Adaptívna sebaregulácia: Keď sa nedarí dosiahnuť cieľ

mar 20 2019

Adaptive self-regulation: When it fails in achieving the goal

Abstrakt: Cieľom štúdie bolo predstaviť problematiku sebaregulácie, pričom sa zvláštna pozornosť venovala adaptívnej sebaregulácii ťažko dosiahnuteľných alebo nedosiahnuteľných cieľov. Prezentovaná štúdia informuje o motivačnej a regulačnej funkcii cieľov v kontexte známych teórií sebaregulácie. Vzhľadom na cieľ práce sa v texte objavujú pojmy ako implementačné zámery, cieľové odangažovanie a cieľové reangažovanie, odpoveďový posun. Vrátane iných odborných a užitočných informácií, časť textu referuje aj o nemenej zaujímavom fenoméne, ktorý sa týka monitorovania cieľového pokroku.
Kľúčové slová: cieľové odangažovanie, implementačné zámery, motivácia, sebaregulácia

Abstract: The aim of the study was to introduce the issue of self-regulation, paying attention to adaptive self-regulation of difficult-to-reach or unattainable goals. The presented study informs about the motivational and regulatory function of goals in the context of well-known theories of self-regulation. With regard to the goal of the thesis, there are terms such as implementation intentions, goal disengagement, and goal reengagement, response shift. Including other expert and useful information, part of the text also reports on an equally interesting phenomenon that relates to monitoring goal progress.
Keywords: goal disengagement, implementation intentions, motivation, self-regulation

Úvod

Cieľom našej štúdie je predstaviť problematiku sebaregulácie. V štúdii sa zaoberáme procesom dosahovania cieľov, pričom venujeme zvláštnu pozornosť adaptívnej sebaregulácii. Z hľadiska psychológie ako pomáhajúcej profesie je užitočné zaoberať sa tým, čo v prípade, keď sa nám nedarí na ceste za cieľom a jeho dosiahnutie je náročné alebo nemožné. Čo vtedy robiť? Vytrvať alebo vzdať to? Okrem odborných informácii sa v závere pokúsime dať čitateľovi kvalifikovanú odpoveď na tieto otázky a ponúknuť mu na základe teoretických a empirických poznatkov zopár užitočných odporúčaní.

Stanovenie cieľa

Stanovenie cieľa znamená sformovanie zámeru dosiahnuť istý cieľ (Stuchlíková & Mazehóová, 2014). Pri stanovovaní cieľa hrá dôležitú rolu uvažovanie o jeho dosiahnuteľnosti, uskutočniteľnosti, potenciálnych dôsledkoch a hodnote. Silnú motiváciu pre sformovanie cieľového zámeru môže vyvolať poznanie, že cieľ je dobre uskutočniteľný – existujú k jeho uskutočneniu predpoklady a príležitosť. Dôležitú rolu hrajú tiež očakávania a predpovedateľnosť dôsledkov (Achtziger & Gollwitzer, 2018).

Stanovenie cieľa alebo inými slovami sformovanie zámeru dosiahnuť istý cieľ sa metaforicky označuje aj ako „prekročenie Rubikonu“ (viď Heckhausenov model Rubikonu, Heckhausen & Gollwitzer, 1987), keďže návrat späť do stavu pred sformovaním zámeru je bez vynaloženia psychických síl nemožný – cieľa sa buď vzdáme alebo sa začína s jeho dosahovaním (Stuchlíková & Mazehóová, 2014).

Po sformovaní cieľového zámeru sa následne formujú implementačné zámery, ktoré predstavujú špecifický typ zámerov – vytvárajú mentálne prepojenie medzi špecifickou situáciou v budúcnosti a plánovanou odpoveďou na ňu. Tým, že implementačné zámery špecifikujú kedy, kde a ako dosiahneme cieľ, umožňujú automatizované reagovanie. Anticipácia situácie a špecifická odpoveď na ňu tvoria dva komponenty implementačných zámerov alebo plánov – komponent „ak“ a „potom“ (Brandstätter, Heimbeck, Malzacher, & Frese, 2003; Gollwitzer & Sheeran, 2006; Heckhausen & Gollwitzer, 1987). Funkciou implementačných zámerov je prepojiť vytvorené mentálne reprezentácie príležitostí umožňujúcich dosahovanie cieľa („ak“) so správaním v zmysle automatizovaného reagovania na podnet („potom“). Efekt implementačných zámerov je zjavný predovšetkým pri ťažko realizovateľných cieľoch, pretože ich kognitívne a vôľové kvality uľahčujú proces na cieľ orientovaného správania (Bagozzi & Edwards, 2000).

