Prohuman

Začiatkom augusta 2017 si Keňania vyberali okrem prezidenta aj nových členov parlamentu, guvernérov a ďalších zástupcov ľudu. Najväčšiu pozornosť však na seba (tak ako v roku 2013) strhávala voľba prezidenta. Nezaobišla sa bez konfliktov medzi obyvateľmi, resp. medzi príslušníkmi konkrétnych kmeňov. Koordinátori projektov rozvojovej spolupráce SR v Keni situáciu pozorne sledovali.

Predvolebné plagáty v Keni v roku 2013

Úradujúca hlava štátu, Uhuru Kenyatta, sa 8. augusta 2017 opäť uchádzala o nové funkčné obdobie. Tento 55-ročný syn niekdajšieho prezidenta Kene (prvého po vyhlásení nezávislosti od britskej koloniálnej vlády) toho obyvateľom v kampani nasľuboval vela. Napríklad veľké projekty v oblasti infraštruktúry, ktoré by mala podporiť Čína.

Nielen obyčajní lokálni ľudia či diplomati v Keni, ale aj my – humanitárni a rozvojoví pracovníci zo SR, sme očakávali opakované víťazstvo Kenyattu. Ako dvojo predošlých volieb, ani teraz sa zároveň neočakávalo, že prebehnú úplne demokraticky a pokojne, a že zvíťazí naozaj kandidát ľudu.

Od roku 2012 funguje v Strednej Európe výmenný program, vďaka ktorému môžu dvakrát do roka vycestovať na odbornú stáž v oblasti komunitného organizovania do USA niekoľkí ľudia aj zo Slovenska. Podmienkou je, aby pracovali v mimovládnych organizáciách, na univerzitách či v samosprávach a venovali sa sociálne vylúčeným komunitám a ďalším zraniteľným skupinám obyvateľstva.

Professional Fellows Program, ako sa v angličtine program odbornej výmeny s cieľom trvalo udržateľnej participácie nazýva, je medzinárodný výmenný program, ktorý na Slovensku koordinuje banskobystrické občianske združenie Centrum komunitného organizovania (CKO). „Každoročne vyberáme najmä profesionálov a profesionálky, čo robia komunitnú či sociálnu prácu, aby sa priučili aj metóde komunitného organizovania,” vysvetľuje koordinátorka programu, Veronika Střelcová z CKO. „Od roku 2012 sa tento program môže pochváliť 39 absolventmi a absolventkami po celom Slovensku. Väčšina z nich je stále občiansky aktívna a pomáha meniť našu krajinu k lepšiemu,“ pokračuje.

Kto som ako opatrovateľka? Som slúžkou tých, ktorých odložili rodinní príbuzní, lebo sa už o nich nevládali z akýchkoľvek dôvodov postarať? Alebo som anjelom pre tých, ktorí sa cítia v „domove dôchodcov“ ako v nebi, lebo mali doma "peklo"? Kto som pre slovenských politikov? A kto som pre rodinných príslušníkov? Kto som pre samotných obyvateľov „domova dôchodcov“ dnes nazývaného zariadenie pre seniorov? Viem, kto som ja? Na túto otázku si odpoviem vtedy, keď sa spýtam, prečo som sa stala opatrovateľkou?

„Neviem, prečo som sa stala opatrovateľkou.“ Odpovedá mi opatrovateľka. „Možno preto, že som stratila prácu, ktorej som sa vyučila, a žiadnu lepšiu, ľahšiu som nenašla? Možno preto, lebo mám rada ľudí a tak som si myslela, že je to práca, ktorou dokážem pomáhať ľuďom, ktorí si už sami nevedia pomôcť? Možno preto, lebo nemusím cestovať? Možno preto, lebo nemám odvahu vycestovať do zahraničia?“

Foto: Vladimír Žák (2008)

Čo sa odohráva v hlavách a v srdciach a matiek, ktoré stoja pred rozhodnutím zostať na Slovensku bez práce, s nízkou mzdou, ktorou nepokryjú náklady na živobytie, alebo opustiť rodinu, ale začať finančne lepšie dýchať?

