Social - psychological adaptation of adults in the social enviroment

Abstrakt: Súčasnosť kladie nároky na široký diapazón schopností jednotlivých ľudí. V nebývalej miere a v masovom meradle sa do popredia dostala požiadavka zvyšovania schopností a kvality výkonov v rozmanitých druhoch činnosti, v komunikácii, vo vzťahoch. Je pravdepodobné, že súčasný spoločenský „tlak“ a stúpajúce požiadavky prostredia, na sociálnu a psychickú adaptáciu jednotlivcov, sa bude naďalej zosilňovať.
Táto skutočnosť vyžaduje vo zvýšenej miere rešpektovať osobnosť človeka, jej postavenie a prestíž v systéme vzťahov a činností v sociálnom prostredí. Je potrebné viac, než inokedy predtým, zaujímať sa o reálne možnosti jednotlivých osobností v rámci pripravenosti ľudí k riešeniu čoraz výraznejších protirečení medzi individuálnymi a spoločenskými, alebo skupinovými životnými záujmami. Mať na zreteli nielen pochopenie schopnosti adaptability, ale aj možností mobility a aktivizácie nových psychologických a sociálnych kompetencií človeka. V skúmaní osobnosti človeka je potrebné tiež prekonávať zjednodušené uvažovanie spôsobom redukcie človeka na fenomén iba ľudskej existencie alebo empirickej jednotliviny.
Kľúčové slová: Osobnosť. Sociálne prostredie. Sociálnopsychická adaptácia dospelých.

Abstract: Society and person´s individuality are subject to many new influences. However, not everything new brought along by recent times is good for people´s lives. In this study we shall point significance of the social-affective adaptation of adults,which can be facilitated also through specialized activities of supporting professions. In the prevention of social patological specialists face the challenge of identifying people´s psychical and social potential. And also, to outline the level to which adults in the system of manifold groups are able to adapt.The purpose of the research and knowledge gained should be effort to develop and implement effective strategies for programmes and activities aimed at prevention, in order to prevent the occurence and possibly the spread of phenomena of social patological adaptation. It is important to sense the limits of individual´s social-affective ability to adapt with respect to deviation, as well as thein actual social and psychical compenence. With the aim of supporting adults´social and psychical defense mechanisms with respect to social and psychological adaptation.
Keywords: Personality. Social environment. Social-psychical adaptation of adults.

Sociálne prostredie a človek

Činiteľom socializácie ľudského jedinca je vždy spoločnosť ako systém a celok. Spoločnosť však pôsobí v socializačnom prostredí a v socializačnom procese prostredníctvom rôznych faktorov socializácie. Prostriedkami socializácie sú konkrétne sociálne skupiny - veľké, stredné, malé skupiny. A rovnako tak aj jednotliví ľudia v určitých sociálnych rolách a pozíciách, ktoré im umožňujú, alebo od nich vyžadujú vplývať na druhé osoby formálnym spôsobom – napr. učitelia, vzdelávatelia, vedúci pracovníci, kultúrni a politickí činitelia, a tiež neformálnym spôsobom – napr. rodičia, súrodenci, rovesníci, referenčné skupiny typu kamarátskych či záujmových a iných zoskupení.

Čo je sociálne prostredie? Spoločnosť ako celok a jednotlivé skupiny, ktoré tvoria sociálne okolie človeka? Ak sa stotožníme s názorom (Krech, D. - Crutchfield, R. S. - Balachey, E. L., 1968,s. 382) že „spoločnosť je organizované zoskupenie ľudí, skladajúce sa zo siete navzájom pospájaných skupín a organizácií, ktoré utvárajú spoločenskú štruktúru“, tak máme definíciu sociálneho prostredia. Pretlmočíme myšlienky uvedených autorov známej knihy Človek v spoločnosti (Tamtiež, s.350, 381) nasledovne:

• V sociálnom prostredí sa koordinácia a regulovanie činností členov sociálnych skupín dosahuje prostredníctvom systémov sociálnych pozícií a sociálnych rol.
• Spoločenská trieda, ako najvýznamnejší statusový systém významne determinuje sociálne prostredie a postavenie jednotlivca v tomto prostredí.
• V sociálnom prostredí sa vplyv na ľudí uskutočňuje tak, že spoločenská štruktúra vtláča pečať osobitosti a trvácnosti potrebám, poznaniu a medziosobným odpoveďovým charakteristikám jednotlivcov.