V novšom výskume Gollwitzer, Schwӧrer, Stern, Gollwitzer a Bargh (2017) skúmali implementačné zámery v kontexte automatických procesov. Zistilo sa, že implementačné zámery môžu zvýšiť aj znížiť projekciu – vysoko automatický proces premietania vlastných postojov do iných ľudí. Záverom je, že formovanie implementačných zámerov môže regulovať aj tento typ nevedomých procesov (Gollwitzer et al., 2017).

Koestner, Lekesová, Chicoine a Powers (2002) zistili, že implementačné zámery, ak sú asociované s cieľovou sebakonkordanciou (self-concordance), majú na cieľový pokrok ešte výraznejší efekt. Pojem sebakonkordancia sa používa na označenie cieľov, ktoré sú v súlade so self. Podľa Modelu sebakonkordancie (Self-concordance model, Sheldon & Elliot, 1998, 1999), dosahovanie sebakonkordantných cieľov charakterizuje väčšie úsilie čo zvyšuje pravdepodobnosť ich úspešného dosiahnutia. Dosiahnutie sebakonkordantných cieľov sa navyše spája s väčšou subjektívnou spokojnosťou, keďže takéto ciele poskytujú zážitok autonómie, kompetencie a súdržnosti (Sheldon & Elliot, 1999).

Ciele, ktoré nekorešpondujú so self (nie sú v súlade s našimi záujmami a hodnotami) a vyberáme si ich kvôli vonkajším tlakom alebo očakávaniam čo „musíme“ alebo „máme“, vytvárajú intrapersonálny konflikt. Málo štruktúrované, nejednoznačné, abstraktné, vzdialené alebo náročné ciele, či veľa cieľov, ktoré navyše môžu byť vo vzájomnom konflikte, majú tiež negatívny dopad na efektívnosť a úspešnosť na cieľ orientovaného správania. Aktuálne a konkrétne ciele, ktoré sú primeranou výzvou, predurčujú na úspech obzvlášť, ak si ľudia veria (Koestner et al., 2002).

Na záver, po ukončení aktivít zameraných na cieľ, sa dosiahnutý cieľ porovnáva a hodnotí so zámerom – pôvodnými želaniami a túžbami. Jedinec tak získava spätnú väzbu, na základe ktorej modifikuje svoje budúce správanie (Brandstätter et al., 2003).

Sebaregulácia

V interakcii s prostredím, zdrojom vonkajšej stimulácie a podnetov rôznej kvality reagujeme adaptívne aj na základe mimoriadnej kapacity ovládať svoje odpovede, meniť emócie, myšlienky, správanie a prekonávať impulzívne tendencie. Na základe vlastnej vnútornej sily niečo zmeniť a ovplyvniť je ľudské správanie značne rozmanité. Baumeister (2002) označuje túto kapacitu ako sebareguláciu a sebakontrolu.

Z hľadiska sociálno-kognitívnej teórie (Social cognitive theory, Bandura 1991) sebaregulácia cieľov zahŕňa dvojicu kontrolných procesov, a to:

  1. produkciu diskrepancie – týka sa systému proaktívnej kognitívnej kontroly, ktorý operuje tak, že si ľudia stanovujú ciele, ktoré vytvárajú diskrepanciu a následne mobilizujú úsilie na báze anticipačného odhadu čo bude potrebné urobiť pre dosiahnutie cieľa;
  2. redukciu diskrepancie – týka sa systému reaktívnej spätnoväzbovej kontroly, ktorý predstavuje spätná väzba poskytujúca informáciu o efekte vynaloženého úsilia a špecifikuje koľko úsilia je potrebné ešte vynaložiť pre dosiahnutie cieľa.