Čo sa odohráva v hlavách a v srdciach žien, manželiek a matiek, ktoré stoja pred rozhodnutím zostať na Slovensku bez práce, s nízkou mzdou, ktorou nepokryjú náklady na živobytie, alebo opustiť rodinu, ale začať finančne lepšie dýchať? Je ľahké pre matku opustiť rodinu? Koncom deväťdesiatych rokov a začiatkom roku dvetisíc odchádzali zo Slovenska manželia a otcovia za zárobkom do Anglicka, Írska, Švajčiarska, Nemecka a iných krajín. Tlak prežiť a uživiť rodiny začal rúcať stabilitu domova, vernosť vzťahov a istotu dieťaťa. Muži prinášali peniaze, stavali sa domy, platili sa úvery, ale predsa sa niečo zmenilo. Namiesto zabezpečenia rodiny sa pomaly, ticho, ale s určitosťou zvýšila rozvodovosť. Obeť mužov nestačila, dnes máme len v Rakúsku desiatky tisíc žien, ktoré odchádzajú za prácou. Koľko ich je v Nemecku, vo Švajčiarsku?

Foto: Peter Senko (2018)

Kůže není jenom ochranná vrstva, které pokrývá naše tělo, ale má mnoho dalších funkcí, z nichž té dotekové se budeme v další části věnovat podrobně. Než se k ní dostaneme, je nezbytné uvést několik obecnějších údajů. Kromě dutiny ústní, dechu a eventuálních střevních plynů je kůže nejintenzivnějším zdrojem pachových informací,¹ což je významný, ač ne vždy plně uvědomovaný komunikační prvek.² Proto bude další část textu spíš o čichu, což má svou logiku, přestože se to zdá od sebe vzdálené. Čichám, čichám člověčinu…

A věta pokračuje otázkou: „Koho tady, matko, máš?“ Děd Vševěd – jak je patrné – sice nevěděl všechno, ale čich měl i po celodenní únavě dobrý, takže by se při vyšetření orientovaném na tuto charakteristiku dostal do populačního kvartilu, v němž demence, dokonce ani MCI (mild cognitive impairment) nehrozí, jak se děje lidem, jimž postupuje ztráta čichu rychleji než kalendářní věk.³ Také jídlo si může vychutnat dokonale a podobně kvalitní by měl být i jeho sexuální život. Všechny tyto životní oblasti jsou funkcí čichu ovlivněny, a my – ke své hanbě – pro jednotlivé čichové vjemy ani nemáme abstrakta, ale říkáme: voní (páchne) to jako… Ono také těch vůní je řádově mnohem víc než tří základních barev, pěti chutí nebo osmi tónů.

Foto: Peter Senko (2017)

Ošetrovateľka koní, alebo opatrovateľka človeka. Ktoré povolanie je krajšie, a ktoré dôležitejšie? Alebo aké sú rozdiely v týchto povolaniach? Kto je kto? A prečo majú ľudia radšej zvieratá ako ľudí?

Neskúmala som to vtedy. Možno je to pravda a možno nie. Povedala mi to jedna opatrovateľka na kurze s názvom rola opatrovateľky asi pred štyrmi rokmi. Vraj pred tým, ako sa stala opatrovateľkou v domove sociálnych služieb pre ľudí s telesným a mentálnym postihnutím, bola ošetrovateľkou koní. Pozor nie veterinárkou. Robila vlastne to, čo robí teraz. Len vtedy sa starala o zvieratá a teraz o ľudí.

Technológie pomáhajú fungovať efektívnejšie nielen firmám, ale aj neziskovým organizáciám, ktoré tam môžu lepšie napĺňať svoje poslanie. Práve im je určená súťaž NGO Awards, ktorú vyhlasuje spoločnosť Microsoft a Nadácia otvorenej spoločnosti. Jej cieľom je vyzdvihnúť inšpiratívne príbehy tých, ktorí sa neboja inovácií.

