Experience of mountain rescuers – interpretive phenomenological analysis

Abstrakt: V predkladanom článku sme sa snažili porozumieť prežívaným skúsenostiam horských záchranárov. V kontexte práce s cieľom objasniť skutočnosti, ktoré môžu súvisieť s výrokom jedného z participantov, a to: „byť horský záchranár,“ predstavíme teoretické východiská a analýzu výskumných štúdií. Výskumné otázky boli zamerané na skúsenosti a profesijnú cestu horského záchranára. Kvalitatívne údaje, získané z rozhovorov, boli analyzované pomocou interpretatívnej fenomenologickej analýzy. V empirickej časti sme odhalením špecifických zložiek v konkrétnom životnom príbehu identifikovali päť hlavných tém: Motivácia, Riziko, Učenie, Poslanie a Tímová práca. Výsledky kvalitatívnej štúdie poskytujú poznatky z hľadiska životných skúseností horských záchranárov a uvádzajú odporúčania pre potenciálny výskum a prax.
Kľúčové slová: Horskí záchranári, IPA, príbehy, skúsenosť, spoločné témy.

Abstract: We have tried to understood the experiences of mountain rescuers in this diploma work. Within the context of the work to clarify the fact, which can relate to the quotation of one of the participants such as: „to be a mountain rescuer“ we will introduce the theoretical starting point of experience phenomenon and analysis of research studies. Research questions were aimed at the experiences and profession path of the rescuer. Qualitative data collected by making interviews were analyzed by interpretive phenomenological analysis. By revealing the specific parts in a particular life story we have identified five main topics: Motivation, Risk, Learning, Mission and Teamwork. The results of qualitative study provide the knowledges from the insight of life experiences of mountain rescuers and provide recommendation for the potential research and practice.
Key words: Mountain rescuers, IPA, stories, experience, common topics.

Aj keď v súčasnosti množstvo výskumov (Zuckerman,1994; Pomfret, 2006; Callary & Durand-Bush, 2008; Rowe & Regehr, 2010; Klee & Renner, 2013; Tofler & Hyatt, 2018; a pod.), poskytuje pohľad na to, prečo sa ľudia venujú horolezectvu vo vysokých nadmorských výškach, či práci záchranára všeobecne, menej sa už uvažuje o tom, ako svoju prácu vnímajú záchranári pracujúci v Horskej záchrannej službe (HZS), ktorí sú jedinečnou kombináciou oboch možností. Na rozdiel od mnohých predchádzajúcich prác, ktoré jednoducho uviedli súvisiace atribúty, naša práca skúma životné skúsenosti horských záchranárov pri záchrane ľudského života, čím sa výrazne odlišujú od tradičného športu a tradičnej záchrany.
Reakcie horských záchranárov v extrémnom prostredí a extrémnych podmienkach sa nasimulovať nedajú. Hnacia sila, ktorá stojí za zámerom človeka vstúpiť do potenciálne nebezpečného prostredia za účelom pomoci, resp. záchrany života, môže pomôcť vysvetliť ďalšie individuálne, alebo skupinové činitele. Cieľom nášho článku je preto porozumieť, ako jednotlivci pracujúci v HZS vnímajú svoje hlavné životné skúsenosti, a následne poukázať na psychologické a sociologické konštrukty súvisiace s danou profesiou. Navyše, vzhľadom na riziko, extrémne podmienky v horách, zodpovednosť za zranenú osobu aj dlhoročnú prax jednotlivcov, sa viac ako žiadúce objavuje skúmanie celkových subjektívnych skúseností. Je to reakcia na chýbajúci výskum v tejto oblasti¹.

Teoretické východiská

Na začiatku 20. storočia nám Husserl (1970) - v reakcii na krízu západnej vedy, ktorej sa venoval - pripomenul naliehavosť vrátiť sa „do života.“ Kríza západnej vedy odcudzila zažívajúce „ja“ od sveta okamžitých skúseností. Domnieval sa totiž, že návrat k okamžitým skúsenostiam je dôležitejší než čoraz viac rozvíjajúci sa technický svet. Okamžitá skúsenosť poskytuje základ pre to, čo znamená, byť človekom. Horolezectvo tiež poskytuje ľuďom príležitosť vrátiť sa do sveta života tým, že žijú v bezprostrednom vzťahu k prírodnému svetu. Preskúmanie skúseností ľudí vykonávajúcich záchranu v horách, nám preto poskytuje príležitosť porozumieť rozmerom ľudskej skúsenosti v kontexte prírodnej krajiny, záchrany aj horolezectva.

Na základe Husserlovej predstavy sa domnievame, že výkon v horách, akým horolezectvo je, otvára príležitosť vyvolať trvalý zážitok bytia. Týmto spôsobom sa môžeme pokúsiť objaviť, čo znamená byť skutočne človekom vo fenomenologických dimenziách (tela, času a priestoru). Ústrednou štruktúrou zážitku z fenomenologického hľadiska je jeho úmyselnosť, to znamená, že vedomie je smerové. Príkladom úmyselnosti v kontexte horolezectva a záchrany je napríklad pomoc zranenej osobe na Gerlachovskom štíte, kde lezenie sa vníma nielen ako fyzický akt pohybu zdola na vrchol, ale zahŕňa napr. aj motiváciu osôb, ich vzťahy s kolegami a prírodou, resp. prírodnými podmienkami. Celá akcia sa tak stáva niečím, čo je oveľa viac ako činnosť, ale premieňa sa v zmysluplnú činnosť a spôsob, ako porozumieť a dať zmysel skúsenosti horských záchranárov.

