Súvislosti vzťahovej väzby a súrodeneckej pozície

okt 19 2018

Relation of attachment and sibling position

Abstrakt: Táto práca popisuje výsledky výskumu zameraného na súvislosť vzťahovej väzby a súrodeneckej pozície. Štúdia testuje hypotézy týkajúce sa vzťahu medzi pripútaníma súrodeneckou pozíciou. Najdôležitejším prínosom je poukázať na vplyv súrodeneckej pozície na vzťahy. Prvá fáza praktickej časti zahŕňa dotazník pre ľudí starších ako 17 rokov. Použitím výskumného súboru zloženého zo sto participantov sme získali dáta a testovali hypotézy. Dotazník sa skladá z 36 otázok zameriavajúcich sa na prežívanie blízkych vzťahov. Závery výskumu naznačujú, že efekt súrodeneckej pozície na pripútanie sa zvyšoval, keď sa zmenila pozícia dieťaťa. Výsledky – posledná fáza praktickej časti – podporujú kľúčové argumenty a ponúkajú vhľad do ľudského chápania vzťahov. Dospeli sme však k záverom, že súvislosť vzťahovej väzby a súrodeneckej pozície je významná.
Kľúčové slová: Bowlbyho teória attachmentu, konštelácia, pripútanie, rodičia, súrodenecká pozícia

Abstract: This thesis describes the results of research that was aimed at the relation of attachment and sibling position. The first phase of the research involved a questionnaire for people above the age of 17. Using a sample of 100 participants, I collected the data and tested the hypotheses. The questionnaire consisted of 36 questions, which focused on experiencing close relationships. The findings from the research suggest that the effect of sibling position on attachment was increased, when the child‘s position was altered. The results (or)- the last phase of the research - provids support for the key arguments and offers an insight into human understanding of relationships. I conclude that the relation of attachment and sibling position is significant.
Key words: attachment, Bowlby’s theory of attachment, constellation, parents, sibling position

Foto: Veronika Lučeničová Gabčová (2018)Foto: Veronika Lučeničová Gabčová (2018)

Dnešná doba ponúka obraz uponáhľaného životného štýlu, nedostatku času na komunikáciu s ostatnými. Ženieme sa za dosiahnutím najlepšieho miesta v práci, vyššieho platu, prestížneho postavenia v spoločnosti, a pritom zabúdame na to, aké dôležité sú vzťahy s druhými. „ S kým si, taký si.“, veľmi obľúbená fráza, ktorá má však veľkú výpovednú hodnotu. Už odmalička sme formovaní tými, ktorí nás obklopujú. Ináč tomu nie je ani v dospelosti. Avšak zamysleli sme sa niekedy nad tým, že práve tieto osoby – ľudia, s ktorými sme od prvých momentov nášho života, môžu mať výrazný vplyv na to, aké vzťahy budeme budovať v dospelosti? Mama, ktorá má s nami vytvorené puto ešte predtým než prídeme na svet je pre nás ústrednou postavou. Rodina ako základná jednotka spoločnosti je v mnohých prípadoch, ak je kompletná, tvorená mamou, otcom a deťmi. S nimi sme v kontakte najčastejšie a formujú nás. Často odsudzujeme ľudí, ktorí podľahnú závislosti na drogách. Čo ak je to iba kompenzácia nedostatku lásky v ich živote? Práve na základe týchto otázok sa v našej práci pokúsime ponúknuť pohľad na to, aké dôležité je pre vývin osobnosti so zdravými vzťahmi obdobie detstva a pripútanie sa. Cieľom našej práce je poukázať na súvislosti vzťahovej väzby a súrodeneckej pozície. V teoretickej časti sa zameriame na problematiku vzťahovej väzby, definujeme pojmy ako bonding a attachment, objasníme si Bowlbyho teóriu attachmentu. Rozoberieme si typy a rôzne poruchy attachmentu. Poskytneme aj stručný prehľad o súrodeneckých konšteláciách a poukážeme na vplyv poradia narodenia na attachment. Empirická časť pozostáva zo získavania dát od respondentov náhodným výberom, sústreďujeme sa na rodinné vzťahy a rozdiel vo vzťahových väzbách determinovaný poradím narodenia. Metóda, ktorú sme využili pre výskum daných premenných je revidovaný dotazník v slovenskej verzii Ako prežívam blízke vzťahy, ktorého pôvodné znenie vydali pod názvom ECR – R (Experiences in Close Relationships) autori Fraley, Waller a Brennan v roku 2000.