Tým sa zdôrazňuje okrem regulačnej funkcie cieľov (prispôsobovanie úsilia požiadavkám cieľa) aj ich motivačná funkcia (mobilizácia úsilia) (Bandura, 1991).

Carver a Scheier (2011) definujú sebareguláciu ako proces spätnoväzbovej kontroly, ktorý je adaptívno-korektívnym procesom udržiavajúcim správanie v istom smere. V rámci Teórie kontroly (Control theory, Carver & Scheier, 1982, 1990) sa rozlišuje negatívna a pozitívna spätná väzba. Negatívna spätná väzba redukuje diskrepancie medzi aktuálnym stavom a referenčnou hodnotou (cieľmi) približovaním sa, a naopak pozitívna zväčšuje diskrepancie medzi aktuálnym stavom a referenčnou hodnotou (anticieľmi) vzdiaľovaním sa (Carver & Scheier, 2011) Zároveň prebieha monitorovanie pokroku. Ak sa nám darí dosahovať pokrok, prežívame pozitívny afekt, a keď nedosahujeme zamýšľaný pokrok, prežívame negatívny afekt (Carver, 2015; Carver & Scheier, 2017).

Niektorým ľuďom sa bez problémov darí dosahovať cieľový pokrok, zatiaľ čo iným stojí v ceste za cieľom subjektívne viac prekážok (Leduc-Cummings, Milyavskaya, & Peetz, 2017). Navyše, v prípade cieľov, ktoré nereflektujú aktuálne hodnoty a záujmy nášho self, na prekonávanie prípadných prekážok ani nemáme dostatok motivačnej „energie“ (Chirkov, Kim, Ryan, & Kaplan, 2003), vitality (Deci & Ryan, 2008; Hope, Milyavskaya, Holding, & Koestner, 2016).

Problémy s dosahovaním cieľa

V živote sa stáva, že si stanovíme ciele a nedarí sa nám ich dosiahnuť. Dôležitú úlohu v takýchto situáciách zohráva schopnosť adaptívnej sebaregulácie – sebaregulácie ťažko dosiahnuteľných alebo nedosiahnuteľných cieľov (Wrosch, Scheier, Miller, Schulz, & Carver, 2003).

Podľa Carvera a Scheiera (2017) ku cieľu, ktorý sa nám nedarí dosahovať sa vzťahuje – ako už bolo spomenuté – negatívny afekt. Takýto cieľ dostáva v kontexte sledovania viacerých cieľov vyššiu prioritu. Afekt v podstate funguje ako signál pre správanie, či zvýšiť úsilie (negatívny afekt) alebo znížiť úsilie (pozitívny afekt) (Carver & Scheier, 2017).

Z perspektívy celoživotného vývinu sú však naše zdroje – čas a energia – limitované postupným rastom a neskorším úpadkom v staršom veku, genetickým potenciálom či normatívne definovanými vývinovými úlohami, a preto by sme sa mali vedieť rozhodnúť, ako tieto zdroje správne investovať (Wrosch, Scheier, Carver, & Schulz, 2003; Wrosch, Scheier, Miller et al., 2003). Ako píše Carver (2015) zbytočné vynakladanie úsilia je maladaptívne, keďže ľudia v čase sledujú viacero cieľov. Zníženie úsilia – v terminológii Teórie kontroly poľavenie, zvoľnenie (coasting) – umožňuje šetriť a deliť energiu medzi širokú škálu cieľov. Taktiež, extrémna odchýlka pod zamýšľaným kritériom vyvolávajúca negatívny afekt vedie k redukcii v úsilí alebo k cieľovému odangažovaniu (disengagement), pretože opak by bola, obrazne povedané, len márna snaha (Carver, 2015).