Rozvoj osobnosti ako sociálneho systému, čiže rozvoj morálnych, etických kvalít človeka, jeho uvedomeného konania, ako aj jeho vzory a hodnoty, sa prejavuje v kultúrnosti jeho správania i konania. Jednotlivec týmto významne ovplyvňuje sociálnu úroveň spoločnosti.
O vzťahoch človeka k prírodnej a spoločenskej realite uvažujeme v rovine:
- Spojitosti človeka a prírodného prostredia.
- Spojitosti človeka a hmotného prostredia.
- Spojitosti človeka a duševného i duchovného prostredia.
- Spojitosti človeka a sociálneho prostredia.

Podľa V. S. Merlina (1975) človek v spoločnosti žije svoj život ako indivíduum prostredníctvom svojho temperamentu a psychických procesov; ako osobnosť prostredníctvom psychických vlastností charakteru v konkrétnom sociálnom prostredí prostredníctvom rodinných, pracovných, záujmových, kultúrnych, politických a ďalších rozmanitých sociálnych skupín a v duchu sociálno-historickej pospolitosti / národa.

Riešenie akejkoľvek spoločenskej úlohy a tiež společenského problému je možné iba vtedy, ak sa zohľadnia všeobecné aj špecifické kultúrne, psychologické, sociálne, materiálne a spoločenské podmienky života jednotlivcov a sociálnych skupín v danej spoločnosti. Od osobností ľudí dneška sa požaduje sociálna, psychická aj telesná adaptabilita a adaptovanosť v danej spoločnosti. V tejto súvislosti iba pripomenieme, že (M. Machalová, 2006):

• Osobnosť človeka je samoorganizujúca sa celostnosť. Pre osobnosť je príznačná účelová aj cieľavedomá organizácia psychiky, správania sa a konania.
• Osobnosť človeka je otvoreným systémom, ktorý si s prostredím a okolím vymieňa informácie a energiu.
• Osobnosť človeka je systémom, ktorý sa riadi cieľmi - správa sa a koná na základe svojich potrieb aj potrieb prostredia, ktorého je súčasťou.

Človek žije pod vplyvom vonkajšieho prostredia (společenského a sociálneho prostredia) a tiež pod vplyvom svojho vnútorného prostredia (psychického a telesného prostredia). Žitie v rôznych prostrediach zvláda viac či menej adaptívne vďaka systému psychickej a telesnej autoregulácie človeka.

Za subjektívnu podmienku sociálnej adaptácie ľudí považuje O. Mikšík (1980, s.21) hypotetickú štruktúru psychickej variabilnosti. Tvorí ju komplex vrodených a osvojených stratégií dynamického vyrovnávania sa so situačnými premennými, ktoré sa prejavia v pohotovosti jednotlivca k určitej forme a spôsobu reakcií. V tejto súvislosti O. Mikšík (1980, s.22) vymedzil dve formy psychickej adaptačnej variabilnosti ľudí:

• Vysoká adaptačná variabilnosť sa prejavuje v tendencii človeka účelne a flexibilne odpovedať a prispôsobiť sa.
• Adaptačná rigidita (inertnosť) sa prejavuje v tendencii človeka pridržiavať sa vlastných schém správania a neprispôsobiť sa.

Tento teoretický úvod do problematiky systému osobnosť a prostredia smeruje k pochopeniu všeobecného psychologického vplyvu spoločenského a sociálneho prostredia na ľudí.

Sociálnopsychická adaptácia jednotlivca v sociálnom prostredí

Proces sociálnopsychickej adaptácie rámcujeme na pozadí vzájomného pôsobenia a vzťahov jednotlivca ( resp. osobnosti človeka) v sociálnom prostredí.
Jednotlivý človek nevstupuje do kontaktu so všetkými systémami sociálneho prostredia, ale iba s niektorými z nich. Avšak sociálne prostredie je predpokladom k tomu, aby sa človek stal osobnosťou. Spoločnosť do určitej miery formuje osobnosť človeka ako svoj vlastný výsledok. Ich vzájomná prepojenosť je viditeľná v tom, že osobnosť konkrétneho človeka je do istej miery prejavom spoločnosti, v ktorej ten človek žije. A naopak - konkrétna spoločnosť je do istej miery prejavom osobnosti, ktorá v tej spoločnosti žije. Úroveň sociálnosti jednotlivého človeka závisí od úrovne sociálnosti sociálneho prostredia, v ktorom ten človek žije a naopak.