Prehľad výskumov

Na základe kritických incidentových stresových debriefingov zostavili Mitchell & Bray (1990) charakteristiky uvádzané ako „záchranná osobnosť.“ Pod pojmom záchranná osobnosť si môžeme predstaviť osobnosť, ktorá je pokojná, ľahko sa nudí, má vysoké štandardy výkonnosti a detailnej orientácie, je empatická a svedomitá, má silnú potrebu pomáhať ľuďom a je veľmi odhodlaná. Pojem záchranná osobnosť má slúžiť na opísanie tých, ktorí vstupujú do povolaní, kde výkonom sú záchranné akcie na pomoc druhým ľuďom. Profil vystihuje záchranné zložky ako sú policajti, vojaci, hasiči a záchranári, vrátane horských záchranárov, ktorí nie raz pracujú v neobvyklom prostredí s vysokým rizikom zranenia a smrti. V tejto súvislosti vyjadrujú pre navrhovaný profil podporu aj Klee & Renner (2013). Uvedené záchranné zložky sú tímy, ktoré sú podľa Melkoniana & Picqa (2010) povinné dosiahnuť spoločné ciele strategického a/alebo životne dôležitého významu. Hory sú prostredie, na ktoré nie sme optimálne prispôsobení, ale môžeme sa prispôsobiť vývojom stratégií zvládania. Iba skúsení ľudia dokážu pracovať v nepredvídateľnej situácii a v neobvyklom prostredí vyznačujúcom sa intenzívnejšími environmentálnymi stimulmi. Vyžaduje si to mnohostranný repertoár pohybov, silu, koordináciu, fyzické a duševné zdravie (napr. Philippe et al., 2012; Rosponi et al., 2012).

Štruktúra zásahovej a záchrannej činnosti tak odhaľuje dve úzko súvisiace stránky: cieľovú stránku, predstavovanú cieľmi a úlohami, ktoré sa musia riešiť podľa určitých kvalitatívnych a kvantitatívnych štandardov, a subjektívnu stránku, ktorú predstavujú celkové schopnosti, kapacity a potrebné zdroje pre osoby, ktoré sa podieľajú na tejto činnosti. Operačné rozhodnutia záchranárov môžu priamo ovplyvniť ich vlastnú zraniteľnosť.

„Adrenalínovú horúčku,“ ako sa horolezectvo bežne nazýva, skúmali početné prístupy v psychológii. Napriek tomu, že u vysokohorských horolezcov výskumy preukázali vyššiu úroveň senzácie vyhľadávania vzrušenia, dobrodružstva, motivácie a výzvy (Ewert, 1994; Pomfret, 2006; Callary & Durand-Bush, 2008), existujú rozdiely v osobnostných charakteristikách. Niektoré štúdie spájajú zapojenie sa do tohto vysokorizikového športu s hľadaním zmyslu, napr. osobnostný konštrukt predstavený do psychológie Zuckermanom (1994). Vyhľadávanie situácií, ktoré sú neznáme alebo riskantné, definuje ako hľadanie rozmanitých, nových a intenzívnych pocitov s ochotou prijať fyzické a sociálne riziká kvôli takýmto skúsenostiam. Sledovanie týchto pocitov a skúseností môže vysvetliť, prečo sú určité typy ľudí priťahované k nebezpečnej a namáhavej činnosti vo vysokých nadmorských výškach. Buckley (2018) však poukazuje na definíciu, ktorá kombinuje prvky osobnosti a úlohy. Horolezectvo je výkon, kde je smrť potenciálna, prežitie závisí od okamihu zručnosti a emócie spojené so vzrušením sú ústrednými pojmami. Ukázalo sa teda, že riziko nie je také ústredné, ako sa tradične predpokladá. Horolezci veria, že úroveň ich prípravy znižuje riziko napriek mnohým premenným, ktoré riziko zvyšujú (Tofler & Hyatt, 2018). Naopak, Langseth & Salvesen (2018) sa zameriavajú na úlohu hodnôt, presnejšie, do akej miery je riskovanie zabudované do hodnotového systému horolezectva a do akej miery vedie riskovanie k vzájomnému uznávaniu a dôveryhodnosti v komunitách horolezcov, pričom zistili, že medzi nimi existuje jasná súvislosť.

