Osamelosť a jej determinanty v nadväznosti sa suicidálne správanie seniorov

aug 5 2019

Loneliness and its determinants in relation to suicidal behavior of seniors

Abstrakt: Autorka sa vo vedeckej štúdii zaoberá osamelosťou, ktorú v úvode definuje, pričom osamelosť vníma ako fenomén, ktorý v súčasnej dobe výrazne ovplyvňuje životy mnohých jedincov. Osamelosť sa týka všetkých vekových skupín, no najväčší podiel osamelých ľudí tvoria starší jedinci, ktorí sú náchylnejší k osamelosti a k sociálnej izolácii predovšetkým preto, lebo sú viac ohrození celým radom zdravotných a sociálnych problémov, ktoré následne osamelosť determinujú. Osamelosť, ktorá následne ústi do samovraždy je autorkou podávaná ako výrazný extrémny jav, ktorý má stúpajúcu tendenciu predovšetkým u vekovej skupiny seniorov. V druhej časti vedeckej štúdie sú popisované výsledky kvalitatívnej analýzy v rámci ktorej autorka realizovala otvorené kódovanie. Výsledky výskumu naznačujú, že osamelosť v živote seniora vytvára silné a negatívne konotácie, ktoré sú spojené s myšlienkou na smrť, čo môže následne vyústiť až k suicidálnemu správaniu seniora. Okrem toho môžeme potvrdiť, že absencia pozitívnych sociálnych vzťahov staršieho človeka je významným rizikovým faktorom pre široko založené morbidity a mortality a vplýva na celkovú pohodu a psychické a fyzické zdravie staršieho jedinca.
Kľúčové slová: Osamelosť, Izolácia, Samovražda, Starší človek, Vek.

Abstract: The author deals in her scientific study with loneliness, which she defines in the introduction, whereby she perceives loneliness as a phenomenon, which presently significantly affects the lives of many people. Loneliness affects all age groups, but the largest share of lonely people consists of older people, who are more prone to loneliness and social isolation especially because they are more endangered by a range of health and social issues, which subsequently determine loneliness. The author presents loneliness, which subsequently leads into suicide, as a striking and extreme phenomenon, which has a growing tendency especially in the seniors’ age group. The second section of the scientific study describes the results of qualitative analysis, in which the author implemented open coding. The research results suggest that loneliness in senior’s life creates strong and negative connotations, which are linked to the idea of death, which can subsequently lead to suicidal behavior of the senior.
Key words: Loneliness, Isolation, Suicide, Older Man, Age.

Úvod

Osamelosť je skrytým fenoménom súčasnej doby, je to však taký spoločenský fenomén, ktorý sa týka rozmanitej skupiny osôb. Osamelosť je pritom individuálna a vyplýva zo subjektívneho prežívania reálnej skutočnosti, pričom sa viaže sa v určitom zmysle na pocitový svet jedinca, ktorý vníma svoje postavenie v spoločnosti pod vplyvom rôznych životných udalostí tak, že sa cíti osamelý. Osamelosť je pocit úzkosti, ktorý je sprevádzaný vnímanými nedostatkami v sociálnych vzťahoch, pričom sa často objavuje v spojení so sociálnou izoláciou, avšak človek môže byť spoločensky izolovaný bez toho, aby sa cítil osamelý a môže sa cítiť osamelo bez toho, aby bol spoločensky izolovaný. Na rozdiel od sociálnej izolácie, osamelosť viac súvisí s vnímanou kvalitou sociálnych vzťahov, než s jej množstvom. Nedávne empirické dôkazy podporujú tri odlišné rozmery osamelosti a to osamelosť v intímnom, relačnom a kolektívnom zapojení. (Leah, Hawkley, 2010)

Bruno (2002) sa pri definovaní osamelosti opiera o hierarchiu potrieb, pričom dáva osamelosť do kontextu práve s nenaplnením týchto potrieb. Osamelosť pomenováva ako negatívny mentálny a emocionálny stav, pre ktorý sú typické pocity izolácie a nedostatok významnejších vzťahov s inými ľuďmi.

Sýkorová (2007) tvrdí, že osamelosť vnímame v dvoch paradigmatických modeloch. Jedna vychádza zo životného pocitu, ktorý môže byť negatívny alebo pozitívny a druhá rovina osamelosti sa spája s aktuálnou životnou situáciou, do ktorej sa vplyvom životných okolností človek dostane.

Predpokladáme však, že pri takomto nazeraní na osamelosť sa nám osamelosť môže javiť aj ako aktuálna samota, spôsobená momentálnou situáciou, pričom nemusí mať sama o sebe negatívny náboj. Osamelosť je však vo svojej podstate subjektívny zážitok každého jednotlivca, ktorý je vo všeobecnosti výsledkom percipovania istej nedostatočnosti v interpersonálnych vzťahoch a vyznačuje sa nepríjemným pocitom. (Hrozenská, 2007) Ďalšie definície poukazujú najmä na subjektívne vnímanie osamelosti. Ide predovšetkým o rozpor medzi ideálnymi a vnímanými vzťahmi, o rozdiele medzi počtom priateľov, ktorých by si jedinec želal mať a ktorých reálne má a z psychoanalytického uhla pohľadu ako zážitok zlyhania v uspokojovaní základnej potreby intimity. (Molčanová, Baumgartner, & Kaňuková, 2007)

Z uvedených definícií usudzujeme, že vnímanie osamelosti jedincom je vždy individuálne, pretože vychádza zo subjektívneho hodnotenia reálnej skutočnosti a vždy sa pocit osamelosti spája s negatívnym pocitom, ktorý je prepojený na interpersonálne vzťahy a to predovšetkým na ich intenzitu, hĺbku a častosť. Jednotlivci sa pritom výrazne líšia vo svojom postoji k zvládaniu osamelosti, ako aj v schopnosti alebo dokonca možnosti vytvárania si siete takých sociálnych vzťahov, ktoré by mohli byť uspokojujúce na takej úrovni, aby jedinec nepociťoval negatívne pocity z osamelosti. Základným predpokladom pre rozvinutie osamelosti je pritom samota. Pojem samota sa pritom často integruje, dokonca až zamieňa s pojmom osamelosť, avšak ide o dva rozdielne pojmy. Samotu chápeme ako reálne existujúcu životnú skutočnosť, ktorá sa premieta do osobitej situácie, v ktorej sa jedinec nachádza. Samota ako určitá forma prežívania môže byť dobrovoľná alebo môže vzniknúť vplyvom vonkajších faktorov. Nemusí vždy predstavovať nepríjemný pocit z osamelosti.

Weiss rozlišuje dva typy osamelosti a to sociálnu a emocionálnu. Emocionálnu osamelosť charakterizuje absencia blízkeho až dôverného vzťahu, pričom sociálna osamelosť súvisí s priamymi pocitmi absencie širšej sociálnej siete. (Weiss, 1987, podľa Výrosta, Slaměníka, 2001).