Sociálnopsychická adaptácia človeka je spätá s psychickým a sociálnym vývinom aj psychickým a sociálnym rozvojom človeka. Prispôsobenie sa jednotlivca konkrétnej sociálnej realite znamená viac či menej prospešné zisky pre jeho psychický a sociálny vývin a rozvoj.
J. Charvát (1969, s.54)) sociálnopsychickú adaptáciu človeka považuje za riadiaci činiteľ vývinových zmien jednotlivcov a konštatuje: „Adaptáciám celkom nerozumieme. Zvyčajne sa chápu ex post, historicky, ako dôsledok evolúcie. Niekedy ich však môžeme chápať aj obrátene, ako jednu z príčin evolúcie. Biologická účelovosť adaptácií plynie zo zakódovanej pamäti druhu. Lenže u vyšších tvorov, najmä však u človeka nájdeme okrem toho skúsenosti usporené a spracované zo života indivídua. A tie majú tiež adaptívny charakter… adaptácie majú pri zmene vonkajších podmienok zaručiť trvanie indivídua…majú mu pomáhať prežiť záťaž“.

Psychologickým obsahom adaptácie môže byť (P. Lauková, 2008 ; L. Šírová, 2008) zblíženie cieľov a hodnotových orientácií skupín a jednotlivcov ako členov skupín a to tak, že si ľudia osvojujú sociálne normy, tradície, určitú kultúru a sociálnu štruktúru malých, stredných i veľkých sociálnych skupín ľudí. Sociálnopsychická adaptácia ľudí úzko súvisí s ich socializáciou (M. Machalová, 2006, s.148):
Adaptácia sa považuje za jeden zo základných sociálnopsychologických mechanizmov socializácie človeka.
Adaptácia je pojem, ktorým sa vyjadruje dynamický proces prispôsobenia sa človeka v prostredí.
Výsledkom procesu adaptácie človeka je jeho adaptovanosť.

Významný psychológ J. Piaget (1970) konštatoval nasledovné:

• Proces akomodácie smeruje síce k fungovaniu organizmu človeka aj jeho osobnosti v súlade s požiadavkami a vlastnosťami prostredia, avšak človek sa akomodáciou prispôsobuje iba formálne, vonkajškovo, pritom nesúhlasí a vnútorne protestuje.
• Proces asimilácie smeruje k osvojeniu si, k interiorizácii (zvnútorneniu) požiadaviek a vlastností prostredia. Človek sa prispôsobí tvorivo, pretváraním vlastností prostredia v súlade s vlastnými potrebami, s vlastným súhlasom.

Na tomto mieste tlmočíme vyjadrenie P. Philipsa , ktorý formuloval, podľa nás inovačnú , interakčnú koncepciu adaptácie človeka takto (P. Philips, 1968, In: M. Machalová, 2006):
Ak sa človek prispôsobuje iba špecifickým situáciám, v ktorých sa nachádza, tak ide o situačnú adaptáciu, ktorej výsledkom je situačná adaptovanosť človeka.
Ak sa človek prispôsobuje tým, že aktívne rieši problémy, ktoré presahuje danú situáciu, tak ide o všeobecnú adaptáciu, ktorej výsledkom je všeobecná adaptovanosť človeka.
A teraz uvažujeme po svojom tak, že všeobecnú adaptáciu nazveme generalizovanou adaptáciou a výsledok tejto adaptácie človeka môžeme považovať za ukazovateľ skutočnosti, že konkrétny človek zvládol viaceré a kumulované situačné adaptácie. Možno predpokladať, že adaptívne zvládol záťažové situácie stresu, frustrácie, deprivácie, konfliktov.

V. Bačová konštatuje, že sociálna neadaptovanosť človeka sa môže prejaviť ako stres z odlišnosti, aj ako stres z neplnenia sociálnych očakávaní v danej spoločnosti. Výrazná sociálne nežiaduca odlišnosť jednotlivca od väčšinovej spoločnosti sa môže stať psychickou a sociálnou stigmou konkrétneho človeka.

Sociálne odmietnutie sa deje spôsobom spoločenskej kategorizácie ľudí. Kategórie ľudí sa stretávajú s rôznou sociálnou akceptáciou v spoločnosti. Spoločnosť niektoré kategórie ľudí odmieta, niektoré skupiny akceptuje ale hodnotí ich nízko. Spoločenská kategorizácia ľudí a sociálnych skupín sa odvíja od spoločensky akceptovanej sociálnej adaptácie a spoločensky odmietanej sociálnej adaptácie ľudí.