Napriek tomu, že pre dosahovanie cieľov je dôležitá vytrvalosť, v niektorých prípadoch nie je možné želaný cieľ dosiahnuť a pokračujúce vytrvalé úsilie sa stáva neadaptívne. V takomto prípade je pre efektívnu sebareguláciu užitočné, ak nastane cieľové odangažovanie, ktoré charakterizuje redukcia v úsilí a zrušenie cieľovej záväznosti (commitment). Menšie úsilie dosiahnuť cieľ, respektíve úplné zastavenie cieľových aktivít, šetrí energiu. To znamená, že disponujeme kapacitou nesnažiť sa tam, kde to nemá zmysel (Wrosch, Scheier, Carver et al., 2003). Pojem „záväznosť“ označuje stupeň oddanosti alebo pripútanosti k cieľu, odhodlanie dosiahnuť cieľ (Latham & Locke, 1991), psychologickú naviazanosť k cieľu (Hollenbeck, Williams, & Klien, 1989).

Cieľové odangažovanie je aj napriek benefitom podľa niektorých teórií nežiaduca odpoveď, zlyhanie. Viac komplexnosti do problematiky cieľového odangažovania vnáša rozlišovanie medzi dvomi reakciami na vnímanú nedosiahnuteľnosť cieľa na základe záväznosti: vzdanie sa cieľa, ku ktorému je ešte stále vytvorená záväznosť a vzdanie sa cieľa s uvoľnením záväznosti voči nemu. V druhom prípade absentuje prežívanie distresu. Pozitívne dôsledky prináša aj čiastočné zníženie nárokov a limitovanie cieľa v istej oblasti, výber alternatívneho spôsobu ako cieľ dosiahnuť alebo formulovanie nového. Pocity prázdnoty, bezcieľnosti, osamelosti vyvoláva odpútanie sa od nedosiahnuteľného cieľa bez toho, aby sme sa začali angažovať na novom (goal reengagement) (Wrosch, Scheier, Carver et al., 2003).

Na vysvetlenie toho, ako prispôsobujeme svoje reakcie pri problémoch s dosahovaním cieľa, Carver a Scheier (2000) používajú pojem odpoveďový posun (response shift). Označuje zmenu v kritériách hodnotenia objektívnej reality – rekalibráciu. Poznáme tri typy zmien: zmenu vnútorných štandardov (alfa zmena), zmenu hodnôt (beta zmena), predefinovanie (gama zmena). Ak niekto ochorie, tak na základe tejto objektívnej skutočnosti očakávame, že sa zhoršila kvalita jeho života. Subjektívne však zhoršenie nemusí byť pociťované v prípade, keď hodnotenie prebieha na základe odlišných kritérií ako predtým. Výsledkom je adaptívna regulácia afektu a správania (Carver & Scheier, 2000).

Existujú však interindividuálne rozdiely v reakciách na nedosiahnuteľné ciele. Tie sú výsledkom osobnostných kvalít, schopnosti sebauvedomenia vlastného správania, hodnôt a pocitov, spôsobu orientácie motivácie na úspech a neúspech, predstáv o budúcom sebarozvoji, dostupnosti alternatívnych cieľov, kauzálnych atribúcií, cieľovej orientácie dosiahnuť majstrovstvo alebo výkon. Ďalšími faktormi môže byť miera investícií času, energie na dosiahnutie cieľa alebo sociálne normy ako forma nátlaku snažiť sa o vybrané ciele (Wrosch, Scheier, Carver et al., 2003).

Webb, Changová a Bennová (2013) sa vo svojej štúdii zaberali fenoménom, ktorý nazývajú „pštrosí problém“ (ostrich problem). Informácia, ktorú človek získava pri monitorovaní svojho pokroku, môže byť značne nepríjemná v prípade, keď je reálny pokrok menší a nespĺňa naše očakávania. V takých prípadoch môže nastať situácia, že „strčíme hlavu do piesku“. Týmto správaním tak – okrem vyhnutiu sa nepríjemným pocitom a pokazenej nálade – bránime aj vlastné sebaponímanie, presvedčenia alebo postoje (Webb et al., 2013).

Autorka: Mgr. Marcela Bobková
Katedra psychológie, Filozofická fakulta, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach

Záver

Na otázku, kedy pokračovať v úsilí a kedy sa vzdať a skončiť, nepoznáme definitívnu odpoveď. Niekedy je dobré vytrvať a niekedy je prínosné opustiť cieľ (Wrosch, Scheier, & Miller, 2013).