Priebeh výskumu

V našom výskume sme zistili, že reakcie horských záchranárov v extrémnom prostredí a extrémnych podmienkach sa nasimulovať nedajú. V takomto prípade je potrebné zaoberať sa hlavne významom, tým, ako participanti prežívajú udalosti, inými slovami, skôr sa zamerať na kvalitu skúseností než na kauzálne vzťahy. Vyžaduje si to porozumenie a interpretáciu rozhovorov rôznych ľudí. Rozhovor v našom prípade predstavuje svet, je spojený s tvorbou interpretácie významu, odhaľuje porozumenie javu a objasnenie záchranárskeho fenoménu. Vzhľadom na to, že našou snahou je porozumenie žitej skúsenosti horských záchranárov, prepisy rozhovorov sme analyzovali pomocou Interpretatívnej fenomenologickej analýzy (IPA). Po ponorení sa do nahrávky a doslovnom prepise rozhovorov sme pokračovali v postupe, ktorý pozostával zo šiestich krokov (Smith, Flowers & Larkin, 2009):

1. Čítanie a opakované čítanie vytlačeného textu za účelom získania „aktérskeho náhľadu,“ počnúc empatickým zdieľaním pocitov účastníka a poskytnutím nahliadnutia do životného sveta účastníka.
2. Poznámky a komentáre výskumníka. Po opakovanom čítaní textu však akoby automaticky podčiarkujeme niektoré slová a spojenia. Vytvárame poznámky a komentáre, ktoré farebne odlišujeme podľa toho, či sa jednalo o poznámky opisné, lingvistické, alebo konceptuálne. Snažili sme sa postrehnúť, čo bolo vo vzťahu k fenoménu podstatné, rozširovali sme údaje prostredníctvom skúmania jazyka a obsahu.
3. Vznik prvých tém a hľadanie súvislostí až k postupnému rozvíjaniu nadradených tém.
   V túto chvíľu prichádza na rad dvojitá hermeneutika, čo znamená, že sa posúvame od toho, aký význam prikladá participant skúmanému fenoménu, a smerujeme k tomu, ako výskumník rozumie tomu, ako participant tento skúmaný fenomén chápe.
4. Hľadanie súvislostí medzi vzniknutými témami, ktoré boli zoskupované podľa ich podobností, rozdielov, systematickosti a hierarchických vzťahov, osvetľujúc skúsenosť „byť horským záchranárom.“
5. Po štvrtom kroku, sme pristúpili k analýze ďalšieho rozhovoru. Zachovali sme tak detailné skúmanie jednotlivého prípadu a až po dosiahnutí istého stupňa interpretácie sme prešli na ďalší (Smith, 2004). Takto postupne sme spracovali jednotlivé prepisy rozhovorov.
6. Hľadanie vzorcov medzi príbehmi. Položili sme si otázky, napr.: Ktorá téma sa javí ako najsilnejšia? Ako môže téma jedného príbehu pomôcť osvetliť druhý príbeh? Aké sú súvislosti medzi príbehmi? Po opakovanom prechádzaní textov sme si vytvorili tabuľku spoločných tém, kde sme si vpisovali poznámky a témy, ktoré sme neustále formovali a upravovali. Tento postup sme opakovali dovtedy, kým sme nedosiahli konečný zoznam nadradených a podradených spoločných tém.

Sme presvedčení, že IPA so svojimi teoretickými oporami vo fenomenológii a hermeneutike a jej idiografickou perspektívou je metódu, ktorá môže prepojiť náš výskum s uvedenou výskumnou literatúrou a priniesť tak očakávaný výsledok životných skúseností a významov, ktoré horskí záchranári pripisujú svojim skúsenostiam.

Výskumná otázka vychádzala z prvotného záujmu o motivačné faktory týkajúce sa výberu povolania pracovať ako horský záchranár, a tiež z pohľadu jeho skúseností. Účastníci výskumu však naznačili situačnú a subjektívnu dynamiku, ktorá tieto skúsenosti ešte viac vyfarbila. Predstavili kaleidoskop skúseností, ktoré mali/jú určitý vplyv na to „byť horský záchranár.“

Výskumná otázka teda znela: Aká je skúsenosť horských záchranárov?
V snahe získať informácie o fenoméne žitej skúsenosti z pohľadu participanta, využili sme pološtruktúrované rozhovory, ktoré sú vo svojej podstate „objavujúce,“ nie „vysvetľujúce“ (Smith, Flowers & Larkin, 2009). Počas rozhovoru boli položené aj dodatočné otázky špecifikujúce rámec rozhovoru a k posúdeniu možného dopadu zmeny formulácie. Rozhovory v rozsahu 21 až 40 minút boli nahrávané na mobilný telefón a následne boli doslovne prepísané, pričom prepis daného rozhovoru bol uskutočnený ešte pred ďalším nahrávaním. Takýto postup je prospešný z metodologického hľadiska, pretože ho možno použiť k revízii plánu a stratégie pri vedení rozhovoru (Smith, Flowers & Larkin, in Koutná Kostínková & Čermák, 2013). Poznámky z terénu zapísané počas rozhovorov zaznamenávali pozorované správania naše aj participantov. Nasleduje 7 otázok pripravených pre túto výskumnú štúdiu, ktoré boli zoskupené s cieľom predstaviť obraz o tom, aké sú skúsenosti horských záchranárov:

1. Aká je cesta horského záchranára od začiatku po dnešok?
2. Čo pre Teba znamená záchrana, prípadne zachrániť niekoho?
3. Spomínaš si na svoju top skúsenosť?
4. Čo pre Teba bola najhoršia skúsenosť?
5. Ako vnímaš riziko?
6. Záchranárom navždy?
7. Keby si chcel Ty sám niečo dodať ako „punktum“ v našom rozhovore, čo by to bolo?