Spoločensky akceptovaná adaptácia jednotlivca a sociálnej skupiny je proces, ktorého výsledkom je sociálna adaptácia jednotlivca alebo sociálnej skupiny v konkrétnom sociálnom prostredí, v rámci konkrétnych sociálnych situácií, pričom sa rešpektujú sociálne normy prijaté sociálnou skupinou.

Spoločensky nežiaduca adaptácia jednotlivca a sociálnej skupiny je proces, ktorý má za následok uspokojenie potrieb jednotlivca a sociálnej skupiny v sociálnom prostredí aj v sociálnych situáciách, avšak na úkor sociálnej skupiny, pričom sa nerešpektujú a porušujú sociálne normy prijaté sociálnou skupinou.

Spoločensky nežiaducu sociálnu adaptáciu charakterizuje také správanie a konanie ľudí, ktoré sa výrazne odkláňa od spoločensky platných sociálnych noriem dodržiavaných v danej spoločnosti. A. A. Nalčadžjan (1988) konštatuje, že patologická adaptácia ľudí vopred vylučuje utváranie spoločenskej atmosféry, ktorá je prajná k tvorivej sociálnej komunikácii ľudí v danom sociálnom prostredí. Pre sociálno-patologickú adaptáciu sú príznačné sociálne patologické spôsoby správania a konania ľudí, ktoré sú často prejavom neurotického, psychotického, psychopatického syndrómu a poruchy osobnosti jednotlivcov.

Je pochopiteľné, že v spoločenstve ľudí sa vyskytujú tak sociálne žiaduce, ako aj sociálne nežiaduce spôsoby správania a konania. Sociálne neadaptívne správanie a konanie je následkom a zároveň aj príčinou sociálnych problémov jednotlivcov a sociálnych skupín. Z psychologického hľadiska je neadaptívne sociálne správanie jednotlivcov a sociálnych skupín v danej spoločnosti dôsledkom nezvládnutia sociálnych úloh, ale zároveň sa môže stať aj podnetom k zodpovednosti ľudí za svoj život. Uvedomenie si vlastnej zodpovednosti je pre ľudí motiváciou ku konaniu a správaniu sa sociálne vyspelým spôsobom.

Autor: Prof. PhDr. Mária Machalová, CSc.
Literatúra

BAČOVÁ, Viera. Stres z odlišnosti a neplnenia sociálnych očakávaní - aké sú možnosti neakceptovanej osoby? In Zvládanie psychickej záťaže a stresu. Zborník. Bratislava: MO SR, s. 25 28. ISBN 80-88842-31-X.
CHARVÁT, Josef. 1969. Život, adaptace, stres. Praha, SZN, 1969.134 s.
KRECH, D.- CRUTCHFIELD, R. S.- BALACHEY, E. L. 1968. Človek v spoločnosti. Bratislava: VEDA, 1968. 632 s.
LAUKOVÁ Petronela. 2008. Komunikačné zručnosti v kontexte kľúčových kompetencií. In: Súčasné trendy vo vzdelávaní odbornej a laickej verejnosti v zdravotníckych disciplínach. Trnava: Trnavská univerzita, 2008. s. 27-32. ISBN 978-8082-214-9.
MACHALOVÁ, Mária. 2006. Psychológia vo vzdelávaní dospelých. 2. vyd. Bratislava: Gerlach Print, 2006. 224 s. ISBN 80-89142-07-9.
MERLIN,V.S. 1975. Vzaimootnošenije ijerarchičeskoj urovnej v sisteme vzaimosvjazej „čelovek-obščestvo“. In Voprosy psichologii, 1975, č.5, s. 3 - 12.
MIKŠÍK, Oldřich. 1980. Interakční koncepce osobnosti. In Československá psychologie,1980, roč. 24, č.1, s. 1-30.
NALČADŽJAN, A. A. 1988. Sociaľno-psichičeskaja adaptacija ličnosti. Jerevan: Izd. Armjanskoj AN. 1988. 263 s.
PIAGET, Jean. 1970. Psychologie inteligence. Praha: SPN, 1970.
ŠÍROVÁ, Lea. 2008.Východiská k druhom a formám sociálno-edukačného pôsobenia. In Acta Andragogica. Ed. J. Matulčík. Bratislava: Filozofická fakulta, Univerzita Komenského, 2008, s. 71-80. ISBN 978-80-89142-14-9.