) hovoria o sebaregulácii v termínoch kontrola ega, ktorý reprezentuje snahy jedinca ovládať impulzy a variuje od primeranej kontroly až po maladaptívnu nadmernú sebakonrolu a ego resiliencia, ktorý predstavuje kapacitu jedinca modifikovať svoje správanie v závislosti od meniacej sa situácie, teda snahu jedinca aktuálne zvýšiť, alebo znížiť kontrolu, ale stále v medziach osobných limitov a cieľov. Keď zoberieme do úvahy definíciu sebakontroly, ktorú sme prezentovali vyššie, mohli by sme uvažovať o tom, že práve ego resiliencia reprezentuje naše chápanie sebakontroly, nakoľko kontrola ega odráža nepožadované správanie v podobe nadmernej kontroly, ktorá je maladaptívna.

Block a Block (2006) zistili, že deti predškolského veku, ktoré mali problém so sebakontrolou, boli svojimi učiteľmi častejšie opisované ako agresívne a impulzívne, naopak deti, ktoré mali primeranú ego resilienciu, dokázali primerane zvládať záťažové udalosti a používali adaptívne stratégie zvládania. Preto upozorňujú, že práve regulačné mechanizmy ako ego resiliencia, môžu zohrávať relevantnú úlohu pre pochopenie toho, ako jedinec zvláda stresovú situáciu.

Podobne aj Fabes et al. (1994); Fabes, Eisenberg, Eisenbud (1994); Kyrios, Prior (1990) poukazujú na vzťah medzi sebakontrolou a zvládaním. Vo svojich štúdiách zistili, že deti s primeranou sebareguláciou využívali konštruktívne copingové stratégie a nepreferovali používanie únikových a agresívnych zvládacích reakcií. Uvedení autori sa zameriavali na štúdium detskej populácie, preto je otázne, či sa dajú tieto zistenia zovšeobecniť aj na dospelú populáciu.

Priekopníkmi v oblasti preverenia vzťahu medzi sebakontrolou a zvládacími stratégiami práve u dospelej populácie je Rosenbaum (1980), ktorý sa intenzívne zaoberá sebakontrolou a jej súvislosťou so zvládaním. Sebakontrolu definuje ako vôľové a neautomatické správanie zamerané na kontrolu emócií a kognícií. Kategorizoval sebakontrolné správanie ako:
a) využívanie kognícií na kontrolu emócií a fyziologických odpovedí,
b) využívanie na problém orientovaných copingových stratégií,
c) schopnosť odložiť okamžité uspokojenie,
d) vnímaná sebaúčinnosť (tamtiež).

Uvádza, že pomocou sebakontroly dokáže jedinec redukovať distresové emócie a tenziu, a tým dosiahnuť kontrolovateľnosť situácie (Rosenbaum, 1980), a že efektívna sebakontrola môže pomôcť jedincovi držať sa svojich cieľov aj v prípade, že je obmedzovaný vo svojich snahách (Rosenbaum, Ben-Ari, 1985).

Napriek tomu, že tento autor sa dlhodobo venuje zvládaniu a sebakontrole Tangney, Baumeister, Boone (2004) jeho prístup kritizujú a upozorňujú, že jeho chápanie sebakontroly je oklieštené, nakoľko sebakontrola okrem vedomých, vôľových procesov zahŕňa aj nevedomé procesy. Taktiež dodávajú, že sa výskumne sústreďuje len na populáciu s klinickými problémami a nie na normálnu populáciu, čo do značnej miery limituje zovšeobecnenie jeho zistení.

Fabes a Eisenberg (1997) sa tiež výskumne zamerali na preverenia vzťahu medzi sebakontrolou a zvládacími stratégiami u dospelej populácie. Konkrétne sa zamerali na overenie hypotézy existencie vzťahu medzi regulačnou kontrolou a reakciami na každodenné stresory. Zistili, že jedinci, ktorí dosiahli vysoké skóre v sebaregulácii, neprežívali vysoký stupeň emocionálneho vzrušenia v reakcii na stresovú udalosť, konštruktívnejšie zvládali stresovú udalosť a preferovali využívanie proaktívnych zvládacích stratégií, na rozdiel od jedincov, ktorí dosiahli nízke skóre v sebakontrole.

Eisenberg et al. (2007, 2009) vo svojej neskoršej práci hovoria o sebaregulácii v termínoch namáhavá kontrola (EC), reprezentujúca úmyselnú námahu inhibovať neželané impulzívne správanie alebo emócie, prípadne plánovať a aktivovať správanie, ktoré smeruje k dosiahnutiu cieľa a reaktívna kontrola (RC), ktorá, naopak, reprezentuje neúmyselné reakcie zahrňujúce impulzivitu až prehnanú sebakontrolu. Nízka úroveň namáhavej kontroly je vo vzťahu s problémovým správaním, naopak, vysoká úroveň korelovala so sebareguláciou (Eisenberg et al., 2007). Ďalej Eisenberg, Valiente a Sulik (2009) upozorňujú, že viaceré zvládacie stratégie priamo reflektujú namáhavú a reaktívnu kontrolu. Konkrétne, stratégiu zameranú na riešenie problému, emocionálnu reguláciu, kognitívnu reštrukturáciu a rozptýlenie zaraďujú pod emocionálnu reguláciu. Stratégie ako kognitívna interferencia a emocionálne vzrušenie pod reaktívnu reguláciu (Eisenberg, Valiente a Sulik, 2009). Chceli by sme ale upozorniť, že z definície namáhavej kontroly vyplýva, že reprezentuje sebareguláciu ako širší a strešný pojem sebakontroly.