Vzťahová väzba

Na to, aby si dieťa mohlo vytvoriť primeranú väzbu s matkou, respektíve s otcom, musia byť títo ľudia citliví a vnímaví na jeho potreby, primerane reagovať na signály, ktoré im dieťa vysiela. Je bežné a podľa mnohých autorov aj normálne, že niekedy si rodičia signály interpretujú nesprávne a dochádza tak k tomu, že sú potreby dieťaťa neuspokojené. Ak však rodičia spozorujú, že ich reakcia nebola primeraná potrebe dieťaťa, môžu začať znova premýšľať nad tým, ktorá iná odpoveď by bola vhodnejšia. Často však dochádza k tomu, že si rodičia premietajú do dieťaťa svoje vlastné želania. Rodič chce, aby jeho dieťa čo najskôr zaspalo, pretože sám je unavený. Je však možné, že dieťa ešte únavu nepociťuje a radšej by sa s rodičom hralo. Tu prichádza ku „klasickému“ konfliktu a je pochopiteľné, že sa rodičia budú snažiť uspať svoje dieťa aj za cenu toho, že je relatívne bdelé. Ďalším takýmto konfliktom môžu byť predstavy a túžby rodičov o tom, aké správanie by ich dieťa malo mať. Prenášajú tak svoje očakávania na dieťa a vidia ho tak, ako ho chcú vidieť. Ak je medzi predstavami rodičov a aktuálnym správaním dieťaťa rozdiel, sú vo vzťahu prítomné nedorozumenia a nepochopenie. Pri často neoprávnených diskrepanciách dieťa pociťuje stres hlavne z toho, že si nedokáže vymedziť hranice, respektíve odmietnuť želania rodičov (Brisch, 2011). Dôležitými termínmi v tejto oblasti, ktorými sa zaoberajú mnohí autori, sú bonding a attachment. Je to práve preto, že dieťa je vo svojich prvých rokoch života bezbranné, potrebuje pociťovať bezpečie a je nastavené na vytváranie si kontaktov. Pripútanie sa na blízku osobu pôsobí na dieťa ako ochranný faktor proti sociálnemu neprispôsobeniu sa. Bonding je termín často využívaný, no málokedy definovaný. Najčastejšie je autormi chápaný ako vzájomné, významné pripevnenie, pri ktorom obe strany chcú a očakávajú, že bude pokračovať, a ktoré, ak sa preruší alebo skončí, môže viesť k značnému ohrozeniu zainteresovaných strán. Boli navrhnuté štyri praktické prostriedky, ktoré dopomôžu preukázať, či k bondingu došlo alebo nie. Prvým z prostriedkov je čas. Bonding je možný po troch, nanajvýš šiestich až dvanástich mesiacoch nepretržitého každodenného kontaktu. Druhý prostriedok je správanie. Výskum ukazuje, že väzba môže byť hodnotená podľa toho, ako sa dieťa správa. Meranie interakcie medzi rodičom a dieťaťom je tretím spôsobom ako preukázať bonding. Patrí tu napríklad sila vzájomných sľubov a záväzkov oboch strán. Dobre „pripevnený“ rodič je ten, ktorý chce svoje dieťa vychovávať po dobu neurčitú, počas dobrých aj zlých dní, v časoch radosti aj žiaľu. Na druhej strane je potrebné zamerať sa a zvážiť ochotu dieťaťa reagovať a prijímať sľuby. V závislosti od veku dieťaťa, môže byť záväzok vyjadrený slovne alebo odvodený z jeho správania. Posledným prostriedkom pre hodnotenie bondingu je identifikácia s rodinou. Vedomosť väčšej komunity svedčí o tom, že dieťa je vnímané ako rodinný príslušník. Komunita vie, kto ku komu patrí. Na preukázanie väzby pomocou tohto kritéria je možné prijať, aby zahŕňalo aj zoznam širšej rodiny, učiteľov, priateľov a susedov. Ak je dieťa umiestnené v detskom domove, je zodpovednosťou agentúry pri výbere pestúnov zohľadniť prostredie, v ktorom bude dieťa prebývať. Je dôležité upriamiť pozornosť na enviromentálne, fyzické, emocionálne, zdravotné a vzdelávacie výhody a riziká. Taktiež má pre výber zásadný význam existencia ďalších detí v domácnosti pestúnskej rodiny (Kenny & Pollack, 2015). Keďže práve rodičia sú najdôležitejšími postavami v ranom období ponúkame krátke charakteristiky významu otca a matky. Vo vzťahu k dieťaťu prejavujú otcovia svoju náklonnosť väčšinou fyzickým kontaktom. Hra s otcom je pre dieťa viac vzrušujúcejšia. Otec je vnímaný ako živiteľ rodiny, ten, ktorý sa o matku a deti stará, zabezpečuje materiálnu istotu. Čo sa týka starostlivosti, otcovia sú pomalší a v menšej miere preukazujú automatické konanie, no sú schopní silnej väzby hneď po narodení. Matka je tá, ktorá pomáha dieťaťu spoznávať svet a poskytuje mu bezpečie. Puto medzi matkou a dieťaťom je vytvorené už počas vnútromaternicového štádia. Väčšinou je ich vzťah založený verbálne. Strata a smútok pri nedonosení dieťaťa, predčasný pôrod, neistota matky týkajúca sa dieťaťa, jeho zdravotného stavu a neskoršieho vývinu, dlhodobé odlúčenie dieťaťa od matky, alkohol, drogy alebo nezrelosť matky na príchod dieťaťa. To všetko môžu byť prekážky vo vytvorení bondingu (Matulníková, 2011). Attachment sa chápe ako pripútanie alebo upevnenie. Attachment, najmä medzi ľuďmi, je definovaný ako náklonnosť alebo oddanosť, dokonca láska, hoci je jasné, že existuje aj forma neúspešného pripútania, ba priam škodlivého, kedy dochádza k poškodeniu osoby. Attachment však nemôže byť chápaný ako synonymum slova láska či náklonnosť. Taktiež to nie je celkový deskriptor vzťahu medzi rodičom a dieťaťom, ktoré zahŕňa interakciu iného rodiča a dieťaťa, a takisto napríklad kŕmenie, stimuláciu, hranie sa a riešenie problémov (Prior & Glaser, 2006).

Typy vzťahovej väzby

Autor Brisch vo svojej knihe Bezpečná vzťahová väzba (2011) poukazuje na to, že práve dojčenské obdobie je tým najdôležitejším pre vznik väzby. Keďže existujú rôzne typy, je dobré ich rozoznať a rozdiely sú viditeľné do konca prvého roka života dieťaťa. Ďalej tento autor uvádza, že približne 60-65% si vytvorí bezpečnú vzťahovú väzbu so svojou matkou do konca prvého roka života. S otcom sa táto väzba vytvorí u 55% detí. Len 25% si vytvára neistú - vyhýbavú vzťahovú väzbu a 10% neistú-ambivalentnú (úzkostnú) vzťahovú väzbu voči svojim matkám.