Vydavateľ časopisu Prohuman - Business Intelligence Club, o.z. získal ocenenie NGO Awards 2017

Jedným z minuloročných víťazov súťaže NGO Awards bola organizácia Business Intelligence Club, ktorá podporuje vzdelávanie a zdieľanie informácií vo všetkých oblastiach sociálnej práce a realizuje výskumy v športových, školských či mládežníckych zariadeniach, ktoré poskytujú sociálne a zdravotné služby. ,,Naši členovia majú bežné zamestnania a v klube pracujú na neziskovom princípe. Office 365 nám umožnil vyššiu formu komunikácie, dáta si nemusíme posielať, čo nám prináša pohodlie a bezpečnosť, šetrí náš čas aj peniaze. OneDrive sa stal úložiskom, takže nepotrebujeme externé disky, nestrácame súbory a nemáme problém s konverziami dokumentov,“ vysvetľuje Ján Báhidský z Business Intelligence Club. Ocenenie za inovatívnosť si odniesli aj ZPP Radosť a Mamila o.z.

Ján Báhidský z Business Intelligence Club, o. z. (druhý z prava) prevzal ocenenie NGO Awards 2017

Slovenské neziskové organizácie kráčajú s dobou, ako ukázal 1. ročník súťaže NGO Awards. Moderné technológie ich odbremenili od mnohých zastaraných procesov, vďaka čomu majú viac času a energie venovať sa svojmu poslaniu. Ocenenie za túto inovatívnosť si odniesli ZPP Radosť a Business Intelligence Club (vydavateľ časopisu Prohuman). Mimoriadnu cenu si odniesla aj Mamila o.z.

Nadácia otvorenej spoločnosti a Microsoft udelili na jubilejnom 10. ročníku vzdelávacieho podujatia Microsoft NGO Day ceny najlepším a najzaujímavejším projektom neziskových organizácií prihláseným do NGO Awards v kategóriách Technológia pre cieľové skupiny a Využitie pre vlastný rozvoj. Za každou neziskovou organizáciou sa ukrýva iný príbeh a poslanie, ktoré napĺňa. ,,Technológie zásadným spôsobom menia a zefektívňujú prácu, ak ich vieme ovládať. Je skvelé, ak ešte aj pomáhajú, napríklad ľuďom s postihnutím alebo sociálne ohrozeným skupinám. Iným príkladom môže byť vzdelávanie v oblasti IT či koordinácia dobrovoľníkov,“ hovorí riaditeľ Nadácie otvorenej spoločnosti Ján Orlovský.

Business Intelligence Club, o. z. získal ocenie NGO Awards 2017 za technológie využívané pre Prohuman, Prosurvey, Projustice

Je opatrovateľka neviditeľná ako anjel? Alebo je len pozabudnutá? Vlastne taká nevýznamná profesia? A je skutočne nevýznamná, alebo nepotrebná? A ak je potrebná, prečo nie je významná? Prečo sa jej venuje najmenšia pozornosť?

Šlabikár pre opatrovateľky
Písmeno A, alebo čo má spoločné Adam s anjelom?

Je jedna hodina a tridsiata piata minúta neskorého večera. V posledné noci sa mi nedarí dobre zaspávať. Môžem si vybrať, čo budem robiť. Najrozumnejšie a zároveň aj najzodpovednejšie voči svojmu zdraviu by bolo, pokúšať sa zaspať. Druhou alternatívou by bolo pustiť si televízor. Ale, ten mi nepomáha zaspávať, skôr naopak. Otvára mi nové obzory a prináša nové poznania. Síce to nie je slovenská televízia, ktorú posledné tri roky večer pozerám, ale som vďačná, že už nevnímam rozdiel medzi jazykom slovenským a nemeckým, keď pozerám nejakú reláciu, alebo film. Vlastne prečo sa divím, že nemôžem zaspať. Pred tým, ako som dala manželovi bozk na dobrú noc, s plným nosom som sa mu priznala, že som pozerala pekný, ale smutný film. On mi na to povedal, „s tým istým si prišila do postele aj včera.“ Neviem, ako sa film volal, ale hlavnými hrdinkami bola pianistka, ktorá ochorela na ALS chorobu. Pre tých, ktorí ste o nej ešte nepočuli, som niečo vyhľadala na internete:

„ALS je progresívna neurodegeneratívna choroba, ktorá postihuje nervové bunky v mozgu a v mieche. Ničí motorické neuróny, ktoré potom nedokážu posielať impulzy do vôľou ovládaných svalov. Tým sa stráca schopnosť ovládať a kontrolovať svalové pohyby. Na začiatku choroba iba oslabuje svalstvo, neskôr zasahuje do jemnej motoriky. Postupne postihuje predlaktia, a nakoniec celé ruky. Pacienti sa veľmi skoro nedokážu o seba postarať, prestávajú chodiť, ovládať svaly tváre, sú úplne paralyzovaní. V posledných štádiách dostávajú špeciálnu nutričnú stravu, sú na nútenej ventilácii pľúc, s 24–hodinovou zdravotnou starostlivosťou.“

Prvá pandorina skrinka chce otvoriť aktuálne tajomstvo denných stacionárov. Aké zlo môže vypustiť táto pandorina skrinka do nášho sveta? Môžeme vôbec hovoriť o nejakom zle?

Niekoľko rokov som sa snažila upozorňovať na chyby politických rozhodnutí v oblasti rozvoja sociálnych služieb. Do dnešného dňa sa všetky pripomienky niekde v tichu stratili. Je pravda, že som nepatrila k tým, ktorí verejne štrajkovali pred ministerstvom a ani teraz sa to nechystám robiť. Posledné roky som sa stiahla a povedala som si, že ak môj hlas nič neznamená, potom radšej využijem svoj čas života na konkrétnu pomoc tým, ktorí ju príjmu. Spolu s manželom sme sa rozhodli vydať sa na cestu po zariadeniach sociálnych služieb s poradenstvom a metodickou pomocou.

Keď ste denne medzi ľuďmi, ktorí slúžia tým najslabším a to častokrát v zlých pracovných podmienkach a za ešte menej ako je minimálna mzda, ste vďační Pánu Bohu za to, že ich službu ešte nepotrebujete. Ale zároveň si uvedomujete, že stačí sekunda a váš život sa môže zmeniť a ocitnete sa v situácii, kedy budete odkázaní na sociálnu službu. A čo potom? Váš hlas bude ešte tichší, budete bezmocne čakať na profesionálnu starostlivosť a kvalitu bývania. Neviem, ako je vymeraný môj čas a neviem, kto z mojich milovaných bude potrebovať sociálnu starostlivosť v blízkej dobe, preto som sa rozhodla otvoriť pandorine skrinky, ktoré nám pripravili naši politici aj súčasní „experti“.

Foto: Peter Senko (2018)

Jedinečným spôsobom a využitím preventívneho systému reagujeme na potreby mladých ľudí a ich učiteľov v dnešnej dobe. Zameriavame sa na triedy druhého stupňa a aplikovaním zážitkov do života im neposkytujeme hneď samotný cieľ, ale osobný rast na ceste k nemu. Programom na mieru a individuálnym prístupom k žiakom, spájame hru a výchovu na budovanie integrálneho rozvoja osobnosti, životných postojov a hodnôt.

Organizátor
Tím školiteľov je zložený zo psychológov, sociálnych pracovníkov, sociálnych pedagógov, pedagógov a mladých ľudí s dlhoročnými skúsenosťami v práci s deťmi a mládežou. Pracujú pod hlavičkou Domky – Združenia saleziánskej mládeže, ktorá patrí medzi najväčšie detské a mládežnícke organizácie na Slovensku.

Scientists have discovered a revolutionary new treatment that makes you live longer. It enhances your memory, makes you more attractive. It keeps you slim and lowers food cravings. It protects you from cancer and dementia. It wards off colds and flu. It lowers your risk of heart attacks and stroke, not to mention diabetes. You’ll even feel happier, less depressed, and less anxious. Are you interested?

Navzdory hnusnému počasí a chřipkovým virům vycházejí knihy a stojí za to upozornit alespoň na dvě, které se věnují spánku. Protože na ně upozorňuje i British Medical Journal, stojí nepochybně za pozornost. Přestože obě knížky potvrzují většinu známých zákonitostí, přinášejí zásadně nový požadavek podložený mnoha novými poznatky. Zdravý dospělý člověk by měl spát sedm až devět hodin. Až dosud byla považována za normu doba mezi pěti a devíti hodinami, ale neurovědec Walker i psycholožka Culpin(ová) se shodují, že to je nedostatečné.