Na základe zistenia, že viaceré prejavy problémového správania sú výsledkom nedostatočnej schopnosti jedinca kontrolovať sa, veríme, že jedinec s primeranou úrovňou sebakontroly preferuje používanie dobrovoľných „voluntary“ zvládacích stratégií, pretože sú vedomé, adaptívne a viac flexibilné oproti nedobrovoľným „involuntary“ stratégiám, ktoré reprezentujú únikové a vyhýbavé reakcie na stresovú situáciu. Medzi „voluntary“ stratégie zaraďujeme zvládanie orientované na problém, akceptáciu problému, pozitívne myslenie a medzi „involuntary“ únikové stratégie, fyziologické a emocionálne rozrušenie (Copas et al., 2001).

Silový model sebakontroly a zvládanie

Odlišný pohľad na prepojenie problematiky sebakontroly a zvládania prináša Baumeister (1999), ktorý vysvetľuje vzťah medzi týmito dvoma konštruktmi na podklade fungovania silového modelu sebakontroly. Tento model vychádza z predpokladu, že tak ako máme limitované zdroje energie a sily, tak máme limitovanú aj kapacitu sebaregulácie, nakoľko sebaregulácia je namáhavý proces a námaha vedie k vyčerpaniu energetických zdrojov, teda aj k postupnému zníženiu sebakontroly (Baumeister, Vohs, Tice, 2007). Keď človek používa sebakontrolu, vyčerpáva to jeho zdroje kontroly a energie, to vedie k následnej zníženej sebakontrole v ďalšej situácii. Centrálnou predikciou tohto modelu je, že po vynaložení úsilia nasleduje obdobie zníženej kapacity sebakontroly, ktoré môže viesť až k jej zlyhaniu a prerásť do neželaného správania.

Muraven Tice a Baumeister (1998) urobili niekoľko experimentov zmeraných na meranie aktuálneho stavu sebakontroly a jej vyčerpania. V prvom experimente bolo úlohou participantov, aby vedome zvyšovali alebo znižovali svoju emocionálnu reakciu počas sledovania smutného filmu. Kontrolná skupina mala za úlohu sledovať spomínaný film tak, ako im to je najpohodlnejšie. V experimentálnej skupine sa zistilo, že snaha zmeniť fyzicky stav a kontrola emócií viedla k nasledujúcemu zníženiu fyzickej energie, čo sa meralo pomocou stláčania ruky. V druhom experimente nemali participanti myslieť na bieleho medveďa, lebo potláčanie myšlienok je náročnejšie ako ich vyjadrenie. Autori potvrdili, že sebaregulácia má limitovanú kapacitu, lebo experimentálna skupina menej úspešne regulovala svoje emócie pri následnom sledovaní humorného filmu.

Proces zvládania, podobne ako sebakontrola, funguje na báze energetických zdrojov a pokiaľ je jedinec vystavený dlhodobému tlaku a stresu, hlave pri nepredvídateľných záťažových situáciách, vyčerpáva to jeho energetické zdroje (Baumeister, 2009). Autor zdôrazňuje, že nielen činnosti náročné na sebakontrolu vedú k jej následnému dočasnému zníženiu, ale aj pôsobenie dlhodobého stresu alebo traumy a zapojenie aktívnych alebo pasívnych copingových stratégií vedie k následnej zníženej sebakontrole.

Uvedené prepojenie sebakontroly a zvládania na báze modelu vyčerpania ega prináša nový pohľad na túto problematiku. Predstavuje nový podnet pre zaoberanie sa stresom z pohľadu vyčerpávajúceho mechanizmu sebakontroly a jeho možné experimentálne overenie.

Záver

V príspevku sme sa zamerali na poukázanie súvislostí medzi sebakontrolou, zvládaním a copingovými stratégiami. Načrtli sme tiež možnosť chápania stresu a zvládania ako zdroj vyčerpania silového modelu sebakontroly. Sme presvedčení, že sebakontrola nám pomáha nielen redukovať distresové emócie, ale tiež sa môže vplyvom záťažovej a traumatickej situácie vyčerpávať. Na základe toho by sme mohli čiastočne objasniť neprimerané impulzívne správanie alebo iné podoby zlyhania sebakontroly v náročných situáciách. Napriek uvedeným súvislostiam medzi sebakontrolou a zvládaním sme upozornili aj na ich limitácie. Preto si myslíme, že sa treba touto témou naďalej zaoberať nielen teoreticky ale aj empiricky.