Homogenitu našej vzorky vyjadruje ako samotná skúsenosť horských záchranárov, tak aj jednotné pohlavie účastníkov. Na základe odporúčania Smitha et al. (2009), ktorý odporúča 3-6 participantov, sme vybrali troch mužov vo veku 40 (Adam), 50 (Maroš) a 59 (Karol) rokov. Aj podľa iných autorov (Larkin, Watts & Clifton, 2006) by bol väčší počet participantov na úkor bohatosti dát v jednotlivých príbehoch. Vekové rozmedzie participantov sme považovali za zaujímavé, pretože sme sa domnievali, že nám môže napomôcť zachytiť pestrosť skúmaného fenoménu. Aby sa zabezpečilo, že štúdia mohla čerpať zo širokého spektra skúseností, zaviedli sme ďalej tieto kritériá: participanti musia byť stále v služobnom pomere v HZS, musia byť zamestnaní minimálne 10 rokov, majú odbornú spôsobilosť na záchrannú činnosť na lyžiarskej trati, pozemnú záchrannú činnosť a záchrannú činnosť pomocou vrtuľníka lanovou technikou.

Nakoľko autorka pracuje v HZS², mali sme k dispozícii potrebné informácie. Výber participantov bol teda účelový, pretože ako hovorí Smith et al. (2009), účelový výber môže ponúknuť výskumnému projektu vhľad do skúmanej skúsenosti. Osobne sme oslovili prvého participanta, ktorý prejavil záujem zdieľať svoj príbeh. Prvý účastník navrhol ďalších jednotlivcov, z ktorých boli na základe stanovených kritérií oslovení ďalší participanti. Spôsobom „snehovej gule“ sme takto získali ďalších účastníkov.

Výsledky

Predkladaná výskumná práca ponúka jedinečný pohľad na prežité skúsenosti troch horských záchranárov. Analyzované údaje prinášajú päť spoločných tém, ktoré predstavujú kľúčové zistenia: (1) motivácia, (2) riziko, (3) učenie, (4) poslanie a (5) tímová práca.

Motivácia
Ako prvá významná téma sa objavuje téma motivácie. Potvrdzujeme zistenia výskumných štúdií, ktoré spochybňujú predpoklad, že iba určitý typ osoby vykonáva horolezectvo, alebo že by podnetom bola túžba po riziku a nebezpečenstve. Keď sú záchranári vyzvaní na záchrannú akciu, snažia sa prijať preventívne opatrenia, čo by znamenalo, že ani riskovanie nie je súčasťou ich motivácie. Namiesto toho upozorňujeme na rozdiely v celkovej motivácii a záujmoch. Naše zistenia potvrdzujú, že u horských záchranárov existujú tendencie k odhodlaniu („...myslím že na druhý alebo tretí pokus výberového konania sa mi podarilo vlastne sa dostať do toho profesionálneho zboru“), či už venovať sa svojmu snu („...ja som si vlastne vysníval, že to by bolo úžasné, že mať takú robotu, že robiť na horskej službe, alebo byť horský záchranár“), alebo svojim záujmom a vykonávať aktivity najmä v rámci horolezeckej a skialpinistickej komunity (napr.: „...je to práca alebo činnosť v rámci ktorej sa môžeš v zime hýbať na lyžiach, tak som to bral a respektíve môžeš liezť a jednoducho byť vonku.“ „...zhodou náhod, som sa prichomietol ako ku záchranke keď bola, šiel som vlastne a tam bol nápomocný, no a takto“) Láska k horám, pohyb v prírode, lyžovanie, horolezectvo, voľnosť, flow („byť ponorený v horách“) a význam v snahe pomôcť iným („...ale ja si pamätám, že vždy mi to tak nejako dobre robilo, keď sme niekde išli liezť, alebo zachraňovať životy, a to nielen zachraňovať životy, ale že pomôcť“), boli zaznamenané ako dôležité prvky motivácie horských záchranárov. Snaha participantov pomôcť druhým bola dôležitá vo všetkých aspektoch života, pracovných i osobných. Identifikovaná vnútorná motivácia, ktorá poukazuje na psychologickú potrebu participantov zapojiť sa do niečoho bez zjavných vonkajších výhod je charakteristická pre všetkých participantov.