Deti, ktorých opatrovatelia reagujú na ich podnety citlivo, preukazujú im lásku, dávajú im pocit istoty, poznanie, že môžu vyjadriť aj svoje negatívne emócie, si dokážu vytvoriť istú vzťahovú väzbu. Riešenie problémov a tiesní je zo strany opatrovateľov organizované a bezpečné, tým pádom dieťa vyhľadáva kontakt, blízkosť týchto ľudí. Vie presne, že sa môže priblížiť, ak je zúfalé, pretože si je isté tým, že reakcia druhej strany bude citlivá. Neistá-vyhýbavá vzťahová väzba – tento typ väzby sa dá považovať taktiež za organizovaný, pretože dieťa s určitosťou vie, ako bude opatrovateľ reagovať. Väčšinou je to však zosmiešnenie, odsúdenie, ignorovanie dieťaťa. Na základe týchto reakcií vie dieťa usúdiť, že za opatrovateľom v podobnej zúfalej situácii nepríde. Táto stratégia vyhýbania je tiež neistou, pretože sa zvyšuje riziko problémov s prispôsobením sa dieťaťa. Deti, ktorých opatrovatelia reagujú rozporuplne, nepredvídateľne, ktorých správanie obsahuje spôsoby, kedy dieťa očakáva, že o jeho potreby bude postarané, si vytvárajú úzkostnú väzbu. Dieťa dúfa, že takto opatrovateľ reagovať nemôže stále. Väčšinou je táto väzba spájaná so zvýšeným rizikom zlého sociálneho a emocionálneho nastavenia dieťaťa. Približne 15% detí z prostredí s malými psychosociálnymi rizikami a asi 82% z tých vo vysoko rizikových situáciách nepoužívajú žiadne z týchto troch uvedených organizovaných stratégií na riešenie stresu a negatívnych emócií. Tieto deti majú zmätený neorganizovaný typ attachmentu. Túto dezorientovanú dezorganizovanú vzťahovú väzbu najlepšie vykresľuje neobvyklé správanie rodičov, označované aj ako desivé, disociačné, sexuálne alebo inak atypické. Existujú dôkazy, ktoré naznačujú, že opatrovatelia, ktorí vykazujú takéto správanie majú častokrát nevyriešené vlastné problémy z minulosti, ako napríklad potláčaný smútok, nevyriešené emocionálne, fyzické alebo sexuálne traumy, alebo sú inak traumatizovaní (napríklad posttraumatická stresová porucha, traumatizované obete domáceho násilia) (Benoit, 2004).

Najznámejšie typy vzťahových väzieb v dospelosti sú:
a) istá / autonómna mentálna reprezentácia citovej väzby – jedinci považujú citovú väzbu za dôležitú, dokážu referovať ako aj o pozitívnych, tak aj negatívnych aspektoch,
b) odmietavá / znehodnocujúca mentálna reprezentácia citovej väzby – jedinci sa vzťahovým väzbám vyhýbajú, nedokážu popísať žiadne zážitky z detstva. Spomienky buď idealizujú alebo negativizujú,
c) zapletená mentálna reprezentácia citovej väzby – spomienky na detstvo jedinci často negativizujú, pri ich vypovedaní vyjadrujú zlosť. Pôsobia zmätene a veľa ráz si protirečia, vo vzťahu k osobám sú tiež väčšinou zmätení,
d) nevyriešená / dezorientovaná mentálna reprezentácia citovej väzby – je častá hlavne u jedincov, ktorí v detstve prežili traumu, ako napr. sexuálne zneužívanie, alkoholizmus rodiča, týranie. V dospelosti títo jedinci pripisujú vo vzťahoch veľkú váhu detailom (Štefánková, 2011).

Deti si môžu vytvárať mnohé väzbové vzťahy, a tým vylepšujú aj svoje sociálne vzorce správania. To, na koho sa dieťa naviaže, je určené predovšetkým tým, s ktorými ľuďmi je dieťa najčastejšie v kontakte, kto sa oňho stará a taktiež zložením domácnosti, v ktorej dieťa žije. Nemôžeme pochybovať o tom, že dieťa sa ako prvé naviaže na svoju matku, nehovoriac o pute, ktoré majú medzi sebou vytvorené už počas prenatálneho obdobia. Ďalšími postavami na vytvorenie puta pravdepodobne budú: otec, starší súrodenci, starí rodičia. Z týchto ľudí si dieťa vyberie svoju hlavnú, ale aj vedľajšiu postavu na vytvorenie väzby. Podľa rôznych výskumov je biologická matka ústrednou (hlavnou) postavou, no túto úlohu môžu zastávať aj iní, napríklad človek, ktorý sa o dieťa stará a správa sa k dieťaťu materinsky (Bowlby, 2010).