V problémových životných situáciách je udržanie nádeje žiaduce a v prípade, že je cieľ potenciálne realizovateľný, by mohlo uvoľnenie negatívne ovplyvniť dôveru v schopnosť dosiahnuť podobné ciele v budúcnosti. Podržanie úsilia je žiaduce hlavne pri vnútorne motivovaných cieľoch, ktoré sú spojené s osobnostnou integritou, keďže do týchto cieľov významne psychicky investujeme – tu možno spomenúť pštrosí efekt, ktorý funguje ako akýsi ego obranný mechanizmus. Avšak, ak sa k cieľu nedá priblížiť a je nedosiahnuteľný, malo by nastať cieľové odangažovanie. Okrem toho, že pomôže jedincovi vyhnúť sa negatívnym emóciám a škodlivým dôsledkom, osobné zdroje limitovanej energie, ktoré by boli neefektívne využívané, môžu byť potom použité pre iné zástupné – a čo je dôležité – potenciálne realizovateľné ciele (Stuchlíková & Mazehóová, 2014; Wrosch, Scheier, Carver et al., 2003).

Pri ťažko realizovateľných cieľoch nám ich dosahovanie môže uľahčiť dôslednejšie plánovanie (Bagozzi & Edwards, 2000). Plány – implementačné zámery – kedy, kde a akým spôsobom dosiahneme cieľ, umožňujú automatizované reagovanie na podnet spätý s cieľom (Gollwitzer & Sheeran, 2006). Čo nám môže uľahčiť odpútanie sa od nedosiahnuteľného cieľa je cieľové reangažovanie. Práca na novom cieli vnáša do nášho života zmysluplnosť a pôsobí preventívne voči pocitom neschopnosti a prázdnoty (Wrosch, Scheier, Miller et al., 2003).

Zoznam bibliografických odkazov

Achtziger, A., & Gollwitzer, P. M. (2018). Motivation and Volition in the Course of Action. In Heckhausen, J., & Heckhausen, H. (Eds.), Motivation and Action (pp. 485-527). Springer, Cham. ISBN 978-3-319-65094-4.

Bagozzi, R. P., & Edwards, E. A. (2000). Goal-Striving and the Implementation of Goal Intentions in the Regulation of Body Weight. Psychology and Health, 15, 255-270.

Bandura, A. (1991). Social Cognitive Theory of Self-Regulation. Organizational Behavior and Human Decision Processes, 50, 248-287.

Baumeister, R. F. (2002). Ego Depletion and Self-Control Failure: An Energy Model of the Self’s Executive Function. Self and Identity, 1, 129-136.

Brandstätter, V., Heimbeck, D., Malzacher, J. T., & Frese, M. (2003). Goals need implementation intentions: The model of action phases tested in the applied setting of continuing education. European Journal of Work and Organizational Psychology, 12(1), 37-59.

Carver, Ch. S. (2015). Control Processes, Priority Management, and Affective Dynamics. Emotion Review, 7(4), 301-307.

Carver, Ch. S., & Scheier, M. F. (1982). Control Theory: A Useful Conceptual Framework for Personality-Social, Clinical and Health Psychology. Psychological Bulletin, 92(1), 111-135.

Carver, C. S., & Scheier, M. F. (1990). Origins and functions of positive and negative affect: A control-process view. Psychological Review, 97, 19-35.

Carver, Ch. S., & Scheier, M. F. (2000). Scaling back goals and recalibration of the affect system are processes in normal adaptive self-regulation: understanding ʻresponse schiftʼ phenomena. Social Science & Medicine, 50, 1715-1722.

Carver, Ch. S., & Scheier, M. F. (2011). Self-Regulation of Action and Affect. In Vohs, K. D., & Baumeister, R. F. (Eds.), Handbook of self-regulation: research, theory, and application (2nd Ed.) (pp. 3-21). New York, United States of America: The Guilford Press. ISBN 978-1-60623-948-3.