Autor: Vavricová Monika
LITERATÚRA

Baumeister, R. F., (1999). Coping and Ego depletion. In: C. R. Snyder (Ed.), Coping: The Psychology of What Works, 50 - 69
Baumeister, R. F., Alquist, J. L., (2009). Is There a Downside to Good Self-control? Self and Identity. 8: 2, 115 - 130
Baumeister, R. F., Exline, J. J.,(1999). Virtue, personality, and social relations: Selfcontrol
as the moral muscle. Journal of Personality, 67, 1165 – 1194
Baumeister, R. F., Vohs, K. D., Tice, D. M., (2007). The strength model of self-control. Current Directions in Psychological Science, 16, 351 - 355
Block, J. H., Block, J., (2006). Venturing a 30-year Longitudinal Study American Psychologist, 61, 4, 315 – 327
Compas, B. E., (2009). Coping, regulation, and development during childhood and adolescence. In E. A. Skinner & M. J. Zimmer-Gembeck (Eds.), Coping and the development of regulation. New Directions for Child and Adolescent Development, 124, 87 – 99
Compas, B. E., Connor, J. K., Saltzman, H., Thomsen, A. H., Wadsworth, M. E., (2001). Coping with stress during childhood and adolescence: Problems, progress, and potential in theory and research. Psychological Bulletin, 127, 87 – 127
Eisenberg, N., Fabes, R. A., Guthrie, I. K., (1997). Coping with stress. The roles of regulation and development. In S. A. Wolchik, I. N. Sandler (Eds.), Handbook of children’s coping: Linking theory and intervention, 41 – 70
Eisenberg, N., Spinrad, L. T., Gaertner, B., Popp, T., Smith, C. L., Kupfer, A., Greving, K., Liew, J., Hofer, C., (2007). Relations of Maternal Socialization and Toddlers’ Effortful Control to Children’s Adjustment and Social Competence. Developmental Psychology, 43, 5, 1170 – 1186
Eisenberg, N., Valiente, C., Sulik, M. J., (2009). How the study of regulation can inform the study of coping. In E. A. Skinner & M. J. Zimmer-Gembeck (Eds.), Coping and the development of regulation. New Directions for Child and Adolescent Development, 124, 75 – 86
Fabes, R. A. & Eisenberg, N., (1997). Regulatory control and adults’ stress-related responses to daily life events. Journal of Personality and Social Psychology, 73, 1107 – 1117
Fabes, R. A., Eisenberg, R. & Eisenbud, L., (1993). Physiological and behavioral correlates of children's reactions to others in distress. Developmental Psychology, 29, 655 – 663
Fabes, R. A., Eisenberg, N., Karbon, M., Bernzweig, J., Speer, A. L. & Carlo, G., (1994). Socialization of children’s vicarious emotional responding and prosocial behavior: Relations with mothers’ perceptions of children’s emotional reactivity. Developmental Psychology, 30, 44 – 55
Kyrios, M. & Prior, M., (1990). Temperament, stress and family factors in behavioural adjustment of 3 - 5-year old children. International Journal of Behavioral Development, 13, 67 – 93
Lovaš, L., (2008). Agresia a sebakontrola. Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Psychologica XXXVIV. Bratislava Stimul FiF UK. ISBN 9788089236459, s. 66 - 77
Muraven, M., Baumeister, R. F., (2000). Self-regulation and depletion of limited resources: Does selfcontrol resemble a muscle? Psychological Bulletin, 126, 247 - 259
Muraven, M., Tice, D. M. & Baumeister, R. F., (1998). Self-control as limited resource: Regulatory depletion patterns. Journal of Personality and Social Psychology, 74, 774 – 789
Neiss, M. B., Stevenson, J., Sedikides, C., Finkel, E. J., Kumashiro, M., Rusbult, C. E., (2005). Executive Self, Self-Esteem, and Negative Affectivity: Relations at the Phenotypic and Genotypic Level. Journal of Personality and Social Psychology, 2005, 89, 4, 593 - 606
Ridder, D., Wit, J., (2006). Self-regulation in health behavior. NewYork: Wiley
Rosenbaum, M. (1980). A schedule for assessing self-control behaviors: Preliminary findings. BehaviorTherapy, 11, 109 - 121
Rosenbaum, M., Ben-Ari, K., (1985). Learned helplessness and learned resourcefulness: Effects of noncontingent successes and failure on individuals differing in self-control skills. Journal of Personality and Social Psychology, 48, 198 - 215
Skinner, E. A., Zimmer-Gembeck, M. J., (2007). The development of coping. Annual Review of Psychology, 58, 119 – 144
Tangney, J. P., Baumeister, R. F., Boone, A. L., (2004). High self-control predicts good adjustment, less pathology, better grades, and interpersonal success. Journal of Personality, 72, 271 –324

Zborník príspevkov z 5. konferencie psychológie zdravia, Bratislava, 2010 bol vydaný iba v elektronickej forme
Dostupnosť: http://www.prohuman.sk/psychologia/zbornik-prispevkov-z-konferencie-psychologia-zdravia-2010