Riziko
Druhou významnou témou je téma týkajúca sa rizika. Tento všeobecný rozmer odrážal interakciu a interpretáciu rizika participantov. Zhodnotenie rizík horských záchranárov bolo evidentné, rovnako ako vedomie a akceptovanie rizík spojených s výkonom (napr.: „...pri tejto záchranárčine je jasné, je tam riziko vždy.“ „...hej, lebo je to naozaj, myslím, že je to dosť rizikový pracovný režim.“ „...riziko nevnímam.“ „...riziko si nepripúšťam akože, to si nepripúšťam“). Každý účastník opísal stratégie zvládania, ktoré mu pomáhajú znižovať negatívne následky záchranných prác. Zistili sme, že záchranári vo svojom vysoko stresujúcom povolaní často využívajú sarkazmus, cynický humor, alebo čierny humor na uvoľnenie napätia a zvládnutie stresu počas výkonu služby. V súlade s viacerými výskumnými štúdiami (Rowe & Regehr, 2010; Gavrilovic et al., 2003) naše zistenia naznačujú, že humor používaný horskými záchranármi môže byť jednou zo stratégií zvládania, dokonca že je pre ich povolanie nevyhnutný („...alebo proste ten stres eliminovať, tak viac menej mnohokrát je to, ja nevravím že zábava, ale je to, je to fajn, proste ten stres, alebo lepšie povedané to riziko tam až tak nevnímam“). Participanti tiež prejavili schopnosť zvládnuť určité riziká prostredníctvom skúseností, plánovania a prípravy. Snažia sa skôr o zhodnotenie rizika, ktoré treba prekonať, nie ho ignorovať („...proste keď sme zohratá partia, tak si vieme tie veci zabezpečiť a takticky aj technicky to urobiť tak, že to riziko zminimalizujeme takmer na nulu, alebo že ozaj ho minimalizujeme“). Všetci participanti hovorili o skúsenosti so smrťou. Medzi negatívne charakteristické znaky zdieľané účastníkmi, patrí závažnosť poranenia detí, smrť dieťaťa, alebo známeho. Medzi zvládaním emócií a rizikom, resp. stresom pri záchrannej akcii sme nenašli významný vzťah, čo pozitívne súvisí s výkonom: „Riziko si nepripúšťam akože, to si nepripúšťam. Vieš o tom, ale teraz čo, sa otočíš a ideš preč? Proste robíš si svoju robotu.“ Naopak, záchranári si pomáhajú prijatím stratégií zvládania záťaže a zvýšením úrovne odolnosti: „...s tou skúsenosťou asi rastie aj odvaha, človek vie, že mnohokrát čas nepredbehne a ani niektoré veci sa urýchliť nedajú, najmä v zlom počasí, to znamená s tou skúsenosťou sa ten záchranár stáva taký chladnokrvnejší.“ Tieto výsledky sa celkom očakávali, pretože záchranári, ktorí sa zaoberajú mimoriadnymi situáciami, si tento jav uvedomujú a svoje emócie neraz potláčajú. Ani u jedného záchranára sa neprejavila stratégia zvládania traumatizujúcich udalostí vyhýbaním sa/dištancovaním sa od situácie.

Učenie
Uznanie podstaty učenia nachádzame u všetkých participantov. Záchranári zdôrazňujú skúmanie, objavovanie a vzťahovú perspektívu spájajúcu hlboké vedomosti o sebe a úlohách a naladenie sa na informácie v prostredí, ako kľúč k efektívnemu výkonu: „Naučil som sa tam sám nejako správať.“ Rovnaké skúsenosti s úlohou poznania boli zdôraznené aj vo výskumných štúdiách (Allen – Collinson et al., 2017; Shilling, 2017). Rozvoj zručností a odborných znalostí im tiež pomáha zmierniť negatívne myšlienky o ich schopnostiach a prípravu popisujú ako dôležitú pre efektívnu reakciu. Môžeme tiež konštatovať pozitívny vplyv staršej generácie na participantov: „V podstate od týchto ľudí som sa mohol niečo učiť.“ Ako najčastejšia bola pri odovzdávaní znalostí a skúseností identifikovaná metóda osobných diskusií, pozorovania, stretnutí a poznatkov počas výkonu záchrannej akcie. Rovnako ako vzdelávanie, tak aj odovzdávanie poznatkov opísali všetci účastníci ako dôležité a prínosné.

Poslanie
Analýza údajov štvrtej témy poukazuje na skutočnosť, že všeobecný pojem „profesia“ nahrádzajú participanti pojmom „poslanie.“ Zistili sme, že tento vysoko cenený a podporovaný jav u participantov má pravdepodobne základ v transformácii, ktorá zahŕňa zmenu hodnôt. Hodnoty sú relatívne stabilné, ale rozsah niektorých môže byť upravený podľa okolností a zmien v živote (Veroff, Reuman, & Feld, 1984). V jadre sú hodnoty o tom, kým chceme byť, nie iba o tom, čo chceme robiť v konkrétnej situácii. Ilustráciu tejto myšlienky môžeme nájsť napr. v príbehoch o hrdinoch. Pre záchranárov to znamená konať podľa vlastných hodnôt tvárou tvár potencionálnej hrozbe a negatívnym následkom. Zistili sme, že zdrojom k takémuto správaniu sa u horských záchranárov je pocit zodpovednosti za druhých, presvedčenie o vlastnej spôsobilosti pomáhať druhým a tiež orientácia na činnosť („Záchrana má pre mňa hlbší zmysel“). Môže to však tiež znamenať, že participanti boli v rozhodujúcom období svojho pôsobenia v HZS ovplyvnení „hrdinským vplyvom“ predchádzajúcej generácie, pričom videli seba samého v kontexte. Aj podľa Campbella (2004) hrdinské príbehy „poskytujú pole, v ktorom sa môžete nájsť“ a „prenášajú jednotlivca v etapách života.“ Nakoniec, motivačná transformácia sa týka úplného posunu v účele, alebo vnímanom smerovaní v živote a perfektne ju vystihuje výrok Adama: „Takže toto bola moja taká prvá skúsenosť, že čo vlastne... že o čom táto robota je a tiež si hneď nastavíš hodnoty.“ Výsledky tiež ukazujú, že profesionálni záchranári uznávajú nadmernú angažovanosť v rôznych situáciách.