Carver, Ch. S., & Scheier, M. F. (2017). Chapter One – Self-Regulaotry Functions Supporting Motivated Action. In Elliot, A. J. (Ed.), Advances in Motivation Science, 4, 1-37. ISBN: 978-0-12-812123-8.

Chirkov, V., Kim, Y., Ryan, R. M., & Kaplan, U. (2003). Differentiating Autonomy From Individualism and Independence: A Self-Determination Theory Perspective on Internalization of Cultural Orientations and Well-Being. Journal of Personality and Social Psychology, 84(1), 97-110.

Deci, E. L., & Ryan, R. M. (2008). Self-Determination Theory: A Macrotheory of Human Motivation, Development, and Health. Canadian Psychology, 49(3), 182-185.

Gollwitzer, A., Schwӧrer, B., Stern, Ch., Gollwitzer, P. M., & Bargh, J. A. (2017). Up and down regulation of highly automatic process: Implementation intentions can both increase and decrease social projecton. Journal of Experimental Social Psychology, 70, 19-26.

Gollwitzer, P. M., & Sheeran, P. (2006). Implementation Intentions and Goal Achievement of Effects and Processes. Advances in Experimental Social Psychology, 38, 69-119.

Heckhausen, H., & Gollwitzer, P. M. (1987). Thought contents and cognitive functioning in motivational versus volitional states of mind. Motivation and Emotion, 11(2), 101-120.

Hollenbeck, J. R., Williams, Ch. R., & Klein, H. J. (1989). An Empirical Examination of the Antecedents of Commitment to Difficult Goals. Journal of Applied Psychology, 74(1), 18-23.

Hope, N. H., Milyavskaya, M., Holding, A. C., & Koestner, R. (2016). The humble path to progress: Goal-specific aspirational content predicts goal progress and goal vitality. Personality and Individual Differences, 90, 99-107.

Koestner, R., Lekes, N., Chicoine, E., & Powers, T. A. (2002). Attaining Personal Goals: Self-Concordance Plus Implementation Intentions Equals Success. Journal of Personality and Social Psychology, 83(1), 231-244.

Latham, G. P., & Locke, E. A. (1991). Self-Regulation through Goal Setting. Organizational Behavior and Human Decision Processes, 50, 212-247.

Leduc-Cummings, I., Milyavskaya, M., & Peetz, J. (2017). Goal motivation and the subjective perception of past and future obstacles. Personality and Individual Differences, 109, 160-165.

Sheldon, K. M., & Elliot, A. J. (1998). Not All Personal Goals Are Personal: Comparing Autonomous and Controlled Reasons for Goals as Predictors of Effort and Attainment. Personality and Social Psychology Bulletin, 24(5), 546-557.

Sheldon, K. M., & Elliot, A. J. (1999). Goal Striving, Need Satisfaction, and Longitudinal Well-Being: The Self-Concordance Model. Journal of Personality and Social Psychology, 76(3), 482-497.

Stuchlíková, I., & Mazehóová, Y. (2014). Osobní cíle jako motivační fenomén. Československá psychologie, 58(5), 471-484.

Webb, T. L., Chang, B. P. I., & Benn, Y. (2013). „The Ostrich Problem“: Motivated Avoidance or Rejection of Information About Goal Progress. Social and Personality Psychology Compass, 7(11), 794-807.

Wrosch, C., Scheier, M. F., Carver, Ch. S., & Schulz, R. (2003). The Importance of Goal Disengagement in Adaptive Self-Regulation: When Giving Upi s Beneficial. Self and Identity, 2, 1-20.

Wrosch, C., Scheier, M. F., & Miller, G. E. (2013). Goal Adjustment Capacities, Subjective Well-being, and Physical Health. Social and Personality Psychology Compass, 7(12), 847-860.

Wrosch, C., Scheier, M. F., Miller, G. E., Schulz, R., & Carver, Ch. S. (2003). Adaptive Self-Regulation of Unattainable Goals: Goal Disengagement, Goal Reengagement, and Subjective Well-Being. Personality and Social Psychology Bulletin, 2003, 29(12), 1494-1508.