Poruchy attachmentu

Dieťa, ktoré má problémy attachmentu je to, u ktorého zlyhal prvý dôležitý kľúč, ktorý ho má posúvať vývinovými obdobiami. Pri takomto zlyhaní dochádza k narušeniu dôvery, čo môžeme sledovať aj v dnešnej dobe. Ľudia majú problém niekomu sa zdôveriť a budovať vzťahy, ktoré im pomôžu cítiť sa lepšie. Poruchy attachmentu môžu spôsobiť u detí napríklad ťažkosti vo fungovaní, oneskorenie alebo narušenie vývinu, stále nekonštruktívne vzorce správania. Symptómy, ktoré naznačujú, že vzťahová väzba môže byť narušená sú napríklad tieto: plačúce dieťa sa neupokojí ani po tom, čo ho mama alebo otec vezmú do náručia, dieťa stresovú situáciu nerieši alebo svoje potreby rieši samo, dieťa neprejavuje emócie, nereaguje na podnety, interakcie s inými, dieťa má nedostatočne rozvinutú empatiu alebo nevie ako ju prejaviť (Ježková & Černá, 2013). Medzi základné uvádza autor Brisch (2011) 2 poruchy attachmentu. Nediferencovaná porucha vzťahovej väzby sa prejavuje hlavne u detí so zanedbávanou emocionálnou výchovou, nemajú špecifickú osobu, s ktorou by mali vytvorenú vzťahovú väzbu. Deti sa vyznačujú menšou hlavou a takisto celkovo malým vzrastom – častokrát je to spájané s tým, že dieťa je zanedbávané, a tým je obmedzené aj vytváranie rastového hormónu a hormónov, ktoré vytvárajú neurónovú sieť v mozgu. Porucha vzťahovej väzby spojená s blokádou pripútavacieho správania je značná pre deti, u ktorých vytvorenie puta s osobou pre vzťahovú väzbu zlyhalo, pretože dospelá osoba, ktorá mala ponúknuť dieťaťu bezpečie, oporu, lásku a jemnocit sa naopak k dieťaťu správala násilnícky a odmerane. Dieťa si však s touto osobou vzťahovú väzbu vytvorí, no je sprevádzaná strachom, úzkosťou, dieťa je uplakané a aj malé negatívne podnety ho vedia vyrušiť. Autor Brisch definuje tento typ aj ako „patologické pripútanie sa na páchateľa“, pričom páchateľom je násilnícka vzťahová osoba.

Bowlbyho teória attachmentu

„Špeciálnu výhodu tejto paradigmy vidím v tom, že umožňuje novým a osvetľujúcim spôsobom konceptualizovať ľudský sklon k nadväzovaniu silných väzieb na určitých druhých ľudí a vysvetľovať mnohé formy emočných a osobnostných porúch, vrátane úzkosti, hnevu, depresie a emočného odcudzenia, ktoré sú vyvolávané nechceným odlúčením a stratou.“ (Hašto, 2005, s. 69)

Podľa Bowlbyho správanie počas vytvárania vzťahovej väzby a správanie pri už vytvorenej vzťahovej väzbe má inštinktívnu povahu. Počas vzťahovej väzby sa vyvinú u dieťaťa aj iné rôzne formy pripútavacieho správania, ktoré sa aktivujú len vtedy, keď je to potrebné. Napríklad, ak niečo v dieťati vyvoláva strach, alebo ak sa dieťa nachádza v cudzom prostredí, alebo pri únave. Takéto pripútavacie správanie pominie, ak je prostredie dieťaťu dôverne známe alebo má na očiach osobu, s ktorou má vytvorenú vzťahovú väzbu. Bowlby ďalej vo svojej teórii predpokladá, že vytvorenie, udržanie, ale aj prerušenie vzťahovej väzby je spájané s veľkým návalom emócií. Nadviazanie vzťahovej väzby popisuje ako zamilovanie sa, udržanie väzby ako lásku. Strata je spájaná so smútkom a strachom, hrozba straty vyvoláva úzkosť, no je veľmi pravdepodobné, že obe vyvolávajú u dieťaťa aj zlosť. Pevné puto dieťa prežíva ako radosť, bezpečie, pokoj a pohodu (Hašto, 2005).

Súrodenecké konštelácie

Väčšina ľudí pozná, aké miesto vo svojej rodine má, avšak málokto sa zaujíma o to, aké funkcie, povinnosti a práva vyplývajú z danej pozície jedinca v rodine. Alfred Adler, predstaviteľ individuálnej psychológie, rakúsky psychiater a psychológ, ako prvý podotkol, že poradie narodenia dieťaťa do značnej miery ovplyvňuje jeho osobnosť. Je priam do očí bijúce, že prvorodení, respektíve jedináčikovia, sú silne motivovanými osobnosťami, ktoré si idú za svojím cieľom. Prostredné deti sa skôr orientujú na umenie, no ich osobnosť je ťažké odhadnúť, označujú sa za nevyspytateľných. Benjamínci rodiny, alebo teda najmladší, sú často tí, ktorí prenechávajú zodpovednosť na iných, sú však dobrými zabávačmi, extrovertní a viac menej negatívom je, že vďaka svojej pozícii dokážu ľahko manipulovať inými. Avšak nemôžeme tvrdiť, že práve vďaka poradiu narodenia vieme fixne určiť typ danej osobnosti. Existuje 5 základných pozícií poradia narodenia: 1. najstaršie – prvorodené dieťa, 2. druhorodené, 3. prostredné, 4. najmladšie, 5. jedináčik (Szobiová, 2007).