Foto: Peter Senko (2018)

Ledulák je pojem, který jsem právě vynalezl a razím ho pro překlad anglického iceman; když snowman je sněhulák, iceman si zaslouží stejné postavení mezi českými substantivy. Ledulákem je holandský cvok Wim Hof (*20.4.1959 – ve znamení Berana) známý svými schopnostmi odolávat zimě a mrazu víc než ruský člověk. Usazen do velkého válce a obložen ledem dokáže klidně sedět a rozprávět s okolím půldruhé hodiny, mezi jeho další kousky patří bosky uběhnutý půlmaraton ve sněhu a ledu za polárním kruhem, výstup na Kilimandžáro ve dvou dnech pouze v trenýrkách, pokus slézt Mt. Everest v trenýrkách (zmařený zraněním nohy) a mnoho dalších.

Druhá pandorina skrinka chce otvoriť aktuálne tajomstvo chýbajúceho personálu v zariadeniach sociálnych služieb a záhadu prečo nám lekári nadávajú.

Ministerstvom práce zabudnuté sociálne služby?
Na túto otázku si prosím odpovedzte sami, po skončení tohto blogu. Posledné dva roky sa situácia v zariadeniach sociálnych služieb z dôvodu nedostatku personálu silne zdramatizovala. Už pred dvoma rokmi sme ako poradcovia a audítori kvality upozorňovali na tzv. „nebezpečné služby“.

Prečo nebezpečné služby?
Prvým dôvodom je, že sa v posledných rokoch zmenila klientela v zariadeniach sociálnych služieb. Ak má niekto predstavu, že v tzv. domovoch dôchodcov sú seniori, ktorí tam len potichu bývajú, stravujú sa, občas sa premotkajú po chodbe a posedia vonku na lavičke spomínajúc na mladosť a pre ktorých personál vytvára rozličné a hlavne nenáročné záujmové činnosti, tak sa veľmi mýli. Dnes prijímame do zariadení pre seniorov, špecializovaných zariadení, ale aj domovov sociálnych služieb stále viac klientov s ťažkým zdravotným postihnutím a s ťažkými diagnózami. Klienti si denne vyžadujú veľmi intenzívnu a náročnú opatrovateľskú, ošetrovateľskú, rehabilitačnú, ale aj psychologickú pomoc.
Foto: Peter Senko (2018)

Fear as the nursing diagnosis in surgical patient

Abstrakt: Operačná terapia sa zvyčajne spája s negatívnym psychickým prežívaním pacienta. Na redukciu strachu u chirurgických pacientov má vplyv aj ošetrovateľská starostlivosť poskytovaná sestrami. Jej základom je dôsledné posudzovanie pacienta a následné stanovenie ošetrovateľských diagnóz. Jednou z najčastejšie stanovovaných ošetrovateľských diagnóz u pacientov pri operačnej terapii je Strach. Článok prináša charakteristiku tejto ošetrovateľskej diagnózy, jej určujúce znaky a súvisiace faktory, hodnotiace nástroje využiteľné pri diagnostike strachu, ako aj očakávané výsledky a ošetrovateľské intervencie v súvislosti s redukciou strachu u pacienta pri operačnej terapii.
Kľúčové slová: Strach. Operačná terapia. Ošetrovateľská diagnóza. Chirurgický pacient. Sestra.

Abstract: Surgical therapy are usually associated with negative psychological survival of the patient. A nursing care provided by nurses also affects the reduction of fear in surgical patients. It is based on a rigorous assessment of the patient and the subsequent establishing of nursing diagnoses. One of the most frequently diagnosed nursing diagnoses in patients in surgical therapy is Fear. The article presents the characteristics of this nursing diagnosis, its determinants and related factors, assessment tools useful in the diagnosis of fear, as well as the expected results and nursing interventions related to the reduction of fear in the patient in surgical therapy.
Keywords: Fear. Surgical therapy. Nursing diagnosis. Surgical patient. Nurse.