Pokiaľ sa pozrieme na osamelosť z hľadiska veku, tak najväčšou skupinou, ktorá žije osamote, je skupina ľudí nad šesťdesiatpäť rokov. Je to preto, lebo väčšina týchto jedincov už odchovala svoje deti, ktoré aktuálne nežijú s rodičmi, ale aj preto, lebo mnohí z nich stratili svojich partnerov. Okrem toho sa na negatívnych pocitoch, ktoré vyplývajú z osamelosti výrazne podpisujú rôzne psychické ochorenia a iné sociálne determinanty, ktoré nastupujú s pribúdajúcim vekom. Jedinci, ktorí sú vyššieho veku uvádzajú dokonca v spojitosti s osamelosťou túžbu po smrti a niektorí z nich dokonca vykazujú signifikantný sklon k samovraždám a to práve v kontexte dlhodobého prežívania života v osamelosti.

Aj podľa Stravynského a Boyera sú hlásené niektoré významné väzby medzi osamelosťou a rôznymi prejavmi samovražedného správania a to u rôznych podskupín, avšak výrazný nárast samovrážd z dôsledku osamelosti je hlásený práve u starších jedincov. Silná asociácia medzi samovražednými sklonmi a osamelosťou seniorov je definovaná buď subjektívne alebo objektívne. Navyše výskyt samovražedných myšlienok sa zvyšuje so stupňom osamelosti. (Stravynski, Boyer, 2001)

Osamelosť seniorov ako závažný spoločenský fenomén

Dramatické starnutie populácie spolu so sociálnymi a ekonomickými zmenami, ktoré prebiehajú v spoločnosti zvyšujú pravdepodobnosť nárastu fenoménu osamelosti práve v tejto vekovej skupine a to predovšetkým v rámci nedostupnosti rôznych zdrojov sociálnej podpory. Osamelosť starších jedincov sa pritom kvalitatívne líši, jej charakteristiku ovplyvňuje rodinný stav, pohlavie, vek, úroveň vzdelania, ekonomická úroveň, životné usporiadanie, zdravotný stav a celková úroveň poskytovanej sociálnej podpory. Rodina je pritom vnímaná ako najdôležitejší zdroj sociálnej opory a nasleduje hneď za priateľmi. Samotný príjem sociálnej podpory zo strany rodiny a priateľov následne zlepšuje subjektívnu psychickú pohodu a duševné zdravie seniorov. Výskumy v tejto oblasti však ukazujú, že starší ľudia dostávajú relatívne malú sociálnu podporu zo strany susedov, ale i vládnych či iných spoločenských organizácií. (Chen, Hicks, & While, 2014)

Starnutie je pritom často spojené s prehĺbením osamelosti a izoláciou. Dospelé deti sú totiž zapojené do ich vlastných životov a nemajú čas, aby boli s rodičmi. Starnutie tak so sebou prináša izoláciu nemať rodinu alebo nemať rodinu v blízkom okolí. Choroba pritom vytvára ďalší pocit izolácie a osamelosti, ktoré následne môžu viesť k depresii u starších dospelých. (Glicken, 2009).

O sociálnej izolácii, ktorá vedie k depresii v priebehu života hovoria aj Morley a Glicken (2009), podľa ktorých je osamelosť seniorov vážnym, často nepovšimnutým problémom. Seniori, u ktorých sa objavujú pocity osamelosti sú podľa Stanleyho vystavení zvýšenému riziku fyzických a duševných ochorení, vrátane predčasného úmrtia. Autor upozorňuje na to, že identifikáciou potenciálnych zdrojov sociálnej spolupatričnosti je však možné prispieť k pochopeniu toho, ako podporovať zdravie a psychickú pohodu práve u starších dospelých. (Stanley, et al., 2014) Osamelosť seniorov je pritom často identifikovaná skrze citovú a sociálnu izoláciu, pričom sociálne, psychologické a fyzické faktory môžu takisto prispieť ku zvýšeniu pocitov z osamelosti. Osamelosť zároveň vplýva na aj zhoršenie zdravotného stavu starších jedincov. (Dong, Chang, Wongm & Simon, 2012) Podľa Pattersona a Veenstra (2010) chronická osamelosť výrazne zvyšuje riziko úmrtia, riziko mortality je totiž významne vyššie u tých respondentov, ktorí uvádzajú, že sa cítia osamelí v porovnaní s tými, ktorí uvádzajú, že sa osamelými necítia nikdy alebo málokedy. Osamelosť seniorov je badateľná aj pri dlhodobo zhoršenom zdravotnom stave seniora. Opierame sa o tvrdenie Eliasa, Nevilleho a Scotta, ktorí tvrdia, že osamelosť, úzkosť a depresie sú bežnými problémami aj u starších dospelých, ktorí sú v dlhodobej starostlivosti, kvôli zhoršenému zdravotnému stavu. (Elias, Neville, & Scott, 2015) Absencia pozitívnych vzťahov je významným faktorom pre široko založené morbidity a mortality, výskumy v tejto oblasti naznačujú, že osamelosť zvyšuje citlivosť k sociálnym hrozbám a môže motivovať obnovu sociálnych kontaktov, ale tiež môže na strane druhej výrazne narušiť výkonnostnú funkciu, spánok a duševnú pohodu. (Cacioppo, Capitanio, 2014)