Vplyv poradia narodenia na typ attachmentu

Bowlby predpokladal, že vytvorenie si vzťahovej väzby v ranom detstve je základom pre budúce vzťahy. Hazan a Shaver použili teóriu attachmentu ako rámec pre pochopenie milostných vzťahov v dospelosti. Nepredpokladali len vplyv skorších vzťahov na vzťahy v dospelosti, ale to, že romantická láska je sama o sebe procesom stávania sa pripútaným a zdieľa podobnosti, aké vykazuje pripútanie sa na vzťahovú osobu v detstve. V ich výskume boli respondenti požiadaní, aby vybrali opis, ktorý najlepšie charakterizuje ich väzbu. Dospelí s rôznymi štýlmi sa líšili, ako sa aj predpokladalo, v spôsobe, akým zažili lásku. Výsledky poukázali napríklad na to, že ľudia s istou vzťahovou väzbou mali v dospelosti vzťahy šťastné, plné dôvery a priateľstva, zatiaľ čo vzťahy ľudí s úzkostnou vzťahovou väzbou sa vyznačovali žiarlivosťou, obsesívnym zaujatím svojím partnerom a emocionálnymi pádmi a vzostupmi. Hazanov a Shaverov výskum, ako uvádzajú Collins a Read (1990), bol dôležitým krokom smerom k objavovaniu vzťahu medzi počiatočným upevnením v detstve a zážitkami lásky v dospelosti. Výskum v Pensylvánii na univerzite Mercyhurst z roku 2008 prevádzaný výskumníkmi Emily Mc Guirk a Terrym Pettijohn bol založený hlavne na myšlienke, že poradie narodenia môže ľudí ovplyvňovať v ich správaní a vzťahoch. Predpokladalo sa, že jedináčikovia a najstarší súrodenci budú mať s najväčšou pravdepodobnosťou rovnaký typ vzťahovej väzby. Predikcia u najmladších a prostredných detí hovorila o rôznom type väzby. 54,17 % účastníkov výskumu uvádzalo ako typ väzby istý, 39,58 % vyhýbavý a 6,25 % úzkostný. Z participantov, ktorých pozícia v rodine bola ako prostredný vykazovalo až 57,14% neisté upevnenie. 66,66 % jedináčikov bolo bezpečne pripútaných. Tieto výsledky môžu poukazovať na to, že na vznik vzťahovej väzby, aj napriek nie signifikantnému vzťahu medzi väzbou a súrodeneckou pozíciou, môže vplývať aj pozícia, ktorú dieťa má. Prostredné deti musia o pozornosť rodičov súperiť so svojimi súrodencami. Jedináčikom zas k vytvoreniu istej vzťahovej väzby môže dopomáhať aj to, že lásku neprijímajú len od rodičov, ale aj iných dospelých z ich okolia.

Výskumný súbor a metóda

Výskumný súbor v nami prezentovanom výskume tvorilo 100 respondentov, z toho žien bolo 71, čo predstavuje 71 % a mužov 29 – 29 %. Do výskumu sa zapojili dobrovoľne, boli oboznámení s cieľom výskumu a so zachovaním ich anonymity. Dotazníky vypĺňali respondenti online. Veková kategória nebola striktne určená, výskumu sa teda zúčastnili respondenti vo veku od 17 do 49 rokov. Najvyššie zastúpenie mali 22 roční (20respondentov). Priemerný vek žien bol 22,94 a priemerný vek mužov 22,34.

Vo výskume bol použitý revidovaný dotazník ECR-R (Experiences in Close Relationships Inventory- Revised) vytvorený Fraleyom (2000). Pôvodnú verziu v roku 1998 vytvorili Brennan, Clark a Shaver. Do slovenskej verzie bol upravený Bieščadom a Haštom v roku 2009. Preklad z pôvodnej verzie sa považuje za adekvátny. Svedčí o tom aj vysoká vnútorná konzistencia jednotlivých položiek dotazníka. Škálu tvoria dve subškály po 18 položiek – prvých osemnásť zameraných na vzťahovú úzkosť, druhých osemnásť na vzťahovú vyhýbavosť. Respondenti odpovedajú pomocou sedembodovej stupnice Likertového typu (1 - úplne nesúhlasím až 7 – úplne súhlasím). Pre zistenie vnútornej konzistencie sme vypočítali Cronbachovo alfa (α = 0,921) a výsledky považujeme za dostačujúce pre aplikovanie tohto nástroja. Tvrdenia typu: „Obávam sa, že stratím lásku partnera / partnerky.“, „ Dosť sa trápim mojimi vzťahmi.“, patria pod škálu vzťahovej úzkosti. „Radšej sa príliš nezbližujem s partnerom / partnerkou.“, „Cítim sa nepríjemne, keď odkrývam svoje vnútro partnerovi / partnerke.“ sú tvrdeniami zo škály vzťahovej vyhýbavosti (Lečbych & Pospíšilíková, 2012). Ďalšou súčasťou dotazníka boli otázky ohľadom veku, pohlavia, počtu súrodencov a súrodeneckej pozície, na ktoré museli participanti odpovedať.

Výskumné hypotézy

Všeobecná hypotéza číslo 1: Predpokladáme, že existuje rozdiel v type vzťahovej väzby medzi mužmi a ženami.

  • Hypotéza 1a: Predpokladáme, že existuje vyššia pravdepodobnosť výskytu bezpečnej vzťahovej väzby u žien ako u mužov.

Všeobecná hypotéza číslo 2: Predpokladáme, že počet súrodencov má vplyv na typ vzťahovej väzby.

  • Hypotéza 2a: Predpokladáme, že prvorodení a najmladší majú rovnaký typ vzťahovej väzby.
  • Hypotéza 2b: Predpokladáme, že existuje vysoká prevalencia istej vzťahovej väzby u jedináčikov.
  • Hypotéza 2c: Predpokladáme, že existuje rozdiel v type vzťahovej väzby medzi druhorodenými a jedináčikmi.
  • Hypotéza 2d: Predpokladáme, že ženy zastávajúce pozíciu druhorodených v rodine majú vyhýbavý typ vzťahovej väzby.

Všeobecná hypotéza číslo 3: Predpokladáme, že existuje signifikantná súvislosť medzi typom attachmentu a súrodeneckými konšteláciami.

Analýza výsledkov

Zozbierané dáta sme spracovali pomocou štatistického programu SPSS 21.0 (Statistical Package for the Social Sciences). Z dotazníka Ako prežívam blízke vzťahy sme získali údaje od respondentov a vyhodnotili sme, aký typ vzťahovej väzby majú. Škála bola široká, pričom zaujímavým zistením bolo, že približne rovnaké percento žien aj mužov zastáva rovnaký typ vzťahovej väzby. Najmenšie zastúpenie u oboch pohlaví mala vyhýbavá vzťahová väzba, najčastejšie vyskytujúci sa bol istý typ vzťahovej väzby (viď Tab. 1).