Tímová práca
Poslednou hlavnou témou je tímová práca. Predtým, ako sa participanti stali horskými záchranármi, boli členovia tímu predovšetkým horolezci. Aj to ich viedlo k tejto práci. Táto intenzívna prax buduje medzi záchranármi dôveru. Naše zistenia uvádzajú, že podpora v tíme horských záchranárov sa vyvíja z vytvorených vzťahov nielen pracovného, ale aj osobného života, a to najmä z horolezeckej či skialpinistickej komunity, a je jedinečná. Jej dôležitosť bola spomenutá každým účastníkom inak, najviac bol opísaný zmysel pre spolupatričnosť, často boli spomínané slová ako kamarát, parťák, skupina, partia, tím. Z hľadiska efektívnosti hrá ústrednú úlohu pre participantov tím ako taký. V uvedenej téme sa jasne objavuje dôraz kladený na tímovú prácu a rozvoj spoločného učenia sa na podporu tohto procesu. Podľa našich zistení sa horskí záchranári v stresových situáciách podporujú a ťažké situácie sa snažia „trošíčka odľahčovať.“ Výskumná štúdia týkajúca sa vysoko súdržných tímov uvádza ako jeden z faktorov rovnakú podporu v tíme (Young et al., 2010). Napokon zisťujeme, že horskí záchranári veria v profesionalitu a svojím správaním a vlastnosťami preukazujú vysokú úroveň tejto črty vo svojom povolaní: „...ale tam na mieste by sme sa mali správať ako profesionáli, slušne a tým ľuďom sa snažiť pomôcť z toho problému, do ktorého sa dostali.“

Resumé a odporúčania pre prax
Hoci zovšeobecnenie nebolo cieľom tohto výskumu - účelom bolo ponoriť sa hlboko do každého jednotlivého prípadu pomocou analytických procesov - obmedzenie štúdie je, že tento výskum predstavuje skúsenosti v konkrétnom časovom období. Napokon, aj úrazy v horách sú svojou povahou rôzne, každá smrť je iná a každá situácia jedinečná. Výsledky zahrnuté v tomto výskume nemusia byť použiteľné na všetky ostatné udalosti a horskí záchranári, ktorí neboli oslovení, nemusia mať rovnaké skúsenosti, ako účastníci tejto štúdie.

Celkovo má však súčasný výskum niekoľko dôsledkov. Po prvé, pokúsili sme sa zaplniť medzeru v prehľade výskumných štúdií s porozumením kariéry horského záchranára, a to s použitím dostupnej literatúry a výskumov, ktoré nám pomohli na usmernenie úvah o ich skúsenostiach. Prieskum publikovanej literatúry a štúdií nám tak ukázal, že naša práca je jedinečným a priekopníckym úsilím v danej oblasti.

Po druhé, súčasná štúdia zdôraznila dôležitosť stratégií zvládania stresu a negatívnych udalostí v pracovnom prostredí záchranárov. Participanti opísali nedostatok formálnej psychologickej podpory („Niekedy sa stane, keď si večer ľahneš, tak porozmýšľaš, hlavne, keď je to zbytočná smrť niekoho. Ale tak čo budeš, kde pôjdeš...“) avšak možnosť svojpomoci, ktorú uviedli, považovali za užitočnú. Naša práca odhaľuje, že horskí záchranári sú často vystavení traumatickým udalostiam a miera prevalencie môže predstavovať veľké rozdiely („...dačo si povieme medzi sebou, ale to je už po toľkých rokoch ako čierny humor, ale väčšinou sám akože... A poviem Ti, keď niekto povie, že mu je to absolútne jedno, je to klamár“).

Po tretie, uvedené zistenia poukazujú podľa nás hlavne na potrebu zvýšenej psychologickej pomoci jednotlivcom, ktorí boli traumatickej udalosti vystavení viacnásobne, alebo tým, ktorí uvádzajú už spomenuté negatívne znaky spojené s ich prácou, a to smrť dieťaťa, alebo známeho: „... ako mám problémy, keď sú tam deti. Ako ten chlapček čo zomrel... tam som našťastie nebol, tak toto. Tiež záleží na tom, či je známy, alebo neznámy.“ Preto by sa mala uznať hodnota tejto populácie s cieľom vyvinúť ďalšie programy potrebné na optimalizáciu psychologickej prípravy a výkonnosti. Uznanie takejto hodnoty začína ocenením skúsenosti so „stávaním sa“ a „byť“ horským záchranárom. Minimálne psychoedukácia sa zdá byť jednou z možností, ktorou by sa mohlo začať, a ktorá by mohla pomôcť pri normalizácii reakcií a objasnení potrieb horských záchranárov. Na vyhodnotenie konkrétnych intervencií u tejto populácie by bol potrebný ďalší výskum.

Ako dôležité sa tiež zdá preskúmať dlhodobé účinky stratégií zvládania. Zameranie „v okamihu,“ ktoré záchranári využívajú na zvládnutie počas traumatických okolností vedie k efektívnym výsledkom v danom čase, ale je otázne, či tento prístup môže skutočne potlačiť emócie, ktoré môžu vyplávať na povrch neskôr a spôsobiť tak vážnejšie a dlhodobejšie problémy.