V nasledujúcich riadkoch sa pozrieme na niektoré aktuálne výskumy, ktoré s prežívaním osamelosti súvisia. Sociálna izolácia a osamelosť bola pritom uznaná ako hlavný rizikový faktor morbidity a mortality u človeka a to už pred viac ako štvrť storočím. Existujú dôkazy o tom, že vnímanie sociálnej izolácie a osamelosti má vplyv na mozog a správanie a je vysokým rizikovým faktorom mortality. Hoci kauzálnu úlohu osamelosti na nervové mechanizmy a úmrtnosť je ťažké presvedčivo testovať u ľudí, experimentálne štúdie ukazujú, že sociálna izolácia produkuje významné zmeny v mozgových štruktúrach a procesoch. (Cacioppo, Capitanio, & Cacioppo, 2014) Luo a Waite v súvislosti s osamelosťou a zvýšenou mortalitou osamelých starších jedincov uvádzajú, že v rámci výskumu zistili, že až 28% starších čínskych dospelých sa cíti osamelo a osamelí dospelí v Číne budú v priebehu nasledujúcich rokov čeliť zvýšenému riziko smrti práve v dôsledku pretrvávajúcej osamelosti. (2014) Podľa Dahlberga a McKea osamelosť má výrazný vplyv na kvalitu života v starobe a preto musí byť koncipovaná ako model skladajúci sa z dvoch rozmerov, z rozmeru sociálneho a z rozmeru emocionálneho. V rámci výskumu, ktorý bol realizovaný autormi v roku 2014 v USA bolo zistené, že z celkového počtu 1255 respondentov starších ako 60 rokov sa 7,7% respondentov cíti veľmi osamelých, pričom ďalším 38,3% respondentov popisovalo svoj stav ako mierne osamelí. Sociálna a emocionálna osamelosť bola zdieľaná až u 19, 36% respondentov. Táto štúdia poskytuje ďalšiu empirickú podporu pre koncepčné oddelenie emocionálnej a sociálnej osamelosti. V dôsledku toho politika znižovania osamelosti u starších jedincov by mala byť smerovaná k rozvoju celej rady odlišných intervenčných stratégií a to predovšetkým v prípade, ak obidva druhy osamelosti aj emocionálna a sociálna osamelosť sú potvrdené súbežne. (Dahlberg, McKee, 2014) Cieľom výskumu, ktorý realizovali v roku 2014 Chen a Feeley (2014) bolo zvýšiť sociálnu podporu starších dospelých, ktorí pociťovali osamelosť a to v každej zo štyroch relačných zdrojov podpory (partner/partnerka, deti, rodina a priatelia). Výsledky v konečnom závere ukázali, že pomoc zo strany partnerov a priateľov dokázala aspoň čiastočne zmierniť pocity osamelosti. Bolo pritom konštatované, že v neskoršom veku rôzne zdroje podpory môžu vyvolať odlišné účinky na osamelosť a pohodu, ale i to, že osamelosť je vážny spoločenský determinant, ktorý sa spája s celkovou pohodou človeka. Holwerda v roku 2014 testoval vzťah medzi sociálnou izoláciou a pocitom osamelosti na jednej strane a nárastom demencie na strane druhej a to v rámci kohortovej štúdie u 2173 seniorov, pričom účastníci výskumu boli sledovaní tri roky. Podľa výsledkov výskumu je zrejmé, že s pocitmi osamelosti bola spojená vyššia pravdepodobnosť vzniku demencie, než u ľudí bez týchto pocitov. Osamelosť tak môže byť považovaná za hlavný rizikový faktor demencie, poprípade nástupu Alzheimerovej choroby a aj preto si osamelosť zaslúži podľa autorov výskumu väčšiu klinickú pozornosť. (Holwerda, et al. , 2014) Utz v súvislosti s osamelosťou upozornila na ten aspekt osamelosti, že aj napriek zvýšeniu sociálnej podpory pri ovdovení, osamelosť patrí medzi najčastejšie hlásené príčiny úmrtia pozostalých. V rámci výskumnej analýzy bol skúmaný dynamický vzťah medzi sociálnou podporou a osamelosťou u smútiacich starších dospelých, ktorí prišli o partnera. Na odhad zmien v živote jednotlivcov, ktoré spôsobila osamelosť a následná poskytovaná sociálna podpora počas prvého roka a pol od úmrtia partnera, bola u starších dospelých vo veku 50+ použitá rastová krivka latentného modelovania. Je zaujímavé, že osamelosť klesla za prvý rok a pol od úmrtia partnera, pretože väčšia sociálna podpora determinovala nižšiu úroveň celkovej osamelosti, ale prijímanie sociálnej podpory nezmenilo osamelosť v priebehu následného času, teda obdobia, keď sociálna podpora nebola poskytovaná v takej miere. Osamelosť pritom viac koreluje s podporou od priateľov než s oporou od rodiny. Spoločná sociálna podpora z oboch strán - priateľov aj rodiny znižuje až o 35% negatívne pocity vyplývajúce z osamelosti. Výsledky výskumu však naznačujú, že osamelosť po ovdovení nemožno napraviť iba intervenciami, ktoré budú zamerané na zvyšovanie sociálne podpory, je potrebné využiť ďalšie intervencie, ktoré osamelosť znížia a to nezávisle na spomínanej sociálnej opore. Sociálna podpora, predovšetkým od priateľov sa zdá byť pritom účinnejšia, ako podpora od rodiny. (Utz, et al., 2014)

V súvislosti s prijímaním sociálnej podpory zo strany partnera uvedieme ešte výskum, ktorý realizoval Holtfreter, Reising a Turanovic. (2016) Autori výskumu tvrdia, že u tých jedincov, ktorí majú síce zlý zdravotný stav avšak majú silný pozitívny vzťah s partnerom sa osamelosť neobjavuje v takej silnej miere. Spomínaní autori pritom podčiarkujú tvrdenie, že ani nie tak množstvo rodinných väzieb vplýva na osamelosť, ale skôr kvalita týchto väzieb a vzťahov.

Štúdia realizovaná v roku 2012 Aylazom, Aktürkom, Ercim, Öztürkom a Aslanom, popisuje vzťahy medzi depresiou a osamelosťou u starších ľudí v nadväznosti na ovplyvňujúce faktory. Bolo zistené, že existuje významná korelácia medzi osamelosťou a depresiou u starších jedincov, ktorí žijú v komunite, pričom prítomnosť dobrého sociálneho zabezpečenia a vyšších príjmov na strane druhej viedla ešte k nižším priemerným skóre.

Vyššie hladiny osamelosti sa objavujú aj u tých u starších jedincov, ktorí žijú sami a nevyužívajú sociálne siete v rámci internetu. Všeobecne tak môžeme konštatovať, že využitie internetu má významné miesto v kontexte metód, ktoré prispievajú k zníženiu osamelosti zrelých dospelých jedincov. (Sar, Göktürk, Tura, Kazaz, 2012)

Samovražda a fyzický vek v kontexte osamelosti

Osamelosť je spojená so zvýšeným rizikom zapojenie sa seniorov do suicidálneho správania. Do dnešného dňa však došlo k realizovaniu pomerne málo výskumov práve na túto tému. Osamelosť je však všeobecne spájaná so samovražedným správaním u bežnej dospelej populácie. (Stickley, Koyanagi, 2016).

Riziko samovrážd v staršom veku je pritom vysoké a to predovšetkým u starších mužov. Poruchy nálady sú známe rizikové faktory, ale riziko samovraždy spojené so zlým fyzickým zdravím je stále nejasné. Starší austrálsky muži s viacerými zdravotnými ochoreniami majú napríklad najvyššie riziko úmrtia samovraždou, a to predovšetkým vtedy, ak sa vezme do úvahy prítomnosť porúch nálady, často v dôsledku práve osamelosti. (Almeida, McCaul, Hankey, Yeap, Golledge & Flicker, 2016)

Osamelosť sa často prejavuje intenzívnymi pocitmi prázdnoty a opustenosti a môže viesť k depresii a k samovražde aj podľa Bekheta, Jacleneho a Zauszniewskieho. (2012) Prevalencia osamelosti u starších osôb sa podľa spomínaných autorov odhaduje až na 40%. Poznatky z tejto štúdie pritom naznačujú, že určité intervenčné programy zamerané na prevenciu alebo zníženie osamelosti u starších osôb môže byť prospešné pre zachovanie ich duševného zdravia.