Tab. 1 Typy vzťahových väzieb u mužov a žien

V rámci nášho výskumu sme sa zameriavali na typy vzťahovej väzby a ich rozdiely na základe súrodeneckej pozície. Výskumu sa zúčastnilo 6 jedináčikov, 39 prvorodených, 32 druhorodených, 13 participantov najmladších a 10 tých, ktorí pochádzali z viacpočetných rodín a zastávali iné poradie, ako napríklad štvrtý z piatich súrodencov. V tabuľke uvádzame prehľad výskytu väzby na základe súrodeneckej pozície. Dosiahnuté skóre v dotazníku vypovedalo o type väzby, participanti taktiež uvádzali, akú pozíciu zastávajú.

Tab. 2 Frekvencia výskytu typu vzťahovej väzby na základe súrodeneckej pozície

U žien bol prevládajúci istý typ vzťahovej väzby. Neistý typ väzby malo 33,3% žien,
čo patrilo medzi najviac vyskytujúce sa. 28,6% bol typ úzkostnej vzťahovej väzby a rovnaký počet v zastúpení 19,05%, mala istá a vyhýbavá vzťahová väzba. Tieto údaje znázorňujeme graficky.

Graf 1 Výskyt typov vzťahovej väzby u druhorodených žien

Ženy aj muži percentuálne dosiahli rovnaké hodnoty v typoch väzby. Mierna odchýlka nastala u žien s úzkostnou vzťahovou väzbou, kde mali menšie zastúpenie ako muži. Využitím chí - kvadrátu sme dospeli k záverom, že rozdiel medzi mužmi a ženami vo väzbe signifikantný nie je. Pre dosiahnutie relevantnejších záverov sme sa rozhodli zrovnocenniť skupiny mužov a žien, aby boli porovnateľné. K dvadsiatim deviatim mužom nášho výskumu sme vybrali vekovo podobné ženy. Priemerný vek mužov bol 22, 34, priemerný vek žien 22, 37. Znova využitím chí - kvadrátu sme pozorovali vzťahovú väzbu. Signifikancia bola aj v tomto prípade vyššia ako 0,05, čo nám opätovne nepotvrdilo vzťah medzi pohlavím a väzbou. Väzby u mužov a žien nášho výskumu sa vyskytujú teda v rovnakých proporciách.

Prvorodení a najmladší vykazovali isté pripútanie vo väčšine prípadov (61,5 % bezpečne pripútaných prvorodených a 46,1% isto pripútaných najmladších). Avšak u najmladších bolo aj značné zastúpenie neisto pripútaných (30,8%), čo sa u prvorodených vyskytlo len zriedka (17,9%). Hypotézu o podobnosti v type vzťahovej väzby u týchto participantov prijímame, nakoľko sa nám štatisticky významný rozdiel nepotvrdil. Pridávame aj grafické znázornenie výskytu typov vzťahovej väzby u prvorodených a najmladších.

Graf 2 Prevalencia typu vzťahovej väzby u prvorodených a najmladších

Zahraničné výskumy uvádzajú u jedináčikov hlavne prítomnosť istej vzťahovej väzby (až 66,66%), čo sme predpokladali aj v našom výskume. Tento jav sa v nami skúmanom súbore nepotvrdil. Úzkostná vzťahová väzba u jedináčikov mohla byť spôsobená odmeraným prístupom rodičov počas detstva alebo negatívnymi vzťahovými skúsenosťami participantov. Tento jav by mohol byť predmetom ďalšieho skúmania.

Rozdiel vo väzbe u druhorodených a jedináčikov bol značný. Vyššie percento neisto pripútaných druhorodených (37,5%) mohlo byť založené na základe súperenia o rodičovskú lásku s ostatnými súrodencami. Signifikancia vyššia ako 0,05 potvrdzuje, že podobnosť v type väzby u participantov na týchto pozíciách nie je prítomná.

Analýzou typov vzťahovej väzby u druhorodených žien sme dospeli k záverom, že približne tretina z nich bola neisto pripútaná alebo mali úzkostný typ vzťahovej väzby. Je všeobecne známe, že ženy prežívajú odpútanie alebo odlúčenie od milovanej osoby emotívnejšie, čo mohlo spôsobiť vznik týchto typov väzieb v súvislosti s predchádzajúcimi autopsiami (vlastnými skúsenosťami).

Pri viacpočetných rodinách a zastúpení istej pozície sa preukázalo, že väčšina participantov má neistý alebo úzkostný typ väzby (40%). Predpokladáme, že práve počet súrodencov mohol podmieniť výskyt týchto väzieb u participantov.

Súvislosť medzi typom attachmentu a súrodeneckou pozíciou sa sčasti potvrdila, čiastkové hypotézy preukázali súvislosťv niektorých aspektoch. Využitím Cramerovho V s hodnotou signifikancie 0,002 a hodnotou korelačného koeficientu 0,365, sme dospeli k poukázaniu na stredný efekt súrodeneckej pozície na vzťahovú väzbu.

DISKUSIA

Adler ako jeden z mála teoretikov pripisoval veľký význam rodine a súrodeneckej konštelácii. Vychádzajúc z jeho teórie sme predpokladali značný vzťah medzi premennými – vzťahová väzba a súrodenecké konštelácie.