Objasnili sme, že vášeň pre hory, záchrana, horolezectvo, skialpinizmus a dobrovoľníctvo, sú základnou motiváciou pre profesiu horského záchranára, spolu s idealizmom a „spolubojovníctvom“ napriek možnému riziku. Horskí záchranári sú rozmanitou partiou, ale toto ich spája. Ako je zrejmé z výsledkov, oceňujú stimuly, ktoré ovplyvnili/jú ich skúsenosti s danou profesiou, ale aj okolnosti súvisiace s pôvodom ich hlbšieho zmyslu pre uvedenú prácu. Podstatou tohto fenoménu sú skúsenosti všetkých účastníkov štúdie.

Záver

Záverom možno povedať, že celková podstata fenoménu pre účastníkov našej štúdie je nasledovná: hoci sa účastníci líšia konkrétnymi odpoveďami na motiváciu, dominuje láska k horám a snaha pomôcť ostatným napriek očakávanému riziku. Je však zaujímavé poznamenať, že všetci participanti akceptujú riziko. Toto riziko sa snažia zhodnotiť a prekonať, nie ho ignorovať, čo môže byť sčasti spôsobené jedinečnou povahou tejto rizikovej práce, kde jednotlivec čelí každodenným výzvam a zmene prostredia, čo vedie k extrémnejšiemu psychologickému zmýšľaniu. Príkladom takéhoto extrémneho myslenia je aj výrok Felixa Baumgartnera³: „Niekedy musíte byť na vysokej úrovni, aby ste pochopili, aký ste malý.“ Záchranári zažili rôzne traumatizujúce udalosti, vrátane emocionálnych, kognitívnych a fyziologických. Ako najefektívnejšia stratégia pri ich zvládaní sa javí stratégia humoru. Pri práci horských záchranárov sa prejavuje kolektívna mentalita a je koncipovaná ako zmysluplný príspevok k väčšiemu dobru. Objavuje sa dôraz kladený na tímovú prácu a rozvoj spoločného učenia sa na podporu tohto procesu.

Aj keď je potrebný ďalší výskum, v súčasnosti sa zdá, že horskí záchranári môžu stále využívať osvojené stratégie intervencie nadobudnuté praxou k optimalizácii svojho výkonu. Jedná sa najmä o stratégiu humoru, prijatie stratégie zvládania záťaže zhodnotením rizika a zvýšenie úrovne odolnosti prispôsobením sa nežiadúcim udalostiam. Dodatočné informácie by boli užitočné, ak by existujúce psychologické stratégie vyžadovali špecifickú zmenu. Potrebný by bol výskum zameraný na skúmanie možných rozdielov vo vnímaní traumatizujúcich udalostí jednotlivými záchranármi.
Náš výskum poskytuje množstvo informácií o tom, ako horskí záchranári pripisujú zmysel svojim skúsenostiam. Stáva sa tak priekopníckym úsilím v danej oblasti na Slovensku a je cenným podkladom na ďalšie skúmanie.