Samovražda je celosvetovým problémom u starších ľudí, ale len málo štúdií skúmalo skúsenosti so samovražednými myšlienky u starších ázijských psychiatrických ambulantných pacientov. Účelom štúdie realizovanej v roku 2015 bolo preskúmať spúšťače samovražedných myšlienok medzi staršími dospelými. Dáta boli zbierané v individuálnych rozhovorov a analyzované pomocou obsahovej analýzy. Zistilo sa, že samovražedná myšlienka bola vyvolaná chorobami a fyzickým nepohodlím. Dôvodmi pre nevykonanie samovraždy však bola podpora zo strany členov rodiny alebo od priateľov. (Lee, Chen, Huang, 2015). Z výsledkov tohto výskumu môžeme dedukovať, že ak by v živote týchto jedincov neexistovala sociálna opora, vďaka ktorej sa necítili osamelí, tak by tu existovala väčšia možnosť, že suicidálne myšlienky by nakoniec viedli k reálnemu ukončeniu života, teda k spáchaniu samovraždy. Paraschakis, Athanassios Douzenis, Michopoulos, Christodoulou, Vassilopoulou, Koutsaftis, & Lykouras, (2012) pritom tvrdia, že počet samovrážd v Grécku vo vekovej skupine starších jedincov je najvyšší zo všetkých vekových skupín. Grécko pritom patrí ku krajinám s najvyšším podielom starších osôb v Európskej únii (EÚ). Zdá sa, že starší jedinci, ktorí spáchajú samovraždu majú odlišné vlastnosti od iných vekových skupín., pričom cieľom štúdie bolo tieto vlastnosti popísať. Dáta bola získané z dvojročnej psychologickej štúdie, vykonanej na katedre aténskeho súdneho lekárstva v Grécku. Starší samovrahovia tvoria 35% z celkového počtu samovrážd. Väčšina (69,5%) sú pritom muži. Iba 12,4% malo predchádzajúcu psychiatrickú hospitalizáciu, ale viac ako polovica (65,2%) malo psychiatrickú histórii (81% z nich malo v anamnéze depresiu). Ako sa dalo očakávať, existoval vysoký výskyt fyzických chorôb a to až 81,6%. Väčšina (82%) zo starších obetí samovražedných pokusov urobili tento pokus o samovraždu prvýkrát. Staršie obete samovrážd boli autormi štúdie rozdelení do dvoch skupín a to mladí starí a starí-starí. Rozdiely medzi skupinami existovali v kontexte toho, že osoby nad 75 rokov mali viac fyzických problémov a častejšiu psychiatrickú históriu. Podľa autorov sa samovraždy vo vyššom veku dajú zakotviť do skupín s rôznymi charakteristikami a ich rozdiely môžu byť významným ukazovateľom na základe ktorého môžeme formulovať potrebné stratégie zamerané na prevenciu samovrážd.

Kanchan (2016) v tejto súvislosti poukazuje na to, že štúdie o samovraždách a samovražednom správaní seniorov poskytujú potrebné dátové súbory pre pochopenie týchto multilaterálnych a zložitých javov. Psychiatrické ochorenia ako je depresia, poruchy osobnosti, alkohol, drogová závislosť, schizofrénia, samovražedné myšlienky, chronické fyzické choroby, sociálna izolácia, beznádej a ľahký prístup k smrtiacim spôsobom samovraždy sú niektoré z presne vymedzených rizikových faktorov pre samovraždu.

Cieľom ďalšej štúdie bolo zistiť riziko samovrážd u starších pacientov hospitalizovaných a liečených z dôvodu fyzických chorôb, ale i faktory ovplyvňujúce toto riziko. Štúdia mala konštrukciu priečneho prierezu. Tá bolo vykonaná u 459 starších jedincov hospitalizovaných a liečených vo verejnej nemocnici. V štúdii bolo až 24,0% seniorov s vysokým rizikom samovraždy, pričom riziko samovraždy bola najvyššie u osôb vo veku 60-74rokov, ktoré žijú samy, pijú alkoholu, vnímajú svoju náboženskú viery ako slabú, poprípade sú liečení na rakovinu. Vyššie riziko samovraždy sa objavuje aj u tých starších jedincov, ktoré majú za sebou určitú históriu týkajúcu sa prijatia do psychiatrickej liečby a za rizikové faktory sa radia aj prejavy úzkosti a depresie. (Avci, Tari Selcuk, Dogan, 2016). Aj podľa Ondrejkoviča samovražedná ohrozenosť, suicidalita a unavenosť životom, dramaticky narastá v starobe. Na počtoch dokonaných samovrážd sa pritom podieľajú v rozhodujúcej miere muži. V porovnaní s celkovým počtom samovražedných pokusov (nedokonaných samovrážd) je ich počet vo vekovej skupine 85-ročných a starších už výrazne nižší. V súvislosti s gerontologicky orientovanými výskumami samovrážd sa uvádza, že v prípade samovražednej ohrozenosti starších ľudí ide o dlhodobé dozrievanie myšlienok na samovraždu, ktoré sa neraz začínajú už v mladosti. (Ondrejkovič, 2015) Mnohí odborníci sú toho názoru, že suicidalita staršieho jedinca súvisí, alebo je v priamom kontexte naviazaná na chorobný stav, avšak Schmitz-Scherzer (in Ondrejkovič, 2015) upozorňuje na to, že toto zovšeobecňovanie nie je správne a ani v starobe nespočíva suicidalita vždy na chorobných procesoch. Prikláňa sa k názoru, že ani psychické ochorenie alebo dokonca vážna duševná porucha nie je vždy postačujúca k vysvetleniu samovraždy staršieho človeka. Kolerátmi samovrážd sú podľa Ondrejkoviča predovšetkým determinanty, medzi ktoré radíme nielen výrazné finančné obmedzenia a biedu, ale aj samotu a izoláciu a práve preto nemôžeme prehliadať sociálne roli a kultúrne a sociálne aspekty života seniorov. (Ondrejkovič, 2015)

K samovraždám seniorov prispievajú okrem osamelosti aj prírodné katastrofy (zemetrasenia, povodne), nakoľko s prírodnými katastrofami sa spájajú aj následné aktuálne psychické problémy spôsobené zlými životnými a ekonomickými problémami. (Kõlves, De Leo, 2013)

Medzi kľúčové faktory, ktoré prispievajú k vzniku samovraždy osamelého seniora patrí podľa Appletona a Pridmora nadmerné používanie alkoholu alebo drog, konfliktný vzťah, prípadne rozchod a následný život v osamelosti, ale i duševné choroby a problémy súvisiace so zdravím. (2012) Samovražda je pritom komplexný jav spojený s niekoľkými časovými a priestorovými faktormi. Niektoré štúdie dokonca ukazujú, že geografické aspekty môžu byť priamo spojené s nárastom samovrážd u seniorov. Jedným z príkladov je pozorovanie fenoménu, že starší jedinci žijúci vo vidieckych oblastiach sa pokúsia o samovraždu častejšie v porovnaní s tými, ktorí žijú v mestských častiach. Môže sa jednať práve i o vplyv osamelosti, ktorý môže byť na vidieku vyšší. (Bolzam, Zandonade, 2012) Samovražda je významným problémom verejného zdravia na celosvetovej úrovni a je pravdou, že sa vyskytuje vo väčšej miere vo vidieckych častiach v porovnaní s mestskými oblasťami. Prehľad literatúry o samovražde seniorov na vidieku naznačuje, že rastie množstvo empirických a teoretických prác na túto tému. Geografická a interpersonálna izolácia, ale i nedostatočný prístup k starostlivosti a samozrejme rôzne vidiecke ideológie tak prispievajú k väčšiemu riziku samovraždy seniorov práve na vidieku. (Hirsch, Cukrowicz 2014)

Samovraždy seniorov sú významným zdravotným problémom aj v Severnej Amerike, a to najmä u mužov, u ktorých sa vek pohybuje nad 50 rokov. Najčastejším mechanizmom samovraždy sú strelné zbrane (28%), ďalej nasleduje obesenie (25%), otrávenie jedom (21%) a skok z výšky (7%). K príčinám samovraždy sa zaraďuje okrem osamelosti, predovšetkým nižší sociálnoekonomický status, depresia, psychóza, neuróza, ale i ochorenia ako je rakovina, mŕtvica a pod. (Voaklander, Rowe, Dryden, Pahal, Saar, Kelly 2008).

Výsledky rozsiahlej štúdie, ktorá bola realizovaná v Japonsku poukazujú na to, že samovraždy seniorov počas prvých piatich rokov po prekonaní mŕtvice majú nápadne zvyšujúcu tendenciu. Z toho dôvodu je potrebné venovať zvýšenú sociálnu a psychickú starostlivosť pacientom práve po prekonaní mŕtvice a nezamerať sa len na starostlivosť zdravotnú. Mŕtvica jednoznačne zvyšuje riziko vzniku samovraždy u staršieho jedinca a to predovšetkým pre fyzické obmedzenie, ktoré následne spôsobuje osamelosť. (Yamauchi, Inagaki, Yonemoto, Iwasaki, Inoue, Akechi, Tsugane, 2014). Preto je u starších jedincov, ktorí prekonali mŕtvicu a ich život je poznačený výrazným fyzickým obmedzením, potrebný pravidelný skríning depresie a samovražedného myslenia. (Fuller‐Thomson, Tulipano, Song, 2012).

Ak zhrnieme predchádzajúce tvrdenia, tak je zrejmé, že osamelosť môže byť vyvolaná priamo fyzickým poprípade psychickým ochorením, zároveň však chronická osamelosť môže spôsobiť depresiu, poruchy spánku poprípade iné psychické ochorenia a čo je dôležité, môže viesť k suicidálnemu správaniu staršieho jedinca. Osamelosť teda jednoznačne zvyšuje riziko mortality u seniora a to či už priamo alebo nepriamo v kontexte kauzálnych príčin a dôsledkov. Je nutné preto podotknúť a zároveň súhlasiť s nižšie uvedenými autormi, že klinickí pracovníci podieľajúci sa na prevencii samovrážd u starších dospelých by mali venovať osobitnú pozornosť osamelosti a nedostatku sociálnej podpory, čím sa môže predísť suicidálnemu správaniu práve v tejto vekovej skupine. (Innamorati, Pompili, Di Vittorio, Baratta, Masotti, Badaracco, Conwell, Girardi, Amore, 2014).

Kvalitatívny výskum – otvorené kódovanie

Otvorené kódovanie je časť analýzy, ktorá sa zaoberá označovaním a kategorizáciou pojmov pomocou štúdia údajov. Základom procesu kódovania sú dva analytické postupy, ich podstata sa však s typom kódovania mení. Prvý postup sa týka porovnávania a druhý kladenia otázok. Tieto dva postupy sa pri tom pri otvorenom kódovaní používajú ku konceptualizácii a kategorizácii údajov. (Strauss, Corbinová, 1999) Naším prvým krokom v rámci otvoreného kódovania bola konceptualizácia dát, teda ich rozbor a následné pridelenie názvu, ktorý tento jav reprezentoval. Keď sme v údajoch identifikovali určité javy, pojmy sme následne začali zoskupovať. Proces zoskupovania pojmov, ktoré vyjadrujú príslušnosť k danému sociálnemu javu nazývame kategorizácia. V nasledujúcej fáze sme ďalej rozvíjali kategórie, stanovili tzv. subkategórie (vlastnosti) a následne sme popisovali ich dimenzionálny rozsah. Opierali sme sa o Strausa a Corbinovú (1999), ktorí popisujú, že „vlastnosti sú charakteristiky alebo znaky kategórii a dimenzie reprezentujú umiestnenie vlastností na nejakej škále. Proces otvoreného kódovania podnecuje objavenie nie iba kategórii, ale i ich vlastností a dimenzie.“ (1999) Aby sme zvýšili teoretickú citlivosť, využili sme v rámci otvoreného kódovania techniky, ktoré navrhujú vyššie spomínaní autori, ktorí medzi tieto techniky radia: techniku kladenia otázok, kedy používame otázky typu - kto? kedy? čo? ako? koľko? prečo?, ale i otázky časového rázu - frekvencia výskytu? dĺžka trvania? rýchlosť? načasovanie?, techniku protikladu, porovnávanie podobných a vzdialených javov a mávanie červenou vreckovkou.

Otvorené kódovanie je súčasťou zakotvenej teórie avšak môže byť uvádzané ako samostatné výskumné šetrenie bez nasledovného axiálneho a selektívneho kódovania. Strauss a Corbinová (1999) tvrdia, že počiatočná výskumná otázka je pomerne široká, aby zahrnula všetky možnosti a zároveň nie je ani príliš úzka, aby sa nevylúčila možnosť objavu, čo je prvotným účelom. Nami zvolená výskumná otázka, ktorá zahrňovala širší kontext osamelosti znela: Ktoré determinanty charakterizujú osamelosť seniorov? Objektom výskumu bolo desať seniorov vo veku nad 65 rokov, ktorí deklarovali svoju osamelosť a to v rámci poradenských rozhovorov v poradni špecializovaného sociálneho poradenstva v Krompachoch.1 Vo väčšine prípadov respondenti súhlasili s nahrávkou na MP3 prehrávač, v jednom prípade nebol daný súhlas, rozhovor sa tak zaznamenal písomne. Prvé dva neštrukturované rozhovory boli prepísané doslovnou transkripciou. U ostatných sa zvolil selektívny prepis.2 Neskôr, keď sa nám teória vyvíjala sme si nahraté rozhovory vypočuli, a prepísali iba tie časti – vety, ktoré boli pre rozvíjajúcu sa teóriu prínosné, v začiatkoch výskumu nie je totiž jasné, čo je podstatné a čo nie. Pri empirickom výskume sme využili aj neštruktúrované pozorovanie, pomocou ktorého sme mapovali správanie jednotlivých participantov. Výber výskumnej vzorky bol zámerný. Výskumnú vzorku tvorilo desať participantov. Z toho sa jednalo o päť mužov a päť žien. Vekové rozmedzie skúmanej vzorky bolo vo veku od 68 až 78 rokov. Participanti žili osamelo a to šiesti v rodinnom dome a štyria v bytovom dome. Traja participanti sú v starostlivosti psychiatria pre pretrvávajúce depresívne a úzkostné stavy. Z desiatich participantov iba jeden participant nemá deti. Všetci participanti popisovali svoju osamelosť ako dlhodobú a to viac ako 5 rokov.

Tabuľka č. 1. Návrh kategoriálneho systému: Zdroj – vlastné spracovanie

V rámci otvoreného kódovania sa nám objavili tri kategórie a to pocity, dôsledky, a prežívanie. V týchto kategóriách sme následne identifikovali nižšie uvedené subkategórie a ich vlastnosti poprípade dimenzie.

Tabuľka č. 2. Prehľad zvolených kategórii a následných subkategórii – zdroj vlastné spracovanie

Kategória pocitov sa viaže k pretrvávajúcim pocitom zbytočnosti a menejcennosti, čo participanti označujú ako fenomén spôsobujúci psychickú bolesť. Ide o trvalé pocity, ktoré sú prevažne viazané k spoločnosti a k okoliu, ktoré je pre participantov uzatvoreným systémom. Participanti cítia, že svoju úlohu pre spoločnosť už vykonali a sú nepotrební. K pocitom vyplývajúcich z osamelosti patrí i pocit viny, tento fenomén sa vzťahuje k tomu, že participanti vinia zo svojej situácie okolie, napr. na svoje deti, blízkych príbuzných a známych, ktorí stratili o nich záujem, ale objavuje sa aj pocit vnútornej viny, ide o tzv. sebaobviňovanie v kontexte toho, že si participant neudržal manželstvo, poprípade nevstúpil do manželského zväzku. Pocit viny na samého seba sa následne odráža v kontexte zjavnej hostility, ktorú respondenti obracajú buď na seba alebo svoje okolie. Deklarované obavy sú spájané so smrťou a z toho, že v poslednom okamihu života budú smrti čeliť sami. Tieto obavy sú veľké, často maskované otázkami, ktoré súvisia s posmrtným životom a s tým, čo bude potom. Respondenti vyjadrovali pri obavách zo smrti to, že túto otázku nemajú s kým riešiť. Neistota pri každodenných činnostiach zasa vychádzala zo zdravotného stavu a s osamelosťou ju respondenti spájajú skôr preto, lebo pri denných činnostiach sa nemajú o koho oprieť a aj činnosti, ktoré predtým vykonávali bez zjavných problémov, sa stávajú činnosťami, ktoré sú spojené s neistotou. Čakanie na smrť je samozrejme determinované vekom, avšak prežívanie v osamelosti tento pocit nevyhnutnosti smrti len upevňuje a zároveň neistota „dokedy budem žiť – možno zomriem už dnes,“ vytvára obraz jedinca, ktorý každý deň čaká na smrť. S osamelosťou sa však nespája iba čakanie na smrť, ale i pocit chcieť zomrieť alebo doslova túžba po smrti, ktorá by bola vykúpením. Táto subkategória bola vyčlenená ako samostatná subkategória, avšak je jednoznačne determinovaná ďalšími pocitmi, ktoré túžbu po smrti výrazne zosilňujú. Túžba po smrti bola identifikovaná u všetkých respondentov a na škále vlastností jednotlivých subkategóriu ju hodnotíme ako vysokú. Z dvanástich respondentov však v kontexte túžby po smrti nedeklaroval ani jeden respondent priamy úmysel spáchať samovraždu. Pocity hnevu respondenti spájali s osamelosťou veľmi výrazne, avšak oproti pocitu viny tento pocit neobracali voči sebe, ale práve naopak. Za osamelosť sa hnevali rodinných príslušníkov, ktorí ich odmietali, alebo nedokázali vypočuť. Hnev respondenti obracali aj na spoločnosť a to v kontexte nízkych dôchodkov, ktoré im neumožňovali prežívať jeseň života tak, ako si predstavovali.

Tabuľka č. 3. Subkategórie a ich dimenzie (kategória pocitov)

Kategória dôsledky je výrazne determinovaná v rámci subkategórii vnútorným nepokojom, motorickým spomalením, apatiou, zlým spánkom, stratou energie, plačom a snením o minulosti. Okrem snenia o minulosti sú všetky menované dôsledky osamelosti výraznými alebo menej výraznými znakmi depresívnej poruchy alebo úzkostno-depresívneho onemocnenia. Respondenti tieto prejavy pripisujú osamelosti a tvrdia, že ak by nežili sami, tak by ich pravdepodobne nemali. Je zrejmé, že problémy so spánkom môžu byť spojené aj so starnutím, avšak deklarované problémy so spánkom participanti popisujú ako veľké a pretrvávajúce. Plač sa u respondentov objavuje v rôznych situáciách, často však v kontexte náhodného stretnutia s rovesníkmi, ktorí žijú v rámci rozvetvenej rodiny spolu s deťmi, poprípade s vnúčatami, alebo majú pri sebe aspoň životného partnera. Neustále porovnávanie svojho života v osamelosti so životom iných je bolestivé a spolupodieľa sa na prepuknutí následných prejavov depresívnych stavov. Snenie o minulosti je všeobecným prejavom správania jedincov vyššieho veku, ide predovšetkým o vracanie sa do obdobia, ktoré bolo pre participantov šťastným obdobím. Toto snenie o minulosti má svoje opodstatnenie. Jedinci by však z toho obdobia mali čerpať silu a energiu, čo u participantov, ktorí sa zúčastnili výskumu vyvoláva skôr negatívne konotácie. Pri tejto kategórii nám výsledky rozhovorov determinujú to, že pravdepodobne existuje súvislosť medzi psychickým zdravím a mierou vnímania osamelosti.

Tabuľka č. 4. Subkategórie a ich dimenzie (kategória dôsledkov)

Príčiny vzniku osamelosti sme rozdelili do dvoch subkategórii a to na vnútorné a vonkajšie príčiny, pričom tento zámer u nás pôvodne absentoval. Respondenti uvádzali za príčiny vzniku osamelosti tie fenomény, ktoré nedokázali výrazne ovplyvniť. Ide predovšetkým o smrť partnera, alebo odsťahovanie detí, poprípade zhoršenie zdravotného stavu. Toto zhoršenie zdravotného stavu je determinované obmedzením pohybových schopnosti, mentálneho výkonu, ale i oslabeniu zraku a sluchu. Prekvapujúce bolo pre nás i zistenie, že participanti trvali aj na tzv. vnútorných príčinách osamelosti. Uvádzajú komplikovanú prípadne nespoločenskú povahu. Participanti totiž vidia príčinu svojej osamelosti v komplikovaných vzťahoch medzi sebou a vlastnými deťmi. Ide samozrejme o medzigeneračný problém, pod ktorý sa podpisuje dlhotrvajúca pracovná zaneprázdnenosť súčasnej pracujúcej generácie, ale i o to, že deti si so svojimi rodičmi často nemajú čo povedať. Návštevy detí sú sporadické a čoraz menej časté. Nespoločenskú povahu uvádzajú participanti ako dôsledok stále sa zužujúceho množstva sociálnych kontaktov, participanti uvádzajú, že nerozumejú dobe, svet je pre nich rýchly a preto sa vlastne uzatvárajú pred svetom, čo v očiach okolia z nich vytvára čudákov a samotárov.

Tabuľka č. 5. Subkategórie a ich dimenzie (kategória príčin)

Diskusia a záver

Na základe uvedených odpovedí participantov môžeme potvrdiť, že osamelosť ako subjektívny fenomén je vnímaný participantmi ako negatívny zážitok a je spájaný s medziľudskými vzťahmi, najčastejšie absenciou jednej blízkej osoby (manžel/ka﴿. Ďalej môžeme konštatovať, že súčasná doba výrazne prehlbuje pocit osamelosti v živote seniorov. Na základe uvedených odpovedí participantov môžeme takisto potvrdiť, že osamelosť je podmienená nielen kvantitou udržiavaných vzťahov, ale i inými čiastkovými aspektmi, napr. spolužitie s členmi rodiny, vzájomné vzťahy, početnosť stretávania sa, vzdialenosť seniora od rodinných príslušníkov či frekvenciou návštev. Aj keď osoba obklopená niekoľkými ďalšími priateľmi, či už viac alebo menej blízkymi, absencia jednej konkrétnej osoby vyvoláva zmes negatívnych pocitov, ktoré sme popísali vyššie.

Otvoreným kódovaním sme sa snažili obohatiť vedecké poznanie o nové skutočnosti prostredníctvom autentických rozhovorov s participantmi, u ktorých problematika osamelosti predstavuje závažný a komplikovaný aspekt a to v spojitosti s ich poslednou etapou života.

Na základe výsledkov výskumu môžeme potvrdiť, že osamelosť v živote seniora vytvára silné a negatívne konotácie, ktoré sú spojené s myšlienkou na smrť, čo môže vyústiť až k samovražde. Všetci participanti totiž uvádzali, že v kontexte pretrvávajúcej osamelosti sa často zaoberajú otázkou smrti. Deviati respondenti z desiatich by chceli zomrieť čo najskôr a smrť pokladajú za vykúpenie z osamelosti, ktorú považujú za neznesiteľnú. Samovraždu ani jeden z opýtaných respondentov výrazne nedeklaroval, avšak aj napriek tomu tu existuje riziko predčasného ukončenia života. V rámci kategórie pocitov sa nám totiž objavili až dve subkategórie, ktoré sa spájajú so smrťou. Ide o pocity spojené jednoznačne s myšlienkami, ktoré sú v konotácii so smrťou a to pocit spojený s čakaním na smrť a pocit spojený s túžbou po smrti. Čakanie na smrť participanti vyjadrujú na škále ako časté až trvalé a túžbu po smrti vyjadrujú ako trvalú až pretrvávajúcu. Výraznú úlohu v popisovaní osamelosti hrajú u seniorov vzťahy, ktoré nie sú dostatočne sýtené a prispievajú k prehĺbovaniu negatívnych pocitov v rámci každodenného prežívania, čo môže samozrejme viesť k rôznym psychickým ochoreniam. Súhlasíme tak so Santinym, Fiorim, Feeneym, Tyrovolasom, Harom, Koyanagim (2016), ktorý tvrdia, že práve intervencie zamerané na zvyšovanie kvality vzťahov a posilnenie existujúcich sociálnej sieťovej štruktúry, s osobitným zameraním na zníženie pocitu osamelosti, môžu byť prospešné v prevencii depresívnych symptómov u starších dospelých.

Dôkazy, ktoré sme získali vo všeobecnosti naznačujú, že osamelosť zvyšuje emocionálnu citlivosť k sociálnym hrozbám, ale tiež môže narušiť výkonnú funkciu, spánok a duševnú i fyzickú pohodu. Osamelosť seniorov sa tak stáva vážnym celospoločenským problémom a môže prispievať k vyššej a skoršej mortalite u tejto vekovej skupiny. Podobný názor zdieľajú aj Cacioppo, S., Capitanio, J. P., & Cacioppo, J. (2014), ktorí práve aspekty osamelosti a sociálnej izolácie popisujú ako faktory, ktoré prispievajú k vyššej chorobnosti a úmrtnosti práve v cieľovej skupine seniorov.

Otázkou však zostáva, kto alebo čo by mohlo prispieť k zlepšeniu tohto stavu osamelosti u seniorov? Myslíme si, že určitú úlohu tu môže zohrať aj štát a to vytváraním siete podporných sociálnych služieb práve pre túto cieľovú skupinu. Mnohí autori zaoberajúci sa problematikou osamelosti totiž tvrdia, že práve komunity a sociálne služby, ktoré by vytvorili širšiu sociálnu sieť, by mohli spoločne prevziať zodpovednosť pri znižovaní sociálnej izolácie a osamelosti seniorov, ale i pri zlepšovaní vzťahov medzi generáciami. Celý tento komplex pomáhajúcich opatrení by mohol byť súčasťou služieb, ktoré by asistovali pri sprevádzaní zraniteľných starších dospelých. (Dong, Chang, Wong, Simon, & 2012)

V otázke zlepšenia verejného zdravia tak existuje naliehavý problém nájdenia takých spoločenských zásahov, ktoré znížia riziko samovraždy v neskoršom veku, vyplývajúcej práve z osamelosti. V závere chceme poukázať aj na determinant suiscidálneho správania seniorov v kontexte toho, že ak chceme znížiť samovraždy, príčinou ktorých je osamelosť, je potrebné dekonštruovať všeobecne zaužívané mýty o samovraždách, ktoré sa v spoločnosti udomácnili.

Samovražde seniorov sa dá zabrániť a rozhodne by sme sa mali o to pokúšať, pretože je viac ako možné, že náš pokus môže byť úspešný, pretože človek ako taký je vo svojej podstate pro – životne orientovaný. (Špateková, 2004)

Výskumy v oblasti sociálnej epidemiológii v rámci osamelosti naznačujú, že absencia pozitívnych sociálnych vzťahov staršieho človeka je významným rizikovým faktorom pre široko založené morbidity a mortality. Povaha týchto spoločenských vzťahov a mechanizmov je významná, pretože populácia starne a náklady na zdravotnú starostlivosť súvisiace s chronickým ochorením môžu vyústiť v priemyselne vyspelých krajinách k samovraždám. Je potrebné zistiť do akej miery sa jedinec cíti izolovaný (tj sa cíti osamelý) v sociálnom svete a následne podať tomuto jedincovi pomocnú ruku.

Autorka: Mgr. Katarína Kotradyová, PhD.

Literatúra

Almeida, O. P., McCaul, K., Hankey, G. J., Yeap, B. B., Golledge,J., & Flicker, L.
(2016). Suicide in older men: The health in men cohort study (HIMS). Preventive Medicine, 93, 33-38.
Appleton, J., Pridmore, S. (2012). Thematic analysis of key factors associated with
Indigenous and non-Indigenous suicide in the Northern Territory, Australia. Rural and remote health, 12, (4), p.1-16.
Avci, D., Tari Selcuk, K., Dogan, S. (2016). Suicide Risk in the Hospitalized Elderly in
Turkey and Affecting Factors. Archives of Psychiatric Nursing, In Press, Corrected Proof, Available online 10.
Aylaz, R., Aktürk, Ü., Erci, B., Öztürk, H. & Aslan, H. (2012) Relationship between
depression and loneliness in elderly and examination of influential factors. Archives of Gerontology and Geriatrics, 55, 548-554.
Balogová, B. (2009). Seniori v spektre súčasného sveta. Prešov: Pavol Šidelský – Akcent
print, 158 p.
Bekhet, A. K., Jaclene A. & Zauszniewski, J. A. (2012) Mental Health of Elders in
Retirement Communities: Is Loneliness a Key Factor? Archives of Psychiatric Nursing, (26) 3, 214-224.
Bolzam, L., Zandonade, E. (2012). Spatial distribution of suicide incidence rates in
municipalities in the state of Espírito Santo (Brazil), 2003-2007: spatial analysis to identify risk areas. Revista Brasileira de Psiquiatria, 34 (3), 261-269.
Bruno, F. J. (2002). Nebuďte sami aneb jak si získat přátele. 1. Vyd. Praha : Nakladatelství
Lidové noviny, 100 p.
Caciopo, J., Caciopo, S. (2014). Social relationships and health: The toxic effects of perceived
social isolation. Social and personality psychology compass, 8 (2), 58-72.
Cacioppo, S., Capitanio, J. P., & Cacioppo, J., T. (2014) Toward a neurology of
loneliness. Psychological bulletin, 1464-1504.
Dahlberg, L., McKee, K. J. (2014). Correlates of social and emotional loneliness in older
people: evidence from an English community study. Aging & mental health. 18 (4), 504-514.
Dong, X., Chang, E. S, Wong, E., & Simon, M. (2012). Perception and negative effect
of loneliness in a Chicago population of older adults. Archives of Gerontology and Geriatrics, (54) 1, 151-159.
Elias., S. M. S., Neville, C., Scott, T. (2015). The effectiveness of group reminiscence
therapy for loneliness, anxiety and depression in older adults in long-term care: A systematic review. Geriatric Nursing, 36, 372-380.
Fuller-Thomson, E., Tulipano, M., & Song, M. (2012). The association between depression,
suicidal ideation, and stroke in a population‐based sample. International Journal of Stroke, 7(3), 188-194.
Glicken, D. M. (2009). Chapter eight - Evidence-Based Practice with Older Adults
Experiencing Social Isolation and Loneliness. Evidence-Based Counseling and
Psychotherapy for an Aging Population, 159-179.
Holtfreter, K., Reising, M. D., & Turanovic, J. J. (2016) Self-rated poor health and
loneliness in late adulthood: Testing the moderating role of familial ties. Advances in Life Course Research, Volume 27, 61-68.
Holwerda, T. J., et al. (2014). Feelings of loneliness, but not social isolation, predict
dementia onset: results from the Amsterdam Study of the Elderly (AMSTEL). Journal of Neurology, Neurosurgery & Psychiatry. 85 (2), 135-142.
Hirch, J., Cukrowicz, K. (2014). Suicide in rural areas: An updated review of the literature.
Journal of Rural Mental Health, 38 (2), 65-78.
Hrozenská, M. (2008). Sociálna práca so staršími ľuďmi a jej teoreticko – praktické
východiská. Martin : Osveta, 180 p.
Chen, Y., Feeley, T. H. (2014). Social support, social strain, loneliness, and well-being among
older adults An analysis of the Health and Retirement Study. Journal of Social and Personal Relationships. 31 (2), 141-161.
Chen, Y., Hicks, A., While, A. E. (2014). Loneliness and social support of older people. In:
China: a systematic literature review. Health & social care in the community. 22 (2), 113-123.
Innamorati, M., Pompili, M., Di Vittorio, C., Baratta, S., Masotti, V., Badaracco, A.,
Conwell,Y., Girardi, P., & Amore, M. (2014). Suicide in the Old Elderly: Results from One Italian County. The American Journal of Geriatric Psychiatry, (22) 11, 1158-1167.
Kanchan, T. (2016). Forensic Psychiatry and Forensic Psychology: Suicide Predictors
and Statistics. Encyclopedia of Forensic and Legal Medicine (Second Edition), 688-700.
Kolves, E., De Leo D. (2013). Natural disasters and suicidal behaviours: A systematic
literature review. Journal of affective disorders, 146 (1), 1-14.
Leah, L., Hawkley, L. (2010). Loneliness. Corsini Encyclopedia of Psychology, 4 (4).
Lee, S.H., Chen, C. Y., Huang, L. B. (2015). Triggers of Suicide Ideation and Protective
Factors of Actually Executing Suicide Among First Onset Cases in Older Psychiatric Outpatients. European Psychiatry, (30) 1, 1786.
Luo, Y., Waite, L. J. (2014). Loneliness and mortality among older adults in China. In: The
Journals of Gerontology Series B: Psychological Sciences and Social Sciences. 1758-5368.
Molčanová, Z., Baumgartner, F., Kaňuková, A. (2007). Sociálna inteligencia vo vzťahu
k osamelosti. Člověk v kontextech celoživotního vývoje. 1, (2), 63-76.
Mareš, J. (2003). Sociální opora u dětí a dospívajících. III. 1. vyd. Hradec Králové: Nucleus,
98 – 109.
Morley, D., Glicken, M. D. (2009). Chapter 7 - Evidence-Based Practice with Children
and Adolescents Experiencing Social Isolation and Loneliness. Evidence-Based Practice with Emotionally Troubled Children and Adolescents, 109-126.
Paraschakis, A., Athanassios Douzenis, A., Michopoulos, I., Christodoulou, Ch.,
Vassilopoulou,K., Koutsaftis, F., & Lykouras, L. (2012). Late onset suicide: Distinction between “young-old” vs. “old-old” suicide victims. How different populations are they? Archives of Gerontology and Geriatrics, (54) 1, 136-139.
Patterson, A. C., Veenstra, G. (2010). Loneliness and risk of mortality: A longitudinal
investigation in Alameda County, California. Social Science & Medicine, (71) 1, 181-186.
Santiny, Z. I., Fiori, K. L., Feeney, J., Tyrovolas, S., Haro, J. M., & Koyanagi, A.
(2016). Social relationships, loneliness, and mental health among older men and women in Ireland: A prospective community-based study. Journal of Affective Disorders, 204, 59-69.
Sar, A. H., Göktürk, G. Y., Tura, G., Kazaz, N. (2012). Is the Internet Use an Effective
Method to Cope. Procedia - Social and Behavioral Sciences, 55, 1053-1059.
Schmitz-Scherzer, F. (1992). Suizid im Alter. Darmstadt: Steinkopff Verlag, 267-276.
Stravynski, A., Boyer, R. (2001). Loneliness in relation to suicide ideation and parasuicide: A
population‐wide study. Suicide and Life-Threatening Behavior, 31(1), 32-40.
Stanley, I. H., et al. (2014). Pet ownership may attenuate loneliness among older adult
primary care patients who live alone. Aging & mental health. 18 (3), 2014. s. 394-399.
Strauss, A., Corbinová, J. (1999). Základy kvalitativního výzkumu. Boskovice : Albert, 1999.
196 p.
Stickley, A., Koyanagi, A., (2016). Loneliness, common mental disorders and suicidal
behavior: Findings from a general population survey. Journal of Affective Disorders, 197, 81-87.
Sýkorová, D. (2007). Autonomie ve stáří. Kapitoly z gerontosociológie. Praha : Sociologické
nakladatelství, 285 p.
Špatenková, N. (2004). Krízová intervence v praxi. Havlíčkuv Brod: Grada Publishing a.s.,
543 p.
Výrost, J., Slameník, I. (2003). Aplikovaná sociální psychologie II. Praha: Grada,2003, 260 p.
Voaklander, D., Rowe, B., Dryden, D., Pahal, J., Saar, P., & Kelly, K. (2008). Medical illness,
medication use and suicide in seniors: a population-based case–control study. Journal of epidemiology and community health, 62 (2), 138-146.
Výrost, J., Slaměník, I. (2001). Aplikovaná sociální psychologie. Praha: Grada
Yamauchi, T., Inagaki, M., Yonemozo, N., Iwasaki, M., Inoue, M., Akechi, T., & Tsugane, S.
(2014). Death by Suicide and Other Externally Caused Injuries After Stroke in Japan (1990–2010): The Japan Public Health Center–Based Prospective Study. Psychosomatic medicine, 76 (6), 452-459.
Utz, R. L., et al. (2013). Feeling lonely versus being alone: loneliness and social support
among recently bereaved persons. The Journals of Gerontology Series B: Psychological Sciences and Social Sciences. 69 (1), s. 85-94.
Ondrejkovič, P. Samovražednosť ako sociálnopatologický jav [online]. [cit. 2015-24-10.]
www.nocka.sk/socialna-prevencia/bulletin-samovrazednost.


1 Krompachy sú malé mestečko nachádzajúce sa východe Slovenskej republiky.
2 Opierali sme sa o Straussa a Corbinovú (1999), ktorí navrhujú „úplne prvé rozhovory prepísať celé a takisto celé analyzovať a až potom pristúpiť k tým ostatným. Toto počiatočné kódovanie poskytuje akúsi podporu pre všetky nasledujúce pozorovania alebo rozhovory.“