Hypotézy sme stanovili tak, aby poukazovali na podobnosti či rozdiely v premenných, či už na základe pohlavia, alebo konkrétnej pozície. Opierajúc sa o teoretické poznatky z predchádzajúcich výskumov v tejto oblasti, ako napríklad výskum autora Del Guidice z roku 2009, ktorý poukazoval na vyššie percento mužského vyhýbania a ženskej úzkosti na základe toho, že dievčatá dosahovali vyššie skóre v odpovediach na otázky týkajúce sa interakcie matka – dieťa, z čoho výskumníci usúdili, že práve preto môže byť klasifikácia u dievčat posunutá viac k bezpečnej alebo k úzkostnej kategórii, zatiaľ čo u chlapcov neprítomnosť tejto interakcie a zvýšená agresia zo strany rodičov spôsobuje vznik vyhýbavej alebo dezorganizovanej väzby, sme predpokladali rozdiel v type vzťahovej väzby u mužov a žien. Jednotlivé variácie v rámci pohlavia považujú autori za spôsobené rozdielmi v detskej spôsobilosti v emóciách a regulovaní správania, čo koreluje s kvalitou pripevnenia (Toth, Lakatos & Gervai, 2013). Výskum Kariny Weichold z roku 2013 priniesol tieto výsledky: 70% dievčat isto pripútaných, 60% neisto pripútaných chlapcov (z čoho 47% malo dezorganizovaný typ väzby). Weicholdová podotkla, že vznik dezorganizovanej väzby u chlapcov mohol byť spôsobený narušeným rodinným prostredím. V porovnaní s týmito výsledkami, náš výskum nepreukázal signifikantný rozdiel u mužov a žien v type väzby. Predpokladali sme, že to mohlo byť spôsobené asymetriou výskumného súboru, preto sme porovnali mužov s vybranou, vekovou podobnou, skupinou žien a porovnali sme ich typy väzieb. Rozdiel však potvrdený nebol.

Ďalej sme sústredili pozornosť na väzby participantov na základe ich pozície v rodine. Konkrétne sme skúmali podobnosť väzby u prvorodených a najmladších, a taktiež rozdiely vo väzbe u druhorodených a jedináčikov. Hypotézy týkajúce sa týchto vzťahov sa nám potvrdili. 61,5% prvorodených a 46,1% najmladších s istou vzťahovou väzbou, čo v porovnaní s výskumom McGuirka a Pettijohna vykazuje zhodu. Čo sa týka rozdielnosti vo väzbe druhorodených a jedináčikov, dala sa očakávať, keďže pozícia druhorodeného je znevýhodnená tým, že človek musí o pozornosť súperiť, zatiaľ čo pozícia jedináčika prináša so sebou pozornosť a lásku nie len od rodičov, ale aj iných z okolia. Zamietnutie hypotézy o type väzby u jedináčikov bolo prekvapujúce, nakoľko sme s veľkou istotou očakávali bezpečné pripútanie jedináčikov, no až 66% vykazovalo typ väzby úzkostnej, čo bolo aj v rozpore s výskumom McGuirka a Pettijohna, u ktorých vo výskume tvorilo až 66% bezpečne pripútaných jedináčikov. Autor Brisch spomína, že rodičia detí s úzkostnou vzťahovou väzbou majú pravdepodobne taktiež tento typ väzby. Predmetom ďalšieho bližšieho skúmania by mohli byť väzby rodičov jedináčikov, ktorí sa zúčastnili nášho výskumu.

Pomocou výpočtu korelačného koeficientu sme sa snažili poukázať na súvislosť medzi attachmentom a súrodeneckými konšteláciami, keďže sme skúmali vzťah, nie kauzálnosť. Výsledok bol štatisticky významný a efekt poradia na vzťahovú väzbu vykazoval stredný stupeň (Cramerovo V = 0,365; p = 0,002).

ZÁVER

Hlavným zámerom našej práce bolo poukázať na súvislosti vzťahovej väzby a súrodeneckej pozície. Teoretickou časťou sme definovali pojmy ako attachment a bonding, a následne ich diferencovali. Ďalej sme poukázali na rôzne typy vzťahovej väzby a taktiež poruchy attachmentu. Stručne sme podali informácie o známej Bowlbyho teórii attachmentu. Pokúsili sme sa zhrnúť poznatky o súrodeneckých pozíciách. Ponúkli sme prehľad výskumov v oblasti vzťahovej väzby v súvislosti so súrodeneckou pozíciou.

Cieľom nášho výskumu bolo poukázať na súvislosti vzťahovej väzby a súrodeneckej pozície. Vzhľadom na daný cieľ sme si stanovili príslušné hypotézy týkajúce sa tejto problematiky. Všeobecné hypotézy predstavovali okruhy, na ktoré sme sa chceli zamerať, a to teda zistenie existencie rozdielov v type väzby na základe pohlavia, takisto rozdiel v type väzby v spojitosti so súrodeneckými konšteláciami, ako napríklad predpoklad, že prvorodení a najmladší majú rovnaký typ väzby. Naše výsledky ukázali istú podobnosť s výsledkami výskumu Guirka a Pettijohna. Prekvapivým zistením bolo, že až 66% jedináčikov nášho výskumného súboru tvoria jedinci s úzkostným typom väzby, pričom vo výskume vyššie uvádzanom malo 66% jedináčikov typ väzby istý. Hypotéza predpokladajúca rovnaký typ u prvorodených a najmladších sa potvrdila, čo korešponduje aj so spomínaným výskumom. Prihliadajúc na to, že sme k týmto záverom dospeli pomocou korelácií, nemôžeme hovoriť o tom, čo je príčinou alebo dôsledkom. Čiastkové hypotézy vykazujú istú súvislosť medzi attachmentom a súrodeneckými pozíciami, Cramerovým korelačným koeficientom sa signifikantná súvislosť medzi danými premennými potvrdila, no preukázala len stredný efekt vplyvu poradia na väzbu. Ako sám Bowlby uvádza vo svojej teórii, vplyv rodinného prostredia na osobnosť človeka môže byť silnejší ako genetika alebo fyzické traumy, takže sa zdá, že vplyv rodinného prostredia môže byť silnejší než poradie narodenia, teda v rámci rodiny je vplyv konzistentný bez ohľadu na poradie. Je to však čisto teoretické a mohlo by to byť predmetom ďalšieho skúmania.