Autorka: Mgr. Katarína Števčeková
Foto: fotografie záchranných akcií HZS

Zoznam bibliografických odkazov

ALLEN-COLLINSON, J. (2017). Weather work: embodiment and weather learning in a national outdoor exercise programme. In Qualitative Research in Sport, Exercise and Health, ISSN 2159676X, 2017, 10(1), 63-74.
BUCKLEY, R. C. (2018). To Analyze Thrill, Define Extreme Sports. In Frontiers in
Psychology, ISSN 1664-1078, 2018, 9(1216). Dostupné na Internete:
https://www.readcube.com/articles/10.3389/fpsyg.2018.01216
CALLARY, B., DURAND-BUSH, N. (2008). A group resonance intervention with a
volleyball team: An exploration of the process between a consultant, coach, and athletes. In
The Online Journal of Athletic Insight, ISSN 1536-0431, 2008, 10(3), 1-35.
CAMPBELL J. (2004). Pathways to Bliss: Mythology and Personal Transformation. Novato, CA: New World Library. 2004, 194 s. ISBN 9781577314714.
EWERT, A. W. (1994). Playing the edge: Motivation and risk taking in a high altitude wildernesslike environment. In Environment and Behavior, ISSN 00139165,1994, 26(1), 3-24.
GAVRILOVIC, J., LECIC-TOSEVSKI, D., DIMIC, S., PEJOVIC-MILOVANCEVIC, M., KNEZEVIC, G., PRIEBE, S. (2003). Coping strategies in civilians during air attacks. In Social Psychiatry and Psychiatric Epidemiology, ISSN 1433-9285, 2003, 38(3), 128-133.
HUSSERL, E. (1970). The Crisis of European Sciences and the Transcendental Phenomenology: An Introduction to Phenomenological Philosophy. Illinois: NorthWestern University Press. 1970, 405 s. ISBN 0-8101-0458-X.
Horská záchranná služba : Tlačová správa – rok 2019. [online]. Horný Smokovec : HZS [cit. 2021-01-22]. Dostupné na Internete: .
KLEE, S., RENNER, K. H. (2013). A questionnaire study with emergency medical services
personnel. In Personality and Individual Differences, ISSN 0191-8869, 2013, 54(5), 669-672.
LANGSETH, T., SALVESEN, Ø. (2018). Rock Climbing, Risk, and Recognition. In Frontiers
in Psychology, ISSN 1664-1078 , 2018, 9(1793). Dostupné na internete:
https://www.readcube.com/articles/10.3389/fpsyg.2018.01793
LARKIN, M., WATTS, S., CLIFTON, E. (2006). Giving voice and sense making in
interpretative phenomenological analysis. In Qualitative Research in Psychology, ISSN 1478-
0895, 2006, 3(2), 102-120.
MELKONIAN, T., PICQ, T. (2010). Opening the « black box » of collective competence in
extreme projects: Lessons from the French Special Forces. In Project Management Journal,
ISSN 1938-9507, 2010, 41(3), 79 90.
MITCHELL, J. T., BRAY, G. P. (1990). Emergency services stress: Guidelines for
Preserving the health and careers of emergency services personnel. Englewood Cliffs, NJ:
Prentice Hall, 1990, 183 s. ISBN 978-0893036874.
PHILIPPE, M., WEGST, D., MULLER, T., RASCHNER, C., BURTSCHER, M. (2012).
Climbing-specific finger flexor performance and forearm muscle oxygenation in elite male
and female sport climbers. In European Journal of Applied physiology, ISSN 1439-6327,
2012, 112(8), 2839-2947.
POMFRET, G. (2006). Mountaineering adventure tourists: A conceptual framework for
research. Tourism Management, ISSN 0261-5177, 2006, 27(1), 113-123.
ROSPONI, A., SCHENA, F., LEONARDI, A., TOSI, P. (2012). Influence of ascent speed on rock climbing economy. In Sport Sciences for Health, ISSN 1824-7490, 2012, 7(2-3), 71-80.
ROWE, A., REGEHR, CH. (2010). Whatever Gets You Through Today: An Examination of
Cynical Humor Among Emergency Service Professionals. In Journal of Loss and Trauma,
ISSN 1532-5032, 2010, 15(5), 448-464.
SHILLING, CH. (2017). Body Pedagogics: Embodiment, Cognition and Cultural
Transmission. In Sociology (Oxford), ISSN 0038-0385, 2017, 51(6), 1205-1221.
SMITH, J. A. (2004). Reflecting on the development of Interpretative Phenomenological
Analysis and its contribution to qualitative research in psychology. In Qualitative Research in
Psychology, ISSN 1478-0895, 2004, 1(1), 39-54.
SMITH, J. A., FLOWERS, P., LARKIN, M. (2009). Interpretative phenomenological
analysis: Theory, method and research. London: Sage Publications, 2009. 232 s. ISBN 978-
1412908344.
TOFLER, I. R., HYATT, B. M., TOFLER, D. S. (2018). Psychiatric Aspects of Extreme
Sports: Three Case Studies. In The Permanente Journal, ISSN 1552-5775, 2018, 22, 17-71.
VEROFF, J., REUMAN, D., FELD, S. (1984). Motives in American men and women across the life span. In Developmental Psychology, ISSN 0012-1649, 1984, 20(6), 1142-1158.
YOUNG, S., HEALEY, K., NEAME, V. (2010). The Everest Disaster A case study on leadership and decision-making. Dostupné na internete:
https://www.researchgate.net/publication/241688568_The_Everest_Disaster_... ship_and_decision-making_2010_by_Sam_Young_Kara_Healey_and_Vanessa_
Neame
YouTube: Felix Baumgartner space jump world record 2012 [online]. San Bruno, CA: YouTube [cit. 2021-03-24]. Dostupné na Internete: .
ZUCKERMAN, M. (1994). Behavioral expressions and biosocial biases of sensation seeking.
New York: Cambridge Press, 1994. 480 s. ISBN 978-0521437707.

¹ Na základe príbehov účastníkov, na základe dostupných štatistických údajov o počte zásahov v horských oblastiach na Slovensku (HZS, 2019) a na základe údajov z výskumných štúdií, tvoria horskí záchranári dôležitú a efektívnu súčasť sektora služieb pri záchrane a pátraní v horských oblastiach, a pomáhajú tak značnej populácii. Skúmanie ich skúseností je okrem spomenutého relevantným predmetom výskumu, a to z dôvodu nedostatočného výskumu. Ani v slovenskom prostredí nemáme podobný ekvivalent. Existujúce štúdie vznikali prevažne s cieľom skúmania horolezcov, horských vodcov, členov expedícií, alebo dobrovoľníkov (pozri Zoznam bibliografických odkazov)
² Podľa Hill et al. (1997) je nevyhnutné, aby výskumník pri práci s kvalitatívnymi metódami, ako je napr. IPA, mal znalosti o skúmanej populácii a zároveň o širších sociálnych, kultúrnych či historických kontextoch.
³ Extrémny športovec, parašutista a BASE jumper známy predovšetkým extrémnym skokom s padákom zo stratosféry, keď z kapsuly balóna vyskočil z rekordnej výšky 38 969,4 m. Počas tohto zoskoku sa stal prvým človekom, ktorý voľným pádom prekonal rýchlosť zvuku.