Berieme do úvahy, že výsledky nášho výskumu môžu byť ovplyvnené viacerými faktormi. Veľkú rolu môže zohrávať napríklad negatívna predchádzajúca skúsenosť vo vzťahu, ktorá mala za následok zmenu postoja človeka k druhým. U ľudí mohla takáto skúsenosť podmieniť vznik strachu z odmietnutia, opustenia, alebo nepohody v situácii, kedy je človek na druhom závislý. Ďalší výskum by mohol viac referovať o vzťahoch probandov v dospelosti, alebo naopak zaoberať sa minulými, neúspešnými vzťahmi, ktoré mohli mať vplyv na vývoj vzťahov súčasných.

Na záver by sme radi upriamili pozornosť na význam vzťahovej väzby.
Na základe teórie vyjadrujeme mienku, že je prínosné, ak je k deťom v rodine zo strany rodičov prístup rovnaký. Je to náročné a ťažko sa uvedomuje, či postoj, ktorý rodič k dieťaťu zaujme je pri všetkých deťoch jednotný. Avšak pre stabilný a kladný vývoj osobnosti je vytvorenie si puta s aspoň jednou osobou veľmi dôležité.

Považujeme za správne podporiť rodičov v tom, aby sa vyhýbali zbytočnému nálepkovaniu svojich detí alebo favorizácii jedného z detí, a aby sa nebáli v otázkach výchovy a priblíženia sa vyhľadať napríklad aj psychologickú odbornú pomoc.

Vzťah s rodičom naplnený láskou a bezpečím môže byť kvalitnou investíciou pre budúce vzťahy dieťaťa.

Autor: Mgr. Barbora Molčanová

Bibliografia

Bowlby, J. (2010). Vazba: Teorie kvality raných vztahů mezi matkou a dítětem. Praha: Portál. ISBN 9788073676704

Brisch, K. (2011). Bezpečná vzťahová väzba: Attachment v tehotenstve a prvých rokoch života. Edukačný program pre rodičov SAFE. Vydavateľstvo Trenčín. ISBN 978-80-88952-67-1

Benoit, D. (2004). Infant – parent attachment: Definition, types, antecedents, measurement and outcome. In: Journal of Paediatrics and Child Health. [online]. Dostupné na: http://tinyurl.com/zy9ou9z

Collins, N. L., Read, S. J. (1990). Adult attachment, working models, and relationship quality in dating couples. Journal of Personality and Social Psychology, 58, 644-663. [online]. ISSN 1939 - 1315. Dostupné na: http://tinyurl.com/zcfau4k

Del Giudice, M. (2009). Sex, attachment, and the development of reproductive strategies. Behavioral and Brain Sciences, 32, 1–67. [online]. Dostupné na: https://marcodgdotnet.files.wordpress.com/2014/04/delgiudice_2009_reprod...

Fraley, R. C., Waller, N. G., & Brennan, K. A. (2000). An item-response theory analysis of self-report measures of adult attachment. Journal of Personality and Social Psychology, 78, 350-365.

Hašto, J. (2005. Vzťahová väzba: Ku koreňom lásky a úzkosti. Trenčín: Vydavateľstvo F. ISBN 808895228X

Ježková, Z., Černá, R. (2013). Attachment: o důležitosti citového pouta v životěm o jeho poruchách a léčení. [online].
Dostupné na: http://www.sancedetem.cz/srv/www/content/pub/cs/clanky/attachment-o-dule...

Kenny, J., Pollack, D. (2015). Bonding in the Child Placement Process: A Psychological and Legal Perspective. In: Policy and Practise. 2015, vol. 73, no. 6. [online]. Dostupné na: https://www.questia.com/magazine/1G1-439633093/bonding-in-the-child-plac...

Lečbych, M., Pospíšilíková, K. (2012). Česká verze škály Experiences in Close Relationships (ECR): Pilotní studie posouzení vztahové vazby v dospělosti. In:
E – psychologie: Elektronický časopis ČMPS, roč. 6, č.3. [online]. ISSN 1802 - 8853. Dostupné na: http://e-psycholog.eu/pdf/lecbych-pospisilikova.pdf

Matulníková, Ľ. (2011). Význam bondingu v skorom postnatálnom období.
Bonding – väzba, pripútanie. In Mosty k rodine – časopis o sociálnej práci s rodinou a deťmi, roč. 2, č. 2, s. 6. [online]. ISSN 1338-2713. Dostupné na: http://www.mostykrodine.sk/mosty4down.pdf

McGuirk, E., Pettijohn, T. (2008). Birth Order and Romantic Relationship Styles and Attitudes in College Students. [online]. Dostupné na: http://www.tpettijohn.net/academic/McGuirkPettijohn_BirthOrderandRomanti...

Prior, V., Glaser, D. (2006). Understanding Attachment and Attachment disordes: Theory, Evidence and Practise. Jesica Kingsley Publishers London.
ISBN eBook 1846425468. 288s.

Szobiová, E. (2007). Osobnosť a tvorivosť v Adlerovskej psychológii.
In: Psychológia a patopsychológia dieťaťa, 2007, č. 1-2. [online]. ISSN 0555-5574. Dostupné na: http://tinyurl.com/grqydm4

Štefánková, Z. (2011). Citová vazba a sociální adaptace v rané adolescenci. Dizertačná práce. Brno: Masarykova univerzita, Fakulta sociálních studií. Katedra psychologie.

Toth, I., Lakatos, K., Gervai, J. (2013). Gender differences in children’s responses to attachment story stems: True or artefacts? In: The International Society for the Study of Behavioural Development Bulletin. [online]. Dostupné na: http://real.mtak.hu/6430/1/real_6430.pdf

Weichold, K. (2013). Introduction to New Directions in Early Attachment Research. In: The International Society for the Study of Behavioural Development Bulletin. [online].
Dostupné na: http://www.issbd.org/resources/files/spjbd_37_3